SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 122/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Podielnickéhodružstva DUNAJ, Vývojová 852, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriouJUDr. Matúš Meheš s. r. o., Nevädzova 6C, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jejkonateľ a advokát JUDr. Matúš Meheš, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 4/2014 a jeho uznesenímz 13. mája 2014 v spojení s opravným uznesením z 21. júla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Podielnického družstva DUNAJ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014doručená sťažnosť Podielnického družstva DUNAJ, Vývojová 852, Bratislava (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Matúš Meheš s. r. o.,Nevädzova 6C, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. MatúšMeheš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.3 MCdo 4/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 13. mája 2014 v spojenís opravným uznesením z 21. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ (prenajímateľ, pozn.)uzatvoril s nájomcom (ďalej aj „odporca“) dve zmluvy o nájme nebytových priestorovv zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Keďže odporca neuhrádzal faktúryvystavené prenajímateľom, sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len„okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým mala byť nájomcovi uloženápovinnosť zaplatiť sumu 9 821,29 € s príslušenstvom. Okresný súd návrhu sťažovateľavyhovel a 21. marca 2012 vydal platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro 170/2012 (ďalej len„platobný rozkaz“), ktorým odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu. Dňa30. apríla 2012 podal odporca odpor proti platobnému rozkazu a návrh na odpusteniezmeškania lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu, o ktorom okresný súdrozhodol uznesením sp. zn. 28 Ro 170/2012 z 26. apríla 2013 (ďalej len „uzneseniez 26. apríla 2013“) tak, že zmeškanie lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazuneodpustil. Na základe odvolania odporcu bolo uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2013potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.5 Co 408/2013 z 28. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie z 28. augusta 2013“). Okresný súdnásledne uznesením sp. zn. 28 Ro 170/2012 z 29. októbra 2013 (ďalej len „uzneseniez 29. októbra 2013“) odpor podaný odporcom odmietol ako oneskorene podaný.
Podľa sťažovateľa bol v zmysle uznesenia okresného súdu z 26. apríla 2013 platobnýrozkaz prevzatý manželkou odporcu, ktorá bola splnomocnená na preberanie zásieloks doplnkovou službou „Do vlastných rúk“, pričom krajský súd v uznesení z 28. augusta2013 vyslovil právny názor, že „odporcovi sa prostredníctvom predložených dôkazov nepodarilo v pôvodnom konaní preukázať akékoľvek pochybenie pri doručovaní Platobného rozkazu sp. zn. 28 Ro/170/2012“. Sťažovateľ v tejto súvislosti konštatuje, že „s poukazom na listinný dôkaz, a to doručenku podpísanú manželkou, ktorá je verejnou listinou, nepochybne vyplýva, že manželka... sa pri preberaní zásielky (Platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro/170/2012) preukázala buď splnomocnením vydaným poštou (ktoré pošta eviduje) alebo splnomocnením na všetky právne úkony overeným oprávneným orgánom (ktoré nie je poštou evidované), ktoré ju oprávňovalo na prebratie zásielky určenej do vlastných rúk“ odporcu.
V predmetnej veci podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol napadnutým uznesenímnajvyšší súd tak, že zrušil uznesenie okresného súdu z 29. októbra 2013 a vec vrátil tomutosúdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom generálneho prokurátoravyjadreným v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého bola odporcovi odňatá možnosť konaťpred súdom, keďže, ako sám odporca uvádza, «splnomocnil manželku na preberanie zásielok s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“. Máme za preukázané, že Platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro/170/2012 bol doručený v súlade s ustanovením § 173 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení. Je zrejmé, že manželka na základe udelenej plnej moci prevzala Platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro/170/2013, ktorý bol v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinne doručený. Podotýkame, že zo žiadnych platných ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky nevyplýva, že fyzická osoba nemôže splnomocniť inú osobu na prevzatie zásielok s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“, v danom prípade na prevzatie platobného rozkazu. Dovoľujeme si ďalej poukázať na tvrdenie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky v Mimoriadnom dovolaní, že „platobný rozkaz prevzala na pošte jeho manželka na základe plnej moci vystavenej voči Slovenskej pošte š. p., čo v zmysle judikatúry najvyššieho súdu (5 Cdo 36/2008) nie je možné považovať za zastupovanie podľa OSP“. Upozorňujeme, že uvedené Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/36/2008 zo dňa 04. 08. 2008, na ktoré sa Generálny prokurátor Slovenskej republiky odvoláva v Mimoriadnom dovolaní vychádza z ustanovenia § 49 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo platné a účinné len do 30. júna 2007.».
