znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 124/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa   Mészárosa o prijatej   sťažnosti   MUDr.   J.   K.,   T., zastúpeného   advokátkou   JUDr. I.   R., K., vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   2   S 38/2006-35 zo 6. septembra 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. J. K. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S 38/2006-35 zo 6. septembra 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S 38/2007-35 zo 6. septembra 2007 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. MUDr. J. K. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. MUDr. J. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 498 Sk (slovom   jedenásťtisícštyristodeväťdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Prešove p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   I.   R.,   K.,   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 124/08-11 z 13. marca 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 38/2006-35 zo 6. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva:«Dňa 21. 12. 2006 podal žalobca na Krajský súd v Prešove žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Predmetné konanie sa vedie na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 S 38/06. V predmetnej žalobe sťažovateľ uviedol:

,,Dňa 15. 7. 2005 som podal na Obvodnom oddelení PZ v T. oznámenie o priestupku spočívajúcom v tom, že M. a M. F., býv. v T., neoprávnene odoberajú vodu zo studne, ktorá je umiestnená na hranici parciel č. 215/2 v k. ú. T., ktorá mi patrí a parcely..., ktorá patrí pani F. M.

Listom zo dňa 27. 8. 2004 sp. zn. ČPS: ORP-316/2004 postúpilo Obvodné oddelenie PZ v S. vec obci T.

Starostka   obce   vykonala   miestne   zisťovanie   a   listom   č.   279/2004-Vo   zo   dňa 27. 9. 2004 oznámila, že údržba vodovodnej prípojky v zmysle § 139b Stavebného zákona nevyžaduje ohlásenie stavebnému úradu.

Listom zo dňa 14. 11. 2004 som sa obrátil na riaditeľa Obvodného oddelenia PZ S. s upozornením   na   to,   že   som   sa   nedomáhal   preskúmania,   či   rekonštrukcia   vodovodnej prípojky je vykonávaná v súlade s ustanoveniami Stavebného zákona,   ale že podstatou môjho oznámenia je, že M. F. a M. F. zasahujú do môjho vlastníckych práv k studni tým, že z nej bez môjho súhlasu odčerpávajú vodu.

Listom zo dňa 6. 1. 2005 sp. zn. ČPS: ORP-447/2004 mi bolo oznámené riaditeľom OO   PZ   v S.,   že   prípad   neoprávneného   čerpania   vody   zo   studni   bol   kvalifikovaný   ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 370/90 Zb., z ktorého je podozrivý M. F. Správa o výsledku objasňovania bola v zmysle § 60 ods. 3 písm. d) Zákona č. 3 70/1990 Zb. predložená Obecnému úradu v T. ako podnet na začatie konania o priestupku.

Listom zo dňa 23. 2. 2005 č. 1545/2005 starostka obce T. mi oznámila, že jej bolo dňa   3. 9. 2004   doručené   oznámenie   o   priestupku,   ktorého   sa   mal   dopustiť   M.   F.   a   po vykonaní miestneho šetrenia bol zaslaný list zo dňa 27. 9. 2004 s výsledkom šetrenia. Podľa tohto listu daný problém vyriešil daný úrad - obec T.

Listom zo dňa 25. 8. 2005 sa moja právna zástupkyňa obrátila na Obecný úrad v T. so   žiadosťou   o   vyjadrenie,   prečo   správny   orgán,   ktorého   v   právomoci   je   prejednať priestupok,   v   tomto   prípade   starostka   obce   T.,   nedodržal   postup   podľa   Zákona o priestupkoch   pri   vybavovaní   podnetu,   z   ktorého   vyplýva   podozrenie   zo   spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

Upozornila na to, že predmetom môjho oznámenia, v súlade s ktorým sú už citované listy OO PZ v S. zo dňa 6. 1. 2005 a 7. 2. 2005, nie je preverenie postupu pri rekonštrukcii vodovodnej prípojky, ale skutočnosť, že M. F. a M. F. bez môjho súhlasu odoberajú vodu zo studne, ktorá mi spoluvlastníckym právom patrí.

Na   tento   list   mi   bola   doručená   odpoveď   starostky   obce   T.   č.   305/05   zo   dňa 16. 9. 2005, v ktorom mi starostka obce oznámila, že v zmysle § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch ide o občianskoprávnu záležitosť, ktorú má riešiť v prípade potreby občianskoprávny súd. Ďalej mi oznámila, že žiadne iné skutočností, ktoré by sa týkali riešenia tohto problému medzi spoluvlastníkmi jej nie sú známe.

Listom   zo   dňa   26. 10. 2005   som   sa   obrátil   na   žalovanú,   jej   komisiu   obecného zastupiteľstva so sťažnosťou podľa Zákona č. 152/1998 Z. z. na postup starostky obce T. v predmetnej veci.

