znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 123/06-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti PaedDr. I. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1122/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PaedDr. I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1122/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1122/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PaedDr.   I.   B.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   40 000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   PaedDr.   I.   B.trovy právneho zastúpenia   6 887,72 Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských   korún a sedemdesiatdva   halierov)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   I.   R.,   K.,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 123/06-15   z 27. apríla   2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PaedDr. I. B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta postup Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 1122/01, ktorým malo byť porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   konania (v procesnom   postavení   žalobkyne),   ktoré   začalo   6.   augusta   1998   doručením   žaloby Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a pôvodne bolo vedené týmto súdom pod sp. zn. 1 Cb 662/98. Po postúpení veci z dôvodu vecnej príslušnosti bolo konanie ďalej vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 1122/01.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1122/01 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Okresný súd vo vyjadrení z 1. júna 2006 konštatoval, že predmetná vec nie je po právnej   stránke   zložitá,   predložil   minuciózny   prehľad   úkonov   okresného   súdu v predmetnom   konaní   a ďalej   uviedol: „...   v dôsledku   využítia   procesných   opravných prostriedkov účastníkov bol spis dvakrát predložený krajskému súdu.

Dvakrát   bol   termín   pojednávania   zrušený   v dôsledku   práceneschopnosti   sudkyne a dvakrát   sa   pojednávanie   neuskutočnilo   pre   ospravedlnenú   neprítomnosť   právnej zástupkyne   žalobkyne...   Tieto   skutočnosti   podstatne   predĺžili   dĺžku   konania.   Jednalo   sa o objektívne dôvody, za ktoré nenesie zodpovednosť sudkyňa, ale ani súd.

Preto   prieťahy,   ktoré   v konaní   vznikli   nehodnotím   ako   zbytočné,   resp.   zavinené súdom...“

Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 17. mája 2007, v ktorom uviedla: „...Medzitým ako vec bola postúpená Okresnému súdu Košice I a prvým pojednávaním vo veci, uplynula doba takmer jedného   roka,   keďže   prvé   pojednávanie   sa   konalo   30.   10.   2002.   Tomuto   pojednávaniu predchádzala sťažnosť sťažovateľky predsedovi okresného súdu, v ktorej sa sťažovala na nečinnosť... pojednávanie bolo nariadené súdom na deň 4. 7. 2003 opäť až po sťažnosti sťažovateľky predsedovi súdu...

...doba, ktorá uplynula od rozhodnutia súdu až po rozhodnutie odvolacieho súdu a následné ďalšie konanie súdu I. stupňa, je zbytočným prieťahom zavineným nesprávnym a nepreskúmateľným rozhodnutím súdu I. stupňa...

Od 12. 7. 2004 súdu trvalo ďalší rok a 8 mesiacov než vo veci rozhodol, pričom jediným   dôkazom,   ktorý   v uvedenom   čase   vykonal,   bol   výsluch   žalobkyne   a umožnenie predloženia dôkazu žalovaným o odpustenie poplatkov z omeškania sťažovateľke...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom celého spisového materiálu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1122/01, z ktorého zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 6. augusta 1998 sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne doručila krajskému súdu žalobu, ktorou navrhla uložiť povinnosť Územnému bytovému družstvu v K. uzatvoriť zmluvu   o prevode   vlastníctva   k družstevnému   bytu   a uplatnila   si   nárok   na   zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 17 % zo sumy 17 949 Sk počnúc dňom 20. júna 1998 až do povolenia   vkladu   vlastníckeho   práva   v katastri   nehnuteľností;   pôvodne   bolo   konanie krajského súdu o žalobe sťažovateľky vedené pod sp. zn. 1 Cb 662/98,

- 12. októbra 2000 krajský súd uznesením č. k. 1 Cb 662/98-47 zastavil konanie v časti   o uloženie   povinnosti   žalovanému   uzatvoriť   so   sťažovateľkou   zmluvu   o prevode vlastníctva   k družstevnému   bytu   a nárok   sťažovateľky   vo   zvyšnej   časti   vylúčil   na samostatné konanie pod sp. zn. 5 Cb 935/00,

-   27.   októbra   2000   sťažovateľka   vyčíslila   svoj   nárok   proti   žalovanému   na sumu 10 093,30 Sk a tento si uplatnila z dôvodu náhrady škody,

-   16.   júla   2001   krajský   súd   podanie   sťažovateľky   posúdil   ako   zmenu   žaloby a uznesením č. k. 5 Cb 935/00-20 pripustil navrhovanú zmenu žaloby,

- 24. októbra 2001 krajský súd listom sp. zn. 5 Cb 935/00 postúpil vec okresnému súdu ako vecne príslušnému,

- 12. novembra 2001 bol spis doručený okresnému súdu a ďalej vedený pod sp. zn. 15 C 1122/01,

-   3.   októbra   2002   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom špecifikácie nárokov sťažovateľky,

- 13. novembra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil zástupca žalovaného, pojednávanie bolo odročené za účelom jeho opätovného predvolania, ako aj doloženia listinných dôkazov sťažovateľkou,

-   4.   júla   2003   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok   č.   k.   15   C   1122/01-109,   ktorým sťažovateľkou uplatnený nárok posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a žalobu zamietol,

- 28. augusta 2003 podala sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu odvolanie,

- 22. októbra 2003 bol spis predložený krajskému súdu,

- 21. júna   2004   krajský   súd   bez   nariadenia   pojednávania   uznesením   č.   k. 15 Co 234/03-129   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie z dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti   najmä v tom,   že   sa   sťažovateľka   v priebehu   konania domáhala náhrady škody, pričom okresný súd rozhodol o nároku sťažovateľky posudzujúc ho ako bezdôvodné obohatenie bez toho, aby zdôvodnil takýto postup,

