znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 122/09-56

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť A. H., B., a J. P., H., oboch zastúpených advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 9 Co 9/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 9/2008 p o r u š i l základné právo A. H. a J. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   9   Co   9/2008-349   z 29.   mája   2008 z r u š u j e   v časti,   v   ktorej   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   č.   k. 13 C 79/2002-233 z 23. novembra 2005 vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania týkajúcich sa A. H. a J. P., ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania týkajúcich sa A. H. a J. P., a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. A. H. a J. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 513,20 € (slovom päťstotrinásť eur a dvadsať centov), ktorú j e   Krajský súd v Prešove p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti A. H. a J. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 122/09-12 zo 17. marca 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť A. H., B., a J. P., H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 9/2008.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 28. mája 2009 a tiež krajský súd vo vyjadrení zo 6. mája 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovatelia ako žalovaní boli účastníkmi konania vedeného žalobcom F. R. (ďalej len „žalobca“), zastúpeným právnym zástupcom JUDr.   M.   G.   Žalobou   doručenou   Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) 27. marca 2002 sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti, ktorá bola následne schválená rozhodnutím Pozemkového úradu P. Týmto rozhodnutím boli sťažovateľom, resp. ešte aj ich vtedy žijúcej matke vrátené (vydané) určité nehnuteľnosti ležiace v katastrálnom území L. Popri vyslovení neplatnosti dohody sa žalobca podanou žalobou   domáhal   aj   určenia   vlastníckeho   práva   L.,   š.   p.,   k sporným   nehnuteľnostiam. Sťažovatelia   boli   v konaní   zastúpení   právnym   zástupcom   JUDr.   J.   K.   ako   advokátom. Po doručení žaloby podali sťažovatelia 2. októbra 2002 písomné vyjadrenie, v ktorom sa domáhali   zamietnutia   žaloby   v celom   rozsahu   a priznania   náhrady   trov   konania. V poslednom odseku vyjadrenia upozornili súd na to, aby sa vysporiadal s otázkou úhrady súdnych   poplatkov   za   celý   predmet   žaloby.   Touto   poznámkou   upozorňovali   na   to,   že žalobca sa domáha rozhodnutia o veci, v ktorej predmetom konania je veľký rozsah lesných pozemkov majúcich   značnú hodnotu, čo   bude mať vplyv na výšku trov   konania, ktoré účastníkom   sporu   vzniknú.   Okresný   súd   na   to   hneď   nereagoval.   Podaním   datovaným 6. augusta   2002,   ktoré   sťažovateľom   doručil   priamo   právny   zástupca   žalobcu   až 12. februára 2004, vzal žalobca podanú žalobu v časti späť. Sťažovatelia ďalším podaním z 1.   októbra   2003   opätovne   upozorňovali,   že   treba   vyriešiť   otázku   zaplatenia   súdneho poplatku   z predmetu   sporu,   pričom   v podaní   vyčíslili   hodnotu   sporných   nehnuteľností a výslovne   upozornili   na   to,   aký   vysoký   súdny   poplatok   by   mal   byť   v danom   prípade vyrubený. Aj   v tomto podaní v poslednom   odseku   upozornili na to, že žalobca si   musí uvedomiť   svoju   zodpovednosť   a následky   svojho   konania   v súvislosti   s trovami   tohto konania. Hoci toto podanie bolo žalobcovi doručené, žalobca ďalšie obmedzenie podanej žaloby už neurobil. Sťažovatelia následne zistili, že okresný súd ešte 21. marca 2003 priznal žalobcovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Po   pomerne   rozsiahlom   dokazovaní rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   13 C   79/2002-233   z 23.   novembra   2005   bola   žaloba v celom rozsahu zamietnutá, pričom žalobca bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov   konania   v   sume   70   000   Sk.   Okresný   súd   výrok   o náhrade   trov   odôvodnil   tak,   že vzhľadom   na   skutočnosť,   že   trovy   pre   každého   zo   sťažovateľov   prevyšujú   sumu 500 000 Sk, s použitím ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu znížil, lebo by bolo nespravodlivé, keby náhrada trov konania   niekoľkonásobne   prevyšovala   hodnotu   pozemku,   o   ktorý   má   žalobca   reálny záujem. Sťažovatelia podali proti výroku rozsudku o náhrade trov konania 4. januára 2006 odvolanie. Zdôraznili, že nebol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o výšku trov konania, ktorých náhradu požadovali, vyčíslili ich už predtým (v podaní z 24. novembra 2005), pričom vychádzali z viacerých alternatív ceny sporných nehnuteľností, teda pozemkov za 1 m2. V dedičskom konaní bola ustálená cena za 1 m2 bez ohľadu na to, že ide o lesy. V skutočnosti je preto hodnota predmetu sporu vyššia, ako by to vyplývalo z dedičského konania, v ktorom sa vychádzalo z ceny 4,12 Sk za 1 m2. Odvolanie   podal   aj   žalobca.   Krajský   súd   po   predložení   spisu   vyzval   sťažovateľov 7. februára   2006   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za odvolanie   v sume   123   162   Sk   pod následkami zastavenia odvolacieho konania. Sťažovatelia podaním zo 16. februára 2006 namietali povinnosť platenia súdneho   poplatku   s tým,   že   odvolanie smerujúce   iba proti trovám   konania   nie   je   spoplatňované.   Zároveň   z opatrnosti   požiadali   o oslobodenie   od súdnych poplatkov z odvolania. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 24/2006 z 2. marca 2006   bolo   konanie   o odvolaní   sťažovateľov   zastavené.   Krajský   súd   použil   „originálny“ výklad zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, pričom zároveň opomenul, že najprv bolo treba rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľov o oslobodenie od súdnych   poplatkov za odvolanie. Bez takéhoto rozhodnutia konanie o odvolaní zastavil. V poučení uviedol, že proti uzneseniu je prípustné odvolanie. Sťažovatelia podali odvolanie 16. marca 2006 a doplnili ho podaním z 20. decembra 2006. Upozorňovali na rozdielny prístup súdu k žalobcovi a ku nim, keďže žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznané bolo. Až po podaní odvolania krajský súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   na   rozhodnutie   o žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov   a následným   uznesením   okresného   súdu   z 24.   augusta   2006   oslobodenie   od súdnych poplatkov nebolo priznané. Uznesením krajského súdu z 13. decembra 2006 bolo uznesenie   okresného   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   potvrdené. V danej situácii sťažovatelia boli nútení zvážiť upravenie odvolacieho petitu v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a to čo sa týka výšky uplatňovanej náhrady trov, pričom požadovanú výšku náhrady trov vzhľadom na neistotu v otázke povinnosti platenia súdneho   poplatku   znížili   a z vlastného   rozhodnutia   uhradili   súdny   poplatok   v sume 21 582 Sk vychádzajúci   zo   zníženej sumy   náhrady   trov.   Tento   súdny   poplatok zaplatili 5. januára 2007. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 266/2007 z 18. decembra 2007 (v rámci dovolacieho konania, keďže najvyšší   súd považoval odvolanie   sťažovateľov za dovolanie)   bolo   uznesenie   krajského súdu sp. zn. 6 Co 24/2006 z 2. marca 2006 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s tým, že z odvolania   podaného proti   trovám   konania sa   súdny   poplatok nemá platiť.   Následným uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 9/2008 z 13. marca 2008 bolo rozhodnuté o vrátení súdneho   poplatku   vo   výške   21   582   Sk,   čo   bolo   realizované   30. mája   2008.   Uvedené prostriedky   sťažovateľov   boli   preto   mimo   ich   dispozície   jeden   rok   a päť   mesiacov v dôsledku   chybného   postupu   krajského   súdu.   Na   výzvu   krajského   súdu   sťažovatelia podaním zo 7. marca 2008 vyčíslili trovy odvolacieho konania v celkovej sume 187 250 Sk. Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 9/2008-349 z 29. mája 2008 bol rozsudok okresného súdu   potvrdený   a žalobca   zaviazaný   zaplatiť   každému   zo   sťažovateľov   náhradu   trov odvolacieho konania po 10 967 Sk. V merite veci v súlade s rozsudkom okresného súdu aj krajský   súd   konštatoval,   že   žaloba   bola   nedôvodná,   a to   na   základe   úvah   totožných s právnymi   hodnoteniami   uvedenými   v meritórnych   podaniach   sťažovateľov.   Pokiaľ   ide o náhradu   trov   konania,   krajský   súd   sa   stotožnil   so   stanoviskom   okresného   súdu o dôvodnosti použitia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku na väčšiu časť vzniknutých trov. Pri výpočte hodnoty predmetu konania vychádzal z hodnoty vyplývajúcej z dedičského konania, teda z hodnoty 4,12 Sk za 1 m2.

