znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 124/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.   1   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd;   zákazu   mučenia,   neľudského   a ponižujúceho zaobchádzania   alebo   trestu   podľa   čl.   16   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 14 C 9/2009-51 zo 14. júna 2010; uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 294/2010-65 z 31. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 NcC 27/2010-68 z 31. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2010   doručená   sťažnosť   J.   Ď.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru; základného práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   a   3   ústavy   a   práva   na   majetok   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“); základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru; zákazu mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru; práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru a základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 3 ústavy uznesením Okresného súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   14   C   9/2009-51   zo 14. júna   2010;   uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 294/2010-65 z 31. augusta 2010 a uznesením krajského súdu č. k. 8 NcC 27/2010-68 z 31. augusta 2010 a žiada vydať tento nález:„1/ základné právo J. Ď. na odpustenie poplatku za podanie námietky zaujatosti v konaní   na   súdnu   ochranu   jeho   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   majetku,   pred nezávislým a nestranným súdom, ktoré je zo zákona oslobodené od poplatkov v zmysle čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a, ods.3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, Ústavy SR, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru...,   postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 294/2010-65 zo dňa 31.8.2010, porušené bolo.

2/ základné právo J. Ď. na spravodlivé súdne konanie pred nestranným a nezaujatým súdom na ochranu jeho ľudských práv a základných slobôd a majetku v zmysle čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a, ods.3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, Ústavy SR, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 8 NcC 27/2010-68 zo dňa 31.8.2010, porušené bolo. 3/   základné   právo   J.   Ď.   na   odpustenie   poplatku   za   podanie   námietky   zaujatosti v konaní na súdnu ochranu jeho porušených ľudských práv a základných slobôd a majetku, pred nezávislým a nestranným súdom, ktoré je zo zákona oslobodené od poplatkov v zmysle čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a, ods.3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, Ústavy SR, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru..., postupom Okresného súdu v ) Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 9/2009-51 zo dňa 14.6.2010, porušené bolo.

4/ Ústavný súd ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8 Co 294/2010-65 zo dňa 31.8.2010 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

5/ Ústavný súd ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8 NcC 27/2010-68 zo dňa 31.8.2010 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

6/ Sťažovateľovi J. Ď. finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur /slovom desaťtisíc Eur/,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

