znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 122/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Podielnickéhodružstva   DUNAJ,   Vývojová   852,   Bratislava,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriouJUDr. Matúš Meheš s. r. o., Nevädzova 6C, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jejkonateľ a advokát JUDr. Matúš Meheš, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 4/2014 a jeho uznesenímz 13. mája 2014 v spojení s opravným uznesením z 21. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Podielnického družstva DUNAJ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014doručená sťažnosť Podielnického družstva DUNAJ, Vývojová 852, Bratislava (ďalej len„sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Matúš   Meheš   s.   r.   o.,Nevädzova 6C, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. MatúšMeheš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššiehosúdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.3 MCdo 4/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 13. mája 2014 v spojenís opravným uznesením z 21. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ (prenajímateľ, pozn.)uzatvoril s nájomcom (ďalej aj „odporca“) dve zmluvy   o nájme nebytových   priestorovv zmysle   §   663   a nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Keďže   odporca   neuhrádzal   faktúryvystavené   prenajímateľom,   sťažovateľ   podal   Okresnému   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len„okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým mala byť nájomcovi uloženápovinnosť   zaplatiť   sumu   9 821,29   €   s príslušenstvom.   Okresný   súd   návrhu   sťažovateľavyhovel   a 21.   marca   2012   vydal   platobný   rozkaz   sp.   zn.   28   Ro   170/2012   (ďalej   len„platobný rozkaz“), ktorým odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu. Dňa30. apríla   2012 podal   odporca odpor proti   platobnému rozkazu a   návrh na odpusteniezmeškania   lehoty   na   podanie   odporu   proti   platobnému   rozkazu,   o ktorom   okresný   súdrozhodol   uznesením   sp.   zn.   28   Ro   170/2012   z 26.   apríla   2013   (ďalej   len   „uzneseniez 26. apríla 2013“) tak, že zmeškanie lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazuneodpustil. Na základe odvolania odporcu bolo uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2013potvrdené   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.5 Co 408/2013 z 28. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie z 28. augusta 2013“). Okresný súdnásledne   uznesením   sp.   zn.   28   Ro   170/2012   z 29.   októbra   2013   (ďalej   len   „uzneseniez 29. októbra 2013“) odpor podaný odporcom odmietol ako oneskorene podaný.

Podľa sťažovateľa bol v zmysle uznesenia okresného súdu z 26. apríla 2013 platobnýrozkaz   prevzatý   manželkou   odporcu,   ktorá   bola   splnomocnená   na   preberanie   zásieloks doplnkovou službou „Do vlastných rúk“, pričom krajský súd v uznesení z 28. augusta2013   vyslovil   právny   názor,   že „odporcovi   sa   prostredníctvom   predložených   dôkazov nepodarilo v pôvodnom konaní preukázať akékoľvek pochybenie pri doručovaní Platobného rozkazu sp. zn. 28 Ro/170/2012“. Sťažovateľ v tejto súvislosti konštatuje, že „s poukazom na   listinný   dôkaz,   a to   doručenku   podpísanú   manželkou,   ktorá   je   verejnou   listinou, nepochybne   vyplýva,   že   manželka...   sa   pri   preberaní   zásielky   (Platobný   rozkaz   sp.   zn. 28 Ro/170/2012) preukázala   buď   splnomocnením vydaným poštou (ktoré pošta   eviduje) alebo splnomocnením na všetky právne úkony overeným oprávneným orgánom (ktoré nie je poštou evidované), ktoré ju oprávňovalo na prebratie zásielky určenej do vlastných rúk“ odporcu.

