znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 122/07-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a porušenia   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   S 168/03   a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaniach vedených   pod   sp. zn. 2 Sž-o-KS 165/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 8/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2006 doručená sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a porušenia   čl.   12   ods. 1   ústavy   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1 S 168/03   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „najvyšší   súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 165/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 8/2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 21. novembra 2002 krajskému súdu žalobu podľa   § 247 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“) na preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sp. zn. II/256-4088/2003-1335 z 26. júna 2003. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 168/03-21 z 20.   mája   2004   podľa   §   250f   OSP   jej   žalobu   zamietol   bez   nariadenia   pojednávania. Správnosť rozsudku krajského súdu potvrdil najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS 165/2004   z 28.   septembra   2005.   Voči   tomuto   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovateľka podala 27. decembra 2005 dovolanie, ktorým namietala odňatie možnosti konať pred súdom tým, že súdy oboch stupňov neprerokovali žalobu v celom uplatnenom nároku, a tým, že vec   bola   prerokovaná   súdom   prvého   stupňa   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   k tomu neboli splnené podmienky. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sž-o-NS 8/2006 z 23. marca 2006 dovolacie konanie zastavil z dôvodu jeho neprípustnosti podľa § 250s OSP.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «(...) Porušenie   základných   ľudských   práv   a   slobôd,   garantovaných   Ústavou Slovenskej republiky a ratifikovanými medzinárodnými dohovormi, spočíva v tom, že

1.   prvostupňový   súd   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   na   to   neboli splnené podmienky, čím nám odňal právo konať pred súdom.

2. Súdy rozhodujúce v danej veci nepreskúmali všetky tvrdenia uvedené v žalobe a v odvolaní   a   vôbec   sa   s   nimi   nevysporiadali.   Tak   prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd rozhodil   len   o   tej   časti   našej   žaloby,   ktorou   sme   sa   domáhali   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia žalobcu podľa § 250j ods. 2 písm. a) - c) O. s. p.. Tú Časť nášho návrhu, ktorou sme poukázali na nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného a na takú vadu, ktorá mohla   mať vplyv na   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia,   neprejednali,   nezaujali   k nej stanovisko a tak o nej odmietli konať bez toho, aby sa v týchto častiach našej žaloby so svojou   povinnosťou   vykonávať   spravodlivosť   akokoľvek   vysporiadali.   Takto   nám   súdy Slovenskej republiky odmietli spravodlivosť.

Dovolací   súd   tento   svoj   nález   v   rozpore   s   textom   nášho   dovolania   odôvodnil tvrdením, že sa dovolaním domáhame preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti druhej hlavy OSP, v ktorej najvyšší súd ako súd dovolací nemá právomoc konať. Tak urobil dovolací súd napriek tomu, že sme sa v texte dovolania zreteľne dovolali § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací súd pritom v uznesení z 23. 03. 2006 konštatoval, že aj vo veciach správneho súdnictva platí, že dovolaním možno napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   zo   zákon   pripúšťa   (§   236 ods. 1 OSP). Napriek tomu s odkazom na § 250s OSP dovolacie konanie zastavil. § 250s OSP je súčasťou tretej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov)   a   úprava   tretej   hlavy   sa   neaplikuje   primerane na ustanovenia   druhej   hlavy,   teda   na   rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (opačne to platí - § 2501 ods. 2 OSP), preto aj odkaz Najvyššieho súdu SR na S 250s bol nesprávny a došlo ním k odňatiu práva na prístup k súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil právny názor, že „prípustnosť dovolania   pre   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   vylučuje   právomoc   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky“   (II.   ÚS   230/04,   II.   ÚS   102/04),   preto   sme   sa   nemohli   obrátiť na Ústavný   súd   už   po   právoplatnosti   súdneho   rozhodnutia   ale   až   po   vyčerpaní mimoriadneho   opravného   prostriedku   -   dovolania.   Postupom   dovolacieho   súdu   došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k odňatiu spravodlivosti - denegatio iustitie. (...) V nasledovných bodoch nenamietame odlišné právne posúdenie skutkového stavu žalovaným   a   súdmi   Slovenskej   republiky   (v   takom   prípade   by   nebola   daná   právomoc Ústavného súdu SR) ale to, že došlo k denegatio iustitle - súdy sa vôbec nezaoberali nami uvedenými tvrdeniami a s nami tvrdenými skutočnosťami sa nevysporiadali ani v rámci odôvodnenia. (...)

