znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 125/05-85

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 11. októbra 2005 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti Ing. I. D. a J. D., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. Č.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ich   práva   na spravodlivé prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. D. a J. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   ich   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   J. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania Ing. I. D. a J. D. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to

a) 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet právneho zástupcu Mgr. O. K., B., a

b)   22   027   Sk   (slovom   dvadsaťdvatisícdvadsaťsedem   slovenských   korún)   na   účet právneho zástupcu JUDr. J. Č., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť Ing. I. D. a J. D., obaja bytom B., (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. Č., B., (predtým   zastúpených advokátom Mgr. O. K., B.), vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práva na spravodlivé prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87. Žiadali, aby ústavný   súd   spojil   toto   konanie s konaním sp.   zn.   II.   ÚS   12/04,   a súčasne oznámili úmrtie svojej dcéry zomrelej 14. marca 2004.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že v konaní sp. zn. 9 C 211/87 bola ich dcéra I. D. navrhovateľkou v 1. rade a oni (sťažovatelia) vystupovali do plnoletosti svojej dcéry ako jej zákonní zástupcovia, po dovŕšení plnoletosti ju v tomto konaní zastupoval na základe splnomocnenia z 13. marca 1999 doručeného okresnému súdu 16. decembra 1999 jej otec Ing. I. D.. Sťažovatelia si až na základe uznesenia odvolacieho súdu – Mestského súdu v Bratislave – č. k. 13 Co 19/91-164 z 19. júna 1991, v ktorom boli uvedení ako zákonní zástupcovia – žalobcovia v 2. a 3. rade, uvedomili, že po celý čas konania ich okresný súd evidoval len ako zákonných zástupcov svojej dcéry, a nie ako samostatných žalobcov. Na základe zistenia týchto skutočností sťažovatelia „oficiálne“ požiadali okresný súd o dôsledné uvádzanie ich postavenia ako žalobcov v 2. a 3. rade. Predmetom konania bola   náhrada   škody   vzniknutá   v príčinnej   súvislosti   s poškodením   zdravia   dcéry sťažovateľov.

Sťažovatelia namietajú, že súdny spor trvá už sedemnásty rok (od 26. októbra 1987). Sú toho názoru, že z právneho hľadiska ide o stav, keď súd svojou nečinnosťou odmietol ich už zomrelej dcére výkon spravodlivosti. Jej smrť je pre sťažovateľov ranou, s ktorou sa do konca života nedokážu citovo vyrovnať. Vo svojej sťažnosti uvádzajú, že akékoľvek rozhodnutie v označenom konaní „už nemôže byť titulované pojmom spravodlivé“. Taktiež „konečné rozhodnutie v tejto veci nemôže“ pre sťažovateľov „po smrti dcéry predstavovať symbol spravodlivosti, ale iba primerané zadosťučinenie za nespravodlivé súdne konanie od počiatku súdneho sporu“.

Žiadajú, aby ústavný súd rozhodol takto: „1. Základné právo Ing. I. D. a J. D., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby ich záležitosť bola prejednaná spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. Ing. I. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000.000,- Sk (slovom päťmiliónov slovenských korún),

4. J. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000.000,- Sk (slovom päťmiliónov slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Bratislava I je povinný Ing. I. D. a J. D. uhradiť trovy konania vo výške 9.340,- Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) a to na účet advokáta Mgr. O. K. č. ú.:... vedený v T. b. a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“.

Vzhľadom na to, že v čase spísania a zaslania ich sťažnosti ústavnému súdu nemali vedomosť o tom, že ústavný súd o sťažnosti ich dcéry rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 12/04 zo 4. marca 2004, žiadali o pripojenie ich sťažnosti k tejto veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 12/04. Po tom, ako sa dozvedeli o rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 12/04 zo 4. marca 2004, doplnili   svoju   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   31. mája 2004,   v ktorom uviedli, že žiadajú o samostatné prejednanie ich sťažnosti a rozhodnutie o nej.

Podaním   doručeným   ústavnému súdu   7.   júla 2004 sťažovatelia   zdôvodnili výšku požadovaného   zadosťučinenia „z   hľadiska   zmiernenia   majetkovej   ujmy“ v zmysle jurisdikcie   ústavného   súdu,   ako   aj   s ohľadom   na   ich „psychicky   podlomené   zdravie“ a upravili výšku nimi požadovanej sumy na zmiernenie ich majetkovej ujmy na 700 000 Sk pre každého z nich.

Dňa 26. júla 2004 doručili sťažovatelia ústavnému súdu ďalšie doplnenie podania a opakovane uviedli výšku primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   okresný   súd spochybňuje ich postavenie v konaní ako samostatných účastníkov konania (a označuje ich ako zákonných zástupcov, neskôr ako zástupcov ich zomrelej dcéry), ústavný súd požiadal okresný   súd   o vyjadrenie   k tejto   otázke.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že sťažovatelia   nikdy   nemali   v konaní   postavenie   účastníkov   konania   a konanie   sp.   zn. 9 C 211/87 bolo 7. júna 2004 zastavené v dôsledku úmrtia účastníčky konania. Uznesenie o zastavení konania bolo doručené aj sťažovateľom.

