znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 123/07-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., a. s., B., zastúpenej JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš   vo   veci   neprijatia   jej   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., a. s., o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2006 doručená sťažnosť spoločnosti B., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) vo veci neprijatia   jej   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami   a podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom.

Sťažnosť bola doplnená o znalecký posudok podaním doručeným ústavnému súdu 25. januára 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   právnickou   osobou   založenou   podľa právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   ktorá   je   zapísaná   v Obchodnom   registri Okresného súdu Bratislava I v oddiele Sa vo vložke č. 3632/B. Sťažovateľka zastúpená právnym zástupcom cestou kuriéra doručila 31. marca 2006 okresnému súdu návrhy na vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom v zmysle § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) realizovala tieto podania elektronickými prostriedkami. Podania boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, teda podľa zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronickom podpise“). Spolu s návrhmi na vydanie platobných rozkazov sťažovateľka zároveň doručila okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom ho informovala o svojich podaniach uskutočnených na   DVD   nosičoch.   Okresný   súd   listom   z 5.   apríla   2006   sťažovateľke   oznámil, že „vzhľadom k   tomu,   že   súdy   Slovenskej   republiky   nie   sú   vybavené   elektronickou podateľňou v zmysle uvedených predpisov (zákon č. 215/2002 Z. z. a vyhláška NBÚ č. 542/2002   Z.   z.),   nie   je   možné   prijať   (...) podanie   vyhotovené   elektronickými prostriedkami a podpísané elektronickým podpisom“, preto okresný súd sťažovateľke vrátil elektronické dokumenty uchované na DVD nosičoch. Okresný súd sťažovateľku upozornil,   že   návrhy   na   začatie   konania   možno   zasielať   iba v   písomnej   forme. Sťažovateľka   reagovala   listom   z 26. apríla   2006,   v ktorom   uviedla,   že   sprievodný   list k návrhu nie je podaním v zmysle § 42 ods. 1 OSP, lebo, ako to vyplýva už z označenia listu,   ide   len   o sprievodný   list   k návrhom,   pričom   návrhy   na   začatie   konania   (žaloby na vydanie platobných rozkazov) sú zaznamenané v elektronickej podobe na DVD nosiči a sú   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   a opatrené   časovou   pečiatkou. Sťažovateľka tiež konštatovala, že podania boli realizované v súlade s § 42 ods. 1 OSP a boli riadne doručené, preto v zmysle § 82 ods. 1 OSP považuje 31. marec 2006 za deň začatia   konania.   Sťažovateľka   poukázala   aj   na   to,   že   urobiť   podanie   elektronickými prostriedkami možno už od 1. mája 2002, pričom nie je vinou sťažovateľky, že okresný súd nemá vytvorené podmienky na ich prijímanie. Na toto jej stanovisko okresný súd reagoval listom z 10. mája 2006, v ktorom trval na svojom stanovisku z 5. apríla 2006. Sťažovateľka 19. októbra 2006 urobila nové podanie na okresný súd rovnakým spôsobom ako predtým. Znova zaslala okresnému súdu sprievodný list a DVD nosič obsahujúci návrhy na vydanie platobných   rozkazov   spolu   s prílohami,   pričom   návrhy   boli   podpísané   zaručeným elektronickým   podpisom.   Podania   obsiahnuté na tomto druhom   DVD   nosiči   obsahovali rovnaké návrhy ako v prvom prípade. Okresný súd listom zo 16. októbra 2006 sťažovateľke oznámil, že jej podanie urobené 19. októbra 2006 nemožno prijať, a to z dôvodu, že „nie len tunajší súd, ale žiadny súd v Slovenskej republike nemá v súčasnosti technické vybavenie   na   prijatie   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami“.   Okresný   súd sťažovateľke pripomenul, že „bez ohľadu na to, či tunajší súd bude mať potrebné technické vybavenie na prijímanie elektronických podaní alebo nie, navrhovateľ bude povinný doručiť súdu návrh s prílohami aj v papierovej forme pre účely založenia súdneho spisu (ten sa nevedie v elektronickej forme) a pre účely doručenia opisu protistrane“.

Na základe uvedeného sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   okresným   súdom   v konaniach   vedených   vo   veciach   sťažovateľky   ako navrhovateľky   proti   odporcom   uvedeným   v sťažnosti. Ďalej   žiada   vysloviť,   že   uvedené podania   sťažovateľky   ako   navrhovateľky   z 11. októbra   2006   urobené   19.   októbra   2006 elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom boli urobené zákonom ustanoveným spôsobom, pričom sa okresnému súdu prikazuje na základe týchto podaní konať. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 10   000   Sk „za   každé   jednotlivé   porušenie   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   (...)“.   Napokon   sa   domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy   a v čl.6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v súvislosti   s   neprijatím   jej podaní   realizovaných   elektronickými   prostriedkami   a podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   nedovoľuje   (napr.   I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04).

