znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 123/03-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu   Alexandra   Bröstla   prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   K.,   bytom   K.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   14   C   247/93   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 468/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. R. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 468/93 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice   - okolie p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 468/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. R. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   -   okolie povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania Ing. R. K. vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. mája 2003 doručené podanie Ing. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 8 C   468/93   vo   veci   jeho   žaloby   z   2.   apríla   1993   o   ochranu   vlastníckeho   práva   proti odporkyni A. B., súkromnej podnikateľke, o ktorej okresný súd doteraz nerozhodol.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6 ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov   č.   3,   5   a 8   bolo   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   vo   veci   sp.   zn. 8 C 468/93 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice - okolie konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 8 C 468/93 bez prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa 24. júna 2003 dospel k záveru, že táto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spĺňa podmienky na prijatie, a preto rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie v tejto časti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd požiadal Okresný súd Košice - okolie o vyjadrenie k sťažnosti, ako aj k otázke vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Na výzvu ústavného súdu z 8. júla 2003 predseda okresného súdu zaslal vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá uviedla nasledovné:

„Predmetná   vec   napadla   na   tunajší   súd   v roku   1993,   predmetom   ktorej   bolo vypratanie a zrušenie skládky palív a ktorý návrh pôvodne smeroval proti odporkyni A. B. Vec bola pridelená JUDr. H. Vo veci boli navrhovatelia vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku a to po pridelení veci a zároveň bol doručený rovnopis návrhu odporkyni na vyjadrenie.

Dňa 29. 9. 1993 bol určený termín pojednávania na deň 11. 10. 1993. Z vyjadrenia odporkyne   vyplývalo,   že   uvedenú   skládku   neprevádzkuje   od   roku   1992,   pričom   po oboznámení   sa   s jej   stanoviskom   na   pojednávaní   žiadali   navrhovatelia   pojednávanie odročiť   a poskytnúť   lehotu   na   zaujatie   stanoviska   k jej   podaniu.   Vzhľadom   na   vyššie uvedené následne navrhovateľ žiadal pripustiť zmenu na strane odporcov a to z dôvodu nesprávneho uplatnenia nároku vo vzťahu k pôvodne označenej odporkyni, pričom z dôvodu nesprávneho uplatnenia nároku žiadal pripustiť aj zmenu žalobného petitu.

Dňa 18. 3. 1994 bol rovnopis podania doručený označenému účastníkovi - manželovi odporkyne a taktiež bol   vyžiadaný spis   zo živnostenského oddelenia a spis bol   daný   na lehotu. Dňa 9.   5.   1994 bolo doručené stanovisko odporcu tunajšiemu súdu, ktoré bolo prípisom zo dňa 27. 5. 1994 doručované navrhovateľom a to prostredníctvom ich právneho zástupcu a spis bol daný na lehotu.

Dňa   9.   6.   1994   bol   určený termín   pojednávania na deň   28.   6.   1994   na   ktorom pojednávaní navrhovateľ zobral návrh späť proti pôvodne označenej účastníčke a zároveň žiadal   pripustiť   vstup   do   konania   ďalšieho   účastníka   –   odporcu,   o čom   rozhodol   súd uznesením   na   pojednávaní   dňa   28.   6.   1994.   Uvedené   pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito   za   účelom   vyžiadania   si   stanoviska   príslušného   katastra,   ako   aj   výsluchu navrhnutých svedkov.

Dňa   4.   8.   1994   bolo   urgované   zaslanie   stanoviska   z príslušného   katastra nehnuteľností   a dňa   21.   4.   1995   bola   vyžiadaná   správa   z Okresného   úradu   životného prostredia, Moldava nad Bodvou ohľadne prešetrenia vplyvu emisií v dôsledku uhoľného prachu. Dňa 23. 6. 1995 a to po pridelení spisu bola vykonaná ohliadka na mieste samom, pričom po vykonaní ohliadky bol spis na lehote za účelom predloženia listinných dokladov a to rozhodnutí príslušných úradov, čl. 53 až 79.

Dňa   19.   1.   1996   bol   vo   veci   ustanovený   znalec   z odboru   ochrany   životného prostredia a po právoplatnosti uznesenia bol spis zaslaný znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Dňa 12. 4. 1996 bol znalecký posudok doručovaný účastníkom konania na vyjadrenie a zaujatia ich písomného stanoviska. Dňa 14. 5. 1996 doručil svoje stanovisko navrhovateľ a odporca na výzvu súdu nereagoval.

