znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 122/05-106

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2006 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudcu   Jána   Lubyho   a sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej,   o sťažnosti   S.,   a.   s.,   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. L.   L.,   B.,   predtým zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Obo 203/02 a pod sp. zn. 1 Obdo V 53/2004, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 53/2004 z 28. februára 2005 takto

r o z h o d o l   :

Základné   právo   S.,   a.   s.,   P.,   na súdnu   ochranu   upravené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   5   Obo   203/02   a pod   sp.   zn.   1   Obdo   V 53/2004,   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Obo   203/02   zo   16.   marca   2004 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V 53/2004 z 28. februára 2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2004 doručená sťažnosť S., a. s., P., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., predtým zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   zákonného   sudcu upraveného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) a v spojení   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   upraveného v čl. 48   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie upraveného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   rovnakú   zákonnú ochranu vlastníckeho práva upraveného v čl. 20 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 203/02 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004, ako aj základného práva   na   súdnu   ochranu   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   v čl.   36   ods.   1   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „Listina“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   1   Obdo   V 53/2004   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V 53/2004 z 28. februára 2005.

Z dôvodu zachovania dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu skôr ako najvyšší súd rozhodol o dovolaní, pretože si bola vedomá toho, že dovolací súd sa s jej právnou argumentáciou nemusí stotožniť a môže dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla nasledovné skutočnosti:«Krajský   súd   v Prešove   (...)   ako   súd   prvého   stupňa   svojim   rozsudkom   zo   dňa 01. 03. 2002 č. k. 6 Cb 374/00-536 uložil sťažovateľovi, ako žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi T. spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom G. (ďalej len „T.“) istinu vo výške 24.650.940,- Sk s 19 % úrokom z omeškania bližšie vymedzeným vo výroku rozsudku a nahradiť T. trovy konania vo výške 1.149.110,- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie.   O   odvolaní   rozhodol Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (...)   svojím   rozsudkom   zo   dňa   16. 03.   2004   č.   k. 5 Obo 203/02,   ktorým   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a uložil   sťažovateľovi povinnosť nahradiť T. trovy odvolacieho konania vo výške 203.709,37 Sk. Sťažovateľovi bol tento rozsudok najvyššieho súdu doručený 20. 05. 2004. Proti tomuto rozsudku, ako aj proti postupu najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, smeruje táto sťažnosť a to z toho dôvodu, že podľa názoru sťažovateľa boli nimi porušené jeho nižšie označené základné práva. Počas odvolacieho konania sťažovateľ predložil konajúcemu súdu návrh, aby tento vyslovil podľa § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (...) vo výroku svojho rozhodnutia, že dovolanie je prípustné. Najvyšší súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel. Aj keď najvyšší súd návrhu sťažovateľa nevyhovel, sťažovateľ doručil 1. 6. 2004 najvyššiemu súdu dovolanie opierajúce sa o dovolacie dôvody uvedené v § 237 písm. f), § 241 ods. 2 písm. a) a § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Sťažovateľ tiež podal dovolaciemu súdu návrh na odloženie vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu.»

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   označeným   postupom   a   označeným rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla:

«Predmetom konania pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. 6 Cb 374/00 a pred odvolacím súdom vedenom pod sp. zn. 5 Obo 203/02 bolo vymáhanie peňažného plnenia žalobcom   (T.),   ktoré   malo   vyplynúť   z údajnej   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   uzavretej medzi T. a C. a. s. K. (...). C. boli pôvodne v konaní vedenom pred krajský súdom pod sp. zn. 6 Cb 374/00 riadnym účastníkom konania, ktorý v konaní vystupoval na strane žalobcu (ako žalobca v 2. rade) a to až dovtedy, kým krajský súd uznesením č. k. 6 Cb 374/00-504 zo dňa 18. 12. 2001 rozpojil na samostatné konania veci, ktoré predtým boli spojené na spoločné konanie uznesením Okresného súdu v Prešove (...) zo dňa 9. 10. 1997 č. k. 7 C 214/96, ktorý pôvodne vo veci konal.

Sťažovateľ poukazuje na plnú opodstatnenosť a správnosť tohto uznesenia okresného súdu,   ktoré   bolo   založené   na   skutočnosti,   že   T.   i C.   si   uplatňovali   proti   sťažovateľovi pohľadávku, ktorú vyvodzovali z jedného a toho istého právneho úkonu – Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 16. 8. 1994, uzavretej medzi sťažovateľom a C.. (...)

Okresný súd svojím uznesením zo dňa 9. 10. 1997 veci medzi T. a sťažovateľom a vec medzi   C.   a sťažovateľom   spojil   na   spoločné   konanie   pod   č.   k.   7   C   214/96   preto,   lebo skutkovo spolu súvisia. Sťažovateľ pripomína, že tento dôvod spojenia veci do dnešného dňa neodpadol. V dôsledku tohto uznesenia okresného súdu vzniklo na strane žalobcov (t. j. medzi T. a C.) procesné spoločenstvo, ktoré ma charakter nerozlučného spoločenstva. Tento charakter vyplýva z hmotnoprávnych vzťahov, ktoré boli predmetom konania. Zo súdneho spisu vyplýva, že od počiatku bola medzi pôvodnými účastníkmi konania sporná aktívna legitimácia na vymáhanie pohľadávky, pričom z povahy veci vyplýva, že aktívna legitimácia T.   na   vymáhanie   pohľadávky   proti   sťažovateľovi   vylučuje   aktívnu   legitimáciu   C.   na vymáhanie tej istej pohľadávky proti sťažovateľovi, čo platí aj naopak.

Podľa názoru sťažovateľa mu krajský súd uznesením č. k. 6 Cb 374/00-504 zo dňa 18.   12.   2001   o rozpojení   vecí   znemožnil   realizáciu   jeho   práva   na   rovnaké   procesné postavenie a porušil tým zásadu „rovnosti zbraní“, ako jednu zo základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Tým, že žaloba C. proti sťažovateľovi bola vylúčená   na   samostatné   konanie,   stratil   sťažovateľ   možnosť   získavať   ďalšie   informácie o rozhodujúcich   skutočnostiach   z tvrdení   C.   a následne   si   adekvátne   uplatňovať   svoje procesné práva. Realizácia procesných práv sťažovateľa bola obmedzená iba na právny vzťah medzi ním a T. a to napriek tomu, že zo všetkých okolností prípadu je zrejmé, že pre rozhodnutie   vo   veci   samej   mala   rozhodujúci   význam   otázka,   či   došlo   k postúpeniu pohľadávky medzi C. a T., alebo nie, pričom rozhodnutie v tejto otázke má právny základ v právnom vzťahu medzi T. a C..

