znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 123/04-34   Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B. B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho   práva podľa   čl.   5 ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02, jeho základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02 z 10. apríla 2002 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2 Nt 3/02 zo 7. novembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. júna 2002 doručené podanie F. S. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H.,   B.   B.,   označené   ako „Ústavná   sťažnosť   v zmysle   Čl.   127   Ústavy   Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a podľa   čl. 5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:   «Dňa 20. februára 2002 sa F. S. dostavil dobrovoľne na Okresný úrad vyšetrovania PZ Bratislava IV na základe podnetu jeho otca F. S., ktorý videl jeho fotku v televízii, že „sa po ňom pátra“. Na základe podaného vysvetlenia vyšetrovateľovi I. K., ako aj ďalších predchádzajúcich vysvetlení svedkov, F. S. bola následne obmedzená sloboda v zmysle § 76 Trestného poriadku.

Vo večerných hodinách bolo voči F. S. (ďalej len „obvinený“) vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť tým, že v presne nezistenom čase v mesiaci apríl 2001 sa F. S. stretol s doposiaľ neustálenými osobami a po vzájomnej dohode v presne nezistenom čase založil osobný účet v banke na meno A. K. na základe falošného občianskeho preukazu. Následne boli na tento účet   posielané   finančné   prostriedky   v celkovej   sume   248.996.-   Sk   poškodenými,   ktorí prejavili   záujem   na   sprostredkovaní   brigády   v Španielsku.   Brigáda   v Španielsku sprostredkovaná nebola, pričom poškodeným peniaze vrátené neboli.

V ten istý deň po vznesení obvinenia bol vykonaný prvý výsluch s obvineným bez účasti obhajcu.

Nasledujúci   deň   21.   februára   2002   vyšetrovateľ   Okresného   úradu   vyšetrovania PZ Bratislava IV vydal podnet na vzatie obvineného do väzby podľa ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c). Tento podnet odôvodnil tým, že „je dôvodná obava, že ak obvinený zostane na slobode bude ovplyvňovať   alebo bude ovplyvňovaný spolupáchateľmi   a tým   bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a že bude pokračovať v trestnej činnosti, nakoľko je nezamestnaný, požičiava si peniaze a má dlžoby“.

Dňa 22. februára 2002 Okresná prokuratúra Bratislava IV vydala návrh na vzatie do väzby   obvineného   z dôvodov   totožných   v podnete   vyšetrovateľa.   Ten   istý   deň   sudca Okresného súdu BA IV po výsluchu obvineného za účasti Okresného prokurátora rozhodol uznesením sp. zn. 2 Nt 3/02 o vzatí obvineného do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a v tejto veci vydal príkaz na prijatie do väzby do Ústavu na výkon väzby v Bratislave.

Okresný súd BA IV svoje rozhodnutie o vzatí do väzby odôvodnil nasledovne:

1. Kolúznu   väzbu   odôvodnil   tým,   že   je   tu   reálna   obava,   že   by   sa   obvinený   mohol skontaktovať s organizátormi trestnej činnosti, s ktorými by následne vytvoril vlastné verzie spoločnej obrany a tým by mohol mariť účel trestného konania. Obvinený sa podľa svojich vyjadrení mal dopustiť trestnej činnosti spolu s ďalšími dvoma   osobami,   ktorých   identita   je   zatiaľ   neznáma.   Tieto   osoby   by   mali   byť organizátormi   predmetnej   trestnej   činnosti   a je   potrebné   tieto   osoby   ustáliť a vypočuť. Podľa výpovede obvineného je možné uvedené osoby stotožniť či už podľa výpisu z volaných mobilných čísiel alebo podľa fotoalbumov.

2. K odôvodneniu pokračovacej väzby uviedol, že obvinený sa dopustil majetkovej Trestnej činnosti v zrejmej snahe získať finančné prostriedky na svoju obživu a na uhrádzanie veľkého finančného dlhu voči iným osobám. Je dlhodobo nezamestnaný, nemá žiadny legálny zdroj príjmov a v jeho osobe hrozí reálna obava, že by na   slobode mohol v páchaní trestnej činnosti pokračovať.

