znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 123/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť M. B., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. O. M., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 92/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 92/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 92/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie 40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prešov   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   M. B. uhradiť trovy právneho zastúpenia 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva   slovenských   korún) na účet jeho právnej   zástupkyne JUDr. O. M., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2005 doručená sťažnosť M. B., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal, že postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 92/98 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 23. mája 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

Ja, podnecovateľ som podal Okresnému súdu v Prešove návrh na náhradu škody - náhradu za stratu za roky 1995 – 1996 z titulu pracovného úrazu dňa 21. 4. 1998, rozšírenú podaním zo 4. 5. 1998, z 5. 10. 1998. Konanie je vedené na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 17 C 92/1998. Súd po podaní žaloby vykonal vo veci pojednávanie, ktoré odročil na 7. 10. 1998, potom na 16. 12. 1998 a napokon na neurčito. Na moju urgenciu z 25. 1. 2000 bolo stanovené pojednávanie na 27. 3. 2000, potom na 23. 5. 2001 pričom bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. V dôsledku prieťahov v konaní som musel vykonať ďalšie rozšírenia žaloby – o náhradu za stratu na zárobku za ďalšie obdobia. Znalecký posudok mi súd zaslal až s výzvou na podanie vyjadrenia k nemu z 12. 11. 2003. K znaleckému posudku bolo   podané   vyjadrenie   1.   12.   2003   a odvolanie   proti   výške   odmeny   znalca.   Ako z uvedeného vyplýva, súd vo veci konal so značnými prieťahmi a od uvedeného posledného úkonu znovu už dlhodobo nekoná.“

Sťažovateľ preto   navrhol, aby ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie   a po   jej   prejednaní   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 1 000 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil vo veci od ústneho pojednávania.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 92/98 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal okresnému súdu 21. apríla 1998 žalobu o náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti.

Dňa 27. apríla 1998 bola žalovanému doručená žaloba na vyjadrenie, 13. mája 1998 okresný súd odoslal žalovanému zmenu žaloby - návrhu na začatie konania. V priebehu roku 1998 sa uskutočnili pojednávania 6. júla 1998, 7. októbra 1998 a 16. decembra 1998, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom uzavretia mimosúdnej dohody.

Pojednávanie   27.   marca   2000   bolo   odročené   za   účelom   predloženia   listinných dôkazov sťažovateľom.

Sťažovateľ 9. novembra 2000 predložil okresnému súdu požadované listinné dôkazy a zmenu   žaloby   –   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   okresný   súd   odoslal   žalovanému 18. januára   2001.   Pojednávanie   23.   mája   2001   bolo   odročené   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania.

Okresný   súd   5.   septembra   2001   odoslal   znalcovi   spis   za   účelom   vypracovania znaleckého   posudku.   Okresný   súd   29.   júla   2003   a   8.   októbra   2003   urgoval   podanie znaleckého posudku znalcom, ktorý mu ho predložil 24. októbra 2003.

Okresný súd uznesením z 10. novembra 2003 priznal znalcovi znalečné a odoslal účastníkom   konania   znalecký   posudok.   Proti   uzneseniu   o znalečnom   podal   sťažovateľ 1. decembra 2003 odvolanie, spis okresného súdu bol predložený Krajskému súdu v Prešove za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní 10. decembra 2003.

Po vrátení spisu 27. októbra 2004 bez meritórneho rozhodnutia bol spis odvolaciemu súdu opätovne predložený 4. novembra 2004. Krajský súd uznesením z 21. marca 2005 zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením z 21. apríla 2005 priznal znalcovi znalečné.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej stabilizovanej   judikatúry   skúma   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá sa skúma aj so zreteľom na povahu veci a o čo v nej účastníkovi konania (sťažovateľovi) ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Predmetom namietaného konania je nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení   práceneschopnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   o vec,   ktorá   po   právnej stránke nie je zložitá a ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

Čo   sa   týka   skutkovej   zložitosti   veci,   tú   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní zohľadnil v súvislosti s potrebou nariadenia znaleckého dokazovania.

Súčasťou   hodnotenia   podľa   prvého   kritéria   je však   aj povaha veci.   Ústavný   súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že ak v konaní ide o zabezpečenie určitého sociálneho statusu sťažovateľa v súvislosti so stratou na jeho zárobku spôsobenou pracovným úrazom, potom   je   nevyhnutné,   aby   všeobecný   súd   uplatnil   taký   aktívny   prístup   k veci,   ako   to vyplýva práve z významu výsledku sporu pre poškodeného zamestnanca, a to bez ohľadu na to, či v konaní s uplatneným nárokom bude alebo nebude úspešný.