- 12. júla 2004 bol spis vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 7. decembra 2004 bolo pojednávanie odročené, neprítomnosť sťažovateľky nebola ospravedlnená,

-   4.   februára   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bola   vypočutá sťažovateľka,

- pojednávanie nariadené na 8. február 2005 bolo odročené z dôvodu účasti sudkyne na školení a ospravedlnenia sa žalovaného,

- pojednávanie nariadené na 12. apríl 2005 bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia sa sťažovateľky a jej právnej zástupkyne,

-   8.   júna   2005   sa   pojednávanie   neuskutočnilo,   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti sudkyne,

- 6. decembra 2005 bolo pojednávanie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa právnej zástupkyne sťažovateľky a žiadosti o odročenie pojednávania,

- 1. marca 2006 sa uskutočnilo pojednávanie,

- pojednávanie nariadené na 2. marec 2006 za účelom vyhlásenia rozsudku bolo odročené pre práceneschopnosť sudkyne, o čom boli účastníci telefonicky upovedomení, - 6. marca 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa sťažovateľka a jej právna zástupkyňa   nezúčastnili   a svoju   neúčasť   ospravedlnili,   na   pojednávaní   bol   vyhlásený rozsudok č. k. 15 C 1122/01-177, ktorým okresný súd žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol,

- 10. mája 2006 podala sťažovateľka odvolanie proti rozsudku okresného súdu,

- 6. júna 2006 bol spis na základe odvolania sťažovateľky predložený krajskému súdu, konanie je vedené pod sp. zn. 4 Co 187/06 a doteraz nebolo skončené.

Sťažnosť   v tejto   veci   pôvodne   prijal   27.   apríla   2006   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému   bola   vec   pridelená.   Po   schválení   Rozvrhu   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom   sa   sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala členka IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   (1)   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, pričom za súčasť tohto kritéria sa považuje aj   povaha   prerokúvanej   veci,   (2)   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   (3)   postup samotného súdu.

1. Kritérium zložitosti veci

Pokiaľ   ide   o posúdenie veci   podľa   kritéria   zložitosti,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu okolnosť (právnu alebo procesnú prekážku), na základe ktorej - samostatne alebo v spojení s inými - by mohol napadnuté konanie posúdiť ako zložité. Predmetom   sporu   je nárok sťažovateľky   na   náhradu   škody. Ide   o vec,   ktorá   po   právnej   a skutkovej   stránke   patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Kritérium správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania

Ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   tri   pojednávania   nariadené   na 7. december 2004, 12. apríl 2005 a 6. december 2005 boli odročené bez prerokovania veci z dôvodu   neospravedlnenej   aj   ospravedlnenej   neúčasti   sťažovateľky   a jej   právnej zástupkyne   na   týchto   pojednávaniach.   Neúčasť   sťažovateľky   a jej   právnej   zástupkyne možno hodnotiť ako správanie, ktoré sčasti bolo dôvodom predĺženia konania. V konaní pred okresným súdom však sťažovateľka nemenila skutkové tvrdenia, o ktoré opiera svoj nárok a ktoré vymedzila v podaní z 27. októbra 2000, preto jej správanie nemožno v zásade hodnotiť ako také, ktoré by bolo podstatnou mierou prispelo k predĺženiu namietaného konania.

3. Kritérium postupu samotného súdu

Ústavný súd sa napokon zaoberal aj postupom okresného súdu v predmetnom konaní a konštatuje, že konanie pred okresným súdom sa začalo 12. novembra 2001 postúpením veci z krajského súdu a dosiaľ nebolo právoplatne skončené, keďže rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom rozhoduje krajský súd. Okresný súd bol v preskúmavanom konaní opakovane bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, a to v období od 12. novembra 2001 do 3. októbra 2002, t. j. necelých 11 mesiacov, v období od 13. novembra 2002 do 4. júla 2003, t. j. necelých 8 mesiacov, a v období od 12. júla 2004 do 7. decembra 2004, t. j. necelých 5 mesiacov, spolu v období 24 mesiacov (2 roky).

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania, na uvedenú nečinnosť okresného súdu, ako aj so zreteľom na to, že v doterajšom priebehu konania neboli vo veci vykonané efektívne   úkony   smerujúce   k odstraňovaniu   právnej   neistoty   (o   čom   svedčí   aj   zrušenie rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 1122/01-109 odvolacím súdom ako nepreskúmateľné), je potrebné konštatovať, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Ústavný súd taktiež v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že k zbytočným prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nie   len   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1122/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom,   vyslovil porušenie týchto práv (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

V nadväznosti   na   výrok   o porušení   označených   práv   a   v záujme   efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia aj napriek tomu,   že okresný   súd   už vo   veci   meritórne   rozhodol   a predložil   vec na rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľky   krajskému   súdu,   prikázal   okresnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1122/01 a odstrániť tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk s poukazom na jej dlhotrvajúci stav právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, ako aj čiastočný podiel sťažovateľky na predĺžení konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľke   v   sume   40 000 Sk   primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. I.   R.. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu   priznal za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods.   3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   5 788   Sk.   Keďže   advokátka   je   platcom   dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa   §   18   ods.   3   citovanej   vyhlášky   a podľa   §   27   zákona   č. 222/2004   Z.   z.   o dani z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 6 887,72 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007