Voči   uvedenému   uzneseniu   podal   tohto   dňa   22.   februára   obvinený   sťažnosť   do zápisnice.

Obhajcom obvineného na základe plnomocenstva zo dňa 25. februára 2002 sa stal advokát JUDr. J. H., ktorému bolo oznámené uznesenie Okresného súdu BA IV o vzatí do väzby 4. marca 2002.

Dňa   7.   marca 2002 obhajca obvineného v zákonnej   lehote troch   dní   voči vyššie uvedenému   uzneseniu   o vzatí   do   väzby   podal   sťažnosť   cestou   Okresného   súdu   BA   I na Krajský súd v Bratislave. Obhajca vo svojom odôvodnení uviedol:

1. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali dôvodom kolúznej väzby...

2. Tvrdenie súdu ani prokurátora, že hrozí reálna obava z pokračovania trestnej činnosti obvineným v snahe získať finančné prostriedky na svoju obživu a splatenia dlhov nevychádza z konkrétnych skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania...

Krajský   súd   v Bratislave   svojím   uznesením   pod   sp.   zn.   2   Nto   21/02   sťažnosť obvineného   zamietol.   Toto   uznesenie   bolo   doručené   obvinenému   60   dní   od   podania sťažnosti, teda dňa 23. apríla 2002.

Krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí dňa 10. apríla 2002 za prítomnosti prokurátora, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:

1.   Z obsahu spísaného materiálu vyplýva,   že obvinený sa predmetných trestných činov mal dopustiť na základe návodu doposiaľ dvoch neznámych osôb, pričom príkazy uvedených   osôb   mali   na   obvineného   zásadný   vplyv.   Z obsahu   spisového   materiálu   tiež vyplýva, že obvinený bol asi jeden a pol roka pred spáchaním skutkov bez zamestnania, bol bez   pravidelného   finančného   príjmu,   čo   ho   viedlo   k tomu,   že   si   peniaze   požičiaval a predmetné skutky mal spáchať práve s úmyslom získať finančný prospech.

2.   Vzhľadom   na   charakter   trestnej   činnosti,   ktorá   vykazuje   organizovanosť   aj odvolací súd dospel k názoru, že existuje dôvodná obava z konania obvineného v § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. t. j. že na slobode pod vplyvom doposiaľ nestotožnených osôb bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a v páchaní trestnej činnosti bude pokračovať.

... O ochrane vyššie uvedených práv a slobôd, ktorých porušenie namieta sťažovateľ, môže   rozhodovať   v danom   prípade   len   ústavný   súd.   Sťažovateľovi   slovenský   právny poriadok neposkytuje žiadny efektívny prostriedok ochrany základných práv a slobôd.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že týmto prostriedkom bola v danom prípade sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi krajského súdu v zmysle § 17 a ďalších ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov.   Podľa sťažovateľa: „Právna úprava vybavovania sťažností podľa zákona o štátnej správe súdov nie   je   zásadne   aplikovateľná   ako   efektívny   opravný   prostriedok   pre   prieťahy   v konaní o preskúmaní zákonnosti väzby tiež z toho dôvodu, že v zmysle § 25 ods. 1 tohto zákona sa sťažnosti vybavujú v lehote dvoch mesiacov...

K porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu došlo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, ktorým v rozpore s § 67 ods. 1 písm. b) a c), § 68 Trestného zákona a čl.   17 ods.   2 ústavy   a článku 5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru,   zamietol   sťažnosť obvineného voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV o vzatí do väzby.

