znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 122/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. K., bytom T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 195/2005 z 22. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2006 doručená sťažnosť Ing. L. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 195/2005 z 22. novembra 2005.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh,   ktoré   sú   k nej   pripojené,   vyplýva,   že   Okresný   súd Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   právnej   veci   sťažovateľa   o náhradu   mzdy   zaviazal rozsudkom sp. zn. 9 C 550/92 zo 4. novembra 2004 žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 246 750 Sk   s príslušenstvom.   Uvedený   rozsudok   prevzal   žalovaný   26. novembra 2004 a mohol sa proti nemu odvolať do 30 dní od jeho doručenia [§ 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení účinnom v relevantnom čase]. Žalovaný doručil 1.   decembra   2004   okresnému   súdu   tzv.   blanketové   odvolanie   s tým,   že   ho   do jedného mesiaca doplní v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 OSP, čo však urobil až 3. januára 2005.

Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp. zn.   3 Co 59/2005 z 28. apríla 2005 odmietol odvolanie žalovaného s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. d) OSP s odôvodnením, že žalovaný mohol svoje odvolanie doplniť len do uplynutia lehoty na jeho podanie, t. j. do 26. decembra 2004.

Žalovaný podal proti označenému uzneseniu krajského súdu dovolanie namietajúc vadu   konania   podľa   § 237   písm.   f)   OSP,   pričom   osobitne   zdôraznil,   že „... v čase rozhodovania odvolacieho súdu, t. j. 28. 4. 2005, malo odvolanie všetky náležitosti, preto je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu aj v rozpore s § 154 ods. 1 O. s. p.“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   1 Cdo 195/2005   z 22.   novembra   2005   napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil ako nezákonné, „... lebo podľa jeho názoru je v súlade so zákonom, ak sa neúplné odvolanie doplní do doby rozhodovania odvolacieho súdu podľa § 154 ods. 1 a § 211 OSP; ak odvolací súd rozhodoval dňa 28. 4. 2005, kedy žalovaný doplnil   svoje   tzv.   blanketové   odvolanie   –   podaním   z 3. 1. 2005   –   mal   ho   meritórne prejednať“.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   v rozpore s princípom právnej istoty ako právnou hodnotou, s ktorou sa spájajú ďalšie právne princípy (ako   napr.   princíp   ochrany   občana   v platné   právo,   princíp   rovnosti,   princíp   rýchlosti a hospodárnosti konania a princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia).

V spojitosti   s uvedenými   princípmi   sťažovateľ   poukazuje   okrem   iného   na   to,   že „... platné právo – náš platný OSP (...) nepozná tzv. blanketové odvolania (...), preto bolo rovnakou povinnosťou žalovaného – ktorý mal kvalifikovaného zástupcu (advokáta) - ako žalobcu, rešpektovať platné právo, ktoré s účinnosťou od 1. 10. 2004 predĺžilo odvolaciu lehotu   z 15 na   30 dní   práve preto,   aby   v tejto predĺženej   lehote mal   odvolateľ   možnosť podať odvolanie s náležitosťami uvedenými v § 205 OSP, a ak tak neurobil, musí niesť aj zodpovednosť   za výsledok   odvolacieho   konania,   ak   si   nesplnil   základné   povinnosti   pri podávaní odvolania; (...) na ťarchu žalobcu nemôže byť pričítaná doba, po ktorú odvolacie konanie neplynulo a ktorú si žalovaný svojvoľným výkladom (...) predĺžil o 4 mesiace (...)“.

Sťažovateľ vyslovuje taktiež názor, že „Ak sa (...) do občianskeho súdneho konania zaviedli isté racionalizačné a koncentračné prvky – neúplná apelácia,   uviesť náležitosti odvolania do konca odvolacej lehoty ap. – ani dovolací súd nemá to oprávnenie, aby sa takto   vymedzený   priestor   pre   účastníkov   (žalobcu   a žalovaného)   nerešpektoval   jedným z nich na ťarchu toho účastníka, ktorý platné právo rešpektuje“.

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza, že «... rozhodnutie NS SR neodráža súdnu prax na tomto súde. Existujú totiž aj opačné rozhodnutia, ktoré konštatovali, že „lehota na podanie odvolania je lehotou zákonnou a jej zmeškanie vedie k odmietnutiu odvolania aj v prípadoch, ak odvolateľ doplní blanketové odvolania po uplynutí lehoty pre podanie odvolania“ (...). Tento odklon od judikatúry dovolací súd nijako neodôvodnil a keď sa ním zasiahlo do ústavne zaručeného práva sťažovateľa, dosiahlo protiústavného charakteru, ktorý   by   mal   odstrániť   len   ústavný   súd   meritórnym   rozhodnutím   –   nálezom,   v ktorom vysloví, že:

1. Právo   Ing. L. K.   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 22. 11. 2005 sp. zn. 1 Cdo 195/2005 porušené bolo.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   z 22. 11. 2005   sp. zn.   1 Cdo 195/2005   zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. L. K.   priznáva   finančnú   náhradu   v sume   50.000 Sk,   ktorú   sumu   titulom nemajetkovej ujmy zaplatí Najvyšší súd SR do 2 mesiacov. (...)»