Súd prvého stupňa vyniesol rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 250f O. s. p.. Týmto postupom nám znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré nám Občiansky súdny poriadok dáva.   Práva,   ktoré nám súd odoprel,   boli naše práva robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a i k právnej stránke veci. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že sme boli zákonným postupom podľa   §   250f   O.   s.   p,   výzvou   z 8. 10. 2003   vyzvaní   na   podanie   vyjadrenia   k   možnosti rozhodovania o žalobe bez pojednávania. Konštatuje, že sme na túto výzvu nereagovali a preto bola splnená zákonná domnienka nášho súhlasu s takýmto postupom súdu. Odvolací súd tiež   potvrdil,   že v čase   výzvy   súdu podľa   §   250f   O.   s.   p.   sme   nemali   k dispozícii vyjadrenie žalovaného z 5. 11. 2003 k našej žalobe, pretože toto sme obdržali až 6. 5. 2004, súčasne s upovedomením o vyhlásení rozhodnutia vo veci.

Svojim   vyjadrením   z   5. 11. 2003   k   žalobe   Daňové   riaditeľstvo   SR   (ďalej   len „žalovaný“)   nepodal   len   deklaratórne   stanovisko   k   žalobe,   spolu   s   ním   podal   návrh na vykonanie dôkazov. Návrh žalobcu na vykonanie dôkazov súd prvého stupňa akceptoval, žalobcom navrhnuté dôkazy vykonal a takto vykonaným dôkazovým konaním zdôvodnil svoj rozsudok natoľko, že celé časti rozsudku súdu prvého stupňa sú temer zhodné s vyjadrením žalovaného k žalobe.

Týmto spôsobom je preukázané, že k dôkazom, ktoré súd vykonal, sme sa z dôvodu popísaného   postupu   súdu   nemohli   vyjadriť.   Odvolací   súd   tvrdí,   že   súd   prvého   stupňa takýmto   postupom   nepochybil,   pretože   ani   súd   samotný   nemal   predmetné   vyjadrenie žalovaného k dispozícii v čase konania o našom súhlase podľa § 250f O. s. p. Toto tvrdenie súdu je síce vysvetlením mechanizmu, akým k odňatiu nášho práva konať pred súdom došlo, nie je ale vyvrátením nášho tvrdenia, že k tomuto porušeniu nášho práva došlo. Naopak, toto   konštatovanie   súdu   je   potvrdením   tejto   vady   konania.   Naše   právo   robiť   prednesy, navrhovať   dôkazy,   vyjadrovať   sa   k   vykonaným   dôkazom   i   k   právnej   stránke   veci je objektívne.

Najmä je popísaný mechanizmus dôkazom porušenia nášho práva konať pred súdom preto,   že   súd   takúto   situáciu   spôsobil   vlastnou   činnosťou.   Nahliadnutím   do   spisu   dňa 21. 12. 2005 sme zistili, že súd nás vyzval na zaujatie stanoviska k postupu podľa § 250f O. s. p. svojou výzvou z 3. 10. 2003, hoci iba v ten istý deň žalovaného vyzval na vyjadrenie k   žalobe.   Preto   súd   vedel,   že   nám   na   naše   rozhodnutie   o   našom   súhlase   neposkytol a nemohol   poskytnúť   rozhodujúce   informácie,   na   základe   ktorých   by   sme   sa   mohli kvalifikovane rozhodnúť. Ani súd samotný nemal v tom čase žiadne dôvody na rozhodnutie o prejednaní   veci   bez   pojednávania,   ba   dokonca   mohol   predpokladať,   že   žalovaný vykonanie dôkazov navrhne.