Podľa   názoru   sťažovateľov   výroky   rozsudkov   všeobecných   súdov   o čiastočnej náhrade trov konania sú porušením označených článkov ústavy a dohovoru. Pokiaľ krajský súd bez iniciatívy a argumentácie žalobcu sám konštatuje ako dôvod výnimočnosti prípadu to,   že   „motívom“   podania   žaloby   bolo   spochybnenie   vlastníckeho   práva   sťažovateľov k parcelám o celkovej výmere 278 m2 a 45 m2, na ktorých má žalobca postavenú chatu, potom   sa   vlastne   postavil   do   pozície,   keď   za   účastníka,   ktorý   má   právneho   zástupcu s právnickým vzdelaním, si domýšľal motiváciu, prečo bola žaloba podaná. Krajský súd tým vykonal určitú nadprácu v prospech jedného z účastníkov konania. Sťažovatelia pritom v celom priebehu konania upozorňovali na rozsah toho, čoho sa žalobca domáha, pričom situáciu bolo možné riešiť tým, že by všeobecné súdy konzekventne postupovali v súvislosti s vyrubením súdneho poplatku. Potom by si bol žalobca lepšie uvedomil dôsledky rozsahu svojej žaloby. V skutočnosti nebolo náhodou, že sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti prevodu   a určenia vlastníckeho práva k pozemkom   veľkého rozsahu (ďaleko nad rámec pozemku, na ktorom leží jeho chata). Išlo o to, že sťažovatelia sa domáhali v inom súdnom spore od žalobcu platenia úhrady za užívanie pozemkov. Vlastníkov chát na pozemkoch sťažovateľov bolo viacero, pričom časť z nich uzavrela so sťažovateľmi zmluvu o nájme týchto pozemkov a dobrovoľne za užívanie pozemkov platila. Ďalšia skupina vlastníkov chát tak odmietala urobiť a spoliehala sa, že v súdnom konaní vedenom žalobcom proti sťažovateľom   bude   vyslovené,   že   sťažovatelia   vlastníkmi   pozemkov   nie   sú,   čo   by znamenalo, že by im nemuseli platiť za užívanie pozemkov. Žalobca teda nie náhodou viedol súdne konanie v rozsahu ďaleko prevyšujúcom jeho bezprostredný osobný záujem. Všeobecné   súdy   sa   jednoznačne   priklonili   na   stranu   jedného   z účastníkov,   pričom iniciatívne hájili jeho záujem o to, aby nemusel platiť vysoké trovy konania, ktoré svojou žalobou ostatným účastníkom spôsobil. Ak platí zásada rovnosti účastníkov konania, potom treba zvážiť, prečo by sťažovatelia mali znášať vysoké trovy právneho zastúpenia, prípadne súdnych   poplatkov,   keď   predmet   konania   určuje   žalobca,   ktorý   by   mal   znášať   aj zodpovednosť   za   to,   čo   svojím   rozhodnutím   a postupom   vyvolal.   To   znamená,   že   pri aplikácii ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku všeobecné súdy nepristupovali rovnako ku všetkým účastníkom konania, lebo voči žalobcovi boli veľmi „ohľaduplné“, kým   voči   sťažovateľom   boli   veľmi   „konzekventné“.   Treba   tiež   poukázať   na   to,   že rozhodnutiu okresného súdu o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi chýba bližšie   zdôvodnenie.   Dôsledkom   toho   bolo,   že   žalobca   nemusel   platiť   vysoký   súdny poplatok, a tým sa aj vyhol znášaniu zodpovednosti. Naopak pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľov   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   postupovalo   veľmi   prísne,   hoci sťažovatelia poukazovali na to, že sú dôchodcovia. Preto ani v tejto relácii nebol zachovaný princíp rovnosti práv a povinností. Keďže sťažovatelia v priebehu konania upozorňovali na to, že hodnota lesných pozemkov prevyšuje hodnotu ustálenú v dedičskom konaní, krajský súd   mal   v prípade   pochybností   o cene   túto   preveriť,   prípadne   vyzvať   účastníkov   na predloženie dôkazov. Krajský súd však namiesto toho zobral do úvahy najnižšiu sumu, ktorú zo spisu zistil. Túto sumu aj samotní sťažovatelia napokon uviedli ako takú, z ktorej treba vychádzať, keďže krajský súd ich nútil platiť vysoký súdny poplatok z odvolania pod následkami zastavenia konania. Okrem zníženia sumy trov z hľadiska hodnoty predmetu konania krajský súd starostlivo škrtal aj niektoré úkony poskytnutej právnej pomoci, hoci tieto museli byť vykonané, pretože si to vyžadoval postup všeobecných súdov. Pritom časť týchto   úkonov   právnej   pomoci   bola   vyvolaná nezákonným   postupom   odvolacieho   súdu v otázke   platenia   súdneho   poplatku,   čo   je   obzvlášť   paradoxné.   Keby   totiž   krajský   súd netrval na zaplatení súdneho poplatku z odvolania, boli by v rámci odvolacieho konania iba dva, resp. tri úkony právnej pomoci. Krajský súd nepriznal odmenu za úkony súvisiace so žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie voči súdnym poplatkom, hoci tieto   úkony   boli   sťažovatelia   nútení   urobiť   v dôsledku   nezákonného   postupu   krajského súdu. Nebola priznaná ani odmena za účasť pri vyhlásení rozsudku, hoci na odvolacom pojednávaní 27. mája 2008 sťažovatelia uplatnili aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania za účasť na pojednávaní, pričom rozsudok bol vyhlásený 29. mája 2008, a to bez toho, aby účastníci dostali priestor na nejaké ďalšie prednesy, v rámci ktorých by mohli sťažovatelia výslovne uplatniť aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pri vyhlásení rozsudku 29. mája 2008.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 79/2002 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 9/2008 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 29. mája 2008 zrušený v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú napokon náhradu trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia   predsedu   kolégia   krajského   súdu   zo   6.   mája   2009   doručeného ústavnému súdu 19. mája 2009 vyplýva, že v celom rozsahu trvá na tej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorá sa týka náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania prisúdených   sťažovateľom,   pričom   tieto   dôvody   doslovne   opakuje.   Vzhľadom   na   tieto argumenty považuje okolnosti uvádzané sťažovateľmi za nedôvodné a navrhuje sťažnosti nevyhovieť.

