znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 123/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej N. V. a jej zákonnej zástupkyne H. V., obe bytom K., právne zastúpené JUDr. R. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 227/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej N. V. a H. V. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2011 doručená sťažnosť maloletej N. V. a jej zákonnej zástupkyne H. V., obe bytom K. (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 227/07.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   základe   žalobného   návrhu   právneho   predchodcu sťažovateliek (manžela a otca) podaného 24. januára 2001 konal Okresný súd Košice II [ďalej len „okresný súd“ (sťažovateľky v sťažnosti nesprávne uviedli Okresný súd Košice I, pozn.)] v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 480/01 o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 27.   júla   1997.   V predmetnej   veci   okresný   súd   rozsudkom   zo 14.   marca   2006   žalobu právneho   predchodcu   sťažovateliek   zamietol.   Tento   rozsudok   bol   na základe   odvolania právneho   predchodcu   sťažovateliek   potvrdený   aj   v odvolacom   konaní   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 4 Co 227/07 z 21. mája 2009. Podľa ich tvrdenia k porušeniu nimi označených práv rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť jednak tým, že krajský súd podľa nich predmetnú vec nesprávne právne posúdil, ale aj v dôsledku toho, že krajský súd vo veci rozhodol bez prítomnosti právneho predchodcu sťažovateliek aj napriek tomu, že vyslovene trval na prerokovaní veci v jeho prítomnosti.

Proti predmetnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 4 Co 227/07 z 21. mája 2009 podal právny predchodca sťažovateliek 6. augusta 2009 dovolanie, ktoré bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 258/2010 z 19. januára 2011 odmietnuté, avšak súčasťou tohto rozhodnutia bolo aj odlišné stanovisko sudcu   najvyššieho   súdu   JUDr.   R.   Č.,   ktoré   utvrdilo   sťažovateľky   v ich   presvedčení o nesprávnosti   rozhodnutia   krajského   súdu,   preto   ho   napádajú   sťažnosťou   podanou ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:  

„Základné právo H. V.... a mal. N. V.... na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva   na   spravodlivý   proces   podľa   v   čl.   46,   ods.   1   a   práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov postupom Krajský súd v Košiciach v správnom konaní porušené bolo. H. V. a mal. N. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 25 271,63 €, ktoré im   je   spoločne   a   nerozdielne   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť   do   15   dní   od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

H. V. a mal. N. V. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 854,70 € za 2 úkony právnej pomoci á 419,94 € a 2 x režijný paušál á 7,41 €, ktoré im je spoločne a nerozdielne Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, je viazaný návrhom sťažovateliek, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľky domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľky domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení sťažovateľkami označených základných práv iba v spojitosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 4 Co 227/07 z 21. mája 2009 a s postupom, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia predchádzal, pričom argumentáciu týkajúcu sa   označeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorú   sťažovateľky   uviedli   iba   v texte sťažnosti mimo petitu, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom   konania   ústavného   súdu   teda   bolo   preskúmanie,   či   rozhodnutím krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   227/07   z 21.   mája   2009   a postupom,   ktorý   jeho   vydaniu predchádzal,   boli   porušené   sťažovateľkami   označené   základné   práva   zaručené   v čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľkami   napádané   konanie   krajského   súdu vedené pod sp. zn. 4 Co 227/07 bolo právoplatne skončené 7. júla 2009, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie krajského súdu vydané v tomto konaní 21. mája 2009. Od 7. júla 2009, keď bolo sťažovateľkami napádané konanie krajského súdu právoplatne skončené, do 25. februára 2011, keď bola sťažnosť sťažovateliek osobne podaná ústavnému súdu, nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec ústavný súd v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu v dovolacom konaní, na ktoré sa sťažovateľky argumentačne odvolávajú, podotýka, že odlišné stanovisko jedného z členov senátu najvyššieho súdu odchyľujúce sa od rozhodnutia najvyššieho súdu nie   je   zárukou,   resp.   argumentom   pre   tvrdenie   o nesprávnosti,   resp.   o   arbitrárnosti rozhodnutia najvyššieho súdu, a teda ani argumentom pre napádanie rozhodnutia krajského súdu dovtedy, keď by toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo eventuálne po preskúmaní ústavným súdom vyhlásené za skutočne arbitrárne.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateliek (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011