Ústavný súd vyzval 30. augusta 2004 aj právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa vyjadril   k postaveniu   svojich   klientov   v označenom   konaní.   Na   výzvu   právny   zástupca reagoval   listom   doručeným   ústavnému   súdu   9.   septembra   2004,   v ktorom   oznámil vypovedanie plnej moci svojim klientom 12. augusta 2004.

Sťažovatelia doručili 13. septembra 2004 ústavnému súdu ďalšie doplnenie sťažnosti (v nadväznosti na výzvu adresovanú pôvodnému právnemu zástupcovi), v ktorom uviedli, že v odvolaní proti rozsudku Obvodného súdu Bratislava 1 z 9. augusta 1990, ktoré podali 21. decembra 1990, sú označení spolu so zosnulou dcérou ako navrhovatelia – žalobcovia a v uznesení   Mestského   súdu   Bratislava,   ktorým   zrušil   rozsudok   prvého   stupňa,   sú sťažovatelia uvádzaní ako žalobcovia v 2. a 3. rade.

Ústavný súd 1. októbra 2004 na okresnom súde zistil, že vec sp. zn. 9 C 211/87 sa nachádza   od   23.   septembra   2004   na   Krajskom   súde   Bratislava   [ďalej aj   „krajský   súd“ (sp. zn. 10 Co 305/04)] v dôsledku podaného odvolania sťažovateľov. Krajský súd rozhodol o odvolaní tak, že zmenil rozsudok prvého stupňa.

Dňa 5. októbra 2004 doručili sťažovatelia ústavnému súdu podanie označené ako „Informácia o ďalšom vývoji riešenia právnej veci...“, v ktorom okrem iného uviedli, že uznesením   okresného   súdu   doručeným   sťažovateľom   2.   septembra   2004   okresný   súd konanie zastavil; proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia 16. septembra 2004 odvolanie.

Dňa   8.   októbra   2004   doručili   sťažovatelia   ústavnému   súdu „Relevantný   doklad k doplneniu   sťažnosti“ k postaveniu   sťažovateľov   ako   žalobcov   v 2.   a 3.   rade   v konaní sp. zn. 9 C 211/87, ktorého postavenia sa podľa ich vyjadrenia nikdy nevzdali.

Krajský súd zaslal faxom 8. októbra 2004 ústavnému súdu uznesenie z 30. septembra 2004 č. k. 10 Co 305/04-392, ktorým uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 211/87-341 zo

7. júna 2004   v spojení   s opravným   uznesením   č.   k.   9 C 211/87-362   z 30. augusta   2004 zmenil   tak,   že   zastavil   konanie   voči   t.   č.   už   nebohej   dcére   sťažovateľov   –   pôvodnej navrhovateľke   v 1.   rade,   a to   čo   sa   týka   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody   z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom krajský   súd   uviedol,   že   je   nesporné,   že   predmetom   sporu   sú   aj   nároky   navrhovateľov v 2. a v   3.   rade   (teraz v 1.   a v   2.   rade),   ktoré súd   prvého stupňa musí   vecne prejednať a o nich rozhodnúť. To znamená, že krajský súd uvedeným rozhodnutím potvrdil postavenie sťažovateľov ako účastníkov konania sp. zn. 9 C 211/87.

Ďalším   podaním   z 25.   októbra   2004   sťažovatelia   doručili   ústavnému súdu   ďalšie svoje vyjadrenie a plnomocenstvo pre nového právneho zástupcu, ktorým sa stal advokát JUDr. J. Č. (splnomocnenie z 11. októbra 2004).

Podaním z 8. novembra 2004 sťažovatelia oznámili ústavnému súdu, že krajský súd zmenil   uznesením   z 30.   septembra   2004   sp.   zn.   10   Co   305/04   napadnuté   uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2004 o zastavení konania, a v prílohe predložili ústavnému súdu rozhodnutie krajského súdu.

Sťažovatelia   svojím   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   29.   novembra   2004 požiadali predsedu ústavného súdu o venovanie výnimočnej pozornosti ich sťažnosti a o jej prednostné prejednanie pod jeho osobným dohľadom.

Ústavný súd ďalšou výzvou z 29. novembra 2004 požiadal predsedu okresného súdu o informáciu, ako bude okresný súd z časového hľadiska nakladať s účasťou sťažovateľov v označenom konaní a ako ustálil/ustáli okruh a rozsah ich nárokov uplatňovaných v tomto konaní.

Okresný   súd   v odpovedi   na   výzvu   ústavného   súdu   doručenej   ústavnému   súdu 27. decembra   2004   uviedol,   že   právny   názor   odvolacieho   súdu,   t.   j.   Krajského   súdu v Bratislave, v zmysle jeho uznesenia č. k. 10 Co 305/04-392 z 30. septembra 2004 je pre okresný   súd   záväzný   a so   sťažovateľmi   bude   konať   ako   s navrhovateľmi.   V súčasnosti doručuje okresný súd predmetné rozhodnutie krajského súdu odporcovi. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bude vo veci nariadený termín pojednávania.

Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľov 22. februára 2005 oznámil ústavnému   súdu,   že   sťažovatelia   si   v konaní   sp.   zn.   9   C   211/87   uplatnili   v súvislosti s lekárskou starostlivosťou „non lege artis“ ich nebohej dcéry zvýšené náklady v súvislosti s liečbou, ktoré spočívali v platení individuálnej opatrovateľky, v nákladoch na cestovné do Prahy   v súvislosti   s hospitalizáciou,   stratu   na   zárobku   sťažovateľov   počas   opatrovania chorého   člena   rodiny,   náklady   spojené   s pohrebom   v marci   2004   a spravodlivé zadosťučinenie.

Tieto nároky si sťažovatelia uplatnili najskôr v pôvodnej žalobe z 26. októbra 1987, konkretizovali ich čo do vecného výpočtu podaním z 10. novembra 1987. Až 5. mája 2004 predložili   sťažovatelia   okresnému   súdu   ďalšiu   špecifikáciu   ich   nákladov   v súvislosti s liečením ich dcéry a 12. júla 2004 ich doplnili o úhradu zvyšných výdajov, ktoré ako rodičia   znášali   v dôsledku   starostlivosti   o invalidnú   dcéru.   Dňa   15.   júla   2004   vyčíslili sťažovatelia   výdavky   v súvislosti   s pohrebom   dcéry   a zároveň   požiadali   o spravodlivé zadosťučinenie   za   ujmu,   ktorá   im   vznikla   v dôsledku   neoprávneného   zásahu   do   ich súkromia.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí a podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľov a okresný súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Sťažovatelia oznámili, že trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie; okresný súd na ústnom pojednávaní netrval a svoju neprítomnosť na nariadenom verejnom pojednávaní 11. októbra 2005 ospravedlnil; navrhol súčasne, aby ústavný súd konal vo veci v jeho neprítomnosti.

K sťažnosti   sťažovateľov   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 11.   augusta   2005 uviedol:

„Konanie   je   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   I pod   sp.   zn.   9   C   211/87   na základe návrhu navrhovateľky doručeného súdu dňa 26. 10. 1987. Vo veci konal JUDr. I. B., po skončení dokazovania vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 211/87-131 zo dňa 9. 8. 1990.   Vec   bola   na   základe   odvolania   doručeného   súdu   dňa   21.   12.   1990   predložená Mestskému   súdu   v Bratislave.   Odvolací   súd   uznesením   č.   k.   13   Co   19/91-167   zo   dňa 19. 6. 1991 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z úradného záznamu zo dňa 6. 1. 1993 vyplýva, že vec prevzal JUDr. Ľ. Š., ktorý vo veci vykonal úkony v zmysle záverov odvolacieho súdu.

Od   roku   1997   vo   veci   konala   JUDr.   D.   V.,   ktorá   stanovila   ďalšie   termíny pojednávania a vykonala doplnenie dokazovania. V roku 1999 vec prevzala JUDr. V. H.. Vysoký   počet vybavovaných vecí v oddelení 9 C,   vyhotovenie znaleckých posudkov   ako i kontrolných   znaleckých   posudkov   si   vyžiadalo   väčší   časový   úsek   medzi   jednotlivými úkonmi v rámci konania. Termín pojednávania bol v dôsledku toho stanovený na deň 3. 10. 2000. V januári 2001 konajúca sudkyňa upozornila v súlade so zákonom č. 385/2000 Z. z. na neprimeraný počet vecí v oddelení.

Uznesením č. k. 9 C 211/87-286 zo dňa 19. 3. 2002 bolo konanie prerušené. Súd vo veci nekonal od podania návrhu na prerušenie konania v roku 2000 až do roku 2003 na základe žiadosti navrhovateľky, v dôsledku toho nemohlo v tomto období zo strany súdu dôjsť   k prieťahom   v konaní.   Dňa   13.   6.   2003   požiadal   právny   zástupca   navrhovateľky o pokračovanie v konaní. Vzhľadom na vysoký počet pridelených vecí stanovila konajúca sudkyňa termín pojednávania na deň 11. 12. 2003. Na pojednávaní bola vznesená námietka zaujatosti voči súdnemu znalcovi, z uvedeného dôvodu súd konanie odročil na neurčito. Listom   zo   dňa   5.   2.   2004   a opätovne   urgenciou   zo   dňa   5.   4.   2004   súd   znalca požiadal, aby sa vyjadril k vznesenej námietke zaujatosti.

Navrhovateľ   v II.   rade   dňa   14.   4.   2004   požiadal   súd   o riadne   vedenie   zápisníc z pojednávaní a dôsledné uvádzanie postavenia účastníkov Ing. I. D., ako žalobcu v 2. rade a J. D., ako žalobkyne v 3. rade.

Právny zástupca navrhovateľov doručil dňa 15. 4. 2004 súdu oznámenie o úmrtí navrhovateľky v 1. rade a požiadal o pokračovanie v konaní s navrhovateľmi v 2. a 3. rade. Dňa 19. 4. 2004 zaslal znalec vyjadrenie k námietke zaujatosti.