Z repliky   sťažovateľov   z 28.   mája 2009   doručenej   ústavnému   súdu   2.   júna 2009 vyplýva,   že   aj   podľa   názoru   sťažovateľov   aplikácia   ustanovenia   §   150   Občianskeho súdneho poriadku je možná iba vo výnimočných prípadoch, pričom sa vyžaduje náležité odôvodnenie   s prihliadnutím   jednak   na majetkové,   sociálne,   osobné   a ďalšie   pomery všetkých   účastníkov   konania,   ale   aj   na okolnosti,   ktoré   viedli   k uplatneniu   nároku, a na postoj   účastníkov   v priebehu   konania.   Všeobecné   súdy   sa   práve   týmito   kritériami dôsledne neriadili. Naopak, bez iniciatívy žalobcu vyvodili záver, že motívom žaloby bola iba   úprava   práv   k dvom   malým   parcelám.   Takéto   stanovisko   je   však   v rozpore s konkrétnymi krokmi žalobcu, ktorý sa pôvodne domáhal neplatnosti dohody o reštitučnom vydaní   všetkých   nehnuteľností   a len   neskôr   po   námietke,   že   žaluje   veľký   rozsah nehnuteľností   s vysokou   cenou,   upravil   žalobu   tak,   že   sa   naďalej   týkala   všetkých nehnuteľností nachádzajúcich sa v L. Teda ani vtedy neobmedzil žalobu iba na spomínané dve malé parcely. Z celého konania a postoja žalobcu v priebehu celého súdneho konania vyplýva,   že   mal   záujem   dosiahnuť   zrušenie   celej   dohody   o reštitučnom   vydaní nehnuteľností,   čomu   nasvedčuje   aj   formulácia   žalobného   petitu.   Požadoval   totiž   nielen vyslovenie   neplatnosti   reštitučnej   dohody,   ale aj   určenie   vlastníckeho   práva   v prospech tretieho subjektu (L., š. p.), ktorý nebol účastníkom konania. Žaloba sa teda týkala všetkých parciel, nie iba tých, na ktorých má žalobca postavenú chatu. Všeobecné súdy v rozpore so zisteným   skutkovým   stavom   na   odôvodnenie   použitia   ustanovenia   §   150   Občianskeho súdneho   poriadku   umelo   vytvorili   redukovaný   záujem   žalobcu   tak,   aby   ho   nezaťažili vysokou náhradou trov konania. Sťažovatelia v tomto smere poukazujú na obsah svojej sťažnosti   a zdôrazňujú,   že   krajský   súd   sa   s ich   argumentmi   vo   svojom   vyjadrení nevyporiadal,   resp.   konkrétne   na   ne   nereagoval.   Ústavný   súd   nemôže   riešiť   otázku konkrétnej výšky náhrady trov konania, keďže táto je v kompetencii všeobecných súdov, a preto sa sťažovatelia k jednotlivým úkonom právnych služieb, ktoré sú hlavnou náplňou stanoviska   krajského   súdu,   nemienia   vyjadrovať.   Napriek   tomu   však   zdôrazňujú,   že nezákonným postupom krajského súdu (konštatovaným v dovolacom konaní) došlo nutne k vyvolaniu ďalších úkonov právnych služieb, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľov. Z uvedených dôvodov sťažovatelia trvajú na podanej sťažnosti a námietky krajského súdu považujú   za   nedôvodné.   Špecifikujú   požiadavku   na   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, že za tri úkony právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava   zastúpenia,   sťažnosť,   doplnenie   sťažnosti)   a za   jeden   úkon   právnych   služieb v roku   2009   (replika   na   vyjadrenie   krajského   súdu)   a za   štyri   režijné   paušály   požadujú priznať celkom sumu 458,25 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť a jej doplnenie, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľov aj žalobcovi s tým, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý vo svojich právach.