Takýto postup krajského súdu hodnotí sťažovateľ ako odňatie možnosti konať pred súdom, t. j. ako porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré ale bolo možno   reparovať   v konaní   pred   odvolacím   súdom.   Ako   vyplynie   z nižšie   uvedeného, odvolací   súd   tento   závažný   nedostatok,   ku   ktorému   došlo   v konaní   pred   súdom   prvého stupňa, neodstránil. Sťažovateľ nad rámec uvedeného pripomína, že uznesením krajského súdu o rozpojení veci došlo k porušeniu práva na rovnaké procesné postavenie a odňatie možnosti konať pred súdom nielen vo vzťahu k sťažovateľovi, ale aj vo vzťahu k C., t. j. žalobcovi v 2. rade, pretože rozhodnutie vo veci samej o žalobe T. proti sťažovateľovi je v konečnom dôsledku aj rozhodnutím o žalobe C. proti sťažovateľovi s dôsledkom, že táto žaloba   sa   zamieta.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza,   že   vo   veci   žaloby   C.   proti sťažovateľovi, ktorá je po uznesení krajského súdu č. k. 6 Cb 374/00-504 zo dňa 18. 12. 2001 o rozpojení vecí vedená na krajskom súde pod sp. zn. 6 Cb 82/02, krajský súd konal až potom, ako podal sťažovateľ odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu a to tak, že uznesením zo dňa 16. 4. 2002 č. k. 6 Cb 82/02-47, konanie prerušil, pričom až do podania tejto sťažnosti v konaní nepokračoval.

Sťažovateľ sa vyššie podrobne zaoberal popisom postupu krajského súdu pri prijatí uznesenia   o rozpojení   veci   z toho   dôvodu,   že   práve   v dôsledku   tohto   procesného rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   proti   ktorému   nemohol   sťažovateľ   uplatniť   opravný prostriedok rozhodli vo veci samej tak prvostupňový ako aj odvolací súd na nesprávne a nedostatočne zistenom skutkovom základe.

Zo súdneho spisu totiž vyplýva, že základnou námietkou, ktorú uplatňoval sťažovateľ v konaní   pred   prvostupňovým   i odvolacím   súdom   a tiež   aj   v podanom   dovolaní   bolo tvrdenie, že medzi T. a C. nedošlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky a teda ani k platnému postúpeniu pohľadávky. (...)

Sťažovateľ poukazuje   na to,   že prvostupňový   ani odvolací súd   sa   nevysporiadali dostatočne s existenciou štyroch rôznych zmlúv, ktoré sa svojím predmetom týkajú jedného a toho istého záväzku sťažovateľa voči C. [s jedinou nepatrnou odchýlkou v určení výšky istiny v dokumente pod bodom 3]. Za týchto okolností je pozoruhodné, že konajúce súdy si napriek existencii štyroch rôznych zmlúv osvojili jednoznačný záver, že vôľa účastníkov vyššie uvedených zmlúv (všetkých ?!) viedla k postúpeniu pohľadávky C. voči sťažovateľovi v prospech T..

Treba pripomenúť, že tri zo štyroch vyššie uvedených zmlúv boli uzatvorené v jeden a ten istý deň (10. 8. 1995). Tri z nich boli uzatvorené ako nepomenované odvolávajúc sa na ustanovenie § 51 Občianskeho zákonníka, pričom ich účelom bolo vymoženie pohľadávky od sťažovateľa v prospech C. ako veriteľa predmetnej pohľadávky. Z toho podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že vôľou strán bolo uzatvoriť zmluvu o vymáhaní, resp. splnomocniť na vymáhanie žalobcu a nie zmluvu o postúpení pohľadávky. Tomu nasvedčuje aj ďalšia zo zmlúv [pod bodom 4)], ktorá je síce pomenovaná ako Zmluva o postúpení pohľadávok,   ktorá   ale   svojím   obsahom   vyjadruje   totožnú   vôľu   strán   uzatvoriť   zmluvu o vymáhaní pohľadávky (pozri článok 10 predmetnej zmluvy). V kontexte všetkých štyroch zmlúv možno dôvodne uzavrieť, že sa v skutočnosti nejednalo o postúpenie pohľadávky, ale o udelenie mandátu na jej vymoženie.

Zmluva vyššie uvedená pod bodom 4), ktorej samotné pomenovanie zrejme viedlo konajúce   súdy   k neodôvodnenému   záveru,   že   medzi   C.   a T.   došlo   k uzavretiu   zmluvy o postúpení   pohľadávky   neobstojí   podľa   názoru   sťažovateľa   ani   z toho   hľadiska,   že   je dohodnutá ako zmluva odplatná (článok 5), avšak výška tejto odplaty v nej nie je určená: dohoda   o odplatnosti   je   teda   neurčitá   (§   37   ods.   1   Občianskeho   zákonníka)   a túto neurčitosť pre nedostatok písomnej formy nemožno prekonať ani extenzívnym výkladom (§ 40 v spojení s § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nakoľko je odplatnosť pri zmluve o postúpení pohľadávky (resp. dohoda o bezodplatnosti, o ktorú sa ale v danom prípade nejedná) jej podstatnou náležitosťou, zmluva je neplatná, pretože túto časť nemožno oddeliť od   ostatného   obsahu   zmluvy   (§   41   Občianskeho   zákonníka).   Celú   výkladovú   situáciu zahmlieva   a zmluvu   robí   nezrozumiteľnou   aj   jej   ustanovenie   článku   10,   podľa   ktorého postupník bude postupcovi uhrádzať postúpené pohľadávky do 5 dní po vymožení časti pohľadávky, po odrátaní dohodnutej výšky odmeny za sprostredkovanie.

Záver   o tom,   že   medzi   C.   a T.   došlo   k platnému   postúpeniu   pohľadávky   voči sťažovateľovi,   odvodili   konajúce   súdy   aj   z listu   C.   zo   dňa   22. 8.   1995   adresovaného sťažovateľovi, ktorým C. ako pôvodný veriteľ oznámili sťažovateľovi, že dňom 8. 8. 1995 vstúpili do obchodného vzťahu v zmysle § 525 Obchodného zákona, v rámci ktorého C. odstúpili svoju pohľadávku voči sťažovateľovi, a to dlžnú čiastku zo zmluvy k 31. 7. 1995 v sume 29.790.346,10 Sk, zmluvnú pokutu 0,5% za každý deň omeškania, t. j. k 27. 6. 1995 v sume   15.096.068,80   Sk   a úrok   z omeškania   19%   v prospech   T.   s tým,   že   účelom odstúpenia bolo vymoženie celej čiastky v prospech C..

Podľa názoru sťažovateľa je list C. zo dňa 22. 8. 1995 adresovaný sťažovateľovi nejednoznačný,   a preto   ho   nemožno   považovať   za   dostatočný   na   účinné   postúpenie pohľadávky.   Jeho   nejednoznačnosť   vyplýva   najmä   zo   zdôraznenia   účelu   postúpenia pohľadávky („vymoženie celej čiastky v prospech našej organizácie“), t. j. v prospech C. a nie v prospech T., zo slovného vyjadrenia „odstúpenie“ pohľadávky, ako aj z nesprávnej odvolávky sa na dátum vstupu do obchodného vzťahu, teda tvrdeného uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré je v tomto liste určené na 8. 8. 1995, t. j. dva dni pred podpisom troch   vyššie   uvedených zmlúv.   Teda vznik právneho   vzťahu medzi   C.   a T.   je v tomto liste datovaný na 8. 8. 1995, hoci písomná zmluva medzi týmito spoločnosťami bola uzatvorená dňa 10. 8. 1995. Pochybné je aj označenie obchodného vzťahu „v zmysle § 525 Obchodného zákona“. Podľa názoru sťažovateľa takéto oznámenie preto nebolo spôsobilé vyvolať právne následky, ktoré na seba viaže iba relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky.