V predmetnej   veci   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol napadnutým uznesenímnajvyšší súd tak, že zrušil uznesenie okresného súdu z 29. októbra 2013 a vec vrátil tomutosúdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s názorom   generálneho   prokurátoravyjadreným v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého bola odporcovi odňatá možnosť konaťpred   súdom,   keďže,   ako   sám   odporca   uvádza, «splnomocnil   manželku   na   preberanie zásielok   s doplnkovou   službou   „Do   vlastných   rúk“.   Máme   za   preukázané,   že   Platobný rozkaz   sp.   zn.   28   Ro/170/2012   bol   doručený   v súlade   s ustanovením   §   173   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení. Je zrejmé, že manželka na základe udelenej plnej moci prevzala Platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro/170/2013, ktorý bol v zmysle   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinne   doručený.   Podotýkame,   že zo žiadnych   platných   ustanovení   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   nevyplýva,   že fyzická osoba nemôže splnomocniť inú osobu na prevzatie zásielok s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“, v danom prípade na prevzatie platobného rozkazu. Dovoľujeme si ďalej poukázať na tvrdenie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky v Mimoriadnom dovolaní, že „platobný rozkaz prevzala na pošte jeho manželka na základe plnej moci vystavenej   voči   Slovenskej   pošte   š.   p.,   čo   v   zmysle   judikatúry   najvyššieho súdu (5 Cdo 36/2008) nie je možné považovať za zastupovanie podľa OSP“. Upozorňujeme, že uvedené Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/36/2008 zo dňa 04.   08.   2008,   na   ktoré   sa   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   odvoláva v Mimoriadnom   dovolaní   vychádza   z   ustanovenia   §   49   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, ktoré bolo platné a účinné len do 30. júna 2007.».

Sťažovateľ v záverečnej časti sťažnosti rekapituluje svoje námietky, keď tvrdí, že «Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že splnomocnil manželku na prebranie pošty s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“.

- Manželka sa pri prevzatí zásielky preukázala buď splnomocnením vydaným   poštou   alebo   splnomocnením   na   všetky   právne   úkony   overeným   oprávneným orgánom, a teda bola v celom rozsahu oprávnená na prevzatie zásielky.

-   Občiansky   súdny   poriadok   ani   žiaden   iný   platný   a   účinný   právny   predpis   SR nezakazuje   adresátovi   zásielok   a   ani   ho   žiadnym   iným   spôsobom   neobmedzuje,   aby na prijatie zásielok s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“ splnomocnil inú osobu.

-   V   zmysle...   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obdo   56/2010   je   uvedené: „doručenie   platobného   rozkazu   splnomocnencovi   na   základe   splnomocnenia   v   zmysle Poštového poriadku Pošty SR predstavuje účinné doručenie v súlade s § 47 O. s. p.“

- Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2008, na ktorý sa odvoláva Najvyšší súd v danej veci vyplýva, že dovolací súd sa obmedzil iba na fázu zisťovania   podmienok   prípustnosti   dovolania   (mimoriadne   dovolanie   bolo   odmietnuté, nakoľko nebol ako opravný prostriedkov prípustný) a nemohol prejsť do ďalšej fázy, t. j. do preskúmania merita veci.

- Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2008 nesúvisí s daným skutkovým a právnym stavom, nakoľko vychádza z právneho stavu účinného do 30. júna 2007, a to príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   boli   platné   a   účinné do 30. júna   2007,   a   teda   ho   nie   je   možné   aplikovať   na   daný   skutkový   stav,   a   to   ani analogicky.

- S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že Platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro/170/2012 bol   doručený   v   súlade   s   ustanovením   §   173   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku v platnom znení.

-   Sťažovateľ   má   za   to,   že   postupom   Najvyššieho   súdu   prišlo   k   porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

- Rozhodnutím Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 4/2014, ktorým   bolo   vyhovené   mimoriadnemu   dovolaniu   Generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky sa porušili základné ľudské práva a slobody, pričom sa prieči ustálenej judikatúre a súdnej praxe súdov Slovenskej republiky.».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 4/2014 porušené boli.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 4/2014 zo dňa 13. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľa trovy právneho zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48ods.   2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   a jeho   napadnutýmuznesením je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom   (m.   m.   II.   ÚS   499/2012).   Obsahom   citovanéhozákladného práva však nie je, ako to vyplýva z petitu sťažnosti, „právo na prejednanie záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom“,   ktoré   možno   považovať   za   obsahovýkomponent práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy.