Namietal   som,   že   starostka   obce   T.   nepostupovala   v   predmetnom   konaní   podľa ustanovení Zákona o priestupkoch, ktoré som citoval, a nezaoberala sa obsahom môjho oznámenia. Namietal som týmto, že týmto postupom starostka obce T. zasiahla do môjho práva na prejednanie veci orgánom Slovenskej republiky. (...)

Listom zo dňa 28. 11. 2005 č. 387/2005 oznámila komisia obecného zastupiteľstva obce T., že predlžuje lehotu na vybavenie sťažnosti,,za účelom dôsledného prešetrenia a náročnosti   prípadu“.   Ďalším   dôvodom   na   predĺženie   lehoty   je   sťažnosť,   že   predseda komisie konania pracuje v ČR. Uvedený list nie je opatrený ani menom člena komisia, ktorý tento list v mene komisie zasiela, ani žiadnym podpisom.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona č. 152/1998 Z. z. - na prešetrenie sťažnosti proti činnosti poslanca obecného zastupiteľstva, starostu obce a hlavného kontrolóra je príslušná komisia zriadená obecným zastupiteľstvom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Zákona č. 152/1998 Z. z. - príslušný orgán verejnej správy je povinný prešetriť a vybaviť sťažnosť do 30 dní odo dňa, keď mu bola doručená. V prípadoch spornej príslušnosti (§ 11 ods. 5) začína lehota na vybavenie sťažnosti plynúť odo dňa, keď bolo doručené oznámenie o určení príslušnosti.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia - ak si vybavenie sťažnosti vyžaduje súčinnosť iného orgánu verejnej správy, fyzickej osohy alebo právnickej osoby, príslušný orgán verejnej správy je povinný vybaviť sťažnosť najneskôr do 60 dní odo dňa, keď mu bola   doručená.   V   prípadoch   náročných   na   prešetrenie   sťažnosti   môže   vedúci   orgánu verejnej správy predĺžiť lehotu na jej vybavenie o ďalších 30 dní. O každom predĺžení lehoty na vybavenie a o dôvodoch predĺženia je orgán verejnej správy povinný písomne upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu.

Z citovaných ustanovení právnych predpisov a zo skutkových okolností uvedených v tejto žalobe vyplýva, že žalovaná je dlhodobo nečinná pri vybavovaní mojej sťažnosti. Sťažnosť som podal dňa 26. 10. 2005 (údaj uvedený v liste žalovanej zo dňa 28. 11. 2005 nezodpovedá skutočnosti) a doposiaľ ani po roku a dvoch mesiacoch nie je vybavená. Je pravdou, že listom zo dňa 28. 11. 2005 bola predĺžená lehota na vybavenie sťažnosti na 60 dní, ale aj v takomto prípade lehota na vybavenie sťažnosti uplynula pred rokom. Podľa ustanovenia § 250t ods. 1 O. s. p. - fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Navrhujem, aby súd vykonal dokazovanie pripojenými listinnými dôkazmi a spisom, ktorý žalovaná vedie o mojej sťažnosti a rozhodol týmto uznesením:

Žalovaná   je   povinná   vybaviť   sťažnosť   žalobcu   zo   dňa   26. 10. 2005   na   postup starostky obce T. zaevidovanej pod č. 387/05 do 1 mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi všetky trovy tohto konania.“ Dňa 20. 9. 2007 bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 S 38/2006 zo dňa 6. 9. 2007, ktorým súd návrh zamietol a nepriznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol vo veci týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 S 38/2006 zo dňa 6. 9. 2007, porušené. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 2 S 38/2006 zo dňa 6. 9. 2007a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania: za krajský súd predseda kolégia JUDr. J. A. listom sp. zn. Spr 10051/08 z 21. apríla 2008 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom zo 7. mája 2008.

2.1 Predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove dňa 27. 12. 2006 a boli zaradené pod vyššie uvedené sp. zn 2 S 38/2006.

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci rozhodnuté dňa 6. 9. 2007 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola vec zaslaná účastníkom konania.

Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní nedošlo v predmetnej veci... Predpokladom podania návrhu, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo   veci   konať   a   rozhodnúť   je,   aby   navrhovateľ   vyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie umožňuje osobitný predpis, To znamená, že navrhovateľ pred podaním návrhu musí využiť podnet na vykonanie opatrenia proti nečinnosti.

Taká   vymedzená   prípustnosť   podania   návrhu   proti   nečinnosti   na   súd   vyjadruje princíp subsidiarity správneho súdnictva, totiž aby jeho právomoc nesuplovala iné účinné prostriedky právnej ochrany.