V prípade namietaného rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02, ktorým bolo porušené právo sťažovateľa na garantovanú osobnú slobodu, slovenský právny poriadok neposkytuje sťažovateľovi efektívny prostriedok nápravy.“

Sťažovateľ na základe opísaného skutkového a právneho stavu a dôvodov uvedených vo svojom podaní navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

«Postupom   Krajského súdu   Bratislava vo   veci   sp.   zn.   2 Nto   21/02,   ktorým bolo rozhodované o zákonnosti väzby bolo sťažovateľovi porušené

- v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a

- podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na „urýchlené“ rozhodnutie ohľadom zákonnosti väzby.

Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02 zo dňa 10. 4. 2002, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu o vzatí do väzby, bolo porušené sťažovateľovi

- podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky právo na osobnú slobodu a

- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.

Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   2   Nt   3/02   zo   dňa   22.   2.   2002 a uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02 zo dňa 10. 4. 2002 sa zrušujú. Krajský súd je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť na účet ich právneho zástupcu sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000, - Sk.»

Sťažovateľ uviedol, že finančné zadosťučinenie požaduje ako náhradu morálnej ujmy za porušenie uvedených základných práv. Ďalej navrhol, aby ústavný súd prijal v zmysle § 36 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nasledovné uznesenie:

„Krajský súd je povinný do siedmich dní odo doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu trovy konania.“ Sťažovateľ ďalej 12. septembra 2002 doručil ústavnému súdu podanie označené ako „Návrh na čiastočnú zmenu petitu a doplnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 24. júna 2002 podanej   v zmysle   čl.   127 Ústavy Slovenskej republiky   a návrh   na pristúpenie účastníka v druhom rade“, v ktorej okrem iného uviedol:

„V   zmysle   ustanovenia   §   31   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   a príslušných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   95   a nasl.)   o dispozičnom   práve   navrhovateľa s podaním,   navrhujeme   čiastočnú   zmenu   petitu   ústavnej   sťažnosti   a pristúpenie   nového účastníka v konaní, ktorým by bol Okresný súd Bratislava IV. Ústavnú sťažnosť súčasne dopĺňame v niektorých bodoch nasledovne:

Skutkový stav dopĺňame ešte dvomi dôležitými skutkovými okolnosťami, ktoré sú aj súčasťou trestného spisu vedeného na Okresnom úrade vyšetrovania Bratislava IV ČVS: OUV-568/ 20-2001. Týmito skutkovými okolnosťami je vyhotovenie identikitov neznámych páchateľov a uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby.

Identikity   dvoch   podozrivých   boli   vyhotovené   Okresným   riaditeľstvom   PZ,   odbor kriminálnej   polície,   oddelenie   kriminality   na   základe   spolupráce   s obvineným,   ktorý   je sťažovateľom pre ústavnú sťažnosť. Za účelom vyhotovenia identikitov sa konalo stretnutie s obvineným dňa 2. mája 2002 na OR PZ, odbor kriminálnej polície. Pritom obvinený bol v tom čase vo väzbe už viac ako dva mesiace, od 21. februára 2002, z dôvodov kolúznej väzby   a pokračovacej   väzby.   Príslušné   orgány   činné   v trestnom   konaní   –   vyšetrovateľ, prokurátor a sudca odôvodnili kolúznu väzbu tým, že je tu reálna obava, že na obvineného budú pôsobiť spolupáchatelia, ktorých označil vo svojej výpovedi sám obvinený. Obvinený nevedel uviesť ich totožnosť, ale preukázal hneď pri výsluchu dňa 20. 2. 2002 záujem na spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní pri ich identifikovaní. Orgánom činným v trestnom konaní trvalo viac než dva mesiace – od 21. februára do 2. mája, kým urobili prvý   úkon   na   identifikáciu   spolupáchateľov   obvineným.   Takýto   postup   vyšetrovateľa a polície je v príkrom rozpore so základným právom obvineného na osobnú slobodu, keďže prieťahy v konaní orgánov činných v trestnom konaní sa predlžuje vyšetrovanie prípadu a obvinenému sa neúmerne predlžuje väzba z dôvodu kolúznej väzby.