Na   skutkovú   a právnu   zložitosť   veci   poukázala   podpredsedníčka   okresného   súdu vo svojom vyjadrení z 5. mája 2005 sp. zn. U - Spr 3008/05. Ústavný súd však zastáva názor,   že   v posudzovanom   prípade   neexistujú   také   skutkové   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali viac ako sedemročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Správanie   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   do   istej   miery   prispelo k celkovej   dĺžke   konania   najmä   z dôvodu   odročovania   pojednávaní,   dopĺňania   návrhu v časti vyčíslenia výšky náhrady straty na zárobku, ako aj jeho oneskoreného reagovania na výzvu   okresného   súdu   z 27.   marca   2000   na   predloženie   listinných   dôkazov,   a   to   až 9. novembra 2000. Sťažovateľ však zásadným spôsobom neprispel k zbytočným prieťahom. To platí aj ohľadne využitia procesného oprávnenia priznaného sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom (podanie odvolanie proti uzneseniu o znalečnom).

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v spore. Pri   hodnotení   postupu okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou, ako aj nesústredeným postupom zákonného sudcu.

Postup   okresného   súdu   od   začatia   konania   do   16.   decembra   1998,   keď   bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito,   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov   konania.   Okresný   súd   bol   po   uskutočnení   tohto   pojednávania   nečinný   bez akéhokoľvek   zákonného   dôvodu   do   27.   marca   2000,   keď   sa   uskutočnilo   ďalšie pojednávanie.

Pojednávanie 23. mája 2001 okresný súd odročil za účelom znaleckého dokazovania, spis bol znalcovi predložený 5. septembra 2001, avšak znalec predložil znalecký posudok až 24. októbra 2003.

Znalcovi trvalo vypracovanie znaleckého posudku viac než 2 roky napriek tomu, že lehota stanovená na jeho podanie bola podstatne kratšia. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že všeobecný súd je povinný organizovať procesný postup v súdnom konaní tak,   aby sa   čo   najskôr   odstránil   ten   stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, a zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   tento   účel zveruje   aj   vo   vzťahu   k súdnemu   znalcovi (III. ÚS 111/01).

Okresný   súd   urgoval   u   znalca   podanie   znaleckého   posudku   až   29.   júla   2003, resp. 8. októbra 2003. Tento prístup okresného súdu k znalcovi ústavný súd hodnotil ako málo   adekvátne   a neefektívne   využitie   sankčných   procesných   prostriedkov   vo   vzťahu k súdnemu znalcovi. V dôsledku zanedbania tejto jeho povinnosti došlo v konaní vedenom na okresnom súde k vzniku ďalších zbytočných prieťahov v rozsahu 22 mesiacov.Okresný   súd   10.   decembra   2003   predložil   spis   odvolaciemu   súdu   za   účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o znalečnom. Spis bol okresnému súdu vrátený   27.   októbra 2004 bez meritórneho rozhodnutia, pretože   okresný   súd nevykonal potrebné úkony. Preto aj uvedené obdobie ústavný súd hodnotil ako obdobie zbytočných prieťahov   zapríčinených   nesprávnym   postupom   okresného   súdu   pri   predkladaní   spisu odvolaciemu súdu. Ďalšie úkony aj v roku 2005 sa týkali len odmeny znalca a rozhodovania o odvolaní proti uzneseniu o znalečnom.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   vo   veci   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   ešte   nebolo rozhodnuté   rozsudkom   ani   iným   rozhodnutím,   ktoré   by   znamenalo   odstránenie   právnej neistoty sťažovateľa.

Všetky tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ktoré mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci sp. zn. 17 C 92/98 konal bez zbytočných prieťahov, napriek tomu, že to sťažovateľ výslovne   nežiadal.   Ústavný   súd   však   považoval   taký   príkaz   okresnému   súdu   za   úkon nevyhnutný na to, aby sa v ďalšom konaní už nevyskytovali zbytočné prieťahy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   1 000   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpel   vzhľadom   na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na okolnosti prípadu, podiel sťažovateľa na celkovej dĺžke konania, ako aj doterajšiu   dĺžku   konania,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   v danom   prípade   suma   40   000   Sk   zodpovedá   primeranému   finančnému zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom. Právna   zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila nárok na úhradu trov konania 5 300 Sk, a preto mu ústavný súd priznal túto sumu, ktorá neprevyšuje sumu, ktorá by sťažovateľovi patrila podľa všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich výpočet trov tohto konania.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si v konaní pred ústavným súdom uplatnila aj nárok na   úhradu   trov   konania,   ktoré   vznikli   sťažovateľovi   v konaní   pred   okresným   súdom. Ústavný súd s poukazom na § 36 zákona o ústavnom súde nemôže rozhodnúť o úhrade trov konania, ktoré nevzniknú v konaní pred ústavným súdom.

Úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).