Na základe uvedeného sťažovateľ konštatuje, že výraznou procesnoprávnou vadou v postupe   odvolacieho   súdu   bola   skutočnosť,   že   napriek   zjavnej   nezrozumiteľnosti, neurčitosti   a nejednoznačnosti   predmetného   listu   dospel   k nepodloženému   záveru,   že „... z textu citovaného listu je jednoznačné, že sa nim dáva na vedomie, že došlo k zmluve o postúpení, i keď je v ňou uvedený pojem odstúpenie“ (...) a na tomto základe založil svoj potvrdzujúci   rozsudok.   Podľa   názoru   sťažovateľa   už   táto   vada   mala   viesť   k záveru o nedostatočne   vykonanom   dokazovaní   zo   strany   súdu   prvého   stupňa   a zrušeniu   jeho rozsudku.»

Sťažovateľka ďalej namieta jednostranné hodnotenie výpovede svedkov pred súdom prvého stupňa, z ktorého podľa jej názoru nemožno vyvodiť taký skutkový záver, ktorý urobil súd prvého stupňa. Namieta tiež skutočnosť, že neboli vykonané ňou navrhované dôkazy, ktoré by zásadne zmenili dôkaznú situáciu, ktorá   by ovplyvnila aj rozhodnutia konajúcich súdov v predmetnom konaní; uvádza pritom navrhované dôkazy v konaní tak na prvostupňovom, ako aj na odvolacom súde, pričom uvádza, že odvolací súd na pojednávaní

16. marca 2004 neumožnil právnej zástupkyni sťažovateľky uviesť svoje prednesy, najmä záverečný prednes, v ktorom by sa sťažovateľka mohla vyjadriť k vykonaným dôkazom, k zistenému   skutkovému   stavu   a jeho   právnemu   zhodnoteniu,   ako   aj   k závažným pochybeniam procesného postupu. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľka na nesprávne použitý   právny   názor   odvolacieho   súdu.   Sťažovateľka   namieta,   že   súd   prvého   stupňa vo svojom   rozsudku   vôbec   neodôvodnil,   prečo   nevykonal   ďalšie   dôkazy,   ktoré   navrhla sťažovateľka,   a ani   najvyšší   súd   na   túto   skutočnosť   v odvolacom   konaní   neprihliadol a podľa   nej   zásadné   pochybenia   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) nenapravil.

Sťažovateľka   túto   skutočnosť   hodnotí   ako   vážne   pochybenie   odvolacieho   súdu, ktorým jej bola odňatá faktická možnosť sa účinne brániť v konaní a v súlade so zákonom uplatňovať svoje procesné práva, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.

V súvislosti   s tým,   že   najvyšší   súd   neumožnil   právnej   zástupkyni   sťažovateľky záverečný prednes, poukazuje sťažovateľka na právny názor najvyššieho súdu „(Rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 2 Cdo 6/98, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1998 pod č.   49/1998,   s.100;   mutatis   mutandis   pozri   tiež   Rozsudok   najvyššieho   súdu,   sp.   zn. 5 Cdo 88/99, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 5/2000 pod. č. 53/2000, s. 102.).), podľa ktorého účastníkovi konania, ktorému bolo odopreté právo na záver pojednávania zhrnúť   svoje   návrhy   a vyjadriť   sa   k dokazovaniu   i k právnej   stránke   veci,   bola   odňatá možnosť   konať   pred   súdom   v zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku. Sťažovateľ zdôrazňuje, že odňatie možnosti konať pred súdom nemožno hodnotiť inak, len ako porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. (...) Podľa sťažovateľky krajský súd „rozhodol na základe dôkazov, ktoré vykonal iný súd“, a preto „postupoval nesprávne a odňal možnosť účastníkovi realizovať svoje procesné práva podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy a § 123 OSP.

Vyššie uvedené pochybenia súdu prvého stupňa odvolací súd prehliadol, napriek tomu, že sťažovateľ na to v odvolaní upozornil (krajský súd rozhodol na základe dôkazov, ktoré   vykonal   iný   súd;   pozn.) a nevyvodil   z nich   žiadne   dôsledky.   Ak   by   sa   s týmito nedostatkami v odvolacom konaní vysporiadal, musel by podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľka   ďalej   namieta   nesprávne   právne   posúdenie   dojednania   o zmluvnej pokute medzi C., a. s., K. (ďalej len „C.“) a T., s. r. o. (ďalej len „T.“), ktorá nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty proti sťažovateľke v napadnutom konaní vylučuje. Nemožnosť zistenia výpočtu zmluvnej pokuty robí dojednanie o zmluvnej pokute podľa sťažovateľky neplatným.

Neplatnosť   dojednania   o zmluvnej   pokute   vyplýva   podľa   názoru   sťažovateľky   aj z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom, pretože dohodnutá zmluvná pokuta je neprimerane vysoká   a predstavuje   tak   neúmerné   zaťaženie   sťažovateľky.   Na   tento   rozpor   s dobrými mravmi   pri   dojednaní   zmluvnej   pokuty   sťažovateľky   v konaní   pred   provstupňovým i odvolacím súdom poukazovala, avšak na dôvody neplatnosti konajúce súdy neprihliadli a neumožnili   v tomto   smere   prednesy   právnej   zástupkyne   sťažovateľky,   resp.   ich v začiatkoch   zamietli   s tým,   že   to   pre   prejednávanú   vec   nie   je   dôležité.   Neakceptovali argument právnej zástupkyne sťažovateľky, že aj v prípade nového veriteľa je posúdenie platnosti,   resp.   neplatnosti   dohody   o zmluvnej   pokute   prejudiciálnou   otázkou,   ktorej jednoznačné   vyriešenie   je   podmienkou   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Nie   je   pravdou skutočnosť,   že   sťažovateľka   neodôvodňovala   neplatnosť   takéhoto   dojednania,   ako   to vo svojom   rozsudku   uvádza   odvolací   súd.   Aj   to   je   dôkazom   o zmarení   možnosti sťažovateľky konať pred súdom.

Sťažovateľka   ďalej   poukazuje na to,   že   krajský   súd   i najvyšší   súd   založili   svoje rozhodnutia na právnom názore o platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok medzi C. a T,, v ktorej   rovnako ako v liste z 22. augusta   1995 a v ďalších   nosných dôkazoch   je suma zmluvnej pokuty kapitalizovaná na 15 096 068 Sk. Napriek tomu uložil krajský súd svojím rozsudkom   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   T.   sumu   24   650   940   Sk   s 19   %   úrokom z omeškania, pričom najvyšší súd aj túto časť rozsudku krajského súdu vo svojom rozsudku potvrdil. Podľa názoru sťažovateľky v zvyšnej časti (9 554 872 Sk) konajúce súdy samy a bez   relevantných   zákonných   dôvodov   svojimi   rozhodnutiami   založili   neexistujúcu a celkom novú hmotnoprávnu povinnosť sťažovateľky, pretože aj keby došlo k platnému postúpeniu zmluvnej pokuty 15 096 068 Sk, nebol dôvod, aby súd priznal T. nárok nad uvedenú sumu, ako sa to v danom prípade stalo. Sťažovateľka tento postup konajúcich súdov hodnotí ako postup, ktorý je v rozpore so zákonom, čo podľa nej v súlade s právnym názorom ústavného súdu (I. ÚS 26/94) zakladá záver o porušení ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.