Prihliadajúc na obsah sťažnosti, sťažovateľ aj napriek tomu, že „porušenie podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy“ namieta,   neuvádza   skutočnosti,   ktorými   by   namietané   porušenieoznačeného základného práva podľa ústavy odôvodňoval. Vzhľadom na uvedené ústavnýsúd túto časť sťažnosti pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupomnajvyššieho   súdu   a jeho   napadnutým   uznesením   a sťažovateľom   namietaným   porušenímzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základnéprávo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, toznamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie akocelok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom nazáver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktorénie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   činnosťou   všeobecného   súdu   pred   začatímkonania alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktorého   nápravu   nemožno   dosiahnuťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj„OSP“) (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavnýsúd   pripomína,   že   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadne   preskúmava   len   právoplatnérozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samejprávoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadneprerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to takz toho   dôvodu,   že   sťažnosť   musí   v zásade   smerovať   proti   poslednému   rozhodnutiuo opravnom   prostriedku,   ktorý   mal   sťažovateľ   k   dispozícii,   a   nemôže   ho   opomenúť.V zmysle   uvedeného   v   konaní,   ktoré   v   čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   stáleprebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimkyz tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samejbolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitáčasť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkouna pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutiespôsobilé   výrazne   a   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako ajto,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne   na   dané   štádium   konaniaa nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívnydôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovaťv ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že okolnostiachdaného prípadu sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorejústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Sťažovateľ napáda postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a v tomto konanívydané   uznesenie,   ktorým   bolo   na   podklade   mimoriadneho   dovolania   generálnehoprokurátora zrušené uznesenie okresného súdu z 29. októbra 2013; okresný súd označenýmuznesením odpor podaný odporcom odmietol ako oneskorene podaný.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v napadnutom   konaní   sa   najvyšší   súd   s   konečnouplatnosťou vyjadril k parciálnej procesnej otázke (ne)odňatia možnosti odporcu konať predsúdom   (námietky   sťažovateľa   formulované   v   jeho   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdutýkajúce sa právnych účinkov doručenia platobného rozkazu osobe inej ako odporca užnebudú môcť byť predmetom ďalšieho preskúmania všeobecnými súdmi v rámci následnýchštádií   konania   v   predmetnej   právnej   veci   vrátane   konania   o   opravných   prostriedkoch,pozn.),   pričom   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   spôsobilé   výraznýma nereparovateľným spôsobom zasiahnuť do sféry ústavou a dohovorom zaručených právsťažovateľa (záväznosť právneho názoru vyjadreného najvyšším súdom v súlade s § 243dods. 1 OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP týkajúceho sa právnych účinkov doručeniaplatobného rozkazu odporcovi a s tým spojené právo podania odporu proti nemu, pozn.),ústavný   súd   podrobil   napádaný   postup   najvyššieho   súdu   a v ňom   vydané   napadnutéuznesenie ústavnému prieskumu z pohľadu možného porušenia sťažovateľom označenéhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa uvádza:«Judikatúra   najvyššieho   súdu   za   prípad   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom (vo význame znemožnenia realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho konania) označuje aj postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne   ďalšie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   napríklad   sp.   zn.   1   Cdo   41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3   Cdo 108/2004, 3   Cdo 231/2008, 4   Cdo 20/2001, 5   Cdo   434/2012, 6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 142/2013).

Vzhľadom na túto námietku najvyšší súd skúmal, či obsah spisu opodstatňoval záver súdov, v zmysle ktorého bol v danom prípade platobný rozkaz doručený odporcovi riadne, resp. v zmysle ktorého boli splnené procesné predpoklady pre odmietnutie odporu. Podľa § 172 O. s. p. súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. V platobnom rozkaze uloží odporcovi,   aby   do   15   dní   od   doručenia   platobného   rozkazu   zaplatil   navrhovateľovi uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý   platobný   rozkaz   vydal.   Odpor   proti   platobnému   rozkazu   sa   musí   odôvodniť. Ustanovenie § 43 sa nepoužije.

Podľa § 173 ods. 1 O. s. p. platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené.

Podľa § 174 ods. 3 O. s. p. súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný a/ oneskorene, b/ bez odôvodnenia vo veci samej; o týchto následkoch musí byť účastník poučený v platobnom rozkaze, c/ neoprávnenou osobou.