Ústavný   súd   SR   na   základe   sťažnosti   sťažovateľky   I.   D.,   dcéry   navrhovateľov rozhodol dňa 4. 3. 2004 tak, že Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 porušil základné právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov. Nález ústavného súdu II. ÚS 12/04   bol   tunajšiemu   súdu   doručený   dňa   26.   4.   2004.   Zákonná   sudkyňa   bola   listom podpredsedu súdu pre civilný úsek zo dňa 26. 4. 2004 požiadaná o pokračovanie v konaní. Navrhovatelia v 2. a 3. rade predložili dňa 5. 5. 2004 súdu predbežné vyčíslenie požadovanej finančnej náhrady v súvislosti so starostlivosťou o ťažko zdravotne poškodenú navrhovateľku v 1.   rade   k 29.   2.   2004.   Dňa 11.   5.   2004 doručil   navrhovateľ   v 2.   rade vyjadrenie k celkovému vedeniu súdneho sporu a k znaleckému dokazovaniu.

Uznesením   č.   k.   9   C   211/87-339   zo   dňa   7.   6.   2004   súd   rozhodol,   že   námietka zaujatosti znalca vznesená navrhovateľom nie je dôvodná.

Uznesením č. k. 9 C 211/87-341 zo dňa 7. 6. 2004 súd konanie zastavil. Dňa 9. 7. 2004   a 12.   7.   2004   navrhovatelia   v 2.   a 3.   rade   doplnili   dokazovanie   predložením lekárskych záznamov o vyšetrení maloletej navrhovateľky v 1. rade a doručili vyjadrenie k dokladom o prehliadke mŕtveho a štatistickému hláseniu o úmrtí. Navrhovatelia zároveň vyčíslili výšku požadovanej finančnej náhrady v súvislosti s pohrebom žalobkyne a výšku odškodnenia v rovine nemajetkovej ujmy.

Dňa 3. 8. 2004 súd vydal opravné uznesenie č. k. 9 C 211/87-362. Právny zástupca navrhovateľov dňa 10. 9. 2004 doručil súdu oznámenie o ukončení právneho zastupovania. Proti uzneseniu č. k. 9 C 211/87-341 doručili navrhovatelia dňa 16. 9. 2004 súdu odvolanie.   Spis   s opravným   prostriedkom   bol   predložený   odvolaciemu   súdu   dňa   23.   9. 2004. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co 305/04-392 zo dňa 30. 9. 2004 bolo   uznesenie   tunajšieho   súdu   zmenené   tak,   že   konanie   bolo   zastavené   voči   pôvodnej navrhovateľke v 1. rade a to čo do uplatnenia nároku na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia   spoločenského   uplatnenia.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   prevzali navrhovatelia v 2. a 3. rade dňa 3. 11. 2004.

Dňa   15.   2.   2005   predložili   žalobcovia   súdu   vyčíslenie   finančných   nárokov a rekapituláciu materiálov založených do spisu.

Vo veci bol zákonným sudcom vytýčený termín pojednávania na deň 26. 5. 2005. Navrhovatelia   listom   zo   dňa   21.   4.   2005   označili   dôkazový   materiál   k pokračovaniu súdneho   konania   a dňa   25.   4.   2005   predložili   súdu   prehľad   požadovaných   finančných nákladov.

Listom   zo   dňa   16.   5.   2005   doručil   odporca   súdu   ospravedlnenie   z neúčasti   na pojednávaní   z dôvodu   čerpania   dovolenky   právnym   zástupcom   odporcu.   Z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu odporcu bolo pojednávanie odročené na termín 28. 6. 2005. Dňa 14. 6. 2005 doručili navrhovatelia súdu list, v ktorom uviedli prehľad o neúčasti na súdnych pojednávaniach stránok v súdnom konaní (súdnych znalcov, svedkov a pod.). Pojednávanie   dňa   28.   6.   2005   súd   uznesením   odročil   na   neurčito   za   účelom vykonania   znaleckého   dokazovania.   Dňa   28.   6.   2005   žalobcovia   doručili   súdu   žiadosť o prehodnotenie   uznesenia   z pojednávania   a súčasne   požiadali   o rozhodnutie   v zmysle § 153b Občianskeho súdneho poriadku.

Z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 211/87 vyplýva, že v konaní došlo k prieťahom. Vo veci sa od roku 1987 vystriedalo viac sudcov. Subjektívne   zavinenie   v súčasnosti   konajúcej   sudkyne   zistené   nebolo.   Zákonná   sudkyňa vybavuje   v oddelení   9   C   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   vysoký   počet pridelených vecí popri priemernom mesačnom nápade nových vecí.

S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky, aby v prípade, že sťažnosti vyhovie, vzal na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade s platnými právnymi predpismi s poukazom na predmet sporu, potrebu vykonania znaleckého dokazovania a s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 9 C. Z uvedených dôvodov žiadam Ústavný súd, aby pri zvážení otázky týkajúcej sa výšky finančného   zadosťučinenia   vzal   uvedené   skutočnosti   na   vedomie   a nepriznal   alebo primerane znížil výšku finančného zadosťučinenia z dôvodu, že súd vo veci vzhľadom na závažnosť   riešenej   otázky   priebežne   koná   a končené   rozhodnutie   závisí   od   znaleckého dokazovania.“.

Ústavný súd v nadväznosti na vyjadrenie sťažovateľov nariadil ústne pojednávanie na 11. október 2005.