Podľa názoru sťažovateľky vychádzali konajúce súdy vo svojich rozsudkoch, pokiaľ ide   o ich   časti   týkajúce   sa   priznania   úrokov   z omeškania,   aj   z nesprávneho   právneho posúdenia veci, čo dokumentovala sťažovateľka aj na určení úrokov z omeškania.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka konštatuje, že „skutkové a právne názory, o ktoré najvyšší súd ako odvolací súd oprel svoj rozsudok č. k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 03. 2004, nemožno z ústavného hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné, keďže

- sa v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Cb 374/00 – 536 zo dňa 1. marca 2002 opiera o nedostatočne zistený skutkový stav (akceptovanie uznesenia krajského súdu o rozpojení   veci,   ktoré   neumožnilo   v konaní   a rozhodnutí   zohľadniť   argumentáciu pôvodného   účastníka   konania   C.   s.   o platnosti   postúpenia   pohľadávky;   neakceptovanie zásadných dôkazov navrhovaných sťažovateľom v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolaní; neumožnenie záverečného prednesu právnej zástupkyni navrhovateľa),

-   vychádza   zo   zjavne   jednostranného   a neobjektívneho   hodnotenia   dôkazov (nezohľadnenie existencie   štyroch   rôznych   zmlúv   medzi C.   a T.,   neurčitosti a nejasnosti zmluvných vzťahov medzi C. a T., zjavných rozporov v hodnotení výpovedí svedkov),

-   sa   opiera   o právne   názory,   ktoré   sú   v zjavnom   rozpore   s platnými   právnymi normami (právny záver o platnosti zmluvnej pokuty, právny záver o výške zmluvnej pokuty, právny záver o výške úrokov z omeškania),

-   v postupe   najvyššieho   súdu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   namietaného   rozsudku, došlo   k porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní   a práva   na   kontradiktórne   konanie (neakceptovanie   zásadných   dôkazov   navrhovaných   sťažovateľom;   neumožnenie záverečného prednesu právnej zástupkyni navrhovateľa).

Za vyššie uvedených okolností možno konštatovať, že najvyšší súd svojim postupom v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obo   203/02   a rozsudkom   č.   k.   5   Obo   203/02   zo   dňa 16. 3. 2004 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru.“

K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza, že „v danom prípade mal rozhodovať v prvom stupni miestne príslušný okresný súd, t. j. Okresný súd v Prešove a v druhom stupni ako odvolací súd miestne príslušný krajský súd, t. j. Krajský súd v Prešove. Keďže v predmetnom spore rozhodoval v prvom stupni krajský súd a ako odvolací najvyšší súd, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bola   vecná   príslušnosť   Okresného   súdu   v Prešove rozhodovať v prvom stupni a vecná príslušnosť Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu založená jednak z hľadiska účastníkov sporu, ako aj predmetu sporu.“

K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy malo dôjsť tým, že v prvom a druhom stupni rozhodovali vecne nepríslušné súdy, čím bolo porušené základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

S porušením základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru sťažovateľka spája aj porušenie jej základného práva na rovnakú zákonnú ochranu jej vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vychádza z toho, že „v dôsledku potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť T. sumu 24 650 940 Sk   s 19   %   úrokom   z omeškania,   čo   sťažovateľ   musí   uhradiť   z majetku,   ktorý   je   v jeho vlastníctve, t. j. v každom prípade ide o zásah do jeho vlastníckeho práva.

Súčasťou ochrany vlastníckeho práva garantovaného v čl. 20 ods. 1 je aj uplatnenie právnych   prostriedkov   ochrany   zaručených   v čl.   46   a nasl.   ústavy,   ako   aj   príslušných ustanoveniach   Dohovoru.   Keďže   najvyšší   súd   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Obo 203/02 a rozsudkom č. k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 3. 2004 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   neposkytol   zároveň primeranú   a pritom   ústavou   garantovanú   ochranu   ani   jeho   vlastníckemu   právu,   preto možno konštatovať, že v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   došlo v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   5 Obo   203/02 a rozsudkom   č.   k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 3. 2004 aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnakú zákonnú ochranu jeho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.“

Zohľadniac   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na zákonného sudcu upravené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spoločnosti S. a. s. P. postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Obo   203/02 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 3. 2004 boli porušené.

2.   V spojení   s porušením   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu upraveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo   porušené   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Obo 203/02 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 3. 2004 aj základné právo na rovnakú zákonnú ochranu vlastníckeho práva upraveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spoločnosti S. a. s. P..

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 3. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Cb 374/00 zo dňa 1. 3. 2002 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Spoločnosti S. a. s. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 Sk (slovom jedna slovenská koruna), ktoré je jej Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Spoločnosti S. a. s. P. priznáva náhradu trov konania vo výške 9.324,- Sk slovom (deväťtisíctristodvadsaťštyri   slovenských   korún)   za   2   úkony   právnej   pomoci   –   príprava a prevzatie veci, spísanie a podanie sťažnosti (1 úkon 4. 534,- Sk + 128,- Sk režijný paušál), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. E. P., so sídlom P., vedený v UniBanka, a. s. pobočka P. č. ú.... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľka   tiež   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   52   ods.   2   zákona o ústavnom súde o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002 a aby uplatnil pri prerokovaní sťažnosti postup podľa § 26 zákona o ústavnom súde a prerokoval ju prednostne.

Dňa   22.   júla   2004   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   C.   označené   ako „Oznámenie   o pristúpení   do   konania   v postavení   vedľajšieho   účastníka“,   ktorým ústavnému súdu oznamujú, že „pristupujú ako vedľajší účastník do konania vedeného pred ústavným súdom vo veci ústavnej sťažnosti S. akciová spoločnosť P. Okresný súd Prešov, odd. Sa, vl. č. 50/P (...) proti porušovateľovi základných práv a slobôd Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, 814 90 Bratislava (...).“ Toto svoje oznámenie odôvodnili svojím právnym záujmom na výsledku konania, spočívajúcom na určení aktívnej legitimácie (sú popri T. druhým žalobcom) na uplatňovanie pohľadávky proti sťažovateľke. Nadobudnutím právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   vo   veci   samej   o žalobe   T.   proti sťažovateľke a ktorý je predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľky, sa de facto v konečnom dôsledku   rozhodlo   aj   o žalobe   C.   proti   sťažovateľke   s dôsledkom,   že   táto   žaloba   bude s vysokou pravdepodobnosťou zamietnutá. V kontexte s označeným rozsudkom najvyššieho súdu hodnotia C. aj takýto postup krajského súdu ako odňatie možnosti konať pred súdom, t.   j.   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   C.   poverili   svojím zastupovaním pred ústavným súdom advokáta Mgr. I. I., K..

Sťažovateľka svojím podaním doručeným ústavnému súdu 18. marca 2005 oznámila, že   o   dovolaní,   ktoré   podala   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   203/02 zo 16. marca 2004, najvyšší súd 28. februára 2005 rozhodol tak, že ho odmietol.

Ďalším podaním zo 4. apríla 2005 doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť o uznesenie najvyššieho súdu vydané v dovolacom konaní 28. februára 2005.

Nasledujúcim podaním doručeným ústavnému súdu tiež 4. apríla 2005 sťažovateľka navrhla,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002.

Dňa   11.   apríla   2005   doručila   sťažovateľka   ústavnému   súdu   ďalšie „Rozšírenie sťažnosti zo dňa 07. 06. 2004 vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp   1100/04 proti   porušovaniu základných práv a slobôd podľa   čl.   127 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky“ v nadväznosti na odmietnutie jej dovolania uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   1 Obdo   V 53/2004   z 28.   februára   2005,   ktoré   bolo   sťažovateľke   doručené 22. marca 2005.