7/ J. Ď. priznáva náhradu trov zaplatených právnemu zástupcovi Judr. L. P. v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   v   Žiline   pod   sp.zn.   14 C 9/2009   v   sume   200   Eur   a   trov spojených s cestovným, kopírovaním dokumentov zo spisu a pre potreby súdu a právneho zástupcu,   poplatkov   za   telef.   hovory   a   prenájom   telef.   prípojky,   nákupom   potrebných pomôcok...   v sume 200 Eut,   spolu   400 Eur /slovom štyristo   Eur/,   ktoré je mu povinný vyplatiť Okresný súd v Žiline a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 9/2009, ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa, pred okresným súdom   sa   8.   decembra   2008   začalo   na   návrh   sťažovateľa   a E.   Ď.,   S.   (spolu   ďalej   len „navrhovatelia“), smerujúci proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), konanie o obnovu konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 2 C 155/02. V konaní pred okresným súdom pod sp. zn. 2 C 155/02 bol právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 155/02-173 z 25. júna 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 8/2008-204 z 29. januára 2008 zamietnutý   návrh   navrhovateľov   proti   odporcovi   na   náhradu   škody   43 608   Sk   z   titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľ na pojednávaní 10. júna 2010 uviedol, že „podáva námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi ako aj voči celému súdu, teda Okresnému súdu Žilina“, ktorú na výzvu   sudcu   odôvodnil   tým, že „celý súd už bol vylúčený uznesením,   ktoré tu nemám a neviem ho uviesť. Vo veciach týkajúcich sa P. Š. a jeho stavebných aktivít, čo súvisí s týmto konaním... (P. Š.) je účastníkom konania, v ktorom bolo MŽP vydané stavebné povolenie, stavebné povolenie vydával OÚ, ale vtedy to patrilo pod MŽP a ktoré mu bolo vydané v rozpore so zákonom.“. Právny zástupca sťažovateľa na výzvu súdu uviedol, že dôvodom   vznesenia   námietky   zaujatosti   je   jednak   to,   že   nebolo   vyhovené   žiadosti sťažovateľa   o   odročenie   pojednávania,   a   jednak   to,   že   manželka   pána   Š.   pracuje   na okresnom súde ako asistentka a sťažovateľ má aj iné spory vedené proti pánovi Š., a preto sa domnieva, že pán Š. zasahuje prostredníctvom svojej manželky do konania. Na to súd pojednávanie   odročil   na   neurčito   na   účely   predloženia   námietky   zaujatosti   sťažovateľa krajskému súdu.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 9/2009-51 zo 14. júna 2010 uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti vznesenú na pojednávaní 10. júna 2010 vo výške 66 €. Toto rozhodnutie bolo zástupcovi sťažovateľa doručené 22. júna 2010.Proti uvedenému uzneseniu podali navrhovatelia odvolanie, ktoré odôvodnili tým, že okresný súd uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v rozpore so zákonom, pretože sťažovateľ je od platenia súdnych poplatkov oslobodený podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych   poplatkoch“),   v   zmysle ktorého   je od   súdneho   poplatku   oslobodené   konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   8   Co   294/2010-65 z 31. augusta 2010 tak, že odvolanie navrhovateľky E. Ď. odmietol a uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 9/2009-51 zo 14. júna 2010 ako vecne správne potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   vecné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   podľa   §   4   ods.   1   zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na poplatok za návrh na začatie konania a sťažovateľ v priebehu konania nebol oslobodený od súdnych poplatkov podľa   § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Skutočnosť, že konanie o obnovu konania o náhradu škody   je   vecne   oslobodené   od   súdnych   poplatkov,   nemá   vplyv   na   zákonnú   povinnosť sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok za ním vznesenú námietku zaujatosti.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   14   C   9/2009-51   zo   14.   júna   2010   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   294/2010-65   z   31.   augusta   2010   nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2010.

Sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 6. júla 2010 poukázal na to, že všetci   sudcovia   okresného   súdu   vrátane   sudcu,   ktorému   je   vec   sp.   zn.   14   C   9/2009 pridelená, boli vylúčení z prerokúvania a rozhodovania iných vecí sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC 19/2005 z 23. júna 2005, uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC 32/2007 z 31. mája 2007 a uznesením sp. zn. 5 NcC 137/2007 z 20. decembra 2007. O podanej námietke zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu rozhodol krajský súd ako súd nadriadený uznesením č. k. 8 NcC 27/2010-68 z 31. augusta 2010 tak, že sudcu okresného súdu, ktorému bola vec pridelená, z prerokúvania a rozhodovania veci nevylúčil, pretože nezistil dôvody, pre ktoré by mal byť sudca z prerokúvania a rozhodovania veci vylúčený. Otázkou, či sú vylúčení iní sudcovia okresného súdu, sa nezaoberal, pretože touto otázkou je potrebné sa zaoberať až vtedy, ak by bol vylúčený sudca, ktorému bola vec pridelená.