Druhou novou okolnosťou v predmetnom spise je rozhodnutie Okresného súdu BA IV o predĺžení   väzby   obvineného   o tri   mesiace.   Uznesením   Okresného   súdu   BA   IV   sp.   zn. 2 Nt 3/02, ktoré bolo doručené obhajcovi dňa 1. 8. 2002, bola predĺžená väzobná lehota obvinenému do 20. novembra 2002. Okresný súd uznesenie o predĺžení väzby odôvodnil tým, že v dôsledku rozsiahlej trestnej činnosti obvineného nebolo možné doposiaľ vypočuť všetkých svedkov a poškodených. Okresný súd uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený spáchal predmetnú trestnú činnosť spoločne s ďalšími nestotožnenými osobami, ktoré by mohol v prípade prepustenia na slobodu kontaktovať a dohodnúť s nimi spoločný spôsob obhajoby a obrany, čím by mohol zmariť účel trestného stíhania. Ďalej uviedol, že obvinený   nebol   trvalo   zamestnaný   a trestnej   činnosti   sa   dopustil   so   zištným   motívom, nakoľko mal finančné dlhy voči iným osobám. V jeho osobe hrozí naďalej obava, že tento v snahe zadovažovať finančné prostriedky pre seba, by mohol v páchaní trestnej činnosti pokračovať. Okresný súd na záver podotkol, že vyšetrovanie v danej veci prebieha plynule a bez dôvodných prieťahov.

Keďže voči uvedenému uzneseniu nie je prípustný žiadny riadny opravný prostriedok, obvinený nemal možnosť dať preskúmať toto rozhodnutie Krajským súdom v Bratislave.“

  Sťažovateľ v zmysle doplnenej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

«Postupom Krajského súdu Bratislava vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02, ktorým rozhodoval o zákonnosti väzby bolo sťažovateľovi porušené

- v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a

- podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na „urýchlené“ rozhodnutie ohľadom zákonnosti väzby.

Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02 zo dňa 10. 4. 2002, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu o vzatí do väzby, bolo sťažovateľovi porušené

-   podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky právo na osobnú slobodu a

- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.

Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2 Nt 3/02 zo dňa 29. júla 2002, ktorým rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa bolo sťažovateľovi porušené

- podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky právo na osobnú slobodu a

- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.

Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   2   Nt   3/02 zo   dňa 22.   2.   2002, uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02 zo dňa 10. 4. 2002 a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2 Nt 3/02 zo dňa 29. júla 2002 sa zrušujú.

Krajský súd Bratislava je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet ich právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk.

Okresný súd Bratislava IV je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet ich právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 75 000,- Sk.»

Sťažovateľ odôvodnil svoju morálnu ujmu nasledovne:

«Sťažovateľ   požaduje   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   morálnej   ujmy   za porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   všetkými   vyššie   uvedenými   väzobnými súdmi a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Krajským súdom Bratislava. Krajský súd Bratislava rozhodol o sťažnosti obvineného na preskúmanie zákonnosti väzby v neprimeranej   lehote   60   dní.   Lehotu   60   dní   je   potrebné   považovať   za   neprimeranú vzhľadom na predmet rozhodovania väzobného súdu. 60 dní znamenalo pre sťažovateľa 2 mesiace právnej neistoty, či je jeho väzba zákonná alebo nie. Právna neistota o zákonnosti väzby   vyvolávala   u obvineného   nezriedka   pocity   zúfalstva   a beznádeje.   Preto   treba posudzovať s osobitným zreteľom na lehoty pre vydanie rozhodnutia vo väzobných veciach. Sťažovateľ nebol do začatia predmetného trestného konania ani raz súdne trestaný a viedol riadny bezúhonný život. Na základe výsledkov trestného konania je obvinený z trestného činu falšovania verejnej listiny a podvodu. Z vykonaného dokazovania nebolo zatiaľ preukázané   organizovanie   podvodu   obvineným   a jeho   úmysel   spáchať   trestný   čin podvodu. Voči sťažovateľovi vo veku 23 rokov bola nariadená väzba z obavy marenia vyšetrovania   trestných   činov,   z ktorých   je   obvinený   a obavy   pokračovania   v ďalšej trestnej činnosti. V zásade sa vždy vedie trestné stíhanie voči obvinenému na slobode. Obmedzenie osobnej slobody inštitútom väzby je hraničný prostriedok pre zabezpečenie účelu   trestného   konania,   ktorý   môže   byť   použitý   len   vo   výnimočných   situáciách vymedzených prísne zákonom. Neoprávnené nariadenie väzby znamená pre obvineného neodstrániteľný šok a ujmu na jeho duševnom zdraví, v niektorých prípadoch i fyzickom zdraví.