Vyššie uvedené ustanovenia umožňujú súdu aj bez návrhu vydať platobný rozkaz. Ide o jednu z foriem rozhodnutia vo veci samej, ktorú je možné využiť iba v prípade, ak sú splnené zákonom stanovené predpoklady. Ak sa súd rozhodne vydať platobný rozkaz, musí ho doručiť odporcovi do vlastných rúk, pričom náhradné doručenie je vylúčené. Treba dodať, že len riadne a predpisom vyhovujúce doručenie má účinky predpokladané zákonom (viď primerane R 19/1968).

V danom prípade bol platobný rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty s tým, že má byť doručený do vlastných rúk odporcu. Z doručenky pripojenej k č. l. 43 vyplýva, že zásielku,   adresátom   ktorej   bol,   prevzala   od   neho   odlišná   osoba   ako „splnomocnenec“.   Účastníci   konania   nespochybňujú,   že   touto   osobou   bola v preskúmavanej veci, manželka odporcu.

Otázkou právnych účinkov doručenia písomnosti určenej do vlastných rúk fyzickej osoby   subjektom,   ktorého   adresát   podľa   ustanovení   Poštových   podmienok   poveril,   aby za neho   preberal   jemu   určené   zásielky,   sa   už   najvyšší   súd   v   minulosti   zaoberal. V rozhodnutí zo 4. augusta 2008 sp. zn. 5 Cdo 36/2008, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 39/2014, uviedol, že „splnenie požiadavky riadneho doručenia je obzvlášť dôležité v tzv. rozkaznom konaní, výsledkom ktorého je vydanie platobného rozkazu. Toto konanie, keďže ide skrátený proces,   vyžaduje,   aby   platobný   rozkaz   bol   doručený   do   vlastných   rúk   odporcu;   jeho náhradné doručenie je vylúčené (§ 173 ods. 1 O. s. p.). Zásada rovnosti účastníkov tohto konania je prvýkrát realizovaná až doručením platobného rozkazu žalovanému (odporcovi), pretože až týmto úkonom je mu daná možnosť prejaviť svoju vôľu a vyjadriť sa k veci. Pokiaľ by súd túto zásadu nerešpektoval, porušil by základné ustanovenia zakotvené v čl. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd o rovnosti účastníkov v konaní a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 uvedenej Listiny o spravodlivom procese, premietnuté aj do ustanovení § 1, § 3 a § 18 O. s. p. Občiansky súdny poriadok umožňuje doručenie písomností, hoci aj určených do vlastných rúk, aj inej osobe než účastníkovi, výslovne však upravuje podmienky a spôsob takého postupu. Podľa § 49 ods. 1, prvá a druhá veta, O. s. p., „ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj   jemu.   Rovnako   ustanovenie   §   49   ods.   2   O.   s.   p.   v   znení   do   30.   júna   2007   (ktoré ustanovenie treba vzhľadom na čas doručovania platobného rozkazu použiť - § 372o ods. 1 O. s. p.) ustanovovalo, že keby doručovanie účastníkovi bolo spojené s ťažkosťami alebo s prieťahmi, môže mu súd uložiť, aby si zvolil pre prijímanie písomností zástupcu, ktorému možno   bez   ťažkostí   a   prieťahov   doručovať“.   V   ďalšej   časti   predmetného   rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „súd môže doručiť písomnosť inej osobe než účastníkovi len vtedy, ak je mu známe, že táto osoba je oprávnená účastníkovi určenú písomnosť pre neho alebo v jeho zastúpení prevziať. Až potom bude mať riadne preukázané, že účastníci dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu v konaní, použitia opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších úkonov, ktoré je prípustné   urobiť   len   v   zákonom   alebo   súdom   ustanovenej   lehote,   teda   preukázané   tie podmienky, za ktorých môže konať vo veci a vydať príslušné rozhodnutie. Splnomocnenie plnoletej osoby, aby za adresáta prijímala jemu adresované zásielky, podľa čl. 42 ods. 1 Poštových podmienok k službám, ktoré podľa zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách v   znení   neskorších   predpisov   poskytuje   Slovenská   pošta,   a.s.,   nemožno   považovať   za zastupovanie v zmysle ustanovení § 31 a nasl. O. s. p. alebo za zastupovanie pre prijímanie zásielok podľa § 49 ods. 2 O. s. p. v znení do 30. júna 2007, pretože v prípade takého plnomocenstva   splnomocnenec   nemá   procesnoprávne   postavenie   zástupcu   podľa   §   27 O. s. p.   a   na   rozdiel   od   vyššie   uvedených   plnomocenstiev,   preberá   zásielky,   ktoré   sú zasielané adresátovi (aby za neho prijímala jemu adresované zásielky) a nie jemu, ako splnomocnencovi. V závere citovaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že „platobný rozkaz musí byť podľa § 173 ods. 1 O. s. p. doručený do vlastných rúk odporcu bez možnosti náhradného doručenia. Ak platobný rozkaz bol doručený osobe odlišnej od účastníka, ktorá nie je zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie alebo zástupcom pre doručovanie podľa § 49 ods. 2 O. s. p. v znení do 30. júna 2007, nemožno ho považovať za doručený, a to ani vtedy, ak sa zhodou okolností dostal do rúk účastníka, ktorému bol určený“.