Uznesenie krajského súdu č. k. 8 NcC 27/2010-68 z 31. augusta 2010 nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2010.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorá smeruje (ako to vyplýva z jej petitu) proti uzneseniu okresného súdu č. k. 14 C 9/2009-51 zo 14. júna 2010, uzneseniu krajského súdu č.   k.   8   Co   294/2010-65   z   31.   augusta   2010   a   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 8 NcC 27/2010-68 z 31.   augusta   2010, odôvodnil   sťažovateľ tým, že súdy   podľa   jeho názoru nepostupovali zákonne, ich rozhodovanie mohla ovplyvniť manželka pána Š., ktorá pracuje ako asistentka na okresnom súdu v oddelení 4C, ktoré sídli v rovnakej kancelárii ako oddelenie 2C, „súdy rozhodovali na základe protiprávne, protiústavne vyhotoveného znaleckého posudku Ing. M. K., ktorý v minulosti overoval ako vedúci strediska geodézie všetky úradné listiny týkajúce sa pochybných geometrických plánov a prevodov pozemkov a nezohľadnili znalecký posudok Ing. J. V., CSc., ktorý na tieto nezákonnosti poukázal. Súdy ignorovali námietky zaujatosti celého okresného ako aj krajského súdu, ignorovali ťažké zdravotné   postihnutie   sťažovateľa,   ktoré   ho   obmedzuje   v takom   dodržiavaní   termínov určených súdmi ako občanov zdravých. Súdy v konaní sp.zn. 14 C 9/2009 nepostupovali v zmysle čl. 2 ods. 2 a ďalších ústavy a dobrých mravov..., boli poškodení aj v tom, že boli v rozpore s čl. 47 ods. 2 ústavy diskriminovaní, vzhľadom k tomu, že nemajú právnické vzdelanie a pre odmietnutie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov nemohli žiadať súd o   pridelenie   bezplatného   právneho   zástupcu...   S poukazom   na   uvedené   skutočnosti o protiprávnom, protiústavnom konaní a rozhodovaní, resp. podvode stavebného úradu vo veci vydávania rozhodnutí o výstavbe RD na sporných pozemkoch pre stavebníka P. Š., potvrdené   aj   znaleckým   posudkom   Ing.   J.   V.   CSc,   podali   sťažovatelia   dňa   8.12.2008, Okresnému súdu v Žiline v zmysle § 228 a nasl. O.s.p. návrh na obnovu konania v ktorom boli   súdom   opätovne   porušované   základné   ľudské   práva   a slobody   sťažovateľa   a   jeho manželky, protiprávnym vymáhaním súdneho poplatku za návrh a neskôr aj za námietku zaujatosti súdu, ktorú bol sťažovateľ nútený podať na základe skutočnosti vyplývajúcich z konania súdu a uznesení Krajského súdu v Žiline č. k. 5 NcC 19/05 zo dňa 23.6.2005, 7 NcC 32/2007 zo dňa 31.5.2007 a 5 NcC 137/2007-189 zo dňa 20.12.2007... Sťažovateľ je presvedčený, že postupom a konaním Krajského a Okresného súdu v Žiline, boli v zmysle čl. 2   ods.   2,   Ústavy   SR   porušené   jeho   ústavne   práva   a   ústavne   právo   jeho   manželky, zaručené v čl. čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a/, ods.3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, Ústavy SR, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... Taktiež aj tým,   že   sa   celé   konanie   zámerne   predlžuje   a   odsúva   so   zámerom   jeho   zamietnutia v neprospech   sťažovateľa   a   jeho   manželky,   čím   sú   obaja   šikanovaní   a   finančne nespravodlivo zaťažovaní s poškodzovaním na zdraví s ohrozením ich života.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia   svojich   základných   práv,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   okresného   súdu a krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   14   C   9/2009 (v ktorom sa sťažovateľ spolu s manželkou domáhali návrhom doručeným okresnému súdu 8. decembra 2008 povolenia obnovy právoplatne skončeného konania vedeného pod sp. zn. 2 C 155/2002),   a to jednak vydaním rozhodnutia   okresného súdu   č.   k.   14 C 9/2009-51 zo 14. júna   2010,   ktorým   okresný   súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti sudcu, ktorému bola vec sťažovateľa pridelená, a vydaním uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co 294/2010-65 z 31. augusta 2010, ktorým bolo toto uznesenie okresného súdu potvrdené, a jednak vydaním uznesenia krajského súdu č.   k.   8   NcC   27/2010-68   z   31.   augusta   2010,   ktorým   nebolo   vyhovené   sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti.

