znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 124/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., H., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2012   doručená   sťažnosť   R.   M.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že vo veci starostlivosti o maloletého P. M. (ďalej len „maloletý“) okresný súd na základe návrhu matky M. M. rozsudkom sp. zn. 21 P 524/2010 zo 4. augusta 2011 zvýšil výživné otca (sťažovateľa, pozn.) na maloletého zo sumy   117   €   mesačne   na   sumu   300   €   mesačne   s účinnosťou   od 1. septembra   2010. Uvedeným   rozsudkom   okresný   súd   zároveň   zmenil   svoj   právoplatný   rozsudok   č.   k. 33 C 184/2008-44 z 23. júna 2009 v časti o určenie výživného otca na maloletého. Proti označenému rozsudku okresného súdu o zvýšenie výživného podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom   namietal   jeho   nepreskúmateľnosť   a nevykonateľnosť.   O odvolaní   sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoP 82/2011 z 31. októbra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože ho považoval za predčasný. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v potrebnom rozsahu,   nevykonal   dostupné   dôkazy,   ktoré   nevyhodnotil   v súlade   s ustanovením   §   132 a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Po   opätovnom   vykonaní dokazovania a jeho doplnení okresný súd vo veci návrhu na zvýšenie výživného opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 zhodne s výrokom rozsudku okresného súdu zo 4. augusta 2011. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 21 P 524/2010 z 11.   júna   2012   sa   sťažovateľ   odvolal.   Krajský   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn. 5 CoP 107/2012   z 19.   novembra   2012   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu potvrdil.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta porušenie   svojich   práv „na   spravodlivé,   zákonné a objektívne   súdne   konanie“ vyplývajúcich   z označených   článkov   ústavy   a dohovoru, pričom v dôvodoch sťažnosti uviedol:

„...   okresný   súd   pri   svojom   rozhodnutí   nesprávne   vyhodnotil   vykonané   dôkazy a preto   následne   určil   výšku   výživného   vo   výške,   ktorá   nezodpovedá   jeho   skutočným dosahovaným príjmom a možnosťami.

... súd v rozpore so zisteným skutkovým stavom naďalej neopodstatnene vychádza z údajného ničím nepodloženého môjho príjmu vo výške 500,00 Eur, čo som mal vraj sám v minulosti   na   súde   prehlásiť   aj   keď   som   v   predošlom   odvolaní   aj   na   ďalších pojednávaniach poprel, že by som takéto prehlásenie urobil a pokladám takýto zápis v spise za pisársku chybu., čo nakoniec korešponduje so skutočnými zisteniami o mojich príjmoch a nákladoch v rámci dokazovania...

V prípade takto určenej vyživovacej povinnosti mi pri mojich reálnych možnostiach hrozí, že by som mohol byť trestne stíhaný pre zanedbanie povinnej výživy a najviac by som sa tiež bez vlastnej viny neprimerane zadĺžil.

... z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že skutočnosti mnou namietané pred   súdom   o   mojom   príjme   a   mojich   životných   nákladoch   resp.   mojej   majetkovej a finančnej situácie neboli súdom pri jeho rozhodovaní brané na zreteľ a súd v podstate rozhodol   tak   ako   pred   zrušujúcim   rozhodnutím   v   Žiline,   a   preto   jeho   rozhodnutie   je nepreskúmateľné a naviac do budúcnosti nebude ani vykonateľné vzhľadom na môj reálny príjem....

...   Podstatou   zistenia   skutkového   stavu   veci   je   úsudok   sudcu   o   tom,   ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, to je ktoré z nich bude sudca považovať za preukázané, na základe výsledkov dokazovania, získaných prostredníctvom jednotlivých dôkazov. Zatiaľ čo časť ustanovenia § 132 O.s.p. pred bodkočiarkou je potrebné považovať za   jednu   z podmienok   realizácie   ústavného   princípu   nezávislosti   súdu,   časť   tohto ustanovenia, za bodkočiarkou smeruje k ústavnému princípu rovnosti účastníkov konaní a preto súd je povinný každý dôkaz, ktorý vykoná, vyhodnotiť, lebo ak tak neurobí, zaťaží svoje   rozhodnutie   prejavom   ľubovôle,   na   základe   čoho   dochádza   i   k   odňatiu   možnosti účastníkovi   konať   pred   súdom,   pričom   súdom   v   konaní   vykonaný   dôkaz   nemožno v rozhodnutí resp. v jeho odôvodnení opomenúť len preto, že sám o sebe je v rozpore s tým, čo súd zistil s ohľadom na závery vyplývajúce z iných dôkazov.

