znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 124/02-22  

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2002 o sťažnosti Ing. J. L., bytom Š. 1070, zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci porušenia čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Daňového úradu Bytča, Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Žilina, Okresného súdu Žilina, súdneho exekútora F. R. a Exekútorského úradu pri Okresnom súde v Námestove a o návrhu na predbežné opatrenie takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. L.

1.   o porušení   jeho   práva   upraveného   v čl.   6,   čl.   13,   čl.   14   a čl.   17   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutiami Daňového   úradu   Bytča   v konaniach   sp.   zn. 1780/92   a sp.   zn. 691/240/15026/1999 a postupom a rozhodnutiami Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. V/2-91/93/Cha a sp. zn. V/210-318/99/Cha,   ako aj postupom Okresného   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 822/00   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci;

2.   o porušení   jeho   práva   upraveného   v čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky v konaní   o návrhu   na   obnovu   konania   vo   veci   vyrubenia   penále rozhodnutiami   sp.   zn. V/210-318/99/Cha z 13. septembra 1999 a sp. zn. č. 691/240/150216/1999 zo 7. júla 1999 o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť;

3.   o porušení   jeho   práva   upraveného   v čl.   6,   čl.   13,   čl.   14   a čl.   17   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   súdnym   exekútorom   F.   R. a Exekútorským   úradom   pri   Okresnom   súde   v   Námestove   o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. januára 2002 doručené sťažnosť Ing. J. L., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), „o priznanie porušovania Európskeho   Dohovoru   o ľudských   právach   a slobodách,   zrušenie   rozhodnutí   a vyplatení zadosťučinenia, 20.000.000,-Sk“, ako aj návrh sťažovateľa „o predbežné opatrenie v konaní o priznanie porušovania Európskeho Dohovoru o ľudských právach a slobodách, zrušenie rozhodnutí   a vyplatenie   zadosťučinenia   20.000.000,-Sk.“   Ústavný   súd   ich   posúdil vzhľadom na ich obsah ako jedno podanie (sťažnosť). Keďže podanie nespĺňalo podmienku povinného právneho zastúpenia, ústavný súd 13. februára 2002 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 15 dní predložil splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na jeho zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavnému   súdu   bolo   7. marca   2002 doručené splnomocnenie pre advokátku JUDr. M. B., Ž., ktoré obsahovalo aj oprávnenie pre advokátskeho koncipienta zastupovať sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, čo § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) neumožňuje, a preto ústavný súd vyzval 4. apríla 2002 a opakovane 15. mája 2002 sťažovateľa na úpravu splnomocnenia; táto úprava bola doručená ústavnému súdu 28. mája 2001.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že bol držiteľom živnostenského oprávnenia, na základe ktorého a na základe žiadosti mu bola poskytnutá dotácia vo výške 959.886,- Sk na   prevádzkovanie   jeho   činnosti   (rozhodnutie   Regionálnej   pozemkovej   a informačnej služby   Ministerstva   poľnohospodárstva   a výživy   Slovenskej   republiky   v Žiline   z 11. októbra   1991   č.   j.   379/91).   Daňový   úrad   Bytča   na   základe   uskutočnenej   kontroly rozhodnutím   zo   7. decembra   1992   sp.   zn.   1780/92   rozhodol   o vrátení   (odvedení)   tejto dotácie do štátneho rozpočtu. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu rozhodlo Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Žilina (ďalej len „Ústredné daňové riaditeľstvo“), rozhodnutím z 1. júla 1993 sp. zn. V/2-91/93/Cha tak, že odvolanie zamietlo. Sťažovateľ podal žalobu Krajskému súdu v Banskej Bystrici. V rámci správneho súdnictva Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu sťažovateľa 3. novembra 1993 v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 399/93 zamietol.