Sťažovatelia   30.   septembra   2005   doručili   ústavnému   súdu   podanie   k ústnemu pojednávaniu, v ktorom uviedli, že postup okresného súdu v riešení právnej veci sp. zn. 9 C 211/87   možno   označiť   ako   odmietnutie   výkonu   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae). Postup okresného súdu im spôsobil značnú majetkovú, nemajetkovú i vážnu ujmu na ich zdraví   v dôsledku   18-ročného   súdneho   sporu.   Požadujú   akceptovanie   nimi   navrhnutého petitu, ktorý považujú za primeraný a korektný. Vo svojom podaní uviedli: „Po vyhlásení nálezu ústavného súdu v predmetnej ústavnej sťažnosti zvážime eventuálne rokovanie so žalovanou stranou o zmieri v právnej veci 9 C 211/87, pokiaľ žalovaná strana vo vlastnom záujme takýto návrh podá, ak tento návrh bude vychádzať zo sebareflexie, z evidentných, nami   dokázaných   skutočností   a bude   korektný.“. Súčasne   uviedli,   že   majú   nezlomné odhodlanie dosiahnuť spravodlivosť pred Európskym súdom pre ľudské práva vo veci ich sťažnosti a ako poškodené osoby aj vo veci sťažnosti ich dcéry I. D. in memoriam.

Na ústnom pojednávaní 11. októbra 2005 sa zúčastnil Ing. I. D. a právny zástupca sťažovateľov JUDr. J. Č.. Sťažovatelia zotrvali na svojom návrhu na rozhodnutie ústavného súdu; žiadne nové skutočnosti na ústnom pojednávaní neodzneli.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a porušenia   ich   práva   upraveného   v čl.   6 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prerokovaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza v zásade   až   „právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (I.   ÚS   10/98)   alebo   iným   zákonom predvídaným   spôsobom,   ktorého   výsledkom   je   nastolenie   právnej   istoty   inak,   ako   je právoplatné rozhodnutie súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru,   ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 ide o spor o odškodnenie z dôvodu ťažkej ujmy na zdraví dcéry sťažovateľov (stanovením nesprávnej diagnózy a nesprávnym vyšetrovaním,   v dôsledku   čoho   došlo   k poškodeniu   srdca   a pľúc   a následnej   trvalej invalidite od 7. apríla 1987) a o úhradu vyčísliteľných finančných nákladov a strát z dôvodu mimoriadnej   starostlivosti   o ich   dcéru   zo   strany   Krajského   ústavu   národného   zdravia Bratislava (návrh z 26. októbra 1987). Ústavný súd už konštatoval (II. ÚS 12/04), že ide o vec, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, ktorá nie je právne   zložitá   (rozhodovanie   o zodpovednosti   za   škodu   podľa   §   421   Občianskeho zákonníka).   Praktickú   zložitosť   a časovú   náročnosť   veci   však   nemožno   v takom   konaní vylúčiť, pretože pri rozhodovaní o nároku sťažovateľov je nevyhnutné okrem samostatného posúdenia ich nároku zohľadniť aj väzbu ich nároku na rozhodovanie o odškodnení dcéry sťažovateľov, pričom pri veciach uvedeného typu ide spravidla o posúdenie skutočností, ktoré   si   vyžadujú   odborné   lekárske   posúdenie   a vykonanie   znaleckého   dokazovania o skutočnostiach,   ktoré sa   stali v minulosti   (aj   vo vzťahu k zdravotníckym   zariadeniam, ktoré   zanikli   alebo   ktoré   majú   iný   právny   status).   Neefektívne   ustanovovanie   znalcov a vykonávanie znaleckého dokazovania, resp. kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré významnou mierou prispieva k celkovej dĺžke trvania konania, však nezodpovedá zložitosti a časovej   náročnosti   veci   a možno   ho   pripísať   na   vrub   okresnému   súdu.   Okresný   súd vo svojom   stanovisku   nenamietol   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť   sporu,   ktorá   by objektívne mohla vplývať na celkovú dĺžku konania, iba opakovane všeobecne uviedol, že „vyhodnotenie znaleckých posudkov ako i kontrolných znaleckých posudkov... si vyžiadalo väčší časový úsek medzi jednotlivými úkonmi v rámci konania“.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 9 C 211/87, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho konania.

Sťažovatelia   sa   v návrhu   na   začatie   konania   z 26.   októbra   1987   označili   ako navrhovatelia   uvedení   v poradí   na   druhom   a treťom   mieste   za   ich   dcérou   I.   D.,   ktorú označili za navrhovateľku v prvom rade, za ktorú podali sťažovatelia návrh ako jej zákonní zástupcovia,   pretože   v čase   podania   návrhu   bola   maloletá   (nar.   13. marca   1981).   Po nadobudnutí plnoletosti ju v konaní zastupoval otec – Ing. I. D. (od 13. marca 1999) na základe plnomocenstva. Z obsahu návrhu vyplýva, že si sťažovatelia uplatňujú v konaní aj svoj vlastný nárok. Okresný súd (pôvodne Obvodný súd Bratislava 1) označoval a konal so sťažovateľmi ako so zákonnými zástupcami ich dcéry, hoci akceptoval uplatnenie náhrady ich nákladov vzniknutých v dôsledku mimoriadnej starostlivosti o ich dcéru (odôvodnenie rozsudku   č.   k.   9   C   211/87-137   z 9.   augusta   1990).   Za   sťažovateľov   v 2.   a 3.   rade   ich explicitne   označil   (a   súčasne   aj   ako   zákonných   zástupcov   ich   dcéry)   až   Mestský   súd v Bratislave v uznesení č. k. 13 Co 19/91-167 z 19. júna 1991. Zo spisu sp. zn. 9 C 211/87 však nevyplýva, že by počas konania uplatňovali svoj nárok a že sa o tomto ich uplatnenom nároku   aj   konalo   (len   v návrhu   na   uzavretie   zmieru   v roku   1997   sa   vzdávajú   svojich nárokov za predpokladu, že sa   vyhovie ich   požiadavkám o odškodnenie ich vtedy   ešte maloletej dcéry I.).