Dôvodom zrušenia súdneho rozhodnutia je vždy jeho nepreskúmateľnosť v dôsledku nezrozumiteľnosti   alebo   nedostatku   dôvodov.   Výrok   rozhodnutia   musí   zodpovedať výsledkom   dokazovania   a   vyhodnoteniu   dôkazov,   čo   sa   musí   prejaviť   v   odôvodnení rozhodnutia, pričom dôvody musia byť jasné a presvedčivé...“

Podľa názoru sťažovateľa „Krajský súd Žilina ako súd odvolací mal rozsudok súdu prvého stupňa okresného súdu Žilina zo dňa 11.6.2012 sp. zn. 21 P 524/2010-111 správne podľa §221 ods.1 písm.f/ a h/ O.s.p zrušiť a vec vrátiť... súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods.2 O.s.p. poťažne návrh navrhovateľky zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodný.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.   46   ods.1   Ústavy   SR   a čl.48   ods.2   Ústavy   SR,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline 19.11.2012 sp. zn. 5CoP107/2012-132 zo dňa 24.5.2012 a s rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 11.6.2012 sp.zn.21P 524/2010-111bolo porušené.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline 19.11.2012 sp. zn. 5CoP107/2012-132 zo dňa 24.5.2012 a rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 11.6.2012 sp. zn. 21P 524/2010-111 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline sú povinný uhradiť sťažovateľovi finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000,-Eur   /slovom   Tritisíc   eur/   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu...

4/ Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 255,72 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Sťažovateľ tiež bez bližšieho zdôvodnenia navrhol odklad vykonateľnosti rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   5   CoP   107/2012   z 19.   novembra   2012   v spojení   s   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 až do rozhodnutia vo veci samej.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva   z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012

Sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zvýšení výživného otca (sťažovateľa) na maloletého, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

2.1   K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu   (III.   ÚS   78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m. I. ÚS 241/07).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže   obmedziť   na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu k namietanému porušeniu   označených práv   je   nesúhlas   s právnym   názorom   krajského   súdu,   ktorý   v konaní   o opravnom prostriedku   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny,   keď   sa   v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Sťažovateľ nesúhlasí s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani s prístupom súdov k hodnoteniu dôkazov. Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi rozsudku okresného súdu, na ktoré krajský súd v napadnutom rozsudku odkázal v súlade s § 219 ods. 2 OSP, považoval ústavný   súd   za   podstatné   citovať   najskôr   relevantnú   časť   odôvodnenia   rozsudku prvostupňového súdu. Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 uviedol:

„Manželstvo   rodičov   maloletého   bolo   rozvedené   rozsudkom   tunajšieho   súdu   č.k. 33C 184/2008-44 zo dňa 23.6.2009, právoplatný dňa 17.8.2009. Schválená bola rodičovská dohoda o úprave práv a povinností rodičov k maloletému, maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti   matke,   otec   sa   zaviazal   prispievať   na   výživu   maloletého   sumou   117   eur mesačne, upravený bol aj styk otca s maloletým. Takto upravované výživné bolo v čase, keď bol   maloletý   žiakom   8.ročníka   Základnej   školy   v   H.   Matka   bola   zamestnaná   ako predavačka v butiku... s čistým priemerným mesačným príjmom 12.500,- Sk, otec už v tom čase bol živnostník, jeho čistý priemerný mesačný príjem bol 10.000,- Sk až 12.000,- Sk. Od tejto doby výživné upravované nebolo.