Dňa 11. apríla 2005 doručili C. ústavnému súdu ďalšie „Oznámenie o pristúpení k rozšíreniu   Ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   spoločnosti   S.   akciová   spoločnosť   P.   – predloženie“, ktorým oznamujú ústavnému súdu, že k podaniu sťažovateľky o rozšírení jej sťažnosti z 11. apríla 2005 pristupujú v celom rozsahu.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo V 53/2004 z 28. februára 2005 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Označené   uznesenie   najvyššieho   súdu   nie   je   podľa   názoru sťažovateľky dostatočne odôvodnené, pri jeho vydaní dovolací súd postupoval svojvoľne a predstavuje svojvoľné rozhodnutie, pretože dovolací súd podľa jej názoru nepreskúmal komplexne námietky sťažovateľky týkajúce sa prípustnosti jej dovolania, t. j. nerozhodol spôsobom, ktorý by bol postačujúci pre takéto rozhodnutie. Dovolací súd len konštatoval, že „Pretože   dovolací   súd   vo   svojom   uznesení   vôbec   sa   nezaoberal   kľúčovými   námietkami sťažovateľa,   (...)   sťažovateľ   konštatuje,   že   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu nebolo vydané postupom ustanoveným zákonom (je svojvoľné) a je zjavne neodôvodnené“. Sťažovateľka je toho názoru, že tieto nedostatky dovolacieho konania sa premietli aj do rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania a mali za následok porušenie základných práv sťažovateľky upravených v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1 Listiny,   ako   aj   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru. Sťažovateľka trvá na tom, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Zároveň   sťažovateľka   zotrváva   na   svojom   návrhu,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Cb   374/00   z 1.   marca   2002   tak,   ako   to   navrhla v pôvodnej sťažnosti a v jej doplnení (podanie z 11. apríla 2005) z dôvodov tam uvedených.

Sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný   súd   po   prijatí   rozšírenej   sťažnosti   na   ďalšie konanie vo veci samej, t. j. o pôvodnej sťažnosti vrátane jej rozšírenia namietajúceho postup a uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu na základe § 33 ods. 1 a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde, vydal tento nález:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na zákonného sudcu upravené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spoločnosti S. a. s. P. postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Obo   203/02 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 3. 2004 boli porušené.

2.   V spojení   s porušením   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu upraveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo   porušené   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Obo 203/02 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 3. 2004 aj základné právo na rovnakú zákonnú ochranu vlastníckeho práva upraveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spoločnosti S. a. s. P.

3. Základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spoločnosti S. a. s. P. postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V 53/2004 zo dňa 28. 02. 2005 boli porušené.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V 53/2004 zo dňa 28. 02. 2005 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 203/02 zo dňa 16. 3. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Cb 374/00 zo dňa 1. 3. 2002   sa   zrušujú   a vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Spoločnosti S. a. s. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 Sk (slovom jedna slovenská koruna), ktoré je jej Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Spoločnosti S. a. s. P. priznáva náhradu trov konania (vo výške, ktorá sa vytýči dodatočne podľa ďalšieho priebehu konania), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. E. P., so sídlom P., vedený v UniBanka, a. s. pobočka P. č. ú.... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“.

Sťažovateľka   teda   vo   svojej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   14.   júla   2004 označila   za   porušovateľa   ňou   označených   základných   práv   najvyšší   súd   v súvislosti s odvolacím konaním vedeným pod sp. zn. 5 Obo 203/02 a rozsudkom najvyššieho súdu zo 16. marca 2004 vydanom v tomto konaní, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. mája 2004 a ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 6 Cb 374/00-536 z 1. marca 2002, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi (T.) sumu 24 650 940 Sk s 19% úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania vo výške 1 149 110 Sk. Taktiež rozhodol o povinnosti   sťažovateľky   nahradiť   trovy   odvolacieho   konania.   Návrhu   sťažovateľky ohľadom pripustenia dovolania s poukazom na § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nevyhovel a dovolanie nepripustil.

Sťažovateľka   v nadväznosti   na   nadobudnutie   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia doručila 1. júna 2004 najvyššiemu súdu dovolanie, v ktorom napadla rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu. Je toho názoru, že v predmetnom konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP, keď jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a z toho dôvodu je podľa jej názoru dovolanie proti namietanému rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004 prípustné.

Najvyšší   súd   28.   februára   2005   dovolanie   sťažovateľky   odmietol;   rozhodnutie o odmietnutí dovolania sp. zn. 1 Obdo V 53/2004 nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2005.

V nadväznosti   na odmietnutie dovolania   sťažovateľka   rozšírila   svoju   sťažnosť na porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru aj na dovolacie konanie na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obdo V 53/2004 a na uznesenie vydané v tomto konaní 28. februára 2005.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval a v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   postupom   najvyššieho súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Obo   203/02   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 203/02   zo   16.   marca   2004,   ako   aj   v časti,   ktorou   sa   sťažovateľka   na   základe rozšírenia svojej pôvodnej sťažnosti zo 14. júla 2004 domáhala vyslovenia porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 53/2004 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 53/2004 z 28. februára 2005, prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky   odmietol.   Nevyhovel   pritom   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002 a nesúhlasil s pripustením C., a. s., K. do konania v postavení vedľajšieho účastníka konania.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či žiadajú, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a najvyšší súd aj o vyjadrenie k sťažnosti.

Sťažovateľka oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, požadovala však, aby mohla zaujať stanovisko a vyjadriť sa k vyjadreniu ňou označeného porušovateľa jej práv.

Najvyšší súd k sťažnosti sťažovateľky uviedol:

« I. Postupu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 203/02 a rozsudku v tomto konaní vydanom, sťažovateľ predovšetkým vytýka, že nenapravil pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré spočívalo v tom, že uznesením č. k. 6 Cb 374/00-504 rozpojil konanie v dvoch veciach, ktoré predtým v roku 1997 spojil na spoločné konanie. Žalobcom v jednom z týchto konaní je T., s. r. o. a v druhom C., s. r. o. V oboch konaniach je žalovaným sťažovateľ a predmetom konania je zaplatenie rovnakej pohľadávky, o ktorej obaja žalobcovia tvrdia, že svedčí im (s. r. o., T. tvrdí, že pohľadávku nadobudla postúpením od C. a tie tvrdia, že pohľadávka patrí naďalej im). Týmto postupom súd prvého stupňa znemožnil sťažovateľovi uplatnenie jeho procesných práv a porušil jeho právo na rovnaké procesné postavenie. Tým,   že   žaloba   C.   bola   vylúčená   na   samostatné   konanie,   stratil   sťažovateľ   možnosť získavania   ďalších   informácií   o rozhodujúcich   skutočnostiach   z   ich   tvrdení   a   následne uplatňovať svoje procesné práva.