Väzba   znamená   pre   obvineného   závažný   zásah   nielen   do   jeho   práva   na   osobnú slobodu, ale výrazným spôsobom obmedzuje jeho ďalšie základné práva ako je právo na súkromie,   právo   na   listové   tajomstvo,   ale   i právo   na   kontakt   s rodinou,   či   právo   na vzdelanie a celkový rozvoj svojej osobnosti. Najhoršie následky so sebou prináša kolúzna väzba, pri ktorej je čítaná korešpondencia obvineného, je potrebný súhlas vyšetrovateľa pre každú návštevu obvineného (i s blízkou rodinou), návštevy s blízkou rodinou raz za 30 dní sa konajú bez žiadneho fyzického kontaktu cez plexisklovú stenu, knižky z knižnice ústavu sa vypožičiavajú   len   v obmedzenom   množstve   pre   dlhé   obdobie   a pod.   Miera   ujmy   na duševnom   zdraví   obvineného   sa   odvíja   od   zrelosti   osobnosti   obvineného,   s čím   priamo súvisí vek obvineného a jeho doterajší život.

Väzba znamená neodstrániteľný silne negatívny zážitok pre každého, kto ju musí podstúpiť. Neoprávnená väzba zanechá vždy vážny pocit krivdy na obvinenom, ktorú môže čiastočne „zahojiť“ len morálne zadosťučinenie formou rozhodnutia, ktoré zruší nezákonné väzobné rozhodnutia a dotknutej osobe sa poskytne primerané finančné zadosťučinenie.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je oprávnený rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd,   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Predpoklady   konania   o   sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a skúmal   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (vrátane zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02. Podľa neho k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „došlo tým, že Krajský súd vybavil sťažnosť proti uzneseniu o väzbe v lehote až 61 dní. To znamená, že odo dňa podania sťažnosti obvineného voči uzneseniu   Okresného   súdu o vzatí   do   väzby   (22.   február 2002)   do   dňa   doručenia rozhodnutia Krajského súdu o zamietnutí sťažnosti obvineného (24. apríl 2002) uplynulo 61 dní“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov... Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné“.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho označených práv (podľa neho práva na urýchlené rozhodnutie vo veci podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru) „došlo zásahom Krajského súdu Bratislava, ktorým bol nezákonný postup tohto súdu pri neúmerne zdĺhavom vybavení veci“.

Ústavný súd zo spisu v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sp. zn. OÚV-655/2001 z 22. februára 2002 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm.   b)   a   c)   Trestného   poriadku.   Obhajca   sťažovateľa,   ktorému   bolo   toto   uznesenie oznámené 4. marca 2002, podal v zákonnej lehote troch dní sťažnosť proti nemu krajskému súdu [prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)]. Právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť o dve prílohy (doručené okresnému súdu 11. marca 2002). Okresný súd predložil sťažnosť obvineného 19. marca 2002 (doručená krajskému súdu 20. marca 2002). Krajský súd 26. marca 2002 nariadil neverejné zasadnutie (doručené krajskej   prokuratúre   28.   marca   2002)   na   10.   apríl   2002,   keď   aj   rozhodol   napadnutým uznesením, ktoré v ten istý deň nadobudlo aj právoplatnosť [§ 141 ods. 1 písm. b) a cc) Trestného poriadku].

