znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 124/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   S.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   C.,   Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1057/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1057/2000. Na výzvu ústavného súdu doplnil 18. januára 2010 sťažnosť JUDr. J. C., ktorý prevzal zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   uviedla,   že   15.   decembra   2000   podala   návrh   na   okresnom   súde na určenie povinnosti bývať v byte. Vec je vedená pod sp. zn. 5 C 1057/2000. Súčasne podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol vedený pod sp. zn. 5 Nc 409/00. Predbežné opatrenie, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť umožniť je bývať v predmetnom   byte,   bolo   vydané   20.   novembra   2000.   O   samotnom   návrhu   sa   však nekonalo. V rokoch 2001 – 2002 boli nariadené asi štyri pojednávania, ale tieto sa nekonali. Odporca ju, aj napriek skutočnosti, že má právoplatné predbežné opatrenie, odmieta naďalej vpustiť do bytu, preto musí bývať v podnájme.

Aj napriek týmto závažným okolnostiam sa však v konaní o určenie povinnosti bývať v   byte   určenom   na   trvalé   bývanie   nepretržite   nekonalo   a   dochádzalo   k   neustálym prieťahom. V roku 2007 uznesením sp. zn. 5 C 1057/2000 zo 6. marca 2007 bolo konanie prerušené z dôvodu, že na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 166/2004 prebieha konanie o návrhu odporcu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu.

Dňa 31. júla 2007 sťažovateľka podala sťažnosť na neprimeranú dĺžku tohto súdneho konania, avšak ani potom sa nezačalo vo veci konať. Dňa 29. júna 2009 uznesením sp. zn. 5 C 1057/2000 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní.

Sťažovateľka   v   ďalšom   uviedla,   že   jednoznačne   zastáva   názor,   že   konaním okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhla, aby ústavný súd v jej veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo JUDr. J. S., bytom T., štátnej občianky SR, poštu doručovať: Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 1057/2000 porušené bolo. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7470 € /slovom sedemtisísštyristosedemdesiat eur/, ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1057/2000 dochádza k porušovaniu jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

1. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že posudzované súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľky   malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   bolo   uznesením   sp.   zn. 5 C 1057/00 zo 6. marca 2007 prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na tamojšom okresnom súde pod sp. zn. 10 C 166/2004. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 4. apríla 2007.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Ak   sa   prieťahy   v čase   pred   uvedeným   prerušením   konania   týkajú   namietaného porušenia základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, ústavný súd tieto námietky na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľka mohla   o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

V kontexte   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa   o namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého konania dozvedela najneskôr 6. marca 2007, keď okresný súd konanie prerušil.

Sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu podala až 25. novembra 2009, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

2. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorej predmetom je konanie v období po 29. júni 2009, keď okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 1057/2000 nariadil pokračovať v konaní, sťažovateľka   nepreukázala,   že   by   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   využila   na ochranu svojho základného práva všetky dostupné účinné prostriedky nápravy. Za takýto právny prostriedok ústavný súd považuje sťažnosť na prieťahy predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Keďže   ústavný   súd   považuje   vyčerpanie   tejto   zákonnej   možnosti   za   predpoklad možného   preskúmania   sťažnosti   sťažovateľky   namietajúcej   porušenie   označeného základného   práva,   pretože   predseda   okresného   súdu   má   v zmysle   citovaného   právneho predpisu   možnosť   prijať   adekvátne   opatrenia   na   urýchlenie   prerokovania   veci, sťažnosť sťažovateľky odmietol so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd však zdôrazňuje, že vzhľadom na dĺžku konania po 20. júni 2009 do dňa rozhodnutia sťažnosti na ústavnom súde ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   ústavný   súd   uvádza,   že   to   však   neznamená,   že   ústavný   súd   sa   už v budúcnosti nebude môcť zaoberať prípadným porušením základného práva sťažovateľky podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v uvedenej   veci,   avšak   iba pri   splnení všetkých   zákonných predpokladov a náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010