V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 151/2001 Z. z. o prokuratúre (správne má byť zákon č. 153/2001 Z. z., pozn.), prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, orgány prokuratúry možno považovať za orgány disponujúce prostriedkami umožňujúcimi uplatnenie ochrany práv a právom chránených záujmov navrhovateľa vo vzťahu k namietanej nečinnosti správneho orgánu.

Z obsahu administratívneho spisu odporkyne ako aj z obsahu podaní navrhovateľa nevyplynula   skutočnosť,   že   by   podal   podnet   na   preskúmanie   postupu   orgánov   verejnej správy v súvislosti s nečinnosťou orgánu verejnej správy na príslušnú prokuratúru vo veci preskúmania   postupu   starostky   Obce   T.   Keďže   navrhovateľ   nevyčerpal   túto   možnosť domáhať   sa   nápravy   prostredníctvom   prokuratúry,   je   potrebné   jeho   návrh   na   súd považovať   za   predčasný,   pretože   v   súdnom   konaní   sa   môže   domáhať   ochrany   až   po vyčerpaní prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon.

S poukazom na uvedené, krajský súd podľa ustanovenia § 250t ods. 4 posledná veta O. s. p. návrh ako neprípustný zamietol...

Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti.“

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského súdu uviedla:

„Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, aj z vyjadrenia Krajského súdu v Prešove, jediným   dôvodom,   pre   ktorý   Krajský   súd   v   Prešove   návrh   zamietol   je   tvrdenie,   že navrhovateľ mal pred podaním návrhu na súd využiť podnet podľa zákona 151/2001 Z. z. o prokuratúre (správne má byť zákon č. 153/2001 Z. z., pozn.), jeho § 31 ods. 1.

Podľa ustanovenia § 31 ods. 3 Zákona o prokuratúre - podnetom na účely tohto zákona nieje podanie na vybavenie ktorého sa vzťahuje osobitný zákon.

Podľa poznámky k citovanému zákonnému ustanoveniu, týmto osobitným zákonom je mienený aj zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach.

Aj citované ustanovenie § 31 ods. 1 Zákona o prokuratúre ustanovuje, že prokurátor preskúmava   zákonnosť   postupu   a   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   prokurátorov, vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom,   aj   na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený   vykonávať   opatrenia   na   odstránenie   zistených porušení,   ak   na   ich   vykonanie   nie   sú   podľa   osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné orgány.

Podľa   ustanovenia   §   21   ods.   1   -   prokurátor   vykonáva   dozor   nad   dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy a) preskúmavaním zákonnosti 1. všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy, 2. smerníc, uznesení, úprav, opatrení a iných právnych aktov vydaných na zabezpečenie plnenia úloh v oblastí verejnej správy..., 3. rozhodnutí vydaných v jednotlivých veciach 13) v oblasti verejnej správy... 4. postupu orgánov verejnej správy pri vydávaní opatrení a rozhodnutí, b) vykonávaním previerok zachovávania zákonnosti, c) uplatňovaním poradného hlasu na zasadnutiach orgánov verejnej správy.

Z takto vymedzeného rozsahu dozoru nevyplýva žiadna pôsobnosť prokuratúry pri preskúmavaní vybavovania sťažnosti podľa zákona č. 152/1998 Z. z....

Oznamujem týmto, že sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní vo veci a súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v jeho veci.

Vzhľadom   na   to   si   sťažovateľ   uplatňuje   náhradu   trov   konania   a žiada,   aby   mu ústavný súd priznal náhradu trov konania vo výške 11.498,- Sk...“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 S 38/2006-35 zo 6. septembra 2007, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ   v konaní   pred   krajským   súdom   namietal   nečinnosť   orgánu   verejnej správy, ktorý jeho návrh rozhodnutím zo 6. septembra 2007 zamietol podľa § 250t ods. 4 poslednej vety Občianskeho súdneho poriadku ako neprípustný z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal iné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, t. j. nepodal podnet na preskúmanie postupu orgánu verejnej správy v súvislosti s jeho nečinnosťou v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohoto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   preskúmavať môže   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Krajský súd vo svojom uznesení č. k. 2 S 38/2006-35 zo 6. septembra 2007 zamietol návrh   sťažovateľa   v konaní proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   a svoje   rozhodnutie odôvodnil takto:

„Súd príslušný rozhodovať o návrhu namietajúcom nečinnosť správneho orgánu musí splnenie podmienky podľa   §   250t   ods.   1   OSP   posudzovať individuálne,   vo svetle okolností   konkrétneho   prípadu,   rešpektujúc   účel   tohto   právneho   prostriedku,   ktorým   je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní...