Ústavný súd preto posudzoval splnenie podmienok ustanovených § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   na   prijatie   sťažnosti   jednotlivo   vo   vzťahu   ku   všetkým   rozhodnutiam všeobecných   súdov,   ktorými   podľa   názoru   sťažovateľa   mali   byť   ním   označené   práva porušené.

Ústavný súd sa najprv zaoberal splnením podmienok prijatia sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 14 C 9/2009-51 zo 14. júna 2010, ktorým okresný súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   ústavný   súd   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu. Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k. 8 Co 294/2010-65 z 31. augusta 2010. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Odlišná   je   situácia,   pokiaľ   ide   o   zostávajúcu   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namieta porušenie označených práv uzneseniami krajského súdu č. k. 8 Co 294/2010-65 z 31. augusta 2010 a č. k. 8 NcC 27/2010-68 z 31. augusta 2010.

Sťažovateľ vo vzťahu k týmto uzneseniam namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 8 Co 294/2010-65 z 31. augusta 2010 tvrdil, že k porušeniu tohto jeho základného práva došlo z dôvodu, že mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66 €, hoci   konanie, ktoré   proti   odporcom   viedol,   je vecne   oslobodené   od súdnych   poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Krajský súd uznesenie č. k. 8 Co 294/2010-65 z 31. augusta 2010 odôvodnil takto:„Podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebe jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch, oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

Podľa   odvolacieho   súdu   zákonné   oslobodenie   či   už   vecné   (§   4   ods.   1   zákona o súdnych poplatkoch) alebo osobné (§ 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) sa vzťahuje iba   na   súdny   poplatok   z   návrhu   na   začatie   konania.   Len   oslobodenie   na   základe rozhodnutia a to podľa § 138 ods. 1 O.s.p. zvýhodňuje účastníkov vo väčšom rozsahu. Navrhovateľ 1/ však v konaní nebol súdnym rozhodnutím oslobodený od súdnych poplatkov. Z tohto dôvodu skutočnosť, že konanie (o obnovu konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom) je od súdnych poplatkov vecne oslobodené, nemá vplyv na jeho zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie navrhovateľa 1/ nepovažoval za dôvodné a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd jednak zrozumiteľne a vyčerpávajúco svoje   rozhodnutie   o   potvrdení   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   bola   sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za ním vznesenú námietku zaujatosti, odôvodnil a jednak toto svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných   zákonných   ustanovení.   Iba   to,   že   sťažovateľ   s   názorom   krajského   súdu o výklade   rozsahu   vecného   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   nesúhlasí,   ešte   nemôže zakladať splnenie podmienok na prijatie jeho sťažnosti.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 OSP. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie,   dovolanie,   návrh   na obnovu   konania, výkon   rozhodnutia   a exekúciu   (§   4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).

Keďže je vylúčené, aby označeným ustanovením krajského súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že bolo porušené jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie pred nestranným a nezaujatým súdom na ochranu jeho ľudských práv a základných slobôd aj uznesením krajského súdu č. k. 8 NcC 27/2010-68 z 31. augusta 2010.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, týmto uznesením krajského súdu mali byť označené práva sťažovateľa porušené z dôvodu, že krajský súd nevylúčil z rozhodovania v jeho veci všetkých sudcov okresného súdu.