Sťažnosť   nepovažujem   za   opodstatnenú.   Jediným   dôvodom   pre   spojenie   vecí   na spoločné konanie podľa § 112 O. s. p. je hospodárnosť konania. Inak spojenie nemá vplyv na   procesné   práva   účastníkov   konania   (vzhľadom   k ďalej   uvedenému   nepovažujem za potrebné sa bližšie zaoberať tvrdením sťažovateľa, že spojením veci vzniká nerozlučné procesné   spoločenstvo).   Posúdenie,   či   sa   spojením   vecí   dosiahne   hospodárnejší   postup v konaní, je ponechané len na konajúcom súde. Tomu, že spojenie veci na spoločné konanie, resp.   vylúčenie   veci   na   samostatné   konanie   sa nemôže   dotknúť   procesných   práv a povinností účastníkov, ani nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, nasvedčuje aj skutočnosť, že proti rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, a ak sa rozhodnutie vyhotovuje, nemusí   obsahovať   ani   odôvodnenie   (§ 169   O. s. p.).   Rozpojením   vecí   (správnejšie vylúčením na samostatné konanie) k porušeniu procesných práv sťažovateľa nemohlo dôjsť už aj vzhľadom na procesnú situáciu a postavenie sťažovateľa v konaní. Sťažovateľ mal v oboch   sporoch   postavenie   žalovaného   a   jeho   postavenie   sa   v   tomto   nezmenilo   ani   po „rozpojení vecí“. Bol účastníkom oboch konaní, mal možnosť v každom z týchto konaní uplatňovať všetky práva, ktoré procesný predpis účastníkovi dáva a mohol v každom konaní prezentovať aj informácie, ktoré sa dozvedel v druhom konaní. Ak týmto postupom boli porušené procesné práva niektorého zo žalobcov, ako tvrdí sťažovateľ, nemohol sa tohto porušenia sťažovateľ dovolávať v dovolacom konaní a nemôže sa ho dovolávať ani v konaní pred ústavným súdom, keďže nim nebolí dotknuté jeho práva.

Predovšetkým však upozorňujeme na skutočnosť, že krajský súd skúmal, či odpadli dôvody pre spojenie vecí a rozhodol o vylúčení veci na samostatné konanie na podnet sťažovateľa. Ten na pojednávaní 11. decembra 2001 predniesol a písomne doložil (č. l. 484 a   494)   návrh , aby   boli   veci   vylúčené   na   samostatné   konania   s   odôvodnením, že sa vylúčením sprehľadní a zhospodárni konanie. Tým, že súd konanie vylúčil, vyhovel návrhu sťažovateľa. Postupu krajského súdu v tomto smere a tým ani Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   v   odvolacom   konaní   nie   je   možné   nič   vytknúť.   Sme   toho   názoru, že uvedeným   postupom   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   nebolo,   ani nemohlo byť porušené.

K tvrdeniu, že právny zástupca sťažovateľa nemal možnosť záverečného prednesu, si dovoľujeme   pripojiť   fotokópiu   zápisnice   z   odvolacieho   pojednávania,   ktorá   poskytuje dostatočný obraz o tom, v akej miere mal možnosť na pojednávaní predniesť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ vytýka súdu prvého stupňa i odvolaciemu súdu nevykonanie ďalších dôkazov, nesprávne hodnotenie dôkazov, nesprávne skutkové a právne závery, ktoré z dôkazov vyvodil. Neprislúcha mi hodnotiť z uvedeného pohľadu správnosť záverov odvolacieho senátu. Z rozhodnutia však ani nevyplýva, že by sa pri hodnotení dôkazov   dopustil   zjavnej   logickej   nesprávnosti,   alebo   že   by   chybne   postupoval   pri podriadení   skutkového   zistenia   pod   príslušné   zákonné   ustanovenie,   najmä   v   kľúčovej otázke, či je list C. s. z 22. 8. 1995 oznámením pre dlžníka, že svoju pohľadávku postúpil. Zo strany   krajského   súdu   a   tobôž   zo   strany   najvyššieho   súdu   v žiadnom   prípade   nešlo   o svojvoľný, či neospravedlniteľný alebo neudržateľný výklad príslušných ustanovení zákona, ako to tvrdí sťažovateľ. Samozrejme nepopierame právomoc ústavného súdu preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu z hľadiska, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domnievame sa však, že v danej veci nejde o prípad predpokladaný uvedeným článkom ústavy.

II. Sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho (sp. zn. 1 Obdo V 53/2004 nemáme k dispozícii), preto sa k nej môžeme vyjadriť len na základe jej obsahu reprodukovaného v uznesení Ústavného súdu Slovenskej   republiky   o   prijatí   sťažnosti.   Rozhodnutiu   dovolacieho   súdu   vytýka, že nepreskúmal komplexne jej námietky týkajúce sa prípustnosti dovolania a nedostatky dovolacieho konania sa premietli aj do rozhodnutia dovolacieho súdu a mali za následok porušenie základných práv sťažovateľa upravených v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Dovolanie sťažovateľa smerovalo proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie proti rozsudku bolo prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Podľa dovolania   bola   sťažovateľovi   súdom   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čo   zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. Odňatie možnosti konať videla v tom, že súd prvého stupňa vylúčil pôvodne spojené konanie na samostatné prejednanie a s tým spojenými následkami a odvolací súd toto pochybenie nenapravil. Dovolací súd v postupe súdu prvého stupňa, ani odvolacieho súdu nevidel odňatie možnosti konať pred súdom a dovolanie ako neprípustné odmietol.

V   otázke   postupu   súdu   súvisiacom   so   spojením   a   neskorším   vylúčením   veci na samostatné konanie platí v celom rozsahu vyjadrenie k bodu I. Keďže neboli splnené podmienky,   ktoré   by   zakladali   prípustnosť   dovolania,   dovolací   súd   nemal   dôvod,   ani sa nemohol zaoberať skutočnosťami, z ktorých sťažovateľ vyvodzoval dôvodnosť dovolania. Jeho postup považujem za správny.

Z uvedených dôvodov sťažnosť považujem v oboch jej častiach za neopodstatnenú a navrhujeme ju zamietnuť. Netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. K   vyjadreniu   pripájame   zberné   spisy   sp.   zn.   1   Obdo   V   53/2004   a   sp.   zn. 5 Obo 203/02 a fotokópiu zápisnice z odvolacieho pojednávania zo spisu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Cb 374/00.»

Sťažovateľka zaslala k vyjadreniu najvyššieho súdu nasledovné stanovisko:«K bodu I. vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Názor   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého:   „Tomu, že spojenie veci na spoločné konanie, resp. vylúčenie veci na samostatné konanie sa nemôže dotknúť procesných práv a povinností účastníkov, ani nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, nasvedčuje aj skutočnosť, že proti rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, a ak sa   rozhodnutie   vyhotovuje,   nemusí   obsahovať   ani   odôvodnenie   (§   169   O. s. p.).“,   je nesprávny.

Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok nevyžaduje odôvodniť rozhodnutie súdu o vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   a   nepripúšťa   opravný   prostriedok   proti   takému rozhodnutiu, sama o sebe neznamená, že také rozhodnutie súdu sa nemôže dotknúť práv a povinností účastníkov.

V predmetnej veci práve rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. 12. 2001 spis. zn. 6 Cb 374/00-504 o vylúčení veci na samostatné konanie bolo jeden z úkonov súdov, ktoré vytvorilo základ pre porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   v   doterajších   svojich   podaniach   podrobne   odôvodnil   nesprávnosť a následky   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   18. 12. 2001   spis.   zn. 6 Cb 374/00-504.

Tvrdenie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého: „... krajský súd skúmal, či odpadli dôvody pre spojenie vecí a rozhodol o vylúčení veci na samostatné konanie na podnet sťažovateľa.“, je zavádzajúce a je snahou vyvolať dojem, že   Krajský   súd   v   Prešove,   keď   vydal   svoje   uznesenie   zo   dňa   18. 12. 2001   spis.   zn. 6 Cb 374/00-504, iba vyhovel vôli (návrhu) sťažovateľa. Tomu tak nie je!

