znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 124/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Ladislavom Ščurym, Mierová 1725, Čadca, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 59/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),zastúpeného JUDr. Ladislavom Ščurym, Mierová 1725, Čadca, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 59/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:„Ako odporca som podal na OS Žilina v rámci konania o zrušenie a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   k   rodinnému   domu   súp.   č.   vedenom   na   OS   Žilina pod č. k. ⬛⬛⬛⬛ vzájomný   návrh   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva k pozemkom pod týmto domom zapísaných na v k. ú. dňa 4. 3. 2010, ktorý bol uznesením súdu vylúčený na samostatné konanie, ktoré je vedené pod č. k. 8 C/59/2010.

Predmetné konanie bolo uznesením č. 8 C/59/2010-43 zo dňa 16. 1. 2012 prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného OS Žilina pod č. k. 6 C/52/2008 v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ktoré bolo potvrdené i uznesením KS v Žiline č. 5 Co/67/2012-51 zo   dňa   29.   2.   2012.   V   konaní   č.   6   C/52/2008   bol   dňa   4.   6.   2013   vydaný   rozsudok č. 6 C/52/2008-454, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15. 7. 2013 a vykonateľnosť dňa 31. 7. 2013...

Predmetné   konanie   (súdny   spor),   ktorého   vecou   bolo   rozhodnúť   o   zrušení a vyporiadaní podielové spoluvlastníctva, trvá už vyše 4 roky. Od právoplatnosti rozsudku v konaní   č.   6   C/52/2008   zo   dňa   15.   7.   2013   sa   vo   veci   vôbec   nekonalo   (ani   jedno pojednávanie) a do dnešného dňa nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie. Súd až po mojom návrhu na pokračovanie v konaní začal konať a vytýčil pojednávanie na deň 4. 2. 2015, i keď mal v konaní pokračovať v zmysle § 111 ods. 2 OSP. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam mám za to, že zo strany Okresného súdu Žilina došlo k neúmerným súdnym prieťahom v prejednávanej veci.

Vzhľadom na nečinnosť Okresného súdu Žilina počas vyše 1 roka od právoplatnosti rozsudku v konaní č. 6 C/52/2008 zo dňa 15. 7. 2013 som podal i sťažnosť predsedovi Okresného   súdu   Žilina   na   prieťahy   v   konaní   zo   dňa   3.   11.   2014,   na   ktorú   mi podpredsedníčka   súdu   odpovedala   vyjadrením   k   podaniu   č.   1   SprS/454/2014   zo   dňa 19. 12. 2014, v ktorom skonštatovala, že v danej veci sa nekonalo v zmysle § 6 OSP, a preto považuje moju sťažnosť za dôvodnú.“

Podľa názoru sťažovateľa: „Nakoľko od podania návrhu v roku 2010 do dnešného dňa tento vyše 4-ročný súdny spor nebol právoplatne skončený, mám za to, že konaním Okresného súdu Žilina dochádza k prieťahom v konaní.

Som presvedčený, že za týchto okolností sa vyžaduje nielen vyslovenie porušenia práva a príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základných práv sťažovateľa, ale aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako prostriedku na dovŕšenie ochrany porušovaných základných práv mňa sťažovateľa. Z týchto dôvodov považujem za primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške 3.000,- €.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatíjeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/59/2010 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva ⬛⬛⬛⬛...   finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- € ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 533,60 € za 3 úkony právnej pomoci /sťažnosť zo dňa 3. 11. 2014; prevzatie, príprava zastúpenia zo dňa 13. 1. 2015; podanie sťažnosti zo dňa 16. 1. 2015 - jeden úkon á 139,83 € + 8,39 € -režijný paušál + 59,29 € (20 % DPH)/ na účet právneho zástupcu JUDr. Ladislava Ščuryho... do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej mocivznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušovaluvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálnenepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.8 C 59/2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Pretona naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní dochádzalok prieťahom, ústavný súd však zároveň poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej niekaždý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základnéhopráva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy(napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutýv čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkýmmateriálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátnehoorgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možnékvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakterpostupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosťspravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01,III. ÚS 59/05).

Navyše,   v   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorýchsťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojouustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súduna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   o   súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedokochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochranezákladných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnajnapr.   IV.   ÚS   153/03,   IV.   ÚS   278/04).   Účinnosť   tohto   právneho   prostriedku   ochranypred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konaťbez zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť[§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti jezistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhéhoodseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinnýna účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákonao súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme azabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodíza vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, že akorgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesťbez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sadoterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestorna prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčinenéhonečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl.zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jeho základnéhopráva, zakladá to podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sťažnosť   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdupodal 3. novembra 2014. Po podaní sťažnosti okresný súd nariadil vo veci pojednávaniena 4. február 2015. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd po podaní sťažnosti začal vo vecikonať, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti sa zabezpečila efektívna ochrana jeho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súduv namietanom   konaní   bol   najmä   v   období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutiavo veci   vedenej pod sp.   zn.   6 C 52/2008 (15. júl 2013), teda   po odpadnutí   prekážky,pre ktorú sa konanie prerušilo, poznamenaný prieťahmi, ale po podaní sťažnosti podľa § 62a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu došlo k náprave.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, žev prípade, ak bude okresný súd v ďalšom období v namietanom konaní bez relevantnéhodôvodu nečinný, resp. v ňom bude postupovať neefektívne, nič nebráni sťažovateľovi, abyopätovne podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa bude domáhať ochranysvojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015