znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 123/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   U.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   S.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 221/2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 249/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. U.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 16. októbra 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   U.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (v   sťažnosti   sťažovateľka nesprávne cituje čl. 48 ods. 1 ústavy), základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   221/2007   a postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 249/09.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 22. októbra 2007 podala na okresnom súde návrh, ktorým sa domáhala voči odporcom ochrany svojho vlastníckeho práva. Sťažovateľka ako navrhovateľka súčasne s podaním návrhu zaplatila súdny poplatok vo   výške   3 000   Sk podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992 Zb. o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom ku dňu podania návrhu (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) podľa položky č. 1 písm. b) prílohy zákona o súdnych poplatkoch. Súd 10. marca 2009 vyzval navrhovateľku na doplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 398 €, a to za päť zvyšných petitov, v lehote 10 dní od doručenia výzvy   s   poučením,   že   ak   poplatok   nebude   v   určenej   dobe   zaplatený,   konanie   zastaví. Navrhovateľka   výzvu   na   doplatenie   súdneho   poplatku   prevzala   4.   septembra   2006. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka v stanovenej lehote súdny poplatok nedoplatila, súd   konanie   zastavil   s   odvolaním   sa   na   ustanovenie   §   6   ods.   1   zákona   o   súdnych poplatkoch, položka č. 1 písm. b), poznámka č. 6 k položke č. 1 prílohy zákona o súdnych poplatkoch.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 25 C/221/2007-113 zo 6. mája 2009, ktorým súd zastavil konanie, podala sťažovateľka odvolanie. V odvolaní poukázala na to, že „Súd nezákonne od nej požadoval doplatenie súdneho poplatku,   keďže toto odporuje   zákonu o súdnych   poplatkoch.  ...   návrh   na   súd   prvého   stupňa   podala   už   22.10.2007   a   zákon o súdnych poplatkoch do 31.12.2008 nepoznal bod č. 6 poznámok k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov o ktorý sa nesprávne súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení konania opieral, keď poukazuje na skutočnosť, že predmetom konania je šesť samostatných nárokov a každý tento nárok sa spoplatňuje samostatne.“.

Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 249/09-123 z 31. júla 2009 napadnuté uznesenie okresného   súdu   potvrdil.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   poukázala   na   odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Je pravdivé tvrdenie navrhovateľky, že v deň vzniku poplatkovej povinnosti (v deň podania   žaloby)   zákon   o   súdnych   poplatkoch   nemal   poznámku   č.   6   k   položke   č.   1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorá hovorí, že ak je predmetom konania viac nárokov, každý   nárok   sa   spoplatňuje   samostatne,   no   napriek   tomu   podľa   zákona   o   súdnych poplatkoch a zaužívanej súdnej praxe sa aj v tomto období každý samostatne žalovateľný nárok spoplatňoval osobitne. Preto súd prvého stupňa rozhodol správne, keď spoplatnil aj zvyšných   päť   petitov   navrhovateľky   i   keď   pri   ustálení   výšky   poplatkovej   povinnosti   sa dopustil nepresnosti...“

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: «1. Základné právo Ing. M. U. dané jej článkom 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR na uloženie povinnosti zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd a základné právo Ing. M.U. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, dané jej článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 bodom 1 Dohovoru a právo dané jej čl. 48 ods. 1 Ústavy SR t.j. aby sa jej vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jej   prítomnosti   a   aby   sa   mohla   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom, postupom Okresného súdu Ba IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25C 221/2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 249/09, ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k... zo dňa... porušené bolo.

2. Rozhodnutie NS SR č.k... zo dňa... sa zrušuje a vec sa vracia NS SR na ďalšie konanie.

3. NS SR je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 584,77 EUR vrátane DPH za 4 úkony právnej služby... na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. P. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Alternatívne,   ak   NS   SR   nebude   pri   posudzovaní   veci   konať   zužujúcim   (prísnym) spôsobom   (I.   ÚS   242/2007,   III.   ÚS   72/01,)   a   v   medzičase   zruší   svojím   rozhodnutím dovolaním napadnuté rozhodnutia porušovateľov (Krajského súdu a Okresného súdu ) a vec im vráti na ďalšie konanie, aby ÚS rozhodol takto:

1. Základné právo Ing. M. U. dané jej článkom 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR na uloženie povinnosti zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Ba IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25C 221/2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 249/ 09 porušené bolo.

2. „Zaužívaná   súdna   prax“   bez   platnej   a   účinnej   zákonnej   právnej   normy nezakladá   zákonnú   poplatkovú   povinnosť   podľa   zákona   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších právnych predpisov.

3. Akékoľvek povinnosti vyvodzované zo „zaužívanej súdnej praxe“ bez platnej a účinnej právnej normy sú v priamom rozpore s právnym poriadkom SR ako právneho a demokratického   štátu   a   preto   nie   je   možné   takéto   „povinnosti“   nikým   a   ničím sankcionovať, najmä však nie zákonnými sankciami ustanovenými za porušenie právneho poriadku SR.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 584,77   EUR   vrátane   DPH   za   4   úkony   právnej   služby...   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky JUDr. P. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že v predmetnej veci podala dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky, je však toho názoru, že «... v zmysle nálezu ÚS (I. ÚS 153/06 č. 80/2006) je na mieste podať sťažnosť, pretože rozhodnutie NS, ktorým sa v zmysle uvedeného judikátu „vyčerpá účinný prostriedok“ jednoznačne bude vydané po uplynutí zákonnej lehoty stanovenej § 53 ods. 3 zákona NR SR 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov...».

Ústavné   súdnictvo   a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým   na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010