Dôvody pre spojenie vecí objektívne neodpadli. Táto skutočnosť je zrejmá z tvrdení sťažovateľa o nesprávnosti uznesenia Krajského súdu v Prešove o vylúčení veci.

Podľa návrhu sťažovateľa Krajský súd v Prešove mal vylúčiť na samostatné konanie prejednanie žaloby spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným voči sťažovateľovi. Krajský súd v Prešove rozhodol opačne.

Skutočnosť, či Krajský súd v Prešove o vylúčení veci rozhodol z vlastného podnetu alebo na návrh sťažovateľa, je právne bezvýznamné, a to preto, lebo súd nemôže porušiť práva účastníka na spravodlivé súdne konania a to ani na jeho vlastný podnet.

Formalizmus   pri   posudzovaní   procesného   úkonu   účastníka   súdneho   konania nezodpovedá princípu materiálneho právneho štátu, ale ani samotnému poslaniu súdnictva. Primárnym   účelom   súdnej   ochrany   všeobecne   je   poskytovanie   ochrany   subjektívnym právam.   Táto   ochrana   musí   byť   skutočná   a   spravodlivá.   Súdy   nesmú   rozhodovať o procesných   návrhoch   účastníkov   konania   iba   formálne   alebo   formalistický.   Musia prihliadnuť nie len na možný priamy procesný následok týchto návrhov, ale aj na ich možné následky   na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Rozhodnutím   o   procesnom   návrhu   účastníka konania nie je povolené porušiť pravidlá spravodlivého súdneho konania a vytvoriť taký stav, ktorý bráni vo veci samej vydať spravodlivé rozhodnutie.

Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorá má zásadný význam v rámci súdneho konania. Vecná legitimácia je predpokladom úspešnosti žaloby. Aby bol žalobca úspešný, musí byť aktívne vecne legitimovaný. Ak vecná legitimácia je sporná, nie je možné rozhodnúť vo veci samej bez rozhodnutia o tejto predbežnej otázke s konečnou platnosťou.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. 12. 2001 spis. zn. 6 Cb 374/00-504 nesie znak formalizmu, pretože je zjavné, že krajský súd vôbec neprihliadol na to, že v tomto konaní už nebude možné s konečnou platnosťou rozhodnúť o tom, kto je voči sťažovateľovi vecne legitimovaným účastníkom: spoločnosť T., spoločnosť s ručením obmedzeným alebo C., a. s.

Sťažovateľ   vytýka   súdu,   že   nenapravil   pochybenie   súdu   prvého   stupňa,   ktoré spočívalo v tom, že uznesením č. k. 6 Cb 374/00-504 rozpojil konanie v dvoch veciach, ktoré v roku 1997 spojil na spoločné konanie.

Sťažovateľ v oboch konaniach bol žalovaným. Žalobcom v jednom konaní bola T. s. r. o. a žalobcom v druhom konaní boli C., akciová spoločnosť.

Je pravdou, že žalovaným v oboch konaniach je sťažovateľ a predmetom konania o zaplatenie rovnakej pohľadávky, o ktorej obaja žalobcovia tvrdia, že svedčí im. Pričom T. s. r. o. tvrdí, že pohľadávku nadobudla postúpením od C., a. s. a tie tvrdia, že pohľadávku nepostúpili a naďalej patrí im.

Sťažovateľ žiadal o rozpojenie vecí a ich vylúčenie na samostatné konanie s tým, že je   potrebné   z   dôvodov   hospodárnosti   a   prehľadnosti   konať   najprv   s C.,   a.   s.   až   do právoplatného skončenia tohto konania a navrhol konanie v spore žalobcu T., s. r. o. a žalovaného sťažovateľa prerušiť.

Sťažovateľ   v   pôvodnej   sťažnosti   a   v   rozšírení   sťažnosti   podrobne   argumentoval a odôvodnil   tento   právny   a   logicky   navrhovaný   postup   s tým,   že   je   zrejmá   postupnosť najprv skúmať existenciu práva, existenciu pohľadávky z titulu platnosti zmluvnej pokuty, ďalej skúmať platnosť postúpenia pohľadávky z jej vlastníka t. j. C. a. s. na iný subjekt, resp. jej vymáhania obchodným subjektom (T. s. r. o.).

Je zarážajúce, že tak závažné porušenie postupu Krajského súdu Najvyšší súd SR nielenže nenapravil, ale v citovanom vyjadrení ho schvaľuje, ospravedlňuje, ba obraňuje nezákonnosť a nespravodlivosť súdneho procesu tak, že citujem „... Tým, že súd konanie vylúčil, vyhovel návrhu sťažovateľa“ (strana 2 odsek 2 vyjadrenia NS SR).

Sťažovateľ opakovane uvádza v zhode s obsahom spisu a kompletnej dokumentácie, že   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa   a   svojim   postupom   ho   dostal   do   nerovného procesného postavenia, ktorým mu odmietol skutočnú právnu ochranu a vytvoril procesný priestor pre nespravodlivý súdny proces.

Výsledkom bolo, že v uvedenom procesnom postavení súd neskúmal existenciu práva (pohľadávky), neskúmal vôľu pôvodného vlastníka pohľadávky – C. a. s., akú zmluvu hodlal uzavrieť a čo bolo jej predmetom a to najmä s poukazom na existenciu štyroch rôznych zmlúv,   z   ktorých   je   zrejmá   spornosť:   postúpenie,   odstúpenie   na vymáhanie,   mandát   na vymáhanie a pod. Bez objasnenia týchto okolností nie je možné hovoriť o úplne zistenom skutkovom   základe   a   z   tohto   hľadiska   je   rozhodnutie   nesprávne   a z ústavnoprávneho pohľadu neudržateľné.

Uvedené nezrozumiteľné, neurčité a dokazovaním nezistené skutočnosti rozhodujúce pre   rozhodnutie   v   uvedenej   právnej   veci   súd   považoval   za   „irelevantné"   nehodné dokazovania vzhľadom na „relevantné“   oznámenie o postúpení pohľadávky,   ochránené viackrát citovaným Judikátom NS SR.

Na   tomto   mieste   je   potrebné   zdôrazniť,   že   oznámenie   o   postúpení   pohľadávky v uvedenej dikcii nemôže byť označené za relevantné a povýšené na akt, ktorý v celom rozsahu a nesporne zabezpečuje existenciu pohľadávky a jej prevod na spoločnosť T. s. r. o. bez prvotného skúmania, či bolo čo previesť (postúpiť) a bolo prevedené (postúpené). Sťažovateľ   trvá   na   tom,   že   jeho   právny   zástupca   nemal   možnosť   záverečného prednesu a fotokópia zápisnice z odvolacieho pojednávania nie je dôkazom, že túto možnosť naopak mal v dostatočnej miere. Lebo ide o reálnu možnosť sa vyjadriť, prednášať návrhy a navrhovať dôkazy. Zápisnica z pojednávania nie je dôkazom, nakoľko nemôže zachytiť konkrétnu výnimočnú situáciu v čase a priestore uskutočneného pojednávania, správanie členov senátu, otázky a atmosféru.