Dňa 30. 9. 1996 súd uznesením rozhodoval o priznaní odmeny znalcovi a dňa 4. 10. 1996   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   11.   11.   1996,   na   ktoré   pojednávanie   sa účastníci konania nedostavili. Pojednávanie bolo odročené na deň 19. 11. 1996 na ktorom žalovaný žiadal poskytnúť lehotu na zaujatie stanoviska k znaleckému posudku, keďže podľa jeho   vyjadrenia   nebol   svojím   právnym   zástupcom   oboznámený   s obsahom   znaleckého posudku. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito a spis bol daný na lehotu. Dňa 4. 4. 1997 bol urgovaný žalovaný na zaujatie písomného stanoviska, ako aj jeho právny zástupca a to pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa   23.   4.   1997   oznámil   odporca   ukončenie   jeho   právneho   zastupovania v predmetnej veci JUDr. B. a zároveň doručil svoje stanovisko k znaleckému posudku spolu aj   s odborným   posudkom   firmy   REVI   –   EKO   –   SERVIS   s.   r.   o.   Košice   ohľadne neprekračovania koncentrácie imisného limitu.

Dňa 26. 5. 1997 bol určený termín pojednávania na deň 23. 6. 1997 a zároveň bol doručený   navrhovateľovi   odborný   posudok   na   vyjadrenie,   ktorý   predložil   odporca. Z dôvodu neúčasti účastníkov na tomto pojednávaní bolo pojednávanie odročené na deň 7. 7.   1997,   ktoré   taktiež   bolo   odročené   z dôvodu,   že   sa   účastníci   na   pojednávanie nedostavili vrátane navrhovateľov a pojednávanie bolo odročené na deň 23. 9. 1997. Po vypočutí   účastníkov   na   tomto   pojednávaní   navrhovatelia   namietali   tento   posudok predložený   odporcom   a zhodne   účastníci   navrhli   ustanoviť   znalca   na   vykonanie kontrolného   znaleckého   dokazovania,   zároveň   na   uvedenom   pojednávaní   navrhovateľ žiadal pribrať do konania maloleté deti a to v dôsledku úmrtia navrhovateľky v druhom rade, o čom súd rozhodol uznesením. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito, s tým, že bola uložená povinnosť navrhovateľovi predložiť úmrtný list manželky a dedičské rozhodnutie, ako aj za účelom zistenia, či spoločnosť REVI – EKO – SERVIS s. r. o. Košice je v zozname znalcov.

Dňa 25. 2. 1999 bol vo veci ustanovený znalec a to po predchádzajúcej urgencii navrhovateľa predložiť úmrtný list a to za účelom doplnenia znaleckého posudku vykonaním merania   depozičného   limitu   znečisťovania   na   parcele   č.   7589/2   ako   aj   v miestach rovnomerne rozložených po obvode skládky a po právoplatnosti uznesenia bol spis dňa 26. 4. 1999 zaslaný znalcovi.

Dňa 30. 9. 1999 bol znalec urgovaný na predloženie znaleckého posudku, na čo nereagoval, dňa 3. 2. 2000 bol opakovane urgovaný, na čo taktiež nereagoval a dňa 7. 9. 2000   bol   opakovane   urgovaný   (3   urgencia)   na   predloženie   znaleckého   posudku   pod hrozbou   uloženia   poriadkových   opatrení,   na   čo   znalec   už   reagoval   a žiadal   poskytnúť lehotu na vypracovanie znaleckého posudku a to z dôvodu jeho pracovného zaťaženia. Súd jeho žiadosti vyhovel. Dňa 20. 2. 2001 znalec písomne oznámil súdu, že nie je vzhľadom na svoje pracovné zaneprázdnenie schopný vypracovať znalecký posudok pred koncom roka 2000, pričom oznámil, že po dohode s navrhovateľom vykoná kontrolné merania najskôr v apríli 2001, pričom dôvodom ďalšieho časového posunutia mali byť súkromné dôvody navrhovateľa - sťažovateľa.

Dňa 2. 7. 2001 znalec oznámil tunajšiemu súdu, že požiadal Krajský súd Košice o pozastavenie alebo zrušenie súdnoznaleckej činnosti z titulu nedostatku času a preto spis vrátil bez vypracovania znaleckého posudku.