Sťažovateľ v záverečnej časti sťažnosti rekapituluje svoje námietky, keď tvrdí, že «Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že splnomocnil manželku na prebranie pošty s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“.
- Manželka sa pri prevzatí zásielky preukázala buď splnomocnením vydaným poštou alebo splnomocnením na všetky právne úkony overeným oprávneným orgánom, a teda bola v celom rozsahu oprávnená na prevzatie zásielky.
- Občiansky súdny poriadok ani žiaden iný platný a účinný právny predpis SR nezakazuje adresátovi zásielok a ani ho žiadnym iným spôsobom neobmedzuje, aby na prijatie zásielok s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“ splnomocnil inú osobu.
- V zmysle... Uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 56/2010 je uvedené: „doručenie platobného rozkazu splnomocnencovi na základe splnomocnenia v zmysle Poštového poriadku Pošty SR predstavuje účinné doručenie v súlade s § 47 O. s. p.“
- Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2008, na ktorý sa odvoláva Najvyšší súd v danej veci vyplýva, že dovolací súd sa obmedzil iba na fázu zisťovania podmienok prípustnosti dovolania (mimoriadne dovolanie bolo odmietnuté, nakoľko nebol ako opravný prostriedkov prípustný) a nemohol prejsť do ďalšej fázy, t. j. do preskúmania merita veci.
- Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2008 nesúvisí s daným skutkovým a právnym stavom, nakoľko vychádza z právneho stavu účinného do 30. júna 2007, a to príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré boli platné a účinné do 30. júna 2007, a teda ho nie je možné aplikovať na daný skutkový stav, a to ani analogicky.
- S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že Platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro/170/2012 bol doručený v súlade s ustanovením § 173 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení.
- Sťažovateľ má za to, že postupom Najvyššieho súdu prišlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
- Rozhodnutím Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 4/2014, ktorým bolo vyhovené mimoriadnemu dovolaniu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky sa porušili základné ľudské práva a slobody, pričom sa prieči ustálenej judikatúre a súdnej praxe súdov Slovenskej republiky.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 4/2014 porušené boli.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 4/2014 zo dňa 13. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľa trovy právneho zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutýmuznesením je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom (m. m. II. ÚS 499/2012). Obsahom citovanéhozákladného práva však nie je, ako to vyplýva z petitu sťažnosti, „právo na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom“, ktoré možno považovať za obsahovýkomponent práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy.
Prihliadajúc na obsah sťažnosti, sťažovateľ aj napriek tomu, že „porušenie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy“ namieta, neuvádza skutočnosti, ktorými by namietané porušenieoznačeného základného práva podľa ústavy odôvodňoval. Vzhľadom na uvedené ústavnýsúd túto časť sťažnosti pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupomnajvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením a sťažovateľom namietaným porušenímzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým uznesením
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základnéprávo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, toznamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie akocelok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom nazáver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktorénie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatímkonania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj„OSP“) (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavnýsúd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatnérozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samejprávoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadneprerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to takz toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiuo opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť.V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stáleprebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimkyz tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samejbolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitáčasť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkouna pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutiespôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako ajto, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konaniaa nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívnydôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovaťv ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že okolnostiachdaného prípadu sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorejústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.
Sťažovateľ napáda postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a v tomto konanívydané uznesenie, ktorým bolo na podklade mimoriadneho dovolania generálnehoprokurátora zrušené uznesenie okresného súdu z 29. októbra 2013; okresný súd označenýmuznesením odpor podaný odporcom odmietol ako oneskorene podaný.
