znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 125/06-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho, o sťažnosti V. Ď., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. C., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 90/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 90/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. V. Ď.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 125/06-11 z 27. apríla 2006 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť V. Ď., B. (ďalej len „sťažovateľka“) zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   C.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 90/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 2. septembra 1997 okresnému súdu žalobu   o priznanie   mimoriadneho   zvýšenia   náhrady   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského uplatnenia, ktorou sa domáhala zvýšenia náhrady za bolesť a trvalé následky, ktoré utrpela pri pracovnom úraze. Do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené, aj keď vo veci už bolo rozhodnuté rozsudkom, ktorý okresný súd vyhlásil na pojednávaní 21. marca 2005. Sťažovateľka namieta, že ani po uplynutí viac ako ôsmich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia napriek viacerým urgenciám (žiadosťami z 23. mája 2005,   5.   septembra   2005,   19.   októbra   2005   a 18.   novembra   2005)   nebolo   vypracované a sťažovateľke doručené písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľka poukazuje na zdĺhavý postup okresného súdu, keď po podaní žaloby sa prvé pojednávanie uskutočnilo po viacerých urgenciách 31. januára 2000. Dňa 3. septembra 2001 okresný súd konanie prerušil z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu. Na základe   odvolania   sťažovateľky   Krajský   súd   v Bratislave   uznesenie   okresného   súdu o prerušení konania 27. marca 2002 zrušil. Ďalšie pojednávanie sa konalo 30. apríla 2003, na ktorom bolo nariadené znalecké dokazovanie. Sťažovateľka podaniami z 3. septembra 2003 a 5. októbra 2004 urgovala postup okresného súdu. Po podaní znaleckého posudku sa uskutočnilo   pojednávanie   16.   marca   2005,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom   vyhlásenia rozsudku   na   21.   marec   2005.   Rozsudok   bol   vyhlásený   21.   marca   2005,   avšak   do   dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebol sťažovateľke doručený.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky V. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.: 28 C 90/97 bolo porušené.

Prikazuje   sa,   aby   OS   Bratislava   III   vo   veci   neodkladne   konal   bez   zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   80   000   Sk,   ktoré   je   OS Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a predsedu okresného súdu aj na vyjadrenie k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní a zároveň oznámil,   že   rozsudok   okresného   súdu   z 21.   marca   2005   bol   právnemu   zástupcovi sťažovateľky doručený 17. januára 2006 a nadobudol právoplatnosť 18. februára 2006.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. augusta 2006 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci a uviedol, že nenamieta skutkové okolnosti uvádzané sťažovateľkou, pričom poukázal na to, že ide o zložitú vec, v ktorej bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie. V prílohe predložil vyjadrenie zákonnej sudkyne.

Vo vyjadrení zákonnej sudkyne sa uvádza: „Rozsudok   vo   veci   pracovnoprávneho   sporu   navrhovateľky   bol   vyhlásený   dňa 21. 03. 2005.

Písomne bol   vypracovaný a vyexpedovaný na   doručenie účastníkom   konania   dňa 13. 01. 2006.

Dôvodom,   pre   ktorý   rozsudok   nebol   písomne   vyhotovený   a odoslaný   účastníkom v lehote 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia (do 20. 04. 2005), bola predovšetkým náročnosť rozhodnutia   vzhľadom   na   predmet   sporu   –   mimoriadne   zvýšenie   náhrady   za   bolesť a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v dôsledku   pracovného   úrazu   a z toho   vyplývajúci rozsah   vykonaných   dôkazov,   popísania   skutkových   zistení   a odôvodnenia   právneho posúdenia a priznanej výšky odškodnenia.