Ak by nám prvostupňový súd spolu s výzvou na vyjadrenie sa, či trváme na ústnom prejednaní   veci   zaslal   aj   písomné   vyjadrenie   žalovaného,   je   zrejmé,   že   by   sme   trvali na ústnom prejednaní veci, aby sme mohli spochybniť tvrdenia žalovaného. Postupom súdu sme sa nielenže nemohli ústne vyjadriť k dôkazom žalovaného, ale ani len písomne vo forme vyjadrenia. V danej situácii bola porušená rovnosť účastníkov konania, pretože na rozdiel od nás, žalovaný v čase podávania vyjadrenia či trvá na ústnom prejednaní vec už mal k dispozícii   text   žaloby.   My   sme ale   text   písomného vyjadrenia   žalovaného k dispozícii nemali. (...)

Dovolací súd nám uznesením (...) odmietol spravodlivosť v dvoch dôvodoch, ktoré sme si uplatnili žalobou a tak urobil nesprávnym poukazom na platný právny stav. Žiaden zákon nám nemôže zakázať podanie žaloby a žiaden zákon nemôže súdu poskytnúť dôvod, aby podanú žalobu neprejednal. Bodom I. a II. žaloby sme si uplatnili samostatný petit tak podľa § 250j, ods. 2, písm. d) a §250j, ods. 3 O. s. p. ako i podľa § 250j, ods. 2, písm. e) O. s. p. Preto sa súd nemôže obmedziť na prejednanie žaloby len podľa § 250j, ods. 2, písm. a) - c) O. s. p. Ak tak súd urobil, odňal nám naše základné právo na prístup k súdu. (...) Odňatie   možnosti   vyjadriť   sa   k   novej   právnej   stránke   veci,   použitej   odvolacím súdom, viedla k popretiu nášho práva konať pred súdom a k tejto právnej stránke veci sme sa nemohli vyjadriť, pretože sme o nej nevedeli. Pretože nám odvolací súd neumožnil zaujať stanovisko k tomuto svojmu novému právnemu dôvodu, ktorý na zamietnutie našej žaloby použil a ktorý sme sa dozvedeli prvýkrát až z písomného vyhotovenia rozsudku, odňal nám možnosť konať pred súdom. (...)

Sme   toho   názoru,   že   i   porušenia   uvedené   v   čl.   II.,   body   3   sú   porušeniami spôsobenými výlučne odňatím možnosti vyjadriť sa k prejednávaným dôkazom, t. j., že i tieto porušenia sú dôsledkom porušenia § 237, ods. f) O. s. p. Tak sa domnievame napriek tomu, že dôsledkom tejto vady došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu v merite veci. Nesprávny právny názor súdov oboch stupňov je v tejto súvislosti ten dôsledkom tej vady konania, ktorá spočíva v tom, že nám bolo odňaté naše právo konať pred súdom. Preto sme v celom rozsahu našej sťažnosti nemohli žiadať o zásah Ústavný súd Slovenskej republiky skôr, než sme vyčerpali možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok. Preto je naša ústavná sťažnosť podaná v zákonom predpokladanom termíne.

(...) Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky nám svojim postupom zamedzili možnosť domôcť sa svojho práva na súde. (...)»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiadala, aby ústavný súd vyslovil: „1. Základné právo A., spol. s r.o. na verejné prejednanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na neodňateľnosť a nepremlčateľhosť základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod sp. zn. 1 S 168/03 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 165/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 8/2006 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 168/03-21 z 20. 5. 2004,   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 2 Sž-o-KS   165/2004-46   z   28. 9. 2005   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 1 Sž-o-NS 8/2006 z 23. 3. 2006 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. A., spol. s r. o. so sídlom B. sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a podľa ods. 4 citovaného článku ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 168/03 a postupom   najvyššieho   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   165/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 8/2006.

Ústavný   súd   súc   viazaný   návrhom   na   začatie   konania v zmysle ustanovení   §   20 ods. 3 zákona o ústavnom súde preskúmal namietané porušenie označených práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzila v rámci petitu návrhu.

1. Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   1.   S 168/03   (vo   veci   rozhodol   rozsudkom   z 20.   mája   2004)   a proti   ktorému sťažovateľka   podala   odvolanie,   rozhodoval   v odvolacom   konaní najvyšší   súd   (rozsudok sp. zn.   2   Sž-o-KS   165/2004   z 28. septembra   2005).   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať konanie krajského súdu vedené pod sp. zn.. 1 S 168/03 a jeho rozsudok z 20. mája 2004.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej porušenie ňou označených základných práv zaručených v ústave a v dohovore postupom   krajského   súdu   v predmetnom   konaní   a   jeho   rozsudkom   z   20.   mája   2004 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napadnuté   konanie najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho   vedené   pod   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   165/2004   bolo   právoplatne   skončené 2. decembra 2005, t. j. dňom kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie krajského súdu č. k.   1   S 168/03-21   z 20.   mája   2005   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu z 28. septembra 2005. Ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 4. augusta 2006.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon   na ochranu práva   poskytuje, t.   j. v danom   prípade   2. decembra   2005. Predmetná sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   4.   augusta   2006,   teda   nesporne   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   odôvodňuje   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu po rozhodnutí dovolacieho súdu nasledovne: «Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil právny názor, že „prípustnosť dovolania pre odňatie možnosti konať pred súdom vylučuje právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky“ (II. ÚS 230/04, II. ÚS 102/04), preto sme sa nemohli obrátiť na Ústavný súd už po právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ale až po vyčerpaní mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania.»

Dovolanie   sťažovateľky   bolo   v predmetnej   veci   odmietnuté   ako   neprípustné. V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nemožno   dovolanie   považovať   za procesný prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytuje.   V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05). Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o dovolaní   sťažovateľky   (ktoré   jej   bolo doručené 9. júna 2006) preto v danej veci nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože   podanie   neprípustného   dovolania   nemožno   z hľadiska   čl.   127   ods.   1   ústavy považovať za účinný prostriedok   nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu   nemožno považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3. Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Predmetom   sťažnosti   je   aj   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS   8/2006,   ktorý   uznesením   z 23. marca   2006   odmietol   dovolanie   sťažovateľky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   o odmietnutí   dovolania   v podstate nasledovne:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 28. septembra 2005 č. k. 2 Sž-o-KS 165/2004-46   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   20. mája   2004   č.   k. 1 S 168/03-21, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu o zrušenie rozhodnutia žalovaného z 26. júna 2003 číslo 11/256-4088/203-1335, potvrdzujúceho rozhodnutie prvostupňového orgánu   žalovaného   z   26.   februára   2003   č.   801/340/14438/03/Lrch,   vo   veci   vyrubenia rozdielu dane z príjmov právnických osôb za rok 2000 vo výške 152 500 Sk.

Podaním z 27. decembra 2005 sa žalobca domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky konal ako súd dovolací a aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil ako vecne nesprávny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie a dospel k záveru, že konanie o ňom treba zastaviť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. (§ 236 ods. 1 OSP). To platí aj vo veciach správneho súdnictva. V týchto prípadoch je však dovolanie prípustné iba vo veciach, uvedených v § 236 až § 239 OSP v spojení s § 250s ods. 2 OSP.

V   konaní   v   horeuvedenej   veci   o   takýto   prípad   nešlo,   lebo   žalobca   sa   domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti druhej hlavy OSP, v ktorej najvyšší súd ako súd dovolací, nemá právomoc konať. Najvyšší súd preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal. (...)“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený síce stručne, ale napriek tomu vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Odmietnutie neprípustného dovolania nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Skutočnosť,   že najvyšší súd   kvalifikoval dovolanie sťažovateľky   ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 2/06). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   preto   bolo potrebné v tejto časti   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho aplikácia   sa   v individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálne   určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12   ods.   1   ústavy   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04).

Pretože   ústavný súd   nevyslovil   porušenie sťažovateľkou   namietaných   základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 alebo v čl. 48 ods. 2 ústavy, príp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom všeobecných   súdov,   neprichádzalo do   úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napádaných rozhodnutí a priznaní úhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovateľka domáhala, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007