Z vyjadrenia   žalobcu   bez   označenia   dátumu   doručeného   ústavnému   súdu   faxom 21. júla 2009 a poštou 24. júla 2009 vyplýva, že žalobca nebol účastníkom reštitučného konania, v rámci ktorého došlo k uzavretiu reštitučnej dohody o vrátení sporných pozemkov v chatovej osade, hoci popri iných aj žalobca bol vlastníkom chaty v osade. Táto skutočnosť správne mala brániť vydaniu pozemkov reštituentom. Výsledkom takéhoto konania bola žalobou napadnutá dohoda o reštitučnom vydaní nehnuteľností. Úspešnosť žaloby by bola zmenila právne postavenie žalobcu v tom smere, že by mal ako vlastník chaty právo na výhodnejšie odkúpenie pozemku pod chatou. Verdikt všeobecných súdov, ktoré pri náhrade trov   konania   aplikovali   ustanovenie   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku,   považuje žalobca   za   správny.   Išlo   o využitie   oprávnenia   všeobecného   súdu   vyplývajúceho z označeného   ustanovenia.   Pokiaľ   sťažovatelia   namietajú   aplikáciu   §   150   Občianskeho súdneho poriadku bez iniciatívy žalobcu, treba poukázať na podanie žalobcu z 31. januára 2006 označené ako doplnenie odvolania proti rozsudku vo veci sp. zn. 13 C 79/02, v ktorom žalobca   poukazuje   na   to,   že   v skutočnosti   mal   záujem   len   o pozemok   pod   chatou a v blízkom   okolí.   V súvislosti   s námietkou   sťažovateľov   o nerovnoprávnom   prístupe všeobecných súdov k nim žalobca poukazuje na to, že označiť rozhodovanie všeobecného súdu o oslobodení od súdnych poplatkov za ľubovôľu je príliš vážne obvinenie na to, aby nebolo   ničím   zdôvodnené.   Všeobecné   súdy   v týchto   prípadoch   vždy   preverujú   osobné a majetkové   pomery   účastníkov   konania   a zistené   skutočnosti   starostlivo   zvažujú. Vzhľadom na to, že priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nemá žiaden súvis s vecou samou, nie je namieste ani porovnávať uznesenia o žiadostiach o oslobodenie od súdnych poplatkov   v prípade   žalobcu   a v prípade   sťažovateľov.   Diametrálne   odlišné   osobné a majetkové   pomery   žalobcu   a sťažovateľov   zapríčinili   rozdielne   rozhodnutie   o ich žiadostiach   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Nešlo   teda   o žiadnu   ľubovôľu   sudcu. Rovnako nešlo o ľubovôľu ani v súvislosti s tým, že za hodnotu sporu sa považovala nielen suma preukázaná v spise, ale navyše aj suma, ktorú sťažovatelia označili za sumu, z ktorej je   potrebné   vychádzať   pri   ustálení   predmetu   sporu.   Napokon   nemožno   za   ľubovôľu považovať ani údajné „škrtanie“ úkonov právnych služieb, pretože ide o bežnú súdnu prax. Všeobecné súdy si pritom dávajú záležať na dôslednom odôvodnení nepriznania náhrady trov. Je v súlade so súdnou praxou, ak nie je priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za úkony,   ktoré   nesúvisia   priamo   s vecou   samou,   alebo   sú   duplicitné,   prípadne   ak   nie   sú vykonané   na   výzvu   súdu.   Základným   problémom   v konaní   bolo   pochybenie   správneho orgánu, ktorý pri odovzdávaní sporných pozemkov pochybil tým, že neprizval chatových osadníkov do konania, a títo sa až veľmi neskoro dozvedeli o zmene osoby vlastníka. Práve to spôsobilo vznik predmetného súdneho sporu. Spor teda nevyvolal žalobca ako neúspešný účastník konania, pretože istú zodpovednosť v tomto smere niesli sťažovatelia, ktorí ako účastníci reštitučného konania nenavrhli pristúpenie chatových osadníkov do konania, hoci o nich   museli   vedieť.   Tým,   že   žalobca   nebol   považovaný   za   účastníka   konania,   došlo k zhoršeniu   jeho   právneho   postavenia   a k znemožneniu   uplatniť   si   nárok   na   odkúpenie (alebo   iné   nadobudnutie)   pozemku   za   výhodných   podmienok.   Všeobecné   súdy   správne vyhodnotili   situáciu   a považovali   za   dôležité   práve   to,   že   žalobca   mal   záujem   len o pozemok pod svojou chatou. Pozemok však bol evidovaný ako celok, na tento celok sa vzťahovala aj dohoda o reštitučnom vydaní, ktorej absolútnu neplatnosť žalobca namietal. To bol dôvod,   pre ktorý podal žalobu vo vzťahu k celému pozemku. Princíp zavinenia vzniku sporu uznáva aj ústavný súd (sp. zn. II. ÚS 187/04).