V ďalších rozhodnutiach okresného súdu boli sťažovatelia označovaní ako zákonní zástupcovia svojej dcéry (nielen do dosiahnutia jej plnoletosti 13. marca 1999), a nie je preukázané,   že   by   túto   skutočnosť   namietali a požadovali   nápravu.   Až   14.   apríla   2004 doručili okresnému súdu žiadosť, aby tento riadne viedol zápisnice zo svojich pojednávaní a dôsledne uvádzal postavenie sťažovateľov ako žalobcov v 2. a 3. rade.

Predbežné vyčíslenie požadovanej náhrady predložili sťažovatelia okresnému súdu 5. mája 2004 a ďalšie 12. a 15. júla 2005.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, napriek tomu, že sťažovatelia počas celého   konania   kládli   dôraz   na   uplatnenie   nárokov   svojej   dcéry   a svoje   nároky preukázateľne uplatňovali až po jej smrti v roku 2004 (s výnimkou návrhu na uzavretie zmieru   v roku   1997),   ústavný   súd   uznal,   že   sťažovatelia   svojím   správaním   neprispeli k celkovej dĺžke konania.

Sťažovatelia 20. apríla 2004 žiadali okresný súd o riadne pokračovanie v ich konaní ako   navrhovateľov   v 2.   a 3.   rade   s tým,   že   uviedli,   že   návrh   na   odškodnenie   z dôvodu spôsobenej ťažkej ujmy na zdraví síce smeroval najmä k poskytnutiu bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z titulu zanedbania zdravotnej starostlivosti zo strany odporcu, a teda k uplatneniu jeho zodpovednosti za spôsobené poškodenie zdravia ich dcéry a že si uvedomujú, že nároky na odškodnenie sú viazané výlučne na osobu ich zosnulej dcéry   a jej   smrťou   zanikajú.   Žiadali   však   pritom,   aby   na   základe   odvolacím   súdom nariadeného dokazovania toto dokazovanie okresný súd vykonal a rozhodol, či došlo ku škode   na   zdraví   ich   dcéry,   za   ktoré   zodpovedá   žalovaná   organizácia.   V tejto   žiadosti súčasne uviedli, že smrťou ich dcéry nastala nová relevantná skutočnosť, keď v prípade, že sa organizácia zodpovednosti za poškodené zdravie ich dcéry nebude schopná zbaviť, ide o prekvalifikovanie „ťažkej ujmy na zdraví zanedbaním zdravotnej starostlivosti“ na „ťažkú ujmu   na   zdraví   s následkom   smrti“, o čom   súd   rozhodnúť   musí.   V tejto   súvislosti   si sťažovatelia budú nárokovať ďalšie škody, ktoré im vznikli v súvislosti so smrťou ich dcéry.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Tak, ako už ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 12/04 zo 4. marca 2004 uviedol, žaloba podaná sťažovateľmi samotnými a tiež ako zákonnými zástupcami svojej v čase   podania   žaloby   maloletej   dcéry   I.   proti   Krajskému   ústavu   národného   zdravia Bratislava   (ktorého   právnou   nástupkyňou   je   Detská   fakultná   nemocnica   s poliklinikou Bratislava)   pôvodne   napadla   na   Obvodný   súd   Bratislava   1   (v   súčasnosti   Okresný   súd Bratislava   I)   26. októbra   1987   a bola   vedená   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   9   C   211/87. Obvodný   súd   Bratislava   1   nariadil   vo   veci   do   augusta   1990   celkovo   11   pojednávaní (16. decembra 1987, 29. apríla 1988, 8. júna 1988, 29. júna 1988, 14. júla 1989, 23. augusta 1988, 13. septembra 1989, 28. júna 1990, 12. júla 1990, 26. júla 1990 a 9. augusta 1990). Na pojednávaní konanom 9. augusta 1990 rozhodol vo veci samej rozsudkom tak, že návrh I.   D.   zamietol.   V uvedenom   období   okresný   súd   konal   podľa   názoru   ústavného   súdu v zásade   plynulo   a bez   zbytočných   prieťahov.   V súvislosti   s poskytovaním   ochrany základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 49/93) poskytuje ochranu a rozhoduje o porušení základných práv a slobôd len v tých prípadoch, ak k nemu došlo po 15. februára 1993.