V súčasnosti maloletý navštevuje 2. ročník Strednej školy - Dopravná akadémie Ž., ktorú   strednú   školu   nastúpil   od   1.9.2010.   Nástup   maloletého   na   stredoškolské   štúdium považoval súd za podstatnú zmenu pomerov na strane maloletého. S nástupom maloletého na strednú školu vzrástli nevyhnutné náklady spojené so štúdiom spojené s fyzickým rastom, spojené s uspokojovaním jeho kultúrnych a iných potrieb. Maloletý denne dochádza 35 km z H. do Ž., cestovné hradí matka prostredníctvom dobíjacej karty 10 a viac eur mesačne. V súvislosti so štúdiom maloletý bude potrebovať počítač, čo bude ďalšia položka zo strany matky. Maloletý má výšku 170 cm, dokupovanie ošatenia je finančne náročné z dôvodu, že matka musí maloletému zakupovať už pánske veľkosti. Vzrástli aj náklady spojené s jeho výživou, zúčastňuje sa rôznych povinných i nepovinných školských aktivít, plavecký kurz, lyžiarsky výcvik a podobne, nosí dioptrické okuliare. Maloletý navštevuje kurz bojového umenia, kde mesačne poplatok hradí 15 eur. Bude potrebovať zakupovať aj vyživovacie doplnky.   Maloletý   pre   chronické   ochorenia   a nepriaznivý   zdravotný   stav   navštevuje odbornú alergologickú ambulanciu, kvôli atopickej dermatitide, alergickej conjuctivitide a alergii na poštípanie hmyzom. Sledovaný a liečený na ortopedii pre pedes plana, vyžaduje zdravotnú ortopedickú obuv.

Výdavky vyčíslené matkou sú pre súd všeobecne známe a teda v rámci dokazovania nežiadal doklady o použití finančných prostriedkov na tieto účely.

V čase pôvodného určenia výživného rodičovskou dohodu bol otec živnostník, jeho čistý priemerný mesačný príjem bol o 10.000,-. Sk do 12.000,- Sk. V súčasnosti je príjem otca cca. 500 eur. Zo správy Daňového úradu K. súd mal preukázané, že za rok 2009 bol príjem otca 4.008 eur, čo zároveň tvorilo aj základ dane. V roku 2010 bol príjem otca 4.010 eur,   výdavky   1.245,89   eur,   základ   dane   2.764,11   eur.   Za   rok   2011   podal   otec daňové priznanie s príjmom 3.420 eur, výdavky 1.848,06 eur, základ dane 1.571,94 eur. Otec sám uviedol, že jeho mesačný príjem je cca. 500 eur, t.j. v priemere o tretinu viac ako bol v roku 2008. U zamestnávateľa M. P., K. mal otec v roku 2010 fakturované práce vo výške spolu 4.010 eur.

V čase posledného určenia výživného príjem matky bol cca. 12.000,- Sk, v súčasnosti zo správy Daňového úradu K. súd zistil, že príjem matky za rok 2009 bol 2.159,45 eur, za rok 2010 príjem 5.157 eur, výdavky 2.148 eur, základ dane 3.008,10 eur. Za rok 2011 podala matka daňové priznanie s príjmom 3.898 eur, výdavkami 1.874,84 eur a základom dane 2.023,36 eur. Príjem matky vzrástol cca. o jednu šestinu oproti poslednému určeniu výživného, avšak v roku 2011 oproti roku 2010 jej príjem zo živnosti klesol cca o 1.250 eur. Ani jeden z rodičov ďalšiu vyživovaciu povinnosť nemá. Otec neprejavuje záujem o maloletého, celá starostlivosť o maloletého je v súčasnosti na matke....

