znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 124/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2005 v senáte prerokoval sťažnosť Ing. J. I., bytom L. M., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., L. M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 132/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 Nc 132/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 132/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. I.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 160 000 Sk (slovom jednostošesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej je Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   j e   p o v i n n ý   Ing.   J.   I. uhradiť   trovy právneho   zastúpenia   5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jej právnej zástupkyne JUDr. E. K., L. M., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 23. mája 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. I., bytom L. M. (ďalej len sťažovateľka), v ktorej namietala, že postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 132/96 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla: „Dňa   5.   6.   1996   som prostredníctvom bývalého Obvodného úradu v Liptovskom Mikuláši, oddelenie sociálnych vecí sp. zn. Om 133/96 podala návrh na úpravu práv a povinností k maloletým deťom. (...) Uvedeného dňa som sa dostavila na Obvodný úrad v Liptovskom Mikuláši, oddelenie sociálnych   vecí,   ktorý som požiadala,   aby bol   so   mnou spísaný   návrh na   úpravu   práv a povinností   k maloletým   deťom,   keď   otec   maloletých   detí   (...)   je   juhoslovanský   štátny občan, s ktorým nie som rozvedená a tento od r. 1994 žiadnym spôsobom neprispieva na výživu   maloletých   detí.   V návrhu   som   uviedla,   že   ja   som   sa   vrátila   na   Slovensko z Juhoslávie v r. 1992 bez detí, nakoľko otec detí ich nechcel dobrovoľne so mnou pustiť na územie   Slovenska,   až   následne   v auguste   r.   1994   sa   mi   podarilo   deti   priviezť   na   naše územie. (...)

Obvodný úrad v Liptovskom Mikuláši takto spísaný návrh doručil Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši dňa 10. 6. 1996. Po doručení predmetného návrhu vyššie označený súd vo veci vôbec nekonal, nevykonal ani žiadne potrebné výzvy na prípadné doplnenie návrhu, alebo výzvy na predloženie akýchkoľvek listín potrebných pre posúdenie nároku, či už voči mne ako navrhovateľke alebo voči otcovi maloletých detí, a to až do 10. 1. 2005, keď som   bola   prvykrát   za   toto   dlhé   obdobie predvolaná na Okresný súd   v Liptovskom Mikuláši za účelom spísania informatívneho výsluchu. Okresný súd v Liptovskom Mikuláši urobil 1. úkon až 22. 11. 2004, keď uznesením č. 13 Nc 132/96-3 z uvedeného dňa ustanovil maloletým   deťom   opatrovníka,   a to   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Liptovský Mikuláš, keď deti sú už plnoleté. Na úvod informatívneho výsluchu na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši dňa 10. 1. 2005 som vzniesla sťažnosť na postup súdu, ktorý vo veci vôbec nekonal od júna 1996 až doteraz, bez akéhokoľvek vysvetlenia. Na moju vznesenú sťažnosť mi písomne listom zo dňa 18. 2. 2005 oznámila predsedníčka súdu v Liptovskom Mikuláši, že skutočne súd za celú dobu od podania návrhu vo veci nekonal viac rokov, pričom sa jedná o subjektívne prieťahy zavinené sudcom a moja sťažnosť je dôvodná.“

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie   a   po   jej   prejednaní   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 1 200 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrenia okresného súdu a z obsahu jeho spisu sp. zn. 13 Nc 132/96 ústavný súd zistil, že sťažovateľka 10. júna 1996 podala okresnému súdu návrh na určenie výživného pre maloleté deti.

Opatrením z 30. augusta 2004 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi. Dňa 10. januára   2005   sa   uskutočnil   informatívny   výsluch   sťažovateľky.   Informatívneho výsluchu   15.   júna   2005   sa   zúčastnil   syn   sťažovateľky,   dcéra   sťažovateľky   svoju neprítomnosť ospravedlnila.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú v zásade tie isté skutočnosti, ktoré   uviedla   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   730/05 z 22. júna 2005. Predsedníčka okresného súdu súčasne uznala prieťahy od začatia konania, t. j. od 10. júna 1996, do pridelenia veci inému zákonnému sudcovi v roku 2004.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr.   II. ÚS   813/00,   IV.   ÚS   74/02)   skúma   vždy   s   ohľadom   na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu a z vyjadrenia okresného súdu zistil, že predmetom posudzovaného konania je výživné pre maloleté deti s medzinárodným prvkom, pretože otec maloletých detí je cudzí štátny príslušník. Okresný súd však nevykonal žiaden relevantný úkon, ktorý by   umožňoval   hodnotiť   právnu   a skutkovú   zložitosť,   a preto   treba   uviesť,   že   veci výživného, hoci aj s medzinárodným prvkom, nie sú právne a skutkovo také zložité, aby sa v nich konalo spôsobom, aký bol zistený v konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd po zistení, že od podania žaloby 10. júna 1996 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu, ale v podstate ani ku dňu rozhodovania o sťažnosi, nedošlo k žiadnemu meritórnemu   úkonu   súdu   okrem   uskutočnenia   dvoch   informatívnych   výsluchov, nepovažoval   za   potrebné   analyzovať   konanie   pred   okresným   súdom   podľa   uvedených kritérií.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   dlhotrvajúcou   ničím   neospravedlniteľnou nečinnosťou okresného súdu, ktorá bola jedinou príčinou zbytočných prieťahov v konaní pred okresným súdom, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci   sp.   zn.   13   Nc   132/96   konal   bez   zbytočných   prieťahov   napriek   tomu,   že   to sťažovateľka výslovne nežiadala. Ústavný súd však považoval taký príkaz okresnému súdu za úkon nevyhnutný na to, aby sa v ďalšom konaní konalo bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 1 200 000 Sk s poukazom na to, že „doposiaľ spotrebované náklady na štúdium oboch detí, náklady na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a lieky a základné životné potreby od podania návrhu na úpravu práv a povinností maloletých detí v júni 1996 až doteraz predstavujú najmenej sumu 1.200.000,- Sk“.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka ako matka maloletých detí v dobe od podania návrhu okresnému súdu oprávnene po dlhú dobu trpí pocitom právnej neistoty a psychickej záťaže. Zosilnenie tohto pocitu vyplýva aj z toho, že vo veci výživného pre jej deti   nebol   vykonaný   žiaden   úkon   viac   ako   8   rokov   bez   toho,   aby   na   to   existoval ospravedlniteľný dôvod.

Ústavný súd preto považoval podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznanie sumy 160 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie, pričom zohľadnil viac ako osem rokov trvajúcu nečinnosť a najmä povahu veci, v ktorej bol okresný súd úplne nečinný.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania 5 302 Sk za dva   úkony   právnej   služby,   ktoré   považoval   za   účelne   vynaložené   trovy   konania   pred ústavným   súdom,   spolu   s   režijným   paušálom   za   tieto   úkony   (vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).