Predpokladom podania návrhu, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo   veci   konať   a   rozhodnúť   je,   aby   navrhovateľ   vyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie umožňuje osobitný predpis. To znamená, že navrhovateľ pred podaním návrhu musí využiť podnet na vykonanie opatrenia proti nečinnosti.

Takto   vymedzená   prípustnosť   podania   návrhu   proti   nečinnosti   na   súd   vyjadruje princíp subsidiarity správneho súdnictva, totiž aby jeho právomoc nesuplovala iné účinné prostriedky právnej ochrany.

V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 151/2001 Z. z. o prokuratúre, prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov, policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu, pričom   je   oprávnený   vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 35 ods. 3 citovaného zákona o prokuratúre, ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,   vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, orgány prokuratúry možno považovať za orgány disponujúce prostriedkami umožňujúcimi uplatnenie ochrany práv a právom chránených záujmov navrhovateľa vo vzťahu k namietanej nečinnosti správneho orgánu.

Z obsahu administratívneho spisu odporkyne ako aj z obsahu podaní navrhovateľa nevyplynula skutočnosť, že by podal podnet na preskúmanie postupu orgánu verejnej správy v   súvislosti   s   nečinnosťou   orgánu   verejnej   správy   na   príslušnú   prokuratúru   vo   veci preskúmania   postupu   starostky   Obce   T.   Keďže   navrhovateľ   nevyčerpal   túto   možnosť domáhať   sa   nápravy   prostredníctvom   prokuratúry,   je   potrebné   jeho   návrh   na   súd považovať   za   predčasný,   pretože   v   súdnom   konaní   sa   môže   domáhať   ochrany   až   po vyčerpaní prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon.

S poukazom na uvedené, krajský súd podľa ustanovenia § 250t ods. 4 posledná veta O. s. p. návrh ako neprípustný zamietol.“

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ nevyčerpal iné   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   t. j.   nepodal   sťažnosť, upozornenie   alebo   podnet   na   preskúmanie   postupu   orgánu   verejnej   správy   v súvislosti s jeho nečinnosťou v zmysle § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s posúdením upozornenia prokurátora ako prostriedkom nápravy sťažovateľa. V okolnostiach danej veci podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať   upozornenie   prokurátora   za   účinný prostriedok nápravy. Nestačí totiž podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby sťažovateľ   mal prostriedky   nápravy,   ale tieto   musia   byť efektívne.   Odmietnutie   žaloby podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku len z toho dôvodu, že sťažovateľ nevyužil podanie podnetu u prokurátora, nemôže byť dôvodom na zamietnutie jeho žaloby.

Európsky súd pre ľudské práva už v súvislosti s existenciou efektívneho prostriedku nápravy vo vnútroštátnom poriadku viacnásobne konštatoval, že v zmysle čl. 35 dohovoru považuje za efektívny prostriedok nápravy taký, ktorý je dostupný a umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie za namietané porušenia. Existencia prostriedku nápravy musí byť   dostatočne   konkrétna,   nie   len   v teórii,   ale   aj   v praxi,   v opačnom   prípade   nemá požadovanú dosiahnuteľnosť a účinnosť (Feldek versus Slovensko z 15. júna 2000, Vernillo v.   Francúzsko,   20.   február   1991,   Johnston   and   Others   v.   Írsko,   18.   december   1986, Van Droogenbroeck judgment versus Belgicko, 24. jún 1982).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre viackrát potvrdil, že vnútroštátny prostriedok   nápravy,   ktorý   sťažovateľom   zároveň   neumožňuje   domáhať   sa   a teoreticky i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, nemôže byť považovaný za efektívny.

Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal   so   všetkými   rozhodujúcimi   skutočnosťami   tvoriacimi   základ   pre   toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajským   súdom   boli vyvodené závery, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 2 S 38/2006-35 zo 6. septembra 2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia zrušil rozhodnutie krajského súdu č. k. 2 S 38/2006-35 zo 6. septembra 2007 podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 50 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 498 Sk vrátane 19 % DPH, zároveň predložila ústavnému súdu osvedčenie o registrácií pre DPH.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.   Základná   sadzba   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2007   je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk. Základná sadzba za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu z 20. novembra 2007 a podanie písomného   stanoviska   k vyjadreniu   krajského   súdu   zo 7.   mája   2008).   Za   dva   úkony uskutočnené v roku 2007 patrí odmena v sume 6 296 Sk vrátane paušálu a za jeden úkon uskutočnený v roku 2008 patrí odmena v sume 3 367 Sk vrátane paušálu. Ústavný súd tak sťažovateľovi priznal náhradu trov v celkovej sume 11 498 Sk vrátane 19 % DPH.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008