Dňa 20. 9. 2001 súd požiadal o preverenie vyššie uvedenej skutočnosti Krajský súd v Košiciach,   pričom   bolo   zistené,   že   znalec   požiadal   predsedu   súdu   o zrušenie   alebo pozastavenie   svojej   činnosti,   o ktorej   však   rozhodnuté   v čase   šetrenia   nebolo,   z dôvodu ktorého   bol   dňa   4.   10.   2001   vyhotovený   tunajším   súdom   prípis   znalcovi   ktorému   bolo oznámené, že preverením na Krajskom súde v Košiciach bolo zistené, že je ešte znalcom, keďže o jeho žiadosti ešte nebolo rozhodnuté a vzhľadom na to, že ide o reštančnú vec, v ktorej už vykonal znalecké dokazovanie a je potrebné len toto doplniť, ako aj vzhľadom k tomu, že spis sa uňho nachádzal od februára 1999, pričom súd akceptoval jeho žiadosti o predĺženie   lehoty   na   vypracovanie   znaleckého   posudku,   ktorým   vyzval   znalca   na doplnenie   a vypracovanie   znaleckého   posudku   a zároveň   mu   bol   spis   obratom   zaslaný. Zároveň bol zberný spis daný na lehotu.

Dňa 5. 9. 2002 bol učinený prípis znalcovi, aby oznámil dôvody nevypracovania doplňujúceho znaleckého posudku resp. dôvod jeho nedoručenia, na čo dňa 14. 10. 2002 oznámil tunajšiemu súdu vyššie menovaný znalec,   že mu malo byť priznané prerušenie znaleckej činnosti z dôvodu ktorého uvedeným dňom spis vrátil tunajšiemu súdu.

Vzhľadom na odstup času a prípadnú zmenu pomerov bol dňa 3. 6. 2003 určený vo veci termín pojednávania na deň 24. 6. 2003 a to predovšetkým za účelom zistenia stavu veci s prihliadnutím na predmet konania na ktoré pojednávanie sa navrhovateľ nedostavil, pričom jeho právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnil písomným podaním zo dňa 20. 6. 2003. Uvedené pojednávanie bolo odročené na deň 14. 7. 2003 na ktorom pojednávaní navrhovateľ prehlásil, že trvá na podanej žalobe a vzhľadom na čiastočnú zmenu pomerov ohľadne   prevádzkovania   predmetnej   skládky,   ktorá   skutočnosť   vyplývala   z vyjadrenia odporcu na pojednávaní dňa 24. 6. 2003 s ktorou výpoveďou sa navrhovateľ oboznámil, žiadal   poskytnúť   lehotu   10   dní   za   účelom   podania   písomného   stanoviska   na   doplnenie dokazovania, ako aj na tú skutočnosť, či vzhľadom na zmenu pomerov navrhovateľ bude trvať na   doplnení znaleckého dokazovania.   Zároveň   ako   to   vyplýva   z jeho výpovedí na uvedenom pojednávaní po dotaze zo strany súdu z akého dôvodu si so znalcom dojednával termín   vykonania   merania   a z akého   dôvodu   nedošlo   k vykonaniu   merania,   ani k vypracovaniu   znaleckého   posudku   sťažovateľ   len   prehlásil,   že   znalec   bol   pracovne zaťažený.

Zastávam   názor   a to   s prihliadnutím   na   vyššie   uvedené,   že vo   veci   sa   priebežne konalo a to aj s prihliadnutím na množstvo vecí v mojom senáte (500) s prihliadnutím aj na moju práceneschopnosť v uvedenom období, čerpanie zákonnej dovolenky ako aj vzhľadom na moju výkonnosť, teda množstvo rozhodnutých vecí v mojom senáte.

Mám tiež zato, že sám navrhovateľ svojím tzv. dojednávaním termínu kontrolných meraní s ustanoveným znalcom (prípis znalca zo dňa 20. 2. 2001) a to pre svoje súkromné dôvody, čo vyplýva z tohto prípisu, zavinil oddialenie vypracovania znaleckého posudku a po následnom prerušení znaleckej činnosti znalca aj samotné nevypracovanie znaleckého posudku.“

Okresný súd súčasne oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Sťažovateľ uviedol v oznámení doručenom ústavnému súdu 14. júla 2003, že netrvá na   ústnom   pojednávaní   v tejto   veci   a žiada,   aby   ústavný   súd   od   ústneho   pojednávania upustil.