Z uvedeného   vyplýva,   že   právna   neistota   sťažovateľa   o   tom,   ako   prerokuje a rozhodne   sťažnostný   súd   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby,   skončila 10. apríla 2002, kým sťažnosť v konaní pred ústavným súdom bola doručená 26. júna 2002, t. j. v čase, v ktorom už viac ako dva mesiace táto právna neistota neexistovala. Napokon, aj obhajca   v trestnom   konaní   je   nielen   oprávnený,   ale   aj   povinný   (podľa   vtedy   platného zákona Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov) priebežne zisťovať postupy, stav konania a jednotlivé úkony orgánov činných v prípravnom konaní a ak by obhajca tak postupoval, zistil by, že o sťažnosti je právoplatne rozhodnuté už

10. apríla 2002, čo je rozhodujúce napríklad pre podanie žiadosti o prepustenie z väzby a iné úkony obhajoby podľa Trestného poriadku.

Vychádzajúc   z toho,   že   podľa   stabilnej   judikatúry   odstránenie   právnej   neistoty sťažovateľa tým, že sa prerokuje a rozhodne v jeho veci právoplatným rozhodnutím pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z tohto dôvodu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Napokon   ústavný   súd   pripomína,   že   zo   skutočností   zistených   v konaní pred   ním vyplýva, že krajský súd konal vo veci sťažovateľa od 20. marca 2002 do 10. apríla 2002, t. j. 21 dní, pričom 24. apríla 2002 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie o odmietnutí jeho sťažnosti (t. j. po ďalších 15 dňoch). Táto doba rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí   do   väzby   nevytvára   reálnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv sťažovateľa, o ktorej by mohol konať po prijatí sťažnosti. Preto by sťažnosť v tejto časti bola odmietnutá (ak by tu nebolo zistené odstránenie stavu právnej neistoty) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj na základe tohto skutkového zistenia.

2. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Nto 21/02 z 10. apríla 2002 a rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 2 Nt 3/02 z 29. júla 2002.

Ústavný súd vychádza z toho, že z ústavnoprávneho hľadiska, ktoré vôbec zakladá ingerenciu   ústavného   súdu   do   jurisdikcie   všeobecných   súdov   (s   poukazom   na   dôvody obsiahnuté v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 76/02), sa musí pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody sústrediť len na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných súdov. Z toho hľadiska ústavný súd konštatoval, že krajský súd v tomto prípade vo svojej rozhodovacej činnosti postupoval spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, t. j. vo vzťahu k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Ústavný súd už uviedol, že z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy vyplýva požiadavka, aby väzba ako   opatrenie   pozbavujúce   osobnej   slobody   bola   vykonaná   spôsobom   poskytujúcim obvinenému   základné   procesné   záruky   proti   svojvoľnému   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní (II. ÚS 55/98).

Pri rozhodovaní o väzbe je potrebné označiť konkrétne skutočnosti (okolnosti), ktoré odôvodňujú príslušnú (zákonom označenú) obavu, v danom prípade uvedenú v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, t. j., že obvinený bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Podľa § 147 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti (v tomto prípade o sťažnosti proti zamietavému uzneseniu okresného súdu k žiadosti o prepustenie z väzby) nadriadený   orgán   (v   tomto prípade   krajský   súd)   preskúma   správnosť   všetkých   výrokov napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže   sťažovateľ   podať   sťažnosť,   a   konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Ústavný   súd   je   v   prerokovávanej   veci   toho   názoru,   že   napadnuté   rozhodnutie nadriadeného   súdu   (krajského   súdu)   tieto   požiadavky   splnilo.   Vo   vzťahu   k označeným väzobným dôvodom § 67 ods.   1 písm. b) a c) Trestného poriadku nemožno vo vydaní napadnutého rozhodnutia vidieť svojvôľu spočívajúcu v jeho nedostatočnom odôvodnení, v jeho neurčitosti či nekonkrétnosti bez opory v zákone. V tejto súvislosti predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa (okresného súdu), s ktorým sa sťažnostný (krajský) súd stotožnil,   vo   svojom   odôvodnení   obsahuje   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   súd   viedli k odôvodnenej obave, že sťažovateľ by konať (pri svojom prepustení na slobodu) tak, ako to predpokladá § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (t. j., že „na slobode práve pod vplyvom nestotožnených osôb bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a v páchaní trestnej činnosti bude pokračovať“).