Napokon sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť mu trovy právneho zastúpenia.

Napadnutý rozsudok bol sťažovateľovi doručený 23. januára 2006 a nie je proti nemu prípustný žiaden opravný prostriedok.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: „V prejednávanej veci je nesporné, že žalovaný v odvolaní podanom osobne na Okresný súd v Poprade dňa 1. 12. 2004 uviedol, proti ktorému rozsudku okresného súdu smeruje (rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 4. 11. 2004 č. k. 9 C 50/92-283), čo žiada (zrušiť napadnutý rozsudok a žalobu   zamietnuť   a   priznať   trovy   konania)   s   tým,   že   písomné   dôvody   doručí   súdu v 30-dňovej lehote. Dňa 3. 1. 2005 došlo na súd prvého stupňa podanie žalovaného, ktoré obsahuje dôvody odvolania.   Následne   súd prvého stupňa   doručil   odvolanie   žalovaného žalobcovi na vyjadrenie a vec predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ustanovenie § 205 ods. 3 O. s. p. upravuje lehotu, v ktorej môže odvolateľ rozširovať rozsah a dôvody odvolania, ktoré obsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 42 ods. 3 O. s. p. a § 205 ods. 1 O. s. p. Nevzťahuje sa však na lehotu, v ktorej má odvolateľ odstrániť vady podaného odvolania, ani na povinnosť súdu dbať na odstránenie vád odvolania. Túto problematiku   upravuje   ustanovenie   § 209   ods. 2   O. s. p.,   v   zmysle   ktorého   v   prípade vyskytnutia   sa   vady   odvolania   (teda   aj   absencie   dôvodov)   je   povinnosťou   súdu   prvého stupňa   vyzvať   postupom   podľa   § 43   ods. 1   O. s. p.   odvolateľa   na   jej   odstránenie,   a   to v zákone uvedenej lehote desiatich dní. Po uplynutí desiatich dní od uplynutia lehoty na odstránenie vád odvolania predloží prvostupňový súd vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní (§ 210 ods. 2 O. s. p).

Z uvedeného vyplýva, že ak k odstráneniu vady odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho   súdu,   odvolanie   je   bezvadné   a   vec   musí   byť   na   jeho   podklade   podrobená odvolaciemu prieskumu (§ 154 ods. 1 s použitím § 211 O. s. p.). Je bez právneho významu, či k odstráneniu vady došlo po uplynutí odvolacej lehoty. Iný výklad by bol aj v rozpore s článkom   46   ods. 1   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V   danom   prípade   súd   prvého   stupňa   odvolateľa   na   odstránenie   vád   odvolania nevyzval, nezachoval teda postup podľa § 209 ods. 2 O. s. p. Odvolateľ však vady odvolania odstránil   ešte   pred   predložením   veci   odvolaciemu   súdu.   Ak   napriek   tomu   Krajský   súd v Prešove napadnutým uznesením odvolanie odmietol pre nesplnenie zákonných podmienok upravujúcich náležitosti odvolania [§ 218 ods. 1 písm. d) O. s. p.], hoci odvolanie v čase rozhodovania   už   nemalo   vady,   odňal   žalovanému možnosť   konať   pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho   súdu   zrušil   podľa   § 243b   ods. 1   veta   za   bodkočiarkou   O. s. p.   a vec   vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 veta prvá O. s. p.).“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   vyvodzuje   sťažovateľ   zo   spôsobu,   akým   najvyšší   súd   v odvolacom   konaní uplatňoval   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   z   jeho právneho   názoru, na základe ktorého dospel   v danej veci k záveru, že krajský súd odmietnutím odvolania žalovaného „... pre nesplnenie zákonných podmienok upravujúcich náležitosti odvolania [§ 218 ods. 1 písm. d) OSP], hoci odvolanie žalovaného v čase rozhodovania už nemalo vady“, odňal žalovanému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie dodržania zákonných lehôt a splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor než prijal v tejto veci najvyšší   súd,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dodatočného doplnenia tzv. blanketového dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v otázke   akceptácie tzv. blanketového   odvolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   otázka posúdenia podmienok odvolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

K sťažovateľovej   argumentácii,   že   napadnuté   rozhodnutie   neodráža   súdnu   prax najvyššieho   súdu,   pretože   existujú   aj   opačné   rozhodnutia,   ústavný   súd   podotýka, že z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania   len   za   predpokladu,   že   by   bolo   dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu   a zmyslu   zákona   vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05).

V nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať,   že   mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   keďže   zaujatie   stanovísk   k výkladu   zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby   na   jej   základe   bolo   možné   v prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006