Sťažovateľ ďalej v oznámení doručenom ústavnému súdu 12. augusta 2003 vyčíslil trovy konania „spočívajúce v trovách právneho zastúpenia takto:

Dátum Úkon Odmena 11. 3. 2003 Prevzatie a príprava zastupovania 4.270,- Sk 29. 5. 2003 Sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky 4.270,- Sk

Spolu: 8.540,- Sk

Režijný paušál 2 x 128,- Sk 256,- Sk

Spolu: 8.796,- Sk“.

V oznámení ďalej uviedol: „Takisto predkladám ústavnému súdu list odporcu sp. zn. Spr. 2065/03 zo dňa 21. 7. 2003,   doručený dňa 29.   7.   2003 sťažovateľovi,   ktorým mu odporca odpovedal na jeho sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   a vyslovil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   hodnotí   ako   dôvodnú zavinenú   objektívnymi   skutočnosťami   a to   nadmerným   zaťažením   vybavujúcej   sudkyne a celého súdu.

Upozorňujem na to, že sťažnosť na prieťahy v konaní podal sťažovateľ u odporcu dňa 8. 4. 2003 a odpoveď s dátumom 21. 7. 2003 mu bola doručená 29. 7. 2003. Odporca teda nedodržal ani lehotu, v ktorej mu ustanovenie § 25 ods. 1 Zákona č. 80/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov ukladá vybaviť takúto sťažnosť.

...   K obsahu   sťažnosti   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   odporca   sa   v nej   vôbec nezaoberal priebehom konania do 26. 4. 1999, aj keď návrh na začatie súdneho konania podal sťažovateľ a odporca dňa 2. 4. 1993. Odporca sa teda vo svojom vyjadrení zaoberá len obdobím po viac než 6 rokoch od podania návrhu. Aj v posudzovanom období odporca vidí dôvod prieťahov v konaní v tom, že tieto spôsobil znalec. V tejto súvislosti poukazujem na ustanovenie § 100 ods. 1 O. s. p. a § 6 O. s. p. Znalecké dokazovanie je súčasťou súdneho   konania   a bolo   v možnostiach   odporcu   a zároveň   bolo   jeho   povinnosťou postupovať aj v tejto fáze konania tak, aby priebeh konania bol plynulý. V situácii, na ktorú poukazuje   odporca,   mal   súd   k dispozícii   prostriedky   (poriadkové   opatrenia,   zrušenie ustanovenia konkrétneho znalca), ktorými primeranú dobu konania mohol zabezpečiť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ trvá na svojej ústavnej sťažnosti v rozsahu, v akom bola prijatá na konanie pred ústavným súdom.“

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov...“, a porušenia   práva   upraveného   v čl. 6 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prerokovaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   468/93   ide   o návrh   na   ochranu vlastníckeho práva sťažovateľa uložením povinnosti zrušiť a vypratať skládku uhlia a palív v katastri obce. Ide o vec, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, ktorá nie je právne zložitá. Praktickú zložitosť veci však nemožno v takom konaní vylúčiť, pretože pri veciach uvedeného typu ide spravidla o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú   odborné   posúdenie   a vykonanie   znaleckého   dokazovania.   Práve   ustanovenie znalca a vykonanie znaleckého dokazovania významnou mierou prispeli k celkovej dĺžke trvania   konania. Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   nenamietol   skutkovú   alebo právnu zložitosť sporu, ktorá by objektívne mohla vplývať na celkovú dĺžku konania.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 8 C 468/93, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne a súčinnostné, keďže sa zúčastnil väčšiny z doteraz nariadených 9 pojednávaní (resp. ospravedlnil svoju neúčasť na nich; nezúčastnil sa na pojednávaní 24. júna 2003). Jeho správanie preto výrazne neprispelo   k doterajšej   dobe   konania   pred   okresným   súdom.   Sťažovateľ   8.   apríla   2003 uplatnil aj sťažnosť na prieťahy v konaní na príslušnom orgáne štátnej správy súdov, ktorý jeho sťažnosť považoval za odôvodnenú (Spr. 2065/03 z 21. júla 2003).