Vzhľadom na skutočnosť, že v napadnutom konaní sa najvyšší súd s konečnouplatnosťou vyjadril k parciálnej procesnej otázke (ne)odňatia možnosti odporcu konať predsúdom (námietky sťažovateľa formulované v jeho sťažnosti doručenej ústavnému súdutýkajúce sa právnych účinkov doručenia platobného rozkazu osobe inej ako odporca užnebudú môcť byť predmetom ďalšieho preskúmania všeobecnými súdmi v rámci následnýchštádií konania v predmetnej právnej veci vrátane konania o opravných prostriedkoch,pozn.), pričom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je spôsobilé výraznýma nereparovateľným spôsobom zasiahnuť do sféry ústavou a dohovorom zaručených právsťažovateľa (záväznosť právneho názoru vyjadreného najvyšším súdom v súlade s § 243dods. 1 OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP týkajúceho sa právnych účinkov doručeniaplatobného rozkazu odporcovi a s tým spojené právo podania odporu proti nemu, pozn.),ústavný súd podrobil napádaný postup najvyššieho súdu a v ňom vydané napadnutéuznesenie ústavnému prieskumu z pohľadu možného porušenia sťažovateľom označenéhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa uvádza:«Judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom (vo význame znemožnenia realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho konania) označuje aj postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001, 5 Cdo 434/2012, 6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 142/2013).
Vzhľadom na túto námietku najvyšší súd skúmal, či obsah spisu opodstatňoval záver súdov, v zmysle ktorého bol v danom prípade platobný rozkaz doručený odporcovi riadne, resp. v zmysle ktorého boli splnené procesné predpoklady pre odmietnutie odporu. Podľa § 172 O. s. p. súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. V platobnom rozkaze uloží odporcovi, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal. Odpor proti platobnému rozkazu sa musí odôvodniť. Ustanovenie § 43 sa nepoužije.
Podľa § 173 ods. 1 O. s. p. platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené.
Podľa § 174 ods. 3 O. s. p. súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný a/ oneskorene, b/ bez odôvodnenia vo veci samej; o týchto následkoch musí byť účastník poučený v platobnom rozkaze, c/ neoprávnenou osobou.
Vyššie uvedené ustanovenia umožňujú súdu aj bez návrhu vydať platobný rozkaz. Ide o jednu z foriem rozhodnutia vo veci samej, ktorú je možné využiť iba v prípade, ak sú splnené zákonom stanovené predpoklady. Ak sa súd rozhodne vydať platobný rozkaz, musí ho doručiť odporcovi do vlastných rúk, pričom náhradné doručenie je vylúčené. Treba dodať, že len riadne a predpisom vyhovujúce doručenie má účinky predpokladané zákonom (viď primerane R 19/1968).
V danom prípade bol platobný rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty s tým, že má byť doručený do vlastných rúk odporcu. Z doručenky pripojenej k č. l. 43 vyplýva, že zásielku, adresátom ktorej bol, prevzala od neho odlišná osoba ako „splnomocnenec“. Účastníci konania nespochybňujú, že touto osobou bola v preskúmavanej veci, manželka odporcu.
Otázkou právnych účinkov doručenia písomnosti určenej do vlastných rúk fyzickej osoby subjektom, ktorého adresát podľa ustanovení Poštových podmienok poveril, aby za neho preberal jemu určené zásielky, sa už najvyšší súd v minulosti zaoberal. V rozhodnutí zo 4. augusta 2008 sp. zn. 5 Cdo 36/2008, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 39/2014, uviedol, že „splnenie požiadavky riadneho doručenia je obzvlášť dôležité v tzv. rozkaznom konaní, výsledkom ktorého je vydanie platobného rozkazu. Toto konanie, keďže ide skrátený proces, vyžaduje, aby platobný rozkaz bol doručený do vlastných rúk odporcu; jeho náhradné doručenie je vylúčené (§ 173 ods. 1 O. s. p.). Zásada rovnosti účastníkov tohto konania je prvýkrát realizovaná až doručením platobného rozkazu žalovanému (odporcovi), pretože až týmto úkonom je mu daná možnosť prejaviť svoju vôľu a vyjadriť sa k veci. Pokiaľ by súd túto zásadu nerešpektoval, porušil by základné ustanovenia zakotvené v čl. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd o rovnosti účastníkov v konaní a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 uvedenej Listiny o spravodlivom procese, premietnuté aj do ustanovení § 1, § 3 a § 18 O. s. p. Občiansky súdny poriadok umožňuje doručenie písomností, hoci aj určených do vlastných rúk, aj inej osobe než účastníkovi, výslovne však upravuje podmienky a spôsob takého postupu. Podľa § 49 ods. 1, prvá a druhá veta, O. s. p., „ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu. Rovnako ustanovenie § 49 ods. 2 O. s. p. v znení do 30. júna 2007 (ktoré ustanovenie treba vzhľadom na čas doručovania platobného rozkazu použiť - § 372o ods. 1 O. s. p.) ustanovovalo, že keby doručovanie účastníkovi bolo spojené s ťažkosťami alebo s prieťahmi, môže mu súd uložiť, aby si zvolil pre prijímanie písomností zástupcu, ktorému možno bez ťažkostí a prieťahov doručovať“. V ďalšej časti predmetného rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „súd môže doručiť písomnosť inej osobe než účastníkovi len vtedy, ak je mu známe, že táto osoba je oprávnená účastníkovi určenú písomnosť pre neho alebo v jeho zastúpení prevziať. Až potom bude mať riadne preukázané, že účastníci dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu v konaní, použitia opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších úkonov, ktoré je prípustné urobiť len v zákonom alebo súdom ustanovenej lehote, teda preukázané tie podmienky, za ktorých môže konať vo veci a vydať príslušné rozhodnutie. Splnomocnenie plnoletej osoby, aby za adresáta prijímala jemu adresované zásielky, podľa čl. 42 ods. 1 Poštových podmienok k službám, ktoré podľa zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách v znení neskorších predpisov poskytuje Slovenská pošta, a.s., nemožno považovať za zastupovanie v zmysle ustanovení § 31 a nasl. O. s. p. alebo za zastupovanie pre prijímanie zásielok podľa § 49 ods. 2 O. s. p. v znení do 30. júna 2007, pretože v prípade takého plnomocenstva splnomocnenec nemá procesnoprávne postavenie zástupcu podľa § 27 O. s. p. a na rozdiel od vyššie uvedených plnomocenstiev, preberá zásielky, ktoré sú zasielané adresátovi (aby za neho prijímala jemu adresované zásielky) a nie jemu, ako splnomocnencovi. V závere citovaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že „platobný rozkaz musí byť podľa § 173 ods. 1 O. s. p. doručený do vlastných rúk odporcu bez možnosti náhradného doručenia. Ak platobný rozkaz bol doručený osobe odlišnej od účastníka, ktorá nie je zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie alebo zástupcom pre doručovanie podľa § 49 ods. 2 O. s. p. v znení do 30. júna 2007, nemožno ho považovať za doručený, a to ani vtedy, ak sa zhodou okolností dostal do rúk účastníka, ktorému bol určený“.
Právne závery najvyššieho súdu, ktoré sa v uvedenom rozhodnutí týkajú účinkov doručenia platobného rozkazu osobe, ktorá nebola zástupcom odporcu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku (ale len osobou oprávnenou vo vzťahu k pošte preberať zásielky určené odporcovi), neboli dotknuté právnymi úpravami účinnými od 1. júla 2007. Navrhovateľ preto vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu neopodstatnene tvrdí, že predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu spočíva na záveroch, ktoré sú pre posúdenie predmetnej veci neaktuálne. Najvyšší súd preto na toto rozhodnutie (v už vysvetlenom rozsahu) poukazuje s tým, že sa so závermi v ňom obsiahnutými stotožňuje aj v danom prípade.
Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že prevzatím platobného rozkazu manželkou odporcu nemalo právne účinky riadneho doručenia platobného rozkazu. Mimoriadne dovolanie bolo preto podané opodstatnene - odporcovi bola v preskúmavanej veci odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom súdu, v rámci ktorého odmietol jeho odpor ako oneskorene podaný (§ 174 ods. 3 písm. a/ O. s. p.), i keď procesné predpoklady pre to neboli dané.
Najvyšší súd z týchto dôvodov napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).»
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (rovnako aj z uznesenia tohto súdu sp. zn.5 Cdo 36/2008 zo 4. augusta 2008, ktoré je v napadnutom uznesení citované) vyplýva, že sav ňom najvyšší súd zaoberal právnymi účinkami doručenia platobného rozkazu osobe inejako odporcovi, pričom dôležitým pre posúdenie týchto právnych účinkov bolo zistenie, čiosoba, ktorej bol platobný rozkaz doručený, bola zástupcom odporcu podľa ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, teda či „splnomocnenca“ bolo možné považovaťza zástupcu v zmysle § 27 OSP (zástupca účastníkov na základe plnomocenstva)so všetkými právnymi dôsledkami z toho vyplývajúcimi s náležitým prihliadnutím našpecifiká inštitútu platobného rozkazu.