Ďalším dôvodom, z môjho pohľadu nemenej podstatným, je pracovná zaťaženosť, nakoľko súdne oddelenie, ktoré vybavujem predstavuje viac ako 500 nevybavených sporov, z toho 160 nad päť rokov a prevažne ide o pracovnoprávnu agendu, pričom v značnej časti prípadov sa jedná o spory náročné na dokazovanie, v celom rozsahu pracovnoprávnych vzťahov   a im   obdobných   vzťahov   podľa   osobitných   predpisov,   s potrebou   aplikácie viacerých pracovnoprávnych a súvisiacich predpisov, ktoré za obdobie posledných dvoch rokov boli zásadným spôsobom menené a doplňované a tento stav, na ktorý som opakovane upozorňovala (§ 30 ods. 4 za bodkočiarkou zákona č. 385/2000 Z. z.), čo ovplyvňuje aj možnosť   sústredene,   systematicky   a dôsledne   vykonávať   prácu   tak,   aby   bola   vylúčená možnosť   vzniku   prieťahov   z dôvodov,   ako   sa stalo   v tomto   prípade.   Napokon   čiastočne prispeli   k predĺženiu   doby   napísania   rozsudku   aj   dôvody   technického   charakteru   – sťahovanie súdu do nových priestorov v mesiacoch júl, august 2005.“.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 28 C 90/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

1. Dňa 2. septembra 1997 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky, ktorou sa domáhala mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 1 630 485 Sk s úrokom z omeškania v dôsledku pracovného úrazu.

2. Okresný   súd   vyzval   13.   júla   1998   žalovaného   na   vyjadrenie   k žalobe a 28. decembra   1998   vyzval   vedľajšieho   účastníka   na   vyjadrenie   k žalobe a k vyjadreniu   žalovaného.   Okresný   súd   5.   februára   1999   zaslal   právnemu zástupcovi sťažovateľky a žalovanému vyjadrenie vedľajšieho účastníka.

3. Na pojednávaní 31. marca 2000 právny zástupca sťažovateľky vzal späť žalobu v rozsahu 89 887,50 Sk a v časti o úroky z omeškania. Pojednávanie bolo odročené na   neurčito   s tým,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   predloží   aktuálne lekárske správy o zdravotnom stave sťažovateľky. Lekárske správy boli predložené 14. júna 2000.

4. Okresný súd 3. septembra 2001 prerušil konanie z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného.

5. Dňa 1. októbra 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu   o prerušení   konania.   Okresný   súd   12.   decembra   2001   predložil   spis odvolaciemu súdu.

6. Odvolací súd uznesením č. k. 15 Co 499/01 z 27. marca 2002 zrušil uznesenie okresného súdu o prerušení konania. Spis bol okresnému súdu doručený 9. apríla 2002.

7. Pojednávanie   z 30.   apríla   2003   okresný   súd   odročil   na   neurčito   za   účelom ustanovenia znalca z odboru chirurgie.

8. Uznesením z 2. júna 2004 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie a 28. júla 2004   zaslal   spis   znalcovi.   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   doručený

4. októbra 2004.

9. Pojednávanie   zo   16.   marca   2005   okresný   súd   odročil   za   účelom   vyhlásenia rozsudku na 21. marec 2005.

10.   Na pojednávaní 21. marca 2005 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým uložil žalovanému   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   za   bolesť   a   sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 637 312,50 Sk a trovy konania, v časti žaloby o sumu 89 887,50 Sk a úroky z omeškania konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol.

11.   Dňa   13.   januára   2006   okresný   súd   odoslal   rozsudok   účastníkom   konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 18. februára 2006.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 76/03, II. ÚS 219/04, IV. ÚS 365/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, III. 111/02) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie o návrhu na priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V tomto type konania   je   spravidla   nevyhnutné   vykonať   znalecké   dokazovanie   pre   posúdenie   rozsahu poškodenia zdravia, jeho príčinnej súvislosti s utrpeným úrazom, ako aj určenia bodového ohodnotenia   zdravotného poškodenia.   Potreba znaleckého   dokazovania   neznamená vždy bez ďalších okolností skutkovú zložitosť veci. V posudzovanom konaní vedľajší účastník uznal právny základ uplatneného nároku a posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia,   ktorý   predložila   sťažovateľka.   Nesúhlasil   však   s mimoriadnym   zvýšením odškodnenia v uplatnenom rozsahu, čím bol vymedzený rozsah dokazovania v namietanom konaní.   Na   základe   obsahu   predloženého   spisu   ústavný   súd   nehodnotí   vec   ako   právne zložitú, určitú faktickú zložitosť konania podmienenú vykonaním znaleckého dokazovania však uznáva. Zároveň zdôrazňuje, že povaha veci si vyžadovala osobitnú rýchlosť konania.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd zhodnotil, že sťažovateľka v priebehu celého konania vystupovala aktívne, poskytla súdu potrebné podklady, riadne a včas sa dostavila na vyšetrenie   k ustanovenému   znalcovi,   opakovane   urgovala   postup   súdu.   Správanie sťažovateľky teda nebolo príčinou namietanej dĺžky konania.