Z repliky sťažovateľov na vyjadrenie žalobcu z 28. júla 2009 doručenej ústavnému súdu 31. júla 2009 vyplýva, že so stanoviskom žalobcu nesúhlasia. Namietané skutkové a právne závery považujú za irelevantné vzhľadom na obsah podanej sťažnosti. Pokiaľ ide o okolnosti rozhodnutia všeobecných súdov v merite veci, tieto nie sú napádané. Námietky porušenia   označených   práv   smerujú   voči   výroku   o náhrade   trov   konania.   Žalobcom označené rozhodnutia ústavného súdu nemožno považovať za smerodajné pre daný prípad vzhľadom na odlišnosť problematiky. Sťažovatelia sa odvolávajú na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. júla 2008, lebo tento sa zaoberal uplatňovaním ustanovenia § 150   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Vzhľadom   na   ďalší   úkon   právnych   služieb spočívajúci v replike z 28. júla 2009 požadujú sťažovatelia k náhrade trov konania navyše ešte odmenu 122,85 eur a ďalší režijný paušál 6,95 eur. Okrem toho treba náhradu trov zvýšiť o 19 % dane z pridanej hodnoty, teda o sumu 111,73 eur, keďže právny zástupca sťažovateľov sa stal od 1. marca 2009 platcom dane z pridanej hodnoty,   o čom predložil osvedčenie Daňového úradu Prešov I z 19. februára 2009. Požaduje preto náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej čiastke 699,78 eur.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 9/2008-349 z 29. mája 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený   rozsudok   okresného súdu   č.   k.   13 C 79/2002-233 z 23. novembra 2005, pričom žalobca bol zaviazaný zaplatiť každému zo sťažovateľov sumu 10 967 Sk náhrady trov odvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu rozsudok okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti dohody o vydanie nehnuteľnosti a o určenie, že vlastníkom nehnuteľností zapísaných vo vložke č. 120 katastrálneho územia L. sú L., š. p., je vecne správny. Je to tak aj z dôvodu, že žalobca 3. februára 2006 prestal byť vlastníkom rekreačnej   chaty,   pričom   ani   žalobca,   ale   ani   nový   vlastník   chaty   nepodali   návrh   na pripustenie zmeny na strane žalobcu a účastníkom konania formálne zostal naďalej žalobca, hoci na konečnom výsledku sporu nemal naliehavý právny záujem. Vecne správny bol aj výrok, ktorým bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov prvostupňového konania v sume 70 000 Sk. Aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania úspešnému účastníkovi celkom alebo sčasti neprizná. Súdna prax v tejto súvislosti zastáva názor, že musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak na majetkové, sociálne, osobné   a ďalšie   pomery   všetkých   účastníkov   konania,   ako   aj   na okolnosti,   ktoré   viedli k uplatneniu nároku, a postoj účastníkov v priebehu konania. Nepriznať hoci len čiastočne náhradu   trov   konania   úspešnému   účastníkovi   konania   možno   len   za   predpokladu,   že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka spravodlivo požadovať, aby (hoci len   čiastočne)   si   sám   hradil   jemu   vzniknuté   trovy   konania,   a to   práve   z konkrétne uvedených   a existujúcich   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Okresný   súd   správne konštatoval,   že   právo   na   náhradu   všetkých   účelne   vynaložených   trov   konania   vzniklo sťažovateľom, ktorí mali vo veci úspech v plnom rozsahu. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov prvostupňového konania v celkovej sume 2 122 756 Sk. Tak súd, ako aj sťažovatelia zhodne vychádzali zo skutočnosti, že predmetom konania boli dva žalobné nároky (oba oceniteľné   v peniazoch),   takže   pri   určovaní   výšky   odmeny   právneho   zástupcu   sa   malo postupovať podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) a od 1. januára 2005 podľa § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Zo spisu vyplýva, že sťažovatelia podali najneskôr v roku 1995   v správnom   konaní   návrh   na   odstránenie   rekreačných   chát   postavených   na   ich pozemku. Podľa zhodného tvrdenia žalobcu a sťažovateľov nedošlo ani následne k dohode o odpredaji   predmetných   nehnuteľností   či   o ich   nájme.   Žalobca   sa   podanou   žalobou formálne   domáhal   toho,   aby   sťažovatelia   prestali   byť   vlastníkmi   síce   všetkých nehnuteľností uvedených v podanej žalobe a jej následných zmenách, avšak motívom jeho žaloby bolo spochybnenie vlastníckeho práva sťažovateľov a určenie vlastníckeho práva L., š. p., k parcele č. 849/1 o výmere 278 m2 a parcele č. 849/2 o výmere 45 m2, na ktorých mal   postavenú   svoju   rekreačnú   chatu.   Žalobcom   tvrdený   dôvod   absolútnej   neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľností by sa v prípade jeho opodstatnenosti týkal predovšetkým týchto parciel. Po zohľadnení týchto skutočností, sporného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj komplikovaného skutkového a právneho stavu týkajúceho sa preskúmavanej veci považuje krajský súd za dôvod hodný osobitného zreteľa skutočnosť, že žalobcovi išlo len o vyriešenie   spornej   skutkovej   a právnej   otázky   týkajúcej   sa   vlastníctva   pozemkov,   na ktorých mal on sám postavenú rekreačnú chatu. Preto okresný súd správne dospel k záveru o aplikácii § 150 Občianskeho súdneho poriadku a o nepriznaní prevažnej časti náhrady trov prvostupňového konania, na ktoré inak vzniklo sťažovateľom právo. Nemožno sa stotožniť s tvrdením sťažovateľov, podľa ktorého priznaná výška náhrady trov je nepreskúmateľná. Okresný súd mohol pristupovať k ustáleniu výšky náhrady trov z rôznych hľadísk, pričom zvolil určenie absolútnej sumy 30 000 Sk pre každého zo sťažovateľov. K tejto sume priznal sťažovateľom ďalších 10 000 Sk trov vzniknutých pôvodnej žalovanej M. P. za obdobie pred jej úmrtím. Pri rozhodovaní o čiastočnom skrátení náhrady trov konania úspešnému účastníkovi   podľa   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   nie   je   podmienkou preskúmateľnosti uvedenie konkrétnych   úkonov a výšky   odmeny, ktorá   sa   za ne mohla priznať a nepriznala, pokiaľ by inak nesporne patrila úspešnému účastníkovi vyššia náhrada trov.   Sťažovatelia   si   uplatnili   náhradu   trov   prvostupňového   konania   najprv   vo   výške 2 122 756   Sk,   potom   alternatívne   vo   výške   359 721   Sk,   pričom   výšku   trov   v priebehu odvolacieho konania ešte upravili na sumu 1 478 581 Sk. Túto náhradu trov požadovali priznať   celkom   za   21   úkonov   právnej   služby   vykonaných   v priebehu   prvostupňového konania.   Jediným   podkladom   nachádzajúcim   sa   v spise,   z ktorého   sa   dá   objektivizovať hodnota predmetu odvolacieho konania, je osvedčenie o dedičstve po neb. M. P., rod. P., č. k. 13 D 62/2003-71 z 3. septembra 2003. V tomto osvedčení sa stanovila hodnota parcely č.   333/14   na   sumu   4,12   Sk   za   1   m2.   S touto   hodnotou   nehnuteľnosti   sa   stotožnili   aj sťažovatelia. Vychádzajúc z údajov na liste vlastníctva č. 707 má parcela č. 333/14 výmeru 124   466 m2.   Základom   výpočtu   tarifnej   odmeny právneho   zástupcu   podľa   § 13 ods.   1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je suma 512 780 Sk. Vzhľadom na to, že predmetom žaloby boli dva samostatné nároky oceniteľné v peniazoch (rovnakými   sumami),   zvyšuje   sa   tarifná   odmena   o polovicu   základnej   sadzby   tarifnej odmeny,   ktorá   by   patrila   advokátovi   z druhej   zo   spojených   vecí,   t. j.   za   obdobie   do 31. decembra 2004 suma 9 778 Sk o sumu 4 889 Sk na celkovú sumu 14 667 Sk za úkon. Za úkony vykonané po 31. decembri 2004 ide o tarifnú odmenu 10 150 Sk zvýšenú o jednu polovicu (5 075 Sk) na sumu 15 225 Sk za úkon. Keďže sťažovatelia boli zastúpení tým istým právnym zástupcom, znižuje sa výška takto ustálenej tarifnej odmeny o 20 %, t. j. za obdobie do 31. decembra 2004 na sumu 11 734 Sk za úkon a za úkony vykonané po tomto dni na sumu 12 180 Sk za úkon (§ 17 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., resp. § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Krajský súd považuje za opodstatnenú náhradu vo výške celej odmeny   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia   2. septembra   2002,   vyjadrenia   vo   veci z 2. októbra 2002, zo 16. februára 2004, z 15. novembra 2004 a za účasť na pojednávaniach okresného súdu 26. novembra 2003, 16. februára 2004 a 26. mája 2004. Náhrada vo výške jednej štvrtiny odmeny by im patrila len za účasť na pojednávaniach, ktoré boli odročené bez meritórneho   prerokovania   veci   16. apríla 2003,   26. mája 2003,   8.   