V nadväznosti na právoplatné rozhodnutie Daňového úradu   Bytča sp. zn. 1780/92 tento úrad vydal exekučné príkazy č. 32/97 z 25. júla 1997, č. 28/98 z   24. júna 1998 a č. 38/98 z 5. augusta 1998, všetky na prikázanie pohľadávky na peňažnú sumu 831.516,--Sk, ktoré však neskôr boli zrušené (28. júna 1999), a 11. augusta 1999 poukázal Daňový úrad   Bytča   sťažovateľovi   finančné   prostriedky   vo   výške   114.806,53   Sk,   ktoré   mu   boli zadržiavané z vratiek z DPH.

Daňový   úrad   Bytča   7.   júla   1999   oznámením   č.   j.   691/240/15026/1999   rozhodol o penále za neodvedenie vratky dotácie 959.886,-- Sk, a to vo výške 1.919.772,--Sk, s tým, že sťažovateľ bol upovedomený o tom, že v prípade nezaplatenia penále sa uskutoční výkon rozhodnutia. Na základe odvolania sťažovateľa Ústredné daňové riaditeľstvo rozhodnutím z 13.   septembra   1999   sp.   zn.   V/210-318/99/Cha   rozhodlo   tak,   že   odvolanie   zamietlo. V nadväznosti   na   toto   právoplatné   rozhodnutie   súdny   exekútor   doručil   sťažovateľovi „upovedomenie o začatí exekúcie“ č. Ex 82/2000 z 27. júna 2000.

Sťažovateľ sa návrhom na vydanie platobného rozkazu zo 6. júna 2000 obrátil na Okresný   súd   v Žiline   a žiadal   zaplatiť   sumu   643.048,40   Sk   s prísl.   v súvislosti s predchádzajúcimi   konaniami   Daňového   úradu   Bytča   spojenými s poskytnutím   dotácie. Okresný súd v Žiline konanie vedené pod sp. zn. Nc 822/00 zastavil 15. novembra 2000 z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok. Sťažovateľ požiadal 23. marca 2001 o odpustenie   súdnych   poplatkov.   Okresný   súd   v Žiline   návrh o oslobodenie   od súdnych poplatkov   11. apríla   2001   zamietol.   Z dokumentácie   nie   je   zrejmé,   či   sa   proti   tomuto rozhodnutiu sťažovateľ odvolal.

Sťažovateľ vo   svojom   podaní   ďalej uviedol,   že 7.   augusta   2001   podal   návrh   na obnovu   konania   vo   veci   rozhodnutí   sp.   zn.   V/210-318/99/Cha   a sp.   zn. 691/240/15026/1999;   Ústredné   daňové   riaditeľstvo   upozornil   26. novembra   2001   na prieťahy v konaní, ale toto do času podania sťažnosti ústavnému súdu o návrhu na obnovu konania nerozhodlo.

Sťažovateľ faxom z 13. júna 2002 doručil ústavnému súdu rozhodnutie Daňového úradu   Bytča   z 5.   februára   2002   o upustení   od   vymáhania   vratky   poskytnutej   dotácie zo štátneho rozpočtu z dôvodu zániku práva v zmysle § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom   konaní (správny poriadok),   pretože rozhodnutie   č.   1780/92   zo 7.   decembra 1992 bolo možné vykonať najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti, ktoré sťažovateľ prevzal 10. júna 2002.

Na základe vyššie   uvedeného sťažovateľ od ústavného súdu   požaduje rozhodnúť o predbežnom opatrení s týmto obsahom:

„Súd   ukladá   odporcovi   odo   dňa   doručenia   predbežného   opatrenia   až   do právoplatného skončenia konania vo veci o priznanie porušovania Európskeho Dohovoru o ľudských právach a slobodách, zrušenie rozhodnutí a vyplatenie zadosťučinenia ukladá zákaz:

1. pokračovať v konaní v teraz platných rozhodnutiach

2. vydávať nové rozhodnutia v tejto veci

3. vydávať nové rozhodnutia v tejto veci a už začaté úkony pozastaviť

4. disponovať s majetkom navrhovateľa

5. zaťažovať   alebo prevádzať majetok v prospech tretích osôb,   ak sa niečo také už začalo okamžite s tým skončiť

6. prenášať záväzky, pohľadávky, práva a povinnosti na iné subjekty

7. zabavovať účty hmotný a nehmotný majetok, alebo podiely v prospech tretích osôb

8. zdržať sa akýchkoľvek krokov v tejto veci, ktoré by viedli k poškodeniu navrhovateľa, ktoré nie sú uvedené v predchádzajúcich bodoch.

Odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania tak, ako budú vyčíslené.“

Vo veci samej požaduje sťažovateľ vydať takéto rozhodnutie:

„1. Slovenská republika v zastúpení: Daňový úrad Bytča, UDR Žilina, Okresný súd Žilina,   Exekútorský   úrad   F.   R.   porušila   ľudské   práva   a slobody   voči   Ing.   J.   L.i   r.   č. 560623/7604 obsiahnuté v Článku 6, 13, 14, 17 a Článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Europského Dohovoru o ľudských právach a slobodách.

2. Ústavný súd ruší:

-rozhodnutie č. k. 1780/92 zo 7. 12. 1992

-rozhodnutie č. k. V./2-91/93/Cha z 1. 7. 1993

-rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 399/93 z 3. 11. 1993

-rozhodnutie 691/240/15026/1999 z 7. 7. 1999

-rozhodnutie č. k. V/210-318/99/Cha z 13. 9. 1999   - Upovedomenie o začatí exekúcie z 17. 7. 2000 č. k. Ex 82/2000

ako   odporujúce   Európskemu   Dohovoru   o ľudských   právach   a slobodách obsiahnuté v Článkoch 6, 13, 14, 17 a článku 1 Dodatkového protokolu č. 1. Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách.

3. Odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi 20.000.000,-Sk dvadsať miliónov ako zadosťučinenie za ujmu na mene a stratu na zárobku do 15 dní od doručenia rozsudku.“

II.

Ústavný   súd   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa domáha konania podľa článku 127 ústavy.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde   a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho práva upraveného v čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru v označených konaniach a označenými rozhodnutiami orgánov štátnej správy (Daňového úradu Bytča a Ústredného daňového   riaditeľstva).   Článok   127   ústavy   ustanovuje   subsidiárnu   právomoc   ústavného súdu rozhodovať o ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Znamená   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   daná   len   v tých   prípadoch,   ak   o ochrane základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Sťažovateľ   namieta   porušenie svojich základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami orgánov štátnej správy, ktoré sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva, čo dokumentoval samotný sťažovateľ tým, že o jeho žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu Ústredného daňového riaditeľstva sp. zn. V/2-91/93 Cha z 1. júla 1993 rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici 3. novembra 1993 a v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 399/93   žalobu sťažovateľa zamietol. Zo spisovej dokumentácie   predloženej   sťažovateľom   vyplýva,   že   sťažovateľ   preskúmanie   ďalšieho namietaného   rozhodnutia   Ústredného   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   V/210-318/99/Cha neuplatnil na všeobecnom súde v rámci správneho súdnictva v zákonom ustanovenej lehote.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   pre nedostatok svojej právomoci vo veci konať.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd v súvislosti s tým, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv v konaniach daňových orgánov, ktoré boli právoplatne   skončené   v roku   1993   a v roku   1999,   uvádza,   že   sťažovateľ   mal   až   do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojich základných práv pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil bez toho, že by mu v tom bránili ústava alebo zákonné   prekážky.   Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   ústavná   a ani   zákonná   úprava   „novej“ sťažnosti pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) ju nekvalifikuje ako prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd pred ústavným súdom nahrádzajúci ten, ktorý bol dostupný do 31. decembra 2001, a preto takéto sťažnosti po ich predbežnom prerokovaní odmieta ako zjavne neopodstatnené (II. ÚS 1/02, II. ÚS 29/02, II. ÚS 35/02, II. ÚS 40/02, II. ÚS 57/02).