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a citované   zákonné   ustanovenia   súd jednoznačne dospel k záveru, že úprava vyživovacej povinnosti otca, smerujúca k zvýšeniu výživného na maloleté dieťa je opodstatnená. Posledná úprava výživného bola v roku 2009, teda pred 3 rokmi. Matka pracovala v tom čase pracovala v butiku a t.č. je samostatne zárobkovo činná osoba. Otec už v čase posledného určovania výživného bol živnostník a ako sám uviedol, jeho príjem je cca 500 eur mesačne. Matka žije spolu s maloletým a otec žije u svojich rodičov,   ktorí mu   finančne   vypomáhajú,   pričom   hradia   aj   jeho   právneho zástupcu a všetky ostatné výdavky. Otec, ako uviedol maloletý, sa o maloletého nezaujíma. Pri určovaní výšky výživného vychádzal z odôvodnených potrieb dieťaťa s prihliadnutím na jeho vek, zdravotný stav, záujmy a taktiež s prihliadnutím na rast a vývin dieťaťa. Matka zabezpečuje   starostlivosť   o   dieťa,   pričom   uhrádza   aj   všetky   platby   súvisiace so starostlivosťou o dieťa. Otec okrem výživného maloletému prispel raz na výlet vo výške 130 eur a iným spôsobom finančne maloletému neprispieval. K zmene pomerov na strane maloletého došlo najmä nástupom na strednú školu, s čím sú spojené zvýšené výdavky, či už so samotným štúdiom, ale aj s cestovným do školy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd zvýšil   vyživovaciu   povinnosť   otca   na   maloletého   na   sumu   300   eur   mesačne,   najmä s ohľadom na skutočnosť, že matka sama zabezpečuje starostlivosť o dieťa a otec jej okrem výživného   nijakým   spôsobom   nepomáha.   O   maloletého   dlhodobo   nejaví   záujem.   Súd prihliadol aj na skutočnosť, že rodičia otca finančne hradia náklady otcovi, a teda ten svoj príjem využíva na vlastné potreby.

Súd   priznal   výživné   spätne   od   01.09.2010,   teda   od   mesiaca,   v ktorom   maloletý nastúpil na strednú školu. Pri určení nedoplatku na výživnom za obdobie od 01.09.2010 do 11.06.2012, vychádzal z toho, že otec si vyživovaciu povinnosť plnil a určil nedoplatok na výživnom na maloletého spolu v sume 4.026 eur... Súd umožnil otcovi nedoplatok splatiť k rukám maloletého v deň dosiahnutia plnoletosti maloletého, t.j. ku dňu 14.08.2013, a to s ohľadom na výšku nedoplatku.“

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2   OSP,   keď   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu, v ktorom   nezistil   žiadne   vecné   a procesné   pochybenie.   Na   zdôraznenie   jeho   správnosti uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy   vyhodnotil   v   súlade   s   ust.   §   132   a   nasl.   O.s.p.,   dospel   k správnym   skutkovým a právny záverom.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   takto   stanovená vyživovacia   povinnosť   otca   voči   maloletému   dieťaťu   zodpovedá   potrebám   maloletého dieťaťa   ako   aj   možnostiam   a schopnostiam   otca   maloletého   dieťaťa.   Otec   maloletého dieťaťa sa o dieťa nezaujíma, finančne na maloleté dieťa neprispieva iným spôsobom, ako výživným,   s maloletým   sa   nestretáva.   Celá   starostlivosť   o maloletého   spočíva   na   matke maloletého dieťaťa, čo zohľadnil aj súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní.

Odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   neoddeliteľnou   súčasťou   výchovy   dieťaťa   je zabezpečenie výživy po materiálnej stránke rodičmi. Zdôrazňuje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Prvostupňový   súd   správne   určil   i   rozhodné   obdobie,   v ktorom   vznikol   otcovi nedoplatok na výživnom a tento nedoplatok vyčíslil v zodpovedajúcej výške.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii otca maloletého dieťaťa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je odôvodnený dostatočným spôsobom. Krajský súd (a pred ním okresný súd) rozsiahlo opísal skutkové okolnosti prípadu, nadväzne na to zdôvodnil, ktoré zo skutočností považuje za   preukázané a ktoré   nie,   a   následne   opísal   úvahy, na ktorých   založil   svoje rozhodnutie o zvýšení výživného otca na maloletého. Krajský súd zdôvodnil, prečo nebolo možné vyhovieť odvolacej argumentácii sťažovateľa, pričom rozsah jeho odpovedí na tieto odvolacie námietky považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu   nezávislosti   súdov   podľa   čl.   144 ods.   1 ústavy   vyplýva tiež zásada   voľného hodnotenia   dôkazov.   Pokiaľ všeobecné súdy   uvedené ústavné garancie rešpektujú   (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov   všeobecnými   súdmi,   a   to   dokonca   ani   vtedy,   keby   sa   s   hodnotením   sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   daňové   priznanie   sťažovateľa,   resp. potvrdenie   daňového   úradu   o výške   zdaniteľných   príjmov   je   iba   jedným   z dôkazných prostriedkov v občianskom súdnom konaní, pričom vo všeobecnosti jeho dôkazná hodnota je rovnaká ako dôkazná hodnota   iných   dôkazných   prostriedkov.   V občianskom   súdnom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá konajúcemu súdu ukladá hodnotiť   poznatky   získané   z   vykonaného   dôkazného   prostriedku   samostatne,   ale i vo vzájomnej   súvislosti   s   poznatkami   získanými   z   iných   vykonaných   dôkazných prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Ak teda všeobecné súdy hodnotili poznatky získané zo správy Daňového úradu K. o zdaniteľných príjmoch sťažovateľa v konfrontácii s inými poznatkami získanými v procese dokazovania (výsluch účastníkov konania, resp. svedkov), nemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov nič vyčítať (m. m. III. ÚS 322/08).

V súvislosti s hodnotením dôkazov sťažovateľ namietal, že konajúce súdy v rozpore so zisteným skutkovým stavom pri určení výšky výživného vychádzali „z údajného a ničím nepodloženého príjmu“ sťažovateľa vo výške 500 €, pričom toto svoje tvrdenie spochybnil a jeho   zápis   v súdnom   spise   označil   zo „pisársku   chybu“. Z obsahu   zápisnice o pojednávaní zo   17.   marca   2011,   ktorá   je   súčasťou   súdneho   spisu   okresného   súdu vedeného pod sp. zn. 21 P 524/2010, vyplýva, že sťažovateľ pri svojom výsluchu k veci uviedol,   že   v   súčasnosti   jeho   priemerný   mesačný   príjem   je   cca   500   eur   mesačne. Z predloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ aj napriek svojmu kvalifikovanému právnemu zastúpeniu v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietal proti zneniu zápisnice v uvedenej časti a tvrdenie o výške svojho príjmu rozporoval až vo svojom odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   4.   augusta   2011.   Vychádzajúc   z uvedeného ústavný súd považoval túto námietku sťažovateľa za účelovú.

Okresný   súd   a   rovnako   tak   aj krajský   súd   sa   správne   neobmedzili   pri   zisťovaní skutočného   stavu   veci   iba   na   potvrdenia   o zdaniteľných   príjmoch   účastníkov   konania predložených Daňovým úradom K., ale rešpektujúc ustanovenie § 132 OSP vychádzali aj z iných   dôkazných   prostriedkov,   ktoré   predovšetkým   okresný   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   podrobne   vymenoval   a   vyhodnotil   a   pri   formovaní   záverečného   úsudku o predmete   konania   prihliadal   na   všetky   relevantné   skutočnosti.   Hodnotenia   dôkazov nevykazujú   žiadne   odchýlky   od   pravidiel   logického   uvažovania,   ktoré   by   vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci, na základe ktorého potvrdil rozsudok okresného súdu o zvýšení výživného sťažovateľa na maloletého, je   zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Uvedené   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012 bolo potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.2   K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ aj napriek svojmu   kvalifikovanému   právnemu   zastúpeniu   v sťažnosti   neodôvodnil,   v čom   vidí porušenie uvedeného článku ústavy, navyše zo sťažnosti nie je ani zrejmé, ktorý z atribútov čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ namieta, a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom na jednej strane a namietaným rozhodnutím   na   strane   druhej   (m. m. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013