Právne závery najvyššieho súdu, ktoré sa v uvedenom rozhodnutí týkajú účinkov doručenia   platobného   rozkazu   osobe,   ktorá   nebola   zástupcom   odporcu   v   zmysle Občianskeho súdneho poriadku (ale len osobou oprávnenou vo vzťahu k pošte preberať zásielky určené odporcovi), neboli dotknuté právnymi úpravami účinnými od 1. júla 2007. Navrhovateľ   preto   vo   vyjadrení   k   mimoriadnemu   dovolaniu   neopodstatnene   tvrdí,   že predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   spočíva   na   záveroch,   ktoré   sú   pre   posúdenie predmetnej veci neaktuálne. Najvyšší   súd preto   na toto rozhodnutie (v už vysvetlenom rozsahu) poukazuje s tým, že sa so závermi v ňom obsiahnutými stotožňuje aj v danom prípade.

Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že prevzatím platobného rozkazu manželkou   odporcu   nemalo   právne   účinky   riadneho   doručenia   platobného   rozkazu. Mimoriadne dovolanie bolo preto podané opodstatnene - odporcovi bola v preskúmavanej veci odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom súdu, v rámci ktorého odmietol jeho odpor ako oneskorene podaný (§ 174 ods. 3 písm. a/ O. s. p.), i keď procesné predpoklady pre to neboli dané.

Najvyšší súd z týchto dôvodov napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).»

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (rovnako aj z uznesenia tohto súdu sp. zn.5 Cdo 36/2008 zo 4. augusta 2008, ktoré je v napadnutom uznesení citované) vyplýva, že sav ňom najvyšší súd zaoberal právnymi účinkami doručenia platobného rozkazu osobe inejako odporcovi, pričom dôležitým pre posúdenie týchto právnych účinkov bolo zistenie, čiosoba, ktorej bol platobný rozkaz doručený, bola zástupcom odporcu podľa ustanoveníObčianskeho   súdneho   poriadku,   teda   či   „splnomocnenca“   bolo   možné   považovaťza zástupcu   v zmysle   § 27   OSP   (zástupca   účastníkov   na   základe   plnomocenstva)so všetkými   právnymi   dôsledkami   z toho   vyplývajúcimi   s náležitým   prihliadnutím   našpecifiká inštitútu platobného rozkazu.

V zmysle § 27 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007, ako aj v znení účinnomod 1. júla 2007 sa účastník môže dať zastúpiť aj ktoroukoľvek osobou spôsobilou na právneúkony. Tento zástupca môže konať jedine osobne.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiťfyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvosplnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 49 ods. 1 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007 ak má účastník zástupcus plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak mávšak účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, aleaj jemu.