septembra   2003, 7. apríla   2004,   13.   septembra   2004   a 15. novembra   2004   (po   2   933,50   Sk   za   úkon). V období po 31. decembri 2004 (za účinnosti vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) by sťažovateľom patrila náhrada trov   vo výške 12 180 Sk za vyjadrenie vo veci   z 26. januára 2005 a za pojednávania 16. februára 2005 a 13. novembra 2005. Náhrada odmeny vo výške jednej štvrtiny by sťažovateľom patrila za účasť ich právneho zástupcu na pojednávaniach, ktoré boli odročené bez meritórneho prerokovania uskutočnených 21. marca 2005, 25. mája 2005 a 7. septembra 2005. Za spísanie vyjadrenia z 23. mája 2005 k návrhu žalobcu na prerušenie konania by   mohla byť priznaná len   náhrada   vo   výške   jednej   polovice   tarifnej   odmeny (6 090   Sk).   Každému   zo   sťažovateľov   by   patrila   aj   paušálna   náhrada   miestneho prepravného a miestnych telekomunikačných poplatkov. Táto sa priznávala v roku 2002 vo výške 100 Sk za úkon, v roku 2003 vo výške 128 Sk za úkon, v roku 2004 vo výške 136 Sk za úkon, v roku 2005 vo výške 150 Sk za úkon a v roku 2008 190 Sk za úkon. Celkove by mohla byť priznaná každému zo sťažovateľov paušálna náhrada vo výške 2 714 Sk. Ostatné úkony uvedené sťažovateľmi vo vyčíslení náhrady trov prvostupňového konania krajský súd nepovažuje za úkony vykonané v súvislosti s účelným bránením ich práv. Takto nemožno priznať náhradu odmeny za oznámenie spisovej značky dedičského konania 17. apríla 2003. Podanie   sťažovateľov   z 1. októbra   2003   je   v podstate   návrhom   na   uloženie   povinnosti žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu, o čom však všeobecné súdy rozhodujú z úradnej   povinnosti.   Nebolo   tiež   možné   priznať   náhradu   za   účasť   na   pojednávaní 19. októbra   2005,   lebo   právny   zástupca   sťažovateľov   sa   pojednávania   nezúčastnil. Na základe uvedeného každému zo sťažovateľov by patrila náhrada trov prvostupňového konania   vo   výške   154 218   Sk.   Vychádzajúc   zo   skôr   uvedených   dôvodov   hodných osobitného zreteľa možno považovať priznanie náhrady trov každému zo sťažovateľov vo výške po 35 000 Sk za primerané týmto dôvodom. V odvolacom konaní vo veci samej mali sťažovatelia plný úspech. Preto im vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov   konania.   Avšak   aj   v priebehu   odvolacieho   konania   pretrvávajú   dôvody   hodné osobitného zreteľa, ktoré uznal za opodstatnené aj krajský   súd.   Preto v súlade s § 150 Občianskeho   súdneho   poriadku   bola   sťažovateľom   priznaná   náhrada   len   časti   trov odvolacieho konania zodpovedajúca   podielu   náhrady   priznanej v prvostupňovom   konaní v pomere k výške náhrady, ktorá by inak sťažovateľom patrila, ak by neexistovali dôvody hodné   osobitného   zreteľa.   Sťažovatelia   si   uplatnili   náhradu   trov   odvolacieho   konania v celkovej sume 187 350 Sk, a to celkom za desať úkonov právnej služby. Krajský súd považuje za účelne vykonané úkony právnej služby napísanie odvolania zo 4. januára 2006 (čo sa týka výroku o trovách konania), vyjadrenie k odvolaniu žalobcu zo 16. februára 2006 a jeho   doplnenie   z 19.   mája   2006,   ako   aj   účasť   právneho   zástupcu   na   odvolacom pojednávaní 27. mája 2008. Za takýto úkon možno považovať aj napísanie odvolania zo 16. marca 2006 (proti uzneseniu krajského súdu o zastavení odvolacieho konania). Výška náhrady   trov   právneho   zastúpenia   bola   však   odlišná   za   úkony   vo   veci   samej   (t.   j.   za vyjadrenia zo 16. februára 2006 a z 19. mája 2006 a za účasť na odvolacom pojednávaní 27. mája 2008), za ktoré patrí odmena po 12 180 Sk pre každého zo sťažovateľov, a iná za napísanie   odvolania   zo   16. marca   2006,   za   ktoré   možno   priznať   len   polovicu   tarifnej odmeny v sume 6 090 Sk pre každého zo sťažovateľov. Samostatná výška náhrady patrí aj za odvolanie zo 4. januára 2006 proti výroku o náhrade trov. Vychádzajúc z upraveného odvolacieho   návrhu   každý   zo   sťažovateľov   požadoval   priznanie   náhrady   trov prvostupňového konania vo výške 739 290,50 Sk a nebol spokojný s priznaním náhrady 35 000 Sk. V dôsledku toho základom výpočtu odmeny by bola u každého zo sťažovateľov suma 704 290,50 Sk. Z tohto základu by bola výška odmeny 12 150 Sk. Po odpočítaní 20 % za zastupovanie dvoch účastníkov a po znížení náhrady o jednu polovicu (pretože nejde o odvolanie vo veci samej), by bolo možné priznať náhradu trov každému zo sťažovateľov len vo výške 4 860 Sk za tento úkon. K doteraz uvedeným náhradám by sa ešte pripočítala paušálna náhrada, a to za štyri úkony vykonané v roku 2006 vo výške 164 Sk a za jeden úkon v roku 2008 vo výške 190 Sk. Spolu by bolo možné priznať každému zo sťažovateľov náhradu trov odvolacieho konania vo výške 48 336 Sk. Okresný súd priznal každému zo sťažovateľov len náhradu trov konania vo výške 35 000 Sk z možných 154 218 Sk, t. j. podiel 22,69 %. Zo sumy 48 336 Sk možných trov odvolacieho konania sa podiel 22,69 % rovná čiastke 10 967 Sk, ktorú krajský súd priznal každému zo sťažovateľov. Za úkony účelne vykonané v súvislosti s obranou svojich práv nemožno považovať podanie žiadosti sťažovateľov zo 7. februára 2006 o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ako aj odvolanie   proti   uzneseniu   o nepriznaní   oslobodenia.   Tieto   úkony   právnej   služby   boli v konečnom   dôsledku   neúčelné   z dôvodu   ich   neúspešnosti   a neopodstatnenosti,   keďže požadované priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nebolo sťažovateľom priznané. Za účelne   vykonaný   úkon   nemožno   považovať   ani   tú   časť   podania   sťažovateľov   zo 16. februára   2006,   ktorá   obsahuje   vyjadrenie   k odvolaniu   žalobcu,   keďže   ide   iba o opakovanie dôvodov vyjadrenia zo 16. februára 2006. Sťažovatelia nepreukázali, že by 5. mája   2006   došlo   k uskutočneniu   porady   ich   právneho   zástupcu   s nimi.   Podanie sťažovateľov z 20. decembra 2006 je z hľadiska obsahu len doplnením dôvodov odvolania zo 16. marca 2006 o zastavení odvolacieho konania, čo sa týka trov. Keďže za podanie odvolania zo 16. marca 2006 je daný dôvod na priznanie trov, ide o duplicitne uplatňovanú náhradu   trov.   Podanie   sťažovateľov   z 8.   novembra   2007   je   z hľadiska   obsahu odstraňovaním nedostatkov skoršieho podania zo 16. marca 2006, keď pôvodne označované odvolanie   je   označené   za   dovolanie.   V konečnom   dôsledku   ide   o doplňovanie   dôvodov podania zo 16. marca 2006, za ktoré by inak patrila náhrada trov odvolacieho konania. Preto aj v tomto prípade ide o duplicitne uplatňovanú náhradu trov. Nemožno dôvodne požadovať ani   priznanie náhrady   odmeny   za   vypracovanie   vyčíslenia   trov   odvolacieho   konania   či vyčíslenia trov vôbec. Na tom nemení nič fakt, že takéto vyčíslenie môže byť v konečnom dôsledku komplikovanejšie, než vyjadrenie vo veci samej. Keďže sťažovatelia si neuplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za účasť ich právneho zástupcu pri vyhlásení rozsudku krajského súdu 29. mája 2008, nebolo možné priznať odmenu ani za tento úkon.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti a právach.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...).

Podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu   ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovatelia predovšetkým tvrdia, že nebol dôvod s použitím § 150 Občianskeho súdneho poriadku podstatne znížiť náhradu trov konania, ktorú bol žalobca ako neúspešný účastník konania povinný im zaplatiť. Vznik vysokých trov konania zavinil totiž žalobca nezodpovedným   vymedzením   predmetu   konania.   Okrem   toho   namietajú   nepriznanie odmeny za žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku z odvolania a za odvolanie proti uzneseniu   o nepriznaní   tohto   oslobodenia,   keďže   k týmto   úkonom   boli   sťažovatelia donútení pochybením krajského súdu, ktorý v rozpore so zákonom trval na poplatkovej povinnosti z odvolania podaného sťažovateľmi. Napokon nesúhlasia s nepriznaním odmeny za   účasť   právneho   zástupcu   na   pojednávaní krajského   súdu   29.   mája   2008,   keď   došlo k vyhláseniu rozsudku.

Krajský súd je presvedčený, že z dôvodov uvedených v rozsudku z 29. mája 2008 sú všetky námietky sťažovateľov bezpredmetné.

Žalobca   tiež   považuje   rozsudok   krajského   súdu   za   správny,   pričom   osobitne poukazuje na niektoré skutočnosti, ktoré ho viedli k podaniu žaloby, resp. k podaniu žaloby v rozsahu ďaleko prevyšujúcom jeho osobný záujem.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   súhlasiť   s krajským   súdom,   pokiaľ   tento   vo všeobecnosti   zhrňuje   ustálenú   súdnu   prax   týkajúcu   sa   aplikácie   ustanovenia   §   150 Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom   v inkriminovanom   čase.   Aj   podľa ústavného súdu aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania úspešnému účastníkovi celkom alebo sčasti neprizná. Súdna prax v tejto súvislosti zastáva názor,   že   musí   ísť   o celkom   výnimočný   prípad,   ktorý   musí   byť   v rozhodnutí   náležite odôvodnený. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania,   ako   aj   na okolnosti,   ktoré   viedli   k uplatneniu   nároku,   a na postoj   účastníkov v priebehu   konania.   Nepriznať   hoci   len   čiastočne   náhradu   trov   konania   úspešnému účastníkovi konania možno len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania, a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   všeobecných   súdov   o tom,   či   sú splnené   podmienky   ustanovenia   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   k porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Nemožno súhlasiť s aplikáciou už uvedených zásad na daný konkrétny prípad.

Krajský súd v podstate správne konštatuje, že sa žalobca podanou žalobou domáhal toho,   aby   sťažovatelia   prestali   byť   vlastníkmi   všetkých   nehnuteľností,   ktoré   nadobudli v reštitúcii, hoci v skutočnosti naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti reštitučnej zmluvy, resp. určení vlastníckeho práva tretej osoby k týmto nehnuteľnostiam mal iba v celkom malom rozsahu, a to vo vzťahu k parc. č. 849/1 o výmere 278 m2 a parc. č. 849/2   o výmere   45   m2,   na   ktorých   mal   postavenú   rekreačnú   chatu.   Možno   preto konštatovať,   že   podaná   žaloba,   pokiaľ   presahovala   rámec   uvedených   dvoch   parciel, znamenala v podstate zrejme bezúspešné uplatňovanie práva zo strany žalobcu.

Krajský   súd   vyhodnotil   túto   situáciu   tak,   že   žalobca   vymedzil   rozsah   predmetu konania   uvedeným   spôsobom   vlastne   iba   formálne,   lebo   v skutočnosti   mu   išlo   len o vyriešenie   spornej   skutkovej   a právnej   otázky   týkajúcej   sa   vlastníctva   pozemkov,   na ktorých   mal   postavenú   rekreačnú   chatu.   Pritom   nijako   nevysvetlil,   čo   bolo   podľa   jeho názoru   príčinou   veľmi   podstatného   rozdielu   medzi   predmetom   konania   „formálne“ vymedzeným žalobou a skutočným predmetom konania, o ktorý mal žalobca záujem, hoci práve toto vysvetlenie by mohlo byť podstatné z hľadiska hodnotenia záverov, ku ktorým krajský súd dospel.

Žalobca vysvetľuje uvedenú disproporciu vo svojom vyjadrení ústavnému súdu tým, že pozemky tvoriace predmet konania v zmysle žalobného petitu boli evidované ako celok a na tento celok sa vzťahovala aj dohoda o reštitučnom vydaní pozemkov. To mal byť podľa žalobcu dôvod, pre ktorý podal žalobu vo vzťahu k celému pozemku.

Vysvetlenie   žalobcu   je   neakceptovateľné.   Aj   keby   malo   byť   pravdou,   že   v čase podania žaloby sporné pozemky boli evidované ako celok (teda plochy týkajúce sa chaty žalobcu   by   nepredstavovali   samostatné   parcely),   nemusel   žalobca   v žalobnom   petite vymedziť ako predmet konania pozemky v značne širšom rozsahu. Mohol totiž požadovať vyhlásenie neplatnosti dohody o reštitučnom vydaní pozemkov a určenie vlastníctva tretej osoby   k pozemkom   iba   sčasti,   teda   v rozsahu   zodpovedajúcom   tomu,   čo   sa   ho   osobne týkalo. V takom prípade by zrejme bolo nevyhnutné vyhotoviť grafické zobrazenie, ktoré by z veľkého celku vyčlenilo ako samostatnú časť plochu týkajúcu sa žalobcu a práve táto plocha by predstavovala predmet konania. Okrem toho ústavný súd má pochybnosti o tom, že by naozaj v priebehu konania boli sporné pozemky evidované ako celok. Ak by to tak bolo,   potom   by   krajský   súd   nemohol   identifikovať,   že   žalobca   mal   záujem   na   riešení parc. č. 849/1 a parc. č. 849/2.

Krajský   súd   neuviedol   žiadne   dôkazy,   z ktorých   by   mal   vyplývať   jeho   záver o formálnom vymedzení predmetu konania v žalobe. Zdá sa preto, že tento záver oprel iba o skutočnosť, že žalobca mal naliehavý právny záujem na požadovaných určeniach, len pokiaľ ide o malú časť žaloby.

Z dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   nemožno   vyvodiť,   že   by   rozsah žaloby vymedzil žalobca iba formálne v rozpore s tým, čo skutočne chcel dosiahnuť. Práve naopak, okolnosti nasvedčujú tomu, že žalobca formuloval žalobný petit v súlade so svojím skutočným zámerom. Na podstatnej časti podanej žaloby zotrval v celom priebehu konania, a to   napriek   viacerým   upozorneniam   na   to,   že   tým   značne   zvyšuje   trovy   konania. Na uvedených záveroch nič nemení objektívna skutočnosť, podľa ktorej žaloba v rozsahu vymedzenom žalobným petitom v prevažnej časti nemala šancu na úspech.