Krajský súd na základe odvolania zástupcu I. D. z 21. decembra 1990 uznesením č. k. 13 Co 19/91-167 z 19. júna 1991 zrušil prvostupňový rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie (vrátená okresnému súdu 5. augusta 1991). Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného konštatoval: „Napriek úsiliu prvostupňového súdu o zistenie skutočného stavu veci, zostali viaceré rozhodujúce skutočnosti dokazovaním neobjasnené a došlo pri tom aj k niektorým chybám,   ktoré spochybňujú správnosť aj tých skutkových zistení,   ktoré ako preukázané vzal za základ pre svoju úvahu a rozhodnutie súd 1. stupňa.“ Konštatoval tiež, že znalecký posudok nemal predpísané náležitosti, a podrobne rozviedol úlohy okresného súdu   pri   doplnení   dokazovania   a označil   sťažovateľov   ako   samostatných   žalobcov   v 1. a 2. rade, t. j. nielen ako zákonných zástupcov ich dcéry v namietanom konaní.

Po   zrušení   rozsudku   vo   veci   samej   a po   vrátení   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie   okresný   súd   nekonal   plynulo   a úkony   v zmysle   vysloveného   právneho   názoru odvolacieho   súdu   začal   vykonávať   až   začiatkom   mája   1994,   v roku   1995   uskutočnil dožiadania za účelom získania podkladov pre vykonanie dokazovania v mesiacoch február, marec, júl a august. Prvé pojednávanie nariadené od vrátenia veci (5. augusta 1991) okresný súd nariadil na 4. marec 1997, t. j. po šiestich rokoch. Pre neúčasť odporcu okresný súd toto pojednávanie odročil. Sťažovatelia ďalej doručili 11. marca 1997 okresnému súdu návrh na zmier (dve alternatívy), ku ktorému sa odporca vyjadril až na pojednávaní nariadenom na 19.   september   1997.   V obidvoch   navrhovaných   alternatívach   (priznanie   jednorazového odškodnenia alebo doživotnej renty I. D.) sa sťažovatelia pre prípad, že k zmieru dôjde, vzdávajú   nimi   uplatnených   nárokov;   k uzavretiu   zmieru   však   nedošlo.   Okresný   súd   až v zmysle uznesenia   o odročení   pojednávania z 19. septembra 1997 ustanovil   „znalca ad hoc“ uznesením z 2. marca 1998. V nasledujúcom období počínajúc doručením uznesenia znalcovi 21. mája 1998 do 17. novembra 1999, t. j. takmer počas 18 mesiacov, okresný súd nechal   vec   u znalca   spočívať,   keď   nevyužil   poriadkové   opatrenia   v zmysle   príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   55),   resp.   znalcovi   neurčil   lehotu   na vypracovanie   posudku.   Znalec   doručil   okresnému   súdu   kontrolný   znalecký   posudok 17. novembra 1999. Medzitým I. D. 13. marca 1999 dosiahla plnoletosť a v konaní ju začal zastupovať ako žalobkyňu (navrhovateľku) v 1. rade jej otec na základe plnomocenstva.

Okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   vo   veci   (prvé   pojednávanie   vôbec   od 19. septembra   1997,   t.   j.   po   viac   ako   troch   rokoch)   na   3.   október   2000.   Na   tomto pojednávaní,   ktoré   zastupujúca   sudkyňa   odročila   na   neurčito,   požiadal   Ing.   I.   D. o prerušenie   konania.   Po   zaslaní   spisu   krajskému   súdu   a po   riešení   sťažnosti   I.   D.   na zbytočné prieťahy v konaní okresný súd vyzval 9. apríla 2001 Ing. I. D., aby sa vyjadril k dôvodu uplatneného prerušenia konania a k námietke zaujatosti sudcov okresného súdu. Po   jeho   vyjadrení   z 2.   mája   2001,   že   trvá   na   svojej   žiadosti   o prerušenie   konania z 3. októbra 2000, a jeho upresnení, že žiada konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. a) Občianskeho   súdneho   poriadku,   okresný   súd   uznesením   z 18.   mája   2001   jeho   návrh zamietol. Po jeho odvolaní z 23. júna 2001 podanom v zastúpení I. D. voči rozhodnutiu okresného súdu bol spis predložený 11. júla 2001 na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd zrušil uznesením z 30. novembra 2001 (doručeným okresnému súdu 24. januára 2002) napadnuté uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po výzve z 30. januára 2002 adresovanej zástupcovi I. D. a po zaslaní mu dokladov o zdravotnom stave I. D. (6. marca 2002) okresný súd uznesením č. k. 9 C 211/87-286 z 19. marca 2002 prerušil konanie vo veci.

Okresný súd ďalej prípisom z 3. apríla 2003 požiadal I. D. o oznámenie, či môže v konaní pokračovať. Žiadosť o pokračovanie v konaní od jej zástupcu z 12. júna 2003 bola doručená   okresnému   súdu   13.   júna   2003.   Okresný   súd   v tejto   súvislosti   nariadil pojednávanie na 11. december 2003.

Na pojednávaní 11. decembra 2003 sa zástupca I. D. opätovne vyjadril k znaleckému posudku   a jeho   náležitostiam,   pričom súčasne   vzniesol   námietku   zaujatosti   znalca. Pojednávanie   bolo   odročené   a okresný   súd   neuzavrel   otázku   znaleckého   dokazovania. Následne listom zo 6. februára 2004 vyzval znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok, aby sa vyjadril k námietke zaujatosti.