Sťažovateľ odôvodnil vznesenú námietku zaujatosti jednak tým, že sudca, ktorému bola vec sťažovateľa pridelená, nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania, resp. prerušenie konania, a jednak tým, že v iných konaniach, v ktorých bol sťažovateľ žalobcom, boli z ich prerokúvania a rozhodovania vylúčení všetci sudcovia okresného súdu z dôvodu, že   manželka   pána   Š.   pracuje   na   okresnom   súde   ako   asistentka,   sťažovateľ   vedie   na okresnom   súde   spory   proti   pánovi   Š.,   a   preto   sa   domnieva,   že   pán   Š.   zasahuje prostredníctvom   svojej   manželky   do   konania   (k   vylúčeniu   všetkých   alebo   niektorých sudcov   okresného   súdu   došlo   v   konaniach   vedených   pred   okresným   súdom   sp. zn. 27 C 301/2004, sp. zn. 16 C 99/2003 a sp. zn. 14 C 262/2002, uzneseniami krajského súdu sp. zn. 5 NcC 19/2005 z 23. júna 2005, sp. zn. 7 NcC 32/2007 z 31. mája 2007 a sp. zn. 5 NcC 137/2007 z 20. decembra 2007).

K námietke sťažovateľa sa vyjadril zákonný sudca, ktorý uviedol, že sa necíti byť zaujatý, pokiaľ ide o námietku vznesenú proti všetkým sudcom okresného súdu pre ich vzťah   k P.   Š.,   túto   námietku   považoval   za   nedôvodnú,   pretože   účastníkom   konania vedeného pod sp. zn. 14 C 9/2009 ani pod sp. zn. 2 C 155/2002 nebol P. Š., ale jeho predmetom je náhrada škody za zodpovednosť štátu z nezákonného rozhodnutia.

Na základe príslušných zákonných ustanovení, predovšetkým v súlade s ustanovením § 14 OSP krajský súd konštatoval, že „dôvody uvádzané navrhovateľom 1/ pre vzťah súdu k P.   Š.,   ktorého   manželka   pracuje   na   okresnom   súde,   nie   sú   spôsobilé   vylúčiť   sudcu prejednávajúceho vec podľa rozvrhu práce z prejednávania a rozhodovania veci. Sudca nie je v žiadnom bezprostrednom vzťahu k účastníkom konania a nemá ani žiaden kvalifikovaný pomer k predmetu konania. Rovnako ani P. Š. nie je účastníkom tohto konania a to ani pôvodného vedeného pod sp.zn. 2 C 155/2002. Otázkou existencie dôvodov, pre ktoré by boli vylúčení aj ďalší sudcovia tohto súdu by sa bolo potrebné zaoberať až v prípade, ak by sudca, ktorému pripadla vec na prejednanie a rozhodnutie, bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z tohto dôvodu nadriadený súd o ostatných sudcoch Okresného súdu Žilina nerozhodoval.“. Vo vzťahu k odôvodneniu námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola   vec   pridelená,   tým,   že   neodročil   pojednávanie,   krajský   súd   uviedol,   že „výhrada navrhovateľa týkajúca sa okolnosti spočívajúcej v postupe sudcu v konaní... nie je dôvodom na vylúčenie sudcu a nemôže byť ani predmetom preskúmavania v rámci rozhodovania o námietke zaujatosti podľa § 16 ods. 1 veta prvá O.s.p. ale iba v rámci rozhodovania o opravných prostriedkoch proti vydaným, rozhodnutiam“. Z uvedených dôvodov krajský súd vyslovil záver, že sudca, ktorému bola vec sťažovateľa pridelená, nie je vylúčený z jej prerokúvania a rozhodovania.

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   OSP   sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti.   Podľa   odseku   3   citovaného ustanovenia dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa ustanovenia § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.  