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Vec pôvodne napadla na okresný súd 2. apríla 1993. Okresný súd nariadil vo veci do septembra   roku   1997   celkovo   7   pojednávaní   (11.   októbra   1993,   28.   júna   1994, 11. novembra 1996, 19. novembra 1996, 23. júla 1997, 7. júla 1997 a 23. septembra 1997), z ktorých však iba dve pojednávania mali zásadný význam pre rozhodovanie vo veci samej (28. júna 1994 a 23. septembra 1997), ostatné pojednávania boli odročené.

Úlohou okresného súdu bolo po vykonaní ohliadky 11. júla 1995 o. i. ustanovením znalca z odboru ochrany životného prostredia, ku ktorému došlo pôvodne 22. decembra 1995 (uznesenie č. k. 8 C 468/93-80), zabezpečiť odborné podklady pre rozhodnutie vo veci samej. Ustanovený znalec predložil okresnému súdu posudok vypracovaný 1. apríla 1996. Okresný súd vyhodnotil existujúcu právnu situáciu na pojednávaní 23. septembra 1997, pričom do uvedeného obdobia možno hodnotiť jeho postup v konaní ako plynulý.

V ďalšej   fáze   konania   okresný   súd   v zmysle   uznesenia   o odročení   pojednávania z 23. septembra   1997   a   o doplnení   dokazovania   v zmysle   prednesov   účastníkov   až 25. februára   1999   (uznesenie   č.   k.   8   C   468/93   –   114)   ustanovil   znalca   na   doplnenie znaleckého   dokazovania   (konkrétne   bodu   5   citovaného   znaleckého   posudku) s prihliadnutím   na   jeho   obsah   a záver.   V nasledujúcom   období,   predovšetkým   od 30. septembra 1999 do 3. októbra 2001, t. j. počas dvoch rokov, okresný súd nevyriešil otázku nečinnosti znalca nevyužijúc poriadkové opatrenia v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 55), pričom znalec 14. októbra 2002 doručil okresnému súdu dôkaz o prerušení znalcovskej činnosti k 8. októbru 2001 a okresnému súdu vrátil spis. Okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   vo   veci   (prvé   pojednávanie   vôbec   od

23. septembra   1997)   na   24.   jún   2003.   Toto   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   odporcu (sťažovateľ   sa   na   pojednávaní   nezúčastnil)   odročené   na   17.   júl   2003.   Na   pojednávaní 17. júla   2003   sa   sťažovateľ   opätovne   vyjadril   k znaleckému   posudku   (odporca   sa pojednávania   nezúčastnil),   pričom   ponechal   na   uvážení   okresného   súdu,   či   je   potrebné pôvodný   znalecký   posudok   doplniť.   Pojednávanie   bolo   odročené   a okresný   súd   stále neuzavrel otázku znaleckého dokazovania (nový znalec bol ustanovený 4. septembra 2003).

Z uvedených skutočností ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky doterajšieho konania vo veci sp. zn. 8 C 468/93, ktorá je v čase konania viac ako 10 rokov, tento konal so zbytočnými prieťahmi v období od 23. septembra 1997 do 24. júna 2003, t. j. počas viac ako polovice celého obdobia trvania sporu (5 a pol roka).

Keďže znalecké dokazovanie má tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie okresného súdu   vo   veci   samej,   obdobie   zabezpečovania   doplnenia   tohto   znaleckého   dokazovania okresným súdom v trvaní vyše piatich rokov, ktoré stále nie je ukončené, hodnotí ústavný súd ako zbytočné prieťahy v konaní. V nadväznosti na tento záver ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 468/93 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 8 C 468/93 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnil nasledovne: „Považujem za primerané, aby mi v tejto veci bolo priznané finančné zadosťučinenie. Domnievam sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba viac ako 10 rokov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Viac než 10 rokov žijem v stave právnej neistoty a pocit márnosti mojej snahy dovolať sa spravodlivosti je už v súčasnosti nevyvrátiteľný“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní vo veci sp. zn. 8 C 468/93, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti a povahu prípadu vrátane pozície sťažovateľa sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000 Sk   za   primerané finančné zadosťučinenie   podľa   §   50   ods. 3   zákona   o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli právnej   zástupkyni   sťažovateľa   advokátke   JUDr.   I.   R.,   ktoré   vyčíslil   sumou   8 800   Sk (§ 1 ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2003). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003