V zmysle § 27 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007, ako aj v znení účinnomod 1. júla 2007 sa účastník môže dať zastúpiť aj ktoroukoľvek osobou spôsobilou na právneúkony. Tento zástupca môže konať jedine osobne.
Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiťfyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvosplnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Podľa § 49 ods. 1 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007 ak má účastník zástupcus plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak mávšak účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, aleaj jemu.
Podľa § 49 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007 keby doručovanieúčastníkovi bolo spojené s ťažkosťami alebo s prieťahmi, môže mu súd uložiť, aby si zvolilpre prijímanie písomností zástupcu, ktorému možno bez ťažkostí a prieťahov doručovať.Ak si ho nezvolí, budú sa pre neho písomnosti ukladať na súde s účinkami doručenia; o tomtreba účastníka poučiť.
Podľa § 49 ods. 2 OSP v znení účinnom od 1. júla 2007 súd poučí účastníka konaniao možnosti žiadať o doručenie písomností i na adrese iného miesta v Slovenskej republike,ak na takéto miesto môže byť písomnosť doručená zákonom predpísaným spôsobom,prípadne zvoliť si zástupcu pre doručovanie.
Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení citoval aj časť uznesenia tohto súdutýkajúcu sa § 49 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007, ústavný súd potvrdzuje, žeznenie tohto ustanovenia je odlišné od znenia platného a účinného od 1. júla 2007 (z § 49ods. 2 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007 vyplývala možnosť všeobecného súdu uložiťúčastníkovi konania povinnosť zvoliť si na prijímanie písomností zástupcu pre účelydoručovania), táto skutočnosť však nemá relevantný vplyv na záver najvyššieho súdu o tom,že „splnomocnenca“ odporcu povereného na preberanie zásielky na základe poštovýchpodmienok nie je možné považovať za zástupcu v zmysle § 27 OSP.
Nie nezanedbateľnou je aj skutočnosť, že v dispozičnej sfére všeobecného súdu musíbyť poznatok o tom, že splnomocnenec je oprávnený účastníkovi konania určenú písomnosťv jeho zastúpení prevziať, pretože len tak možno s istotou tvrdiť, že účastníci konania(a predovšetkým odporca) dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých jepredpokladom ďalšieho postupu (v okolnostiach namietaného prípadu predpokladompodania prípadného odporu zákonom ustanoveným spôsobom).
Vychádzajúc najmä z citovaného, nemožno podľa názoru ústavného súdu postupnajvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa považovaťza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplývajednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnychpredpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sas právnym názorom dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnomdôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ajkeby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle užuvedenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu ibav prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomnajvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením odmietol z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k rozdielnostiprístupov najvyššieho súdu k rozhodovaniu obdobných vecí.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúrav skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátnehosúdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založenýna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza ajna úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, abynajvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovalamechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebopodobných veciach (IV. ÚS 107/2012).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len„zákon o súdoch v znení neskorších predpisov“, § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keďmu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sachránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu tento svoj právny záver o účinkochdoručenia platobného rozkazu osobe inej ako odporcovi potvrdil odkazom na uzneseniesp. zn. 5 Cdo 36/2008 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 2/2014pod č. 39, z ktorého vyplýva stanovisko prijaté občianskoprávnym kolégiom práve podľapríslušných ustanovení zákona o súdoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého„Splnomocnenie osoby na prijímanie zásielok za adresáta podľa Poštových podmienokk službám, ktoré poskytuje Slovenská pošta, a. s... nie je zastupovaním podľa § 31 a nasl.Občianskeho súdneho poriadku (správne Občianskeho zákonníka, pozn.).“ Vzhľadomna uvedené je námietka sťažovateľa o rozdielnom prístupe najvyššieho súdu k obdobnejotázke vyplývajúcom z jeho rozhodnutia sp. zn. 3 Obdo 56/2010 irelevantná. Na uvedenomzávere nemení nič ani skutočnosť, že stanovisko k výkladu zákonov prijal najvyšší súdv rozhodnutí, ktoré nemá povahu rozhodnutia meritórneho.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2015