znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 123/2012- 16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 3461/2012 a sp. zn. Rvp 3462/2012 vo veci namietaného porušenia   základných   práv   podľa   čl.   12   ods. 2,   čl.   20   ods. 1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Er182/2003 a jeho uznesením zo 17. januára 2012 a v konaní vedenom   pod sp. zn. 31 Er 3/2005 a jeho uznesením zo 17. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 3461/2012 a sp. zn. Rvp 3462/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3461/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012   doručené   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorými   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 182/2003 a jeho uznesením zo 17. januára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 3/2005 a jeho uznesením zo 17. januára 2012 (ďalej len „uznesenia“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) od 6. júna 2007. V označených exekučných konaniach sťažovateľ vykonával exekúciu pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B. (ďalej aj „oprávnená“), s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007, na vymoženie finančných pohľadávok oprávnenej zo zmlúv o pôžičkách poskytnutých fyzickým osobám.

Po   doručení   podaní   sťažovateľa   okresnému   súdu,   ktorými   sťažovateľ   plniac   si povinnosť podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku oznámil exekučnému súdu skutočnosti, pre   ktoré   by   mohol   byť   vylúčený   z   vykonávania   exekúcie,   okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie, pretože sú odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom konania z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom oprávnenej.

3. Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach napáda uvedené uznesenia okresného súdu, ktorými okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k ich vydaniu. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd porušil jeho základné práva, a to konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené či. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu namietaného porušenia svojich základných práv. Tvrdí, že „všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky   do   budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   vykonávať   teraz   i   v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.»

4. Sťažovateľ v sťažnostiach zastáva názor, že je osobou aktívne legitimovanou na podanie individuálnej sťažnosti, aj keď nie je účastníkom namietaných exekučných konaní. V tejto súvislosti uviedol: „V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva a slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávanie exekúcie.

... pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce to, či sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania,   ktoré   bolo   pre   neho   ukončené   vynesením poškodzujúceho   rozhodnutia,   ale   rozhodujúceho   pre   status   sťažovateľa   ako   poškodenej osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva...“

5.   Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z   odôvodenia   napadnutého uznesenia   vôbec   nie   je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému - obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného   súdu   došlo   k   enormnému   zníženiu   majetkovej   hodnoty   sťažovateľa   do   tej miery,   že   viac   nemožno   hovoriť   o   hodnote   v   pravom   slova   zmysle...   mohol   legitímne očakávať, že uskutočnením činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení   exekučného   súdu,   realizácia   úkonov   pri   výkone   exekučnej   činnosti   bude generovať jeho finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.»

6. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného   súdu   v   označených   konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

7.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

8. V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

9. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3461/2012 a sp. zn. Rvp 3462/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

11.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

15.   Podľa   §   25   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   návrh   neodložil   alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

16.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

18.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

20. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

21.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

IV.

22. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že napadnutými uzneseniami   okresného   súdu,   ktorými   okresný   súd   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa z výkonu   exekúcie   z   dôvodu   pochybností   o   jeho   nezaujatosti   vo   vzťahu   k   oprávnenej (spoločnosti P., s. r. o.), boli porušené jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

23.   Ústavný   súd   sa   najskôr   zaoberal   otázkou,   či   sú   naplnené   predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

24.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   o   návrhu   podanom   zjavne neoprávnenou   osobou možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.

25.   Ústavný   súd   už   vo   viacerých   veciach   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   491/2011, II. ÚS 592/2011, II. ÚS 480/2011) uviedol, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na   vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí.   Podľa   ustanovenia   §   5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj vykonávacie konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

26. Súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým   ho   súd   vylúčil   z   vykonávania   exekúcie   v   daných   veciach,   pre   jeho   pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je účastníkom exekučného konania a nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).

27. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že ide o sťažnosti podané zjavne neoprávnenou osobou, a preto ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012