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   „Každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane v súlade   s konaním ustanoveným   zákonom“,   ktorým   je podľa   písmena   c)   cit. ustanovenia „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Uvedený   článok   upravuje   významný   procesný   princíp,   ktorý   sa   uplatňuje   pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom štáte. Podľa neho môže   k obmedzeniu   osobnej   slobody   dôjsť   len   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného   na účely   trestného   stíhania,   ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby obvineného, najmä v počiatočnom štádiu trestného stíhania pred súdom (ale aj súdnom), nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v §   1   ods.   1   Trestného   poriadku.   Tento   procesný   princíp   má   rovnaký   obsah   ako ústavnoprocesné princípy podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto výklad čl. 17 ods. 2 ústavy (II. ÚS 76/02, II. ÚS 35/03) platí v celom rozsahu aj na výklad a uplatňovanie citovaného čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký ústavný princíp, hoci   v určitom   užšom   rozsahu,   pretože   slovenské   trestné   zákonodarstvo   obsahuje   širší katalóg   dôvodov,   ktoré   ospravedlňujú   väzbu   ako   zabezpečovací   prostriedok   v trestnom konaní.

Pokiaľ   ide   o   porušenie   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   v súlade   s   judikatúrou štrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi   umožnili úsudok   o tom,   že   konkrétna   osoba   mohla spáchať trestný   čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).Dôvodné podozrenie však nie je   potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo nelogické,   aby   pre   účely   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   bol   trestný   čin   jednoznačne definovaný   a aj   preukázaný,   keďže   toto   je   cieľom   následného   vyšetrovania   a súdneho konania, ktorého normálny priebeh má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“ [rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „komisia“) vo veci sťažnosti č. 8087/77 z 3. mája 1978]. V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený priebeh   oficiálneho   vyšetrovania   a následného   súdneho   konania“   (rozhodnutia   komisie v prípadoch sťažnosti č.   8224/78 z 5. decembra 1978, sťažnosti   č. 8118/78 z 19. marca 1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Na   základe   uvedených   skutočností   nemožno rozhodnutie   krajského   súdu   vo   veci sp. zn.   2   Nto   21/02   z 10.   apríla   2002   označiť   vo   vzťahu   k preskúmaniu   a spôsobu odôvodnenia zákonných dôvodov trvania väzby za také, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na osobnú slobodu upraveného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej preskúmal uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 3/02 o predĺžení väzby   sťažovateľa   z   29.   júla   2002   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených základných práv.

Sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   ústavný   súd   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 a 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde).   Proti   tomuto   uzneseniu   je   prípustná   sťažnosť   (§   74   ods.   1 Trestného   poriadku),   o   ktorej   rozhoduje   nadriadený   sťažnostný   súd.   Prípustnosť   tejto sťažnosti   však   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   o ochrane označených základných práv v konaní pred okresným súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde. Po   odmietnutí   sťažnosti   v celom   rozsahu   nie   je potrebné   rozhodovať   o takých   nárokoch   na   ochranu   ústavnosti,   ktorých   uplatnenie a použitie   predpokladá   aspoň   čiastočnú   úspešnosť   sťažnosti.   Preto   ústavný   súd nerozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré požadoval sťažovateľ (čl. 127 ods. 2 ústavy), a ani o zrušení napadnutých väzobných rozhodnutí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2004