Možno urobiť záver, že aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že formálne vymedzený predmet konania sa podstatne líšil od toho predmetu konania,   o ktorý   žalobcovi   šlo,   neobstojí,   lebo   existencia   uvedeného   dôvodu   nebola preukázaná. Závery krajského súdu v tomto smere treba hodnotiť ako zjavne neodôvodnené a svojimi dôsledkami arbitrárne. Znamenajú porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Treba tiež dodať, že krajský súd vyvodil uvedený záver bez toho, aby sa zaoberal otázkou,   či   v konkrétnej   veci   bolo   možné   od   sťažovateľov   ako   úspešných   účastníkov konania spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sami hradili im vzniknuté trovy konania.   Trovy   konania,   ktoré   sťažovateľom   vznikli   z dôvodu   ich   právneho   zastúpenia advokátom,   sa   nemohli   riadiť   tým   rozsahom   žaloby,   ktorý   zodpovedal   údajnému skutočnému   záujmu   žalobcu.   Museli   vychádzať   z predmetu   konania   vymedzeného v žalobnom petite.

Napokon   ústavný   súd   považuje za   veľmi   významnú   skutočnosť,   že   žalobca   ešte 3. februára 2006 (v priebehu odvolacieho konania) prestal byť vlastníkom rekreačnej chaty. Týmto   momentom   podľa   všetkého   celkom   stratil   naliehavý   právny   záujem   na požadovaných určujúcich výrokoch (ako aj aktívnu vecnú legitimáciu) a od tohto momentu bolo celkom zrejmé, že jeho žaloba musí byť zamietnutá už len z tohto dôvodu. Úvahy krajského   súdu,   ktorými   odôvodnil   použitie   ustanovenia   §   150   Občianskeho   súdneho poriadku, celkom stratili od uvedeného časového okamihu podklad. Navyše skutočnosť, že žalobca aj po 3. februári 2006 trval na žalobe, resp. neinicioval zmenu v osobe žalobcu tak, aby   sa   v ďalšom   stal   žalobcom   nový   vlastník   chaty,   nepriamo   naznačuje,   že   skutočný záujem sledovaný žalobcom zodpovedal žalobnému petitu.

Nemožno súhlasiť s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa nepriznania odmeny pre advokáta za návrh na oslobodenie od súdneho poplatku z odvolania, za odvolanie proti uzneseniu   o nepriznaní   tohto   oslobodenia   a za   účasť   advokáta   na   vyhlásení   rozsudku krajského súdu 29. mája 2008.

Argument krajského súdu, ktorý nepriznal odmenu za prvé dva už uvedené úkony preto,   lebo   žiadosť   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku   z odvolania   bola   neúspešná a vynaložené výdavky preto nemohli byť považované za účelné, je legitímny a rozhodne ho nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   Ústavný   súd   k tomu   však poznamenáva, že vníma váhu argumentu sťažovateľov, podľa ktorého k týmto výdavkom siahli v dôsledku diskutabilného právneho názoru krajského súdu, ktorý trval na zaplatení súdneho   poplatku   z odvolania   smerujúceho   proti   trovám   konania,   pričom   sťažovateľom reálne hrozilo zastavenie odvolacieho konania v prípade nezaplatenia poplatku.

Pokiaľ   ide   o nepriznanie   odmeny   za   účasť   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na vyhlásení   rozsudku   krajského   súdu   29.   mája   2008,   nemôžu   byť   žiadne   pochybnosti o správnosti záverov krajského súdu.

Krajský súd náhradu trov za tento úkon právnych služieb nepriznal s poukazom na to, že sťažovatelia si ju neuplatnili. Sťažovatelia v tejto súvislosti akcentujú, že po odročení predchádzajúceho odvolacieho pojednávania z dôvodu vyhlásenia rozsudku na 29. máj 2008 už nemali nijaký priestor na to, aby si mohli ešte osobitne uplatniť náhradu trov právneho zastúpenia za tento posledný úkon odvolacieho konania.

Podľa   §   151   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   o povinnosti   nahradiť   trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že po vyhlásení rozsudku 29. mája 2008 mali sťažovatelia dostatok priestoru (tri dni) na to, aby predtým uplatnené právo na náhradu trov odvolacieho   konania   vyčíslili   aj   v súvislosti   s uvedeným   úkonom.   Pokiaľ   túto   možnosť nevyužili, sami sa pripravili o náhradu.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 9/2008-349 z 29. mája 2008 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného súdu   č.   k.   13   C   79/2002-233   z 23.   novembra   2005   vo   výroku   o náhrade   trov prvostupňového   konania   týkajúcich   sa   sťažovateľov,   ako   aj   vo   výroku   o náhrade   trov odvolacieho konania týkajúcich sa sťažovateľov a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie   (bod 2   výroku   nálezu).   V ďalšom   bude   povinnosťou   krajského   súdu   riadiť   sa právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľov požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 699,78 eur.

Ústavný súd priznal sťažovateľom celkom čiastku 513,20 eur, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 3 176 Sk a za   dva   úkony   právnych   služieb   v roku   2009   (replika   na   vyjadrenie   krajského   súdu z 28. mája 2009, replika na vyjadrenie žalobcu z 28. júla 2009) vo výške po 115,90 eur, ako aj režijný paušál dvakrát po 190 Sk a dvakrát po 6,95 eur. Celková výška trov právneho zastúpenia v roku 2008 predstavuje 6 732 Sk, teda 223,46 eur. Celková výška trov právneho zastúpenia   v roku   2009   predstavuje   245,70   eur.   Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca sťažovateľov sa stal od 1. marca 2009 platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmenu za oba úkony   vykonané   v roku   2009   (nie   teda   aj   režijný   paušál)   treba   zvýšiť   o 19   %   dane z pridanej hodnoty, teda o sumu 44,04 eur. Preto celková suma trov právneho zastúpenia v roku 2009 je 289,74 eur. Spolu s čiastkou 223,46 eur odmeny za úkony v roku 2008 predstavujú trovy právneho zastúpenia celkovo sumu 513,20 eur (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné priznať sťažovateľom náhradu trov za doplnenie sťažnosti vyvolané potrebou upresniť nedopatrením nesprávne formulovaný petit sťažnosti. Takéto trovy totiž nemôžu ísť na ťarchu neúspešného krajského súdu. Musia ich znášať sťažovatelia sami. Sťažovatelia požadovali aj vyslovenie porušenia čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.   Túto   časť   sťažnosti   považoval   ústavný   súd   za   nedôvodnú   a nemohol   jej   preto vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovatelia   považovali   za   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov súdneho konania a s tým spojeného princípu rovnosti ľudí v právach skutočnosť, že kým všeobecné   súdy   akceptovali   požiadavku   žalobcu   týkajúcu   sa   oslobodenia   od   súdnych poplatkov,   zatiaľ obdobnej   požiadavke   sťažovateľov   nevyhoveli.   Ako   prejav nerovnosti vnímali aj aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku.

Rozhodovanie   všeobecných   súdov   o žiadostiach   žalobcu   a sťažovateľov o oslobodenie od súdneho poplatku nemá evidentne nič spoločné s problematikou, ktorá tvorí   podstatu   sťažnosti.   Nesprávna   aplikácia   ustanovenia   §   150   Občianskeho   súdneho poriadku predstavuje porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, pričom s čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 ústavy nesúvisí.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009