3.   Preskúmaním spisu   sp.   zn.   28   C 90/97 ústavný súd   zistil,   že celé konanie je poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   ktoré   boli   spôsobené   opakovanou   viacmesačnou nečinnosťou okresného súdu.

Prvý úkon vo veci (doručenie žaloby žalovanému) urobil okresný súd po desiatich mesiacoch   od   začatia   konania   (13.   júla   1998).   Po   doručení   vyjadrenia   žalovaného (6. augusta   1998)   poslal   žalobu   na   vyjadrenie   vedľajšiemu   účastníkovi   o viac ako   štyri mesiace   (28.   decembra   1998).   Od   doručenia   vyjadrenia   vedľajšieho   účastníka   pristúpil okresný súd k nariadeniu pojednávania až o ďalších trinásť mesiacov (15. februára 2000). Po   tom, ako právny zástupca   sťažovateľky   predložil   okresnému   súdu   aktuálne lekárske správy   o zdravotnom   stave   sťažovateľky   (14.   júna   2000),   ďalší   úkon   okresného   súdu nasledoval   o štrnásť   mesiacov   (3.   septembra   2001),   keď   vydal   uznesenie   o prerušení konania, ktoré následne odvolací súd na základe odvolania sťažovateľky zrušil. Po vrátení spisu   z odvolacieho   súdu   (9.   apríla   2002)   okresný   súd nariadil   ďalšie   (v   poradí   druhé) pojednávanie   po   viac   ako   desiatich   mesiacoch   (21.   februára   2003),   keď   dovtedy   len doručoval rozhodnutie odvolacieho súdu o zrušení uznesenia o prerušení konania. Napriek tomu, že pojednávanie súd 30. apríla 2003 odročil za účelom ustavenia znalca, znalecké dokazovanie nariadil až o trinásť mesiacov (2. júna 2004). Po doručení znaleckého posudku okresný súd postupoval v zásade plynulo a 21. marca 2005 vyhlásil rozsudok. Účastníkom konania však rozsudok doručoval až o takmer desať mesiacov (13. januára 2006) po jeho vyhlásení.

Z uvedeného vyplýva, že konanie okresného súdu trvalo viac ako osem a pol roka a z tohto obdobia prevažnú časť tvoria zbytočné prieťahy spočívajúce v jeho nečinnosti. Ústavný súd preto konštatoval, že okresný súd týmto postupom porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože   namietané   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   28   C   90/97   bolo   v   čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v označenom konaní v ďalšom období konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie 80 000 Sk z dôvodu viac ako osemročnej dĺžky konania a neodôvodnených prieťahov, v ktorých súd pokračoval aj   po   vyhlásení   rozsudku   napriek   opakovaným   urgenciám   sťažovateľky,   ktorými   sa domáhala ukončenia prvostupňového konania.

Ústavný súd zohľadnil všetky okolnosti prípadu, predovšetkým obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi, celkovú dĺžku konania, povahu veci, ako aj skutočnosť, že v čase rozhodovania   ústavného   súdu   už   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť a dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   suma   50   000   Sk   zodpovedá   primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľky za ujmu, ktorú utrpela.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Sťažovateľka nežiadala priznať trovy konania. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu   návrhom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   ústavný   súd   o trovách   konania nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006