Podľa   §   49   ods.   2   OSP   v znení   účinnom   do   30.   júna   2007   keby   doručovanieúčastníkovi bolo spojené s ťažkosťami alebo s prieťahmi, môže mu súd uložiť, aby si zvolilpre prijímanie písomností zástupcu, ktorému možno bez ťažkostí a prieťahov doručovať.Ak si ho nezvolí, budú sa pre neho písomnosti ukladať na súde s účinkami doručenia; o tomtreba účastníka poučiť.

Podľa § 49 ods. 2 OSP v znení účinnom od 1. júla 2007 súd poučí účastníka konaniao možnosti žiadať o doručenie písomností i na adrese iného miesta v Slovenskej republike,ak   na   takéto   miesto   môže   byť   písomnosť   doručená   zákonom   predpísaným   spôsobom,prípadne zvoliť si zástupcu pre doručovanie.

Pokiaľ   najvyšší súd   v napadnutom   uznesení citoval aj časť   uznesenia tohto   súdutýkajúcu sa § 49 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007, ústavný súd potvrdzuje, žeznenie tohto ustanovenia je odlišné od znenia platného a účinného od 1. júla 2007 (z § 49ods. 2 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007 vyplývala možnosť všeobecného súdu uložiťúčastníkovi   konania   povinnosť   zvoliť   si   na   prijímanie   písomností   zástupcu   pre   účelydoručovania), táto skutočnosť však nemá relevantný vplyv na záver najvyššieho súdu o tom,že   „splnomocnenca“   odporcu   povereného   na   preberanie   zásielky   na   základe   poštovýchpodmienok nie je možné považovať za zástupcu v zmysle § 27 OSP.

Nie nezanedbateľnou je aj skutočnosť, že v dispozičnej sfére všeobecného súdu musíbyť poznatok o tom, že splnomocnenec je oprávnený účastníkovi konania určenú písomnosťv jeho   zastúpení   prevziať,   pretože   len   tak   možno   s istotou   tvrdiť,   že   účastníci   konania(a predovšetkým   odporca)   dostali   všetky   písomnosti,   prijatie   a   znalosť   ktorých   jepredpokladom   ďalšieho   postupu   (v   okolnostiach   namietaného   prípadu   predpokladompodania prípadného odporu zákonom ustanoveným spôsobom).

Vychádzajúc   najmä   z citovaného,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupnajvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa považovaťza   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Zo   záverov   najvyššieho   súdu   nevyplývajednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnychpredpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sas právnym názorom dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnomdôsledku   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ajkeby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle užuvedenej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   ibav prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietaného   porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomnajvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením odmietol z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k rozdielnostiprístupov najvyššieho súdu k rozhodovaniu obdobných vecí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúrav skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátnehosúdneho   systému   (v   zásade   každého   súdneho   systému,   ktorý   nie   je   založenýna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza ajna úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, abynajvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovalamechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebopodobných veciach (IV. ÚS 107/2012).

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstractojudikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len„zákon o súdoch v znení neskorších predpisov“, § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keďmu   okrem   iného   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladuzákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sachránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.

V   napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   tento   svoj   právny   záver   o účinkochdoručenia platobného rozkazu osobe inej ako odporcovi potvrdil odkazom na uzneseniesp. zn. 5 Cdo 36/2008 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 2/2014pod č. 39, z ktorého vyplýva stanovisko prijaté občianskoprávnym kolégiom práve podľapríslušných   ustanovení   zákona   o súdoch   v znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého„Splnomocnenie   osoby   na   prijímanie   zásielok   za   adresáta   podľa   Poštových   podmienokk službám, ktoré poskytuje Slovenská pošta, a. s... nie je zastupovaním podľa § 31 a nasl.Občianskeho   súdneho   poriadku   (správne   Občianskeho   zákonníka,   pozn.).“   Vzhľadomna uvedené   je   námietka   sťažovateľa   o rozdielnom   prístupe   najvyššieho   súdu   k obdobnejotázke vyplývajúcom z jeho rozhodnutia sp. zn. 3 Obdo 56/2010 irelevantná. Na uvedenomzávere nemení nič ani skutočnosť, že stanovisko k výkladu zákonov prijal najvyšší súdv rozhodnutí, ktoré nemá povahu rozhodnutia meritórneho.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015