SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 124/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Grigelom,Nad plážou 16, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 154c ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 693/2013z 5. mája 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Grigelom, Nad plážou 16, BanskáBystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 154cústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.14 Co 693/2013 z 5. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavenížalobcu bol účastníkom konania o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenejnezákonným rozhodnutím štátnych orgánov vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalejlen „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 135/2011. Okresný súd rozsudkom sp. zn.11 C 135/2011 zo 16. septembra 2013 zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiťsťažovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie – uznesenie o vzneseníobvinenia sumu 5 000 €. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiadenz účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Predmetný rozsudok okresnéhosúdu napadli sťažovateľ i protistrana odvolaním.
Krajský súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu potvrdil rozsudok okresnéhosúdu sp. zn. 11 C 135/2011 zo 16. septembra 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 05. 2010, č. k. 2 T 20/2004-431, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 06. 2010, bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby za trestný čin podvodu.
V súvislosti s uvedenou trestnou vecou bol sťažovateľ vo väzbe odo dňa 9. 5. 2003 do 25. 1. 2005 (až 628 dní) na základe nasledujúcich súdnych rozhodnutí:
- Uznesenie KS BA zo dňa 9. 5. 2003, č. k. 7 Tpo 2/03, odôvodnenie „úteková väzba“
- Uznesenie KS BA zo dňa 16. 7. 2003, č. k. 7Tpo 100/03, „úteková väzba“
- Uznesenie OS BA I zo dňa 25. 8. 2003, č. k. 3 Nt 750/03, „úteková väzba“
- Uznesenie OS BA I zo dňa 30. 10. 2003, č. k. 3 Nt 763/03, „úteková väzba“
- Uznesenie OS BA I zo dňa 20. 11. 2003, č. k. 6 T 70/03, „úteková väzba“
- Uznesenie OS BA I zo dňa 2. 4. 2004, č. k. 2 T 20/04, „úteková väzba“
- Uznesenie KS BA zo dňa 4. 5. 2004, č. k. 10 To 120/04, „úteková väzba“
- Uznesenie KS BA zo dňa 5. 11. 2004, č. k. 9 To 323/04, „úteková väzba“
- Uznesenie KS BA zo dňa 14. 12. 2004, č. k. 10 To 353/04, „úteková väzba“ Všetky uvedené rozhodnutia boli nesprávne, neopodstatnené a protizákonné, nakoľko sťažovateľ sa vôbec neskrýval a nevyhýbal trestnému stíhaniu, práve naopak, mal evidentný záujem na riadnom vykonaní dôkazov pred súdom a nie mariť trestné stíhanie...»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd rozsudkomsp. zn. 11 C 135/2011 zo 16. septembra 2013„priznal sťažovateľovi iba sumu 5.000,- EUR za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, pričom za nezákonnú väzbu mu nepriznal nárok na nemajetkovú ujmu. Podľa súdu prvého stupňa si sťažovateľ zavinil väzbu sám a preto v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. nemá právo na nemajetkovú ujmu, čo svojím rozsudkom potvrdil aj odvolací súd.“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.11 C 135/2011 zo 16. septembra 2013 poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31. mája 2007,„avšak odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevyjadril k tomuto judikátu a nevysvetlil, prečo sa odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu SR v podobnom konaní o nemajetkovej ujme za väzbu“.
Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme vo výške 5 000 € sťažovateľ uvádza:„Takéto odškodnenie za viac ako 7 rokov prenasledovania nevinného človeka orgánmi činnými v trestnom konaní, a to aj z dôvodov uvedených vo vyššie uvedenom citáte súdu prvého stupňa, nie je spravodlivé a v právnom štáte je absolútne nedostatočné...“,pričom skutkové a právne závery, ktoré viedli okresný súd a následne i krajský súdk určeniu výšky nemajetkovej ujmy, považuje za„nesprávne“.
V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ argumentuje:„... odôvodnenie rozsudku KS BA nie je jasné a zrozumiteľné a nedáva odpovede na všetky právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany čím došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavnýsúd rozhodol, že„jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na odškodnenie za väzbu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojitosti s čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 05. 2015, č. k. 14 Co/693/2013, a napadnutý rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 EUR“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z odôvodnenia sťažnosti, ako i zo zistení ústavného súdu vyplýva, že protinapadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňapredbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktoromje založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (26. októbra2015) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnychprostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôdúčinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitnýchpredpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podanímdovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keďby o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskejrepubliky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štáturešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenieprávomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomociústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte predrozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až porozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná vzásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, svýnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016