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania nadriadenému súdu.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o   vylúčení   sudcov   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   z   dôvodu   pochybností   o   ich nezaujatosti je aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd pri posudzovaní sťažovateľovej námietky zaujatosti vychádzal z príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   jeho   rozhodnutia   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by   skutkové   alebo   právne   závery   krajského   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s   označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   pre zaujatosť   v   zmysle   ustanovení   §   14   až   §   16   OSP.   Obsahom   základného   práva   na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, resp. účastníka súdneho konania) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republiky vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve   súdy   sú   tými   orgánmi   štátu,   ktoré   poskytnú   účinnú   a   nespochybniteľnú   ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack c. Belgicko z 1. októbra 1982, kde išlo o posúdenie nestrannosti predsedu súdu, ktorý v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako verejný prokurátor. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu   k   prejednávanej   veci a k účastníkom konania.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť   prísnejšiemu   kritériu   objektívnej   nestrannosti,   aby   neexistovali   pochybnosti o nezaujatosti sudcu k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom alebo k prejednávanej veci. V namietanom prípade sudca, ktorému bola vec pridelená, uviedol, že sa vo veci zaujatý necíti. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti k prejednávanej veci   a   k   účastníkom   konania,   prípadne   ich   zástupcom   je   potrebné   akceptovať a predpokladať,   pokiaľ   sa   nepreukáže   opak,   že   nezakladajú   dôvod   jeho   predpojatosti. Z objektívneho hľadiska sa však sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť sudcu, ktorému bola jeho vec pridelená. Ústavný súd je však toho názoru, že sťažovateľove argumenty týkajúce sa pochybnosti o nestrannosti sudcu nie sú zásadné pre rozhodnutie. Iba samotná skutočnosť, že všetci, resp. niektorí sudcovia boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania iných vecí sťažovateľa rozhodnutiami nadriadeného súdu sp. zn. 5 NcC 19/2005 z 23. júna 2005, sp. zn. 7 NcC 32/2007 z 31. mája 2007 a sp. zn. 5 NcC 137/2007 z 20. decembra 2007, ešte neodôvodňuje vylúčenie zákonného sudcu v konaní sp. zn. 14 C 9/2009. Navyše, tieto rozhodnutia boli vydané v konaniach vedených sťažovateľom pred okresným súdom pod   sp.   zn.   27   C   301/2004   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej   republiky   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom v konaniach vedených pred okresným súdom, pod sp. zn. 16 C 99/2003 proti P. Š. a Z. Š. o náhradu škody a pod sp. zn. 14 C 262/2002 proti P. Š. o náhradu škody. Pokiaľ bola pre rozhodovanie   o   vylúčení   sudcov   významná   skutočnosť,   že   manželka   P.   Š.   pracuje   na okresnom súde ako asistentka (ako to vyplýva aj z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 5 NcC 19/2005 z 23. júna 2005, sp. zn. 7 NcC 32/2007 z 31. mája 2007 a sp. zn. 5 NcC 137/2007 z 20. decembra 2007), bolo to tak vo veci sp. zn. 16 C 99/2003 z dôvodu, že jednou zo žalovaných v konaní bola aj ona (vylúčení všetci sudcovia okresného súdu), a vo veci sp. zn. 14 C 262/2002 z dôvodu, že žalovaným v tomto konaní bol P. Š. (vylúčení niektorí sudcovia okresného súdu). Dôvodom vylúčenia (všetkých) sudcov okresného súdu vo veci sp. zn. 27 C 301/2004 bola skutočnosť, že jej predmetom bola náhrada škody, ktorá mala byť spôsobená sťažovateľovi nesprávnym úradným postupom okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa, najmä práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že sťažovateľ označil v petite svojej sťažnosti aj ďalšie ustanovenia ústavy a dohovoru, s ktorými podľa jeho názoru majú byť napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v rozpore, avšak tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom   bližšie   neobjasnil.   Samotný   obsah   sťažnosti   pritom   nedáva   žiadnu   možnosť ústavnému súdu vyvodiť z neho akékoľvek dôvody, pre ktoré označenými uzneseniami malo dôjsť   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru; základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu; základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru; zákazu mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru; práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru a základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 3 ústavy.

Vzhľadom   na to,   že ústavný súd odmietol   sťažnosť už pri   posudzovaní splnenia podmienok jej prijateľnosti z dôvodu, že na rozhodovanie o nej v časti nemá právomoc a v časti je zjavne neopodstatnená, nezaoberal sa už žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011