Ústavný   súd   pri   celkovom   hodnotení   postupu   okresného   súdu   vo   vzťahu k sťažovateľom vzal do úvahy obe kritériá, ktoré napĺňajú čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, t. j. hodnotil obdobia nečinnosti okresného súdu, ako aj konanie okresného súdu, ktoré nesmerovalo k odstráneniu ich právnej neistoty.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zistil,   že   z celkovej   dĺžky doterajšieho konania vo veci sp. zn. 9 C 211/87, ktoré trvá v čase rozhodovania ústavného súdu   o sťažnosti   sťažovateľov   už   takmer   18   rokov   a z ktorého   ústavný   súd   posudzuje obdobie od 15. februára 1993, okresný súd bol po zrušení jeho rozsudku z 9. augusta 1990 Mestským   súdom   v Bratislave   (t.   č.   krajský   súd)   a vrátení   mu   spisu   na ďalšie   konanie (5. augusta 1991) nečinný cca šesť rokov, pričom kľúčovým dôvodom bola skutočnosť, že nebol dôsledný pri získavaní znaleckého posudku, v nadväznosti na výsledky ktorého sa mali odvodzovať (odvíjať) aj nároky sťažovateľov. Toto obdobie (hodnotiac obdobie od 15. februára 1993) ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom klasifikuje ako obdobie, ktoré je poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v konaní.   Rovnako   k zbytočným   prieťahom   v konaní možno pripočítať obdobie 18 mesiacov, keď vec spočívala u znalca. Ďalšie obdobie ústavný súd s výnimkou obdobia prerušenia konania v trvaní cca jedného roku (marec 2002 – apríl 2003) posúdil ako konanie poznačené neefektívnou činnosťou okresného súdu.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti prípadu, postavenie sťažovateľov v konaní (do dovŕšenia plnoletosti dcéry I. 13. marca 1999 vystupovali v konaní za ňu ako zákonní zástupcovia), povahu nimi uplatnených nárokov a s prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   konania   rozhodol,   že   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 9 C 211/87 bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci sp. zn. 9 C 211/ 87 konal bez zbytočných prieťahov.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Sťažovatelia   opakovane   požadovali   priznať   každému   z nich   primerané   finančné zadosťučinenie   5 000 000 Sk   (slovom:   päť   miliónov   slovenských   korún),   pričom   svoju žiadosť odôvodnili v sťažnosti z 20. apríla 2004 nasledovne:

„Protiprávne   konanie   porušovateľa   počas   nekonečného   súdneho   konania a spôsobené zbytočné prieťahy psychicky morálne a i fyzicky negatívne dopadli najviac na nás rodičov a prakticky zanechali trvalé zdravotné následky na našom zdraví, čo vo svojej sťažnosti   (ktorá   je   prílohou   tejto   sťažnosti),   uvádza   i naša   dcéra,   pričom   poškodenie zdravia žalobcu v 2. rade bolo preukázané i v konaní pred samotným porušovateľom, ktorý práve z tohto titulu bol nútený prerušiť predmetné súdne konanie. Uvedený stav právnej neistoty spôsobený výhradne porušovateľom znášame v súčasnosti o to ťažšie, že stratou našej   milovanej   dcéry   predmetné   súdne   konanie   z väčšej   časti   stratilo   i svoj   pôvodný zmysel. Sme toho názoru, že akékoľvek rozhodnutie v tejto veci už nemôže byť titulované pojmom   spravodlivé,   pretože   spravodlivosť   bola   v danej   veci   porušovateľom   z vyššie uvedených   dôvodov   pošliapaná,   zneuctená   a de   iure   odopretá.   Z toho   dôvodu   konečné rozhodnutie   v tejto   veci   nemôže   pre   nás   po   smrti   našej   dcéry   predstavovať   symbol spravodlivosti,   ale   iba   primerané   zadosťučinenie   za   nespravodlivé   súdne   konanie   od počiatku súdneho sporu.“.

Tento   svoj   návrh   sťažovatelia   upravili   podaním   zo   6.   júla   2004   vo   vzťahu k zmierneniu majetkovej ujmy tak, aby každému z nich ústavný súd priznal so zreteľom na ich psychicky podlomené zdravie 700 000 Sk.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na celkovú dobu konania okresného súdu   v konaní sp. zn. 9 C 211/87, zásadne zohľadňujúc konkrétne okolnosti a povahu prípadu vrátane pozície sťažovateľov, ústavný súd považoval priznanie sumy v úhrne 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), t. j. pre každého z nich po 50 000 Sk, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastúpením   v konaní pred ústavný súdom   advokátom Mgr.   O. K., ktoré vyčíslil sumou 9 340 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) za dva úkony urobené v roku 2004 po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál. Právny zástupca sťažovateľov advokát JUDr. J. Č. nevyčíslil trovy konania po prevzatí ich zastupovania v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania za štyri úkony právnej služby (právneho zástupcu JUDr. J. Č.), z toho za jeden urobený v roku 2004 a tri urobené v roku 2005, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania za poskytovanie právnych služieb. Trovy konania vyčíslil podľa   cit.   vyhlášky   a vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej   sume   22 027   Sk   (s   uplatnením   20   %   zníženia   pretože   išlo   o právne   úkony spoločne urobené pre dve fyzické osoby).

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnych zástupcov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2005