Námietky sťažovateľky v súvislosti s porušením ňou označených práv zaručených ústavou a dohovorom postupom okresného súdu treba považovať za „iný zásah“.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov je zrejmé, že sťažovateľka podala   návrhy   elektronickými   prostriedkami   okresnému   súdu   prvýkrát   31.   marca   2006. Okresný súd listom z 5. apríla 2006 oznámil sťažovateľke dôvody, pre ktoré neboli jej podania   prijaté   a v prílohe   tohto   listu   jej   vrátil   DVD   nosiče   obsahujúce   elektronické podania. Predmetný list bol sťažovateľke doručený v priebehu apríla 2006, a to najneskôr do 26. apríla 2006, keď sťažovateľka listom z tohto dňa reagovala na oznámenie okresného súdu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   o všetkých   podstatných   skutkových okolnostiach,   v ktorých   vidí   zásah   do   svojich   základných   práv   a slobôd,   dozvedela najneskôr do 26. apríla 2006 keď jej bol doručený list okresného súdu z 5. apríla 2006. V súlade s ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jej preto najneskôr v uvedený deň začala plynúť dvojmesačná zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúcemu v neakceptovaní podaní (návrhov na začatie konania) urobených elektronickými prostriedkami, zo strany okresného súdu.

Sťažovateľka   sa   na   porušenie   namietaných   práv   obrátila   na   ústavný   súd   až sťažnosťou   z 13.   decembra   2006   doručenou   ústavnému   súdu   14.   decembra   2006,   teda zjavne   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty   dvoch   mesiacov   (§   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na túto skutočnosť je jej sťažnosť podaná oneskorene.

Opakovaný pokus sťažovateľky z 19. októbra 2006 o podanie návrhov, ktoré podľa jej slov „obsahovali rovnaké návrhy (týkali sa tých istých vecí) ako to bolo v prípade DVD nosiča – podania zo dňa 31. 3. 2006“ nie je z hľadiska plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   právne   významný.   Vzhľadom   na   podstatné   skutkové   a právne okolnosti a na povahu namietaného zásahu (konanie, následok a dôvody, pre ktoré bolo prijatie   elektronických   podaní   okresným   súdom   odopreté),   zostala   totožnosť   (identita) zásahu, ktorý sťažovateľka namieta vo vzťahu k svojim právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy   a v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zachovaná   aj   pokiaľ   ide   o opakovaný   pokus   urobiť zamýšľané   podania   elektronickými   prostriedkami   a ich   následné   neprijatie   zo   strany okresného súdu. O tomto zásahu sa sťažovateľka dozvedela už v apríli 2006. Okolnosti, za ktorých k nemu malo dôjsť, boli sťažovateľke známe (čo vyplýva z jej argumentácie, ako aj z listín pripojených k sťažnosti) vrátane skutočností, že elektronickou podateľňou v zmysle osobitných predpisov nedisponoval v uvedenom čase žiaden súd v Slovenskej republike, pričom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom z 3. apríla 2006 oznámilo okresným   súdom   svoje   stanovisko   k prijímaniu   a používaniu   elektronických   podaní, v ktorom uviedlo: „(...) Elektronická podateľňa sa zriaďuje v prípade, ak orgán verejnej moci   alebo   orgán   verejnej   správy   využíva   zaručený   elektronický   podpis   (...)   v styku s fyzickými osobami alebo s právnickými osobami (...) Vzhľadom na skutočnosť, že súdy Slovenskej   republiky   nemajú   k dispozícii   elektronickú   podateľňu,   nie   sú   v súčasnosti splnené podmienky osobitného zákona na prijímanie podanie elektronickou formou (...).“ Sťažovateľka obsah uvedeného stanoviska poznala, keďže naň reagovala v liste z 26. apríla 2006.

Uvedené skutočnosti neumožňovali sťažovateľke predpokladať, že by pri druhom pokuse o podanie návrhov elektronickou formou v tak krátkom časovom horizonte malo, resp.   mohlo dôjsť   k zmene stanoviska   príslušného   okresného   súdu.   Opakovanie   pokusu o podanie   návrhov   formou   elektronických   podaní   v októbri   2006   preto   ústavný   súd považoval iba zo formálny úkon zo strany sťažovateľky aj napriek jej tvrdeniu, že tak urobila: „(...) v domnení, že Okresný súd Liptovský Mikuláš odstránil technické nedostatky, pre ktoré neprijal (...) podanie zo dňa 31. 3. 2006 (...).“ Sťažovateľka neuviedla žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala takýto predpoklad.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007