Sťažovateľ požaduje vyslovenie porušenia čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru, a to v súvislosti s tým, že Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 822/00 zastavil konanie o návrhu na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 643.048,40 Sk zo 6. júna 2000 pre nezaplatenie súdneho poplatku a zamietol návrh sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. V tom vidí sťažovateľ porušenie jeho práv upravených v čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru. V rozhodnutiach súdu vidí odobratie mu účinných právnych prostriedkov a znemožnenie mu požadovať nápravu spôsobenej krivdy súdom, čo považuje za upretie užívania jeho práv a slobôd priznaných mu Dohovorom. Predmetom porušenia práva sťažovateľa mala byť povinnosť zaplatiť súdny poplatok, resp. zastavenie konania pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   a odmietnutie   žiadosti   (návrhu)   o oslobodenie   od súdnych poplatkov. Ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nedostatok právomoci, pretože proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je prípustné nielen   odvolanie   (ktoré   sťažovateľ   využil),   ale   aj   dovolanie   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku -ďalej len „OSP“ (odňatie možnosti konať pred súdom), čo potvrdzuje   aj   judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a proti   uzneseniu o zamietnutí návrhu o oslobodenie od súdnych poplatkov je prípustné odvolanie, ktorého využitie sťažovateľ nepreukázal.

2.   Sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy   v konaní   Ústredného   daňového riaditeľstva, a to v súvislosti s návrhom na obnovu konania, ktorý podal v auguste 2001 a urgoval   v novembri   2001.   Nečinnosť   Ústredného   daňového   riaditeľstva,   t.   j.   orgánu štátnej správy, má byť dôvodom na porušenie jeho práva upraveného v čl. 6 Dohovoru.Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu.   Uvedené   ustanovenie predpokladá príčinnú súvislosť medzi konaním súdu a namietaným porušením práva ním garantovaného. V danom prípade sa namieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru daňovým orgánom,   a nie   postupom   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Okrem toho ústavný súd uvádza, že podľa § 244 ods. 1 OSP v znení účinnom od 1. januára 2002 súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom podľa § 244 ods. 3 OSP postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Sťažovateľ v čase uplatnenia   vyslovenia   porušenia   jeho   práva   prostriedok   nápravy   v rámci   všeobecného súdnictva nevyužil a uplatnil nárok na ochranu pred porušovaním jeho práva 2. januára 2002 na ústavnom súde. Od 1. januára 2002 bol však oprávnený a povinný uplatniť tento nárok na všeobecnom súde.

3. Sťažovateľ požadoval vysloviť aj porušenie ním vyššie označených základných práv „Exekútorským úradom F. R.“. Ústavný súd v súlade s § 2 a s § 6 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších   predpisov   považoval   za   adresáta   porušovania   označených   základných   práv sťažovateľa samotného exekútora. Sťažovateľ však neuviedol, ako exekútor (exekútorský úrad)   mal porušiť   označené   základné   práva   sťažovateľa.   Vzhľadom   na túto   skutočnosť ústavný   súd   nemohol   zistiť   vzájomnú   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   exekútora (exekútorského úradu) a označenými základnými právami navrhovateľa, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V dôsledku výroku rozhodnutí (uvedených pod bodom 1, 2 a 3) bolo už bez právneho významu zaoberať sa otázkou rozhodovania o predbežnom opatrení (sťažovateľ mal zrejme na mysli dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd sa nezaoberal ani požiadavkou sťažovateľa rozhodovať o primeranom finančnom   zadosťučinení   a o zrušení   označených   rozhodnutí,   pretože   táto   otázka   nie   je predmetom   rozhodovania   ústavného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti (I. ÚS 50/01, I. ÚS 5/02, II. ÚS 43/02). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania rozhoduje len o jeho prijatí vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2002