Sťažovateľ svoje doterajšie tvrdenia o postupe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn. 5 Obo 203/02 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 03. 2004 spis. zn. 5 Obo 203/02, na ktorých trvá, pre úplnosť doplňuje o nasledovné:

1. V súdnom konaní na súdnu ochranu a na spravodlivý proces, teda na to, aby v zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru súd v začatom konaní postupoval   ustanoveným   postupom   a   vec   prejednal   spravodlivo   a   v   primeranej   lehote, má právo aj žalovaný.

K právu na súdnu ochranu a na spravodlivý proces, v súlade s princípom, že podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je právnym štátom, patrí aj to, že súd vo veci samej, ktorú prejednal, má za povinnosť vydať také rozhodnutie, ktoré pre účastníkov konania dáva právnu istotu. Právnu istotu v takom zmysle, že právoplatné rozhodnutie súdu vylučuje akúkoľvek   možnosť   rozhodnúť   o   tom   istom   záväzku   (o   tom   istom   práve   z   tohto   istého právneho základu) v inom súdnom konaní inak.

Voči sťažovateľovi uplatnila nárok spoločnosť T., spoločnosť s ručením obmedzeným a spoločnosť C., a. s. na základe tohto istého práva z tohto istého právneho základu (z tohto istého právneho úkonu). Obidve spoločnosti sa domáhali tohto istého práva: zaplatenia nezaplatenej časti kúpnej ceny nehnuteľností a zmluvnej pokuty. Podľa tvrdenia spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným a spoločnosti C., a. s. právnym základom tohto práva bola „Kúpnopredajná zmluva“ zo dňa 16. 8. 1994 uzavretá medzi spoločnosťou C., a. s. a sťažovateľom. Či spoločnosť C., a.s. postúpila alebo nepostúpila spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, nemá žiadny vplyv na právnu skutočnosť, že v predmetnom prípade ide o to isté právo z tohto istého právneho úkonu. A to preto, lebo postúpením dôjde k zmene iba v osobe veriteľa, obsah záväzku sa tým nemení a ani nevznikne nový záväzok. Rozpojením vecí Krajského súdu v Prešove uznesením zo dňa 18. 12. 2001 sp. zn. 6 Cb   374/00-504   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   vydaním   jeho rozsudku   zo   dňa   16. 03. 2004   spis.   zn.   5   Obo   203/02   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa ustanovenia § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Z tohto ustanovenia vyplýva, že rozhodnutie napadnuté touto ústavnou   sťažnosťou,   netvorí   pevný   základ,   pre   rozhodnutie   súdu   v   konaní   medzi sťažovateľom   a   spoločnosťou   C.,   a.   s.   Preto   sťažovateľ   nemá   právnu   istotu,   že ho súd svojím rozsudkom, ktorý vydá v konaní medzi nim a spoločnosťou C., a. s., neuloží mu povinnosť zaplatiť aj spoločnosti C., a.s. nezaplatenú časť kúpnej ceny a zmluvnú pokutu na základe „Kúpnopredajnej zmluvy“ zo dňa 16. 8. 1994.

2.   Z   ustanovení   §   122,   §   132   a   §   153   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku a zo zásady priamosti, ktorou vykonávanie dôkazov je ovládané, jednoznačne vyplýva, že súd môže rozhodnúť len na základe, dôkazov, ktoré vykonal sám.

Z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a z judikátov Európskeho súdu pre   ľudské   práva   a   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktoré   sťažovateľ   citoval na stranách 5 a 6 svojej pôvodnej sťažnosti doručenej Ústavnému súdu SR dňa 17. 04. 2004 plynie, že ak súd, ako v predmetnom konaní Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa, rozhodol na základe dôkazov, ktoré vykonal iný súd, postupoval nezákonne, t. j. odňal možnosť účastníkovi možnosť realizovať svoje procesné práva podľa ustanovenia Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 123 Občianskeho súdneho poriadku (t. j. vyjadrovať sa k všetkým dôkazom,   o ktoré súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie),   vykonanie ktorých tiež patrí k spravodlivému súdnemu konaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd napriek tomu, že ho sťažovateľ na to vo svojom dovolaní upozornil, toto pochybenie súdu prvého stupňa neodstránil. Tento postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudok zo dňa 16. 03. 2004 č. k. 5 Obo 203/02 predstavuje porušenie základného práva sťažovateľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

K bodu II. vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Táto časť vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neobsahuje žiadne   tvrdenie,   ktoré   by   mohlo   spochybniť   alebo   vyvrátiť   opodstatnenosť   ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod spis. zn. 1 Obdo V 53/2004 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 02. 2005 spis. zn. 1 Obdo V 53/2004.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nevyjadril, na základe akých skutočností   konajúce   súdy   samé   a   bez   relevantných   zákonných   dôvodov   svojimi rozhodnutiami založili neexistujúcu a celkom novú hmotnoprávnu povinnosť žalovaného, na základe   ktorej   súd   priznal   žalobcovi   nárok   nad   sumu   15.096.068,- Sk,   ktorá   suma   by predstavovala v prípade platného postúpenia zmluvnú pokutu. Súdy svojimi rozhodnutiami založili   hmotnoprávnu   povinnosť   žalovaného   o   9.554.872,- Sk   viac.   Už   táto   samotná skutočnosť potvrdzuje porušenie ústavného práva na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ   trvá   na   rozšírení   sťažnosti,   v   ktorom   vytýka   dovolaciemu   súdu, že nepreskúmal   komplexne jej námietky týkajúce sa prípustnosti   dovolania a nedostatky dovolacieho   konania,   ktoré   sa   premietli   do   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   a mali   za následok   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   upravených   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy, v čl. 36,   Listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru. Sťažovateľ vo svojich podaniach adresovaných Ústavnému súd SR (rozšírenie sťažnosti) podrobne   uvádza,   odôvodňuje   a   právne   argumentuje   nesprávnosť   postupu   dovolacieho súdu a na tomto mieste sa k nim v celom rozsahu pripája.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti prijal na ďalšie konanie, je tvrdenie sťažovateľky, že postupom a rozsudkom najvyššieho súdu zo 16. marca 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 203/02 a postupom a uznesením najvyššieho súdu z 28. februára 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 53/2004 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 Listiny a jej právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 Listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

1.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 OSP a nasl.

V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP vyplýva, že dovolanie je prípustné len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Obdo V 53/2004 z 28. februára 2005, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Sťažovateľka   ako   argumenty   na   prípustnosť   dovolania   uviedla   potvrdenie prvostupňového   rozsudku   odvolacím   súdom   (najvyšším   súdom),   ktorý   nepovažoval rozpojenie veci za skutočnosť, ktorá by viedla k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom   a znamenala   by   porušenie   jej   práva   na   rovnaké   procesné   postavenie   účastníkov konania,   ako   aj   neuznanie   námietok   sťažovateľky   týkajúcich   sa   právneho   názoru a relevantných dôkazov uvádzaných sťažovateľkou, ktoré podľa jej názoru odvolací súd nezohľadnil pri svojom rozhodnutí o odvolaní.

K argumentom sťažovateľky najvyšší súd uviedol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal účastník konania, podané dovolanie prejednal bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   dospel   k záveru,   že   dovolanie   je   podané   proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný. Žalovaný podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   pričom   odvolací   súd   vo   výroku   svojho   rozhodnutia prípustnosť dovolania proti nemu nepripustil (§ 238 ods. 3 písm. a) O. s. p.), ani prvšie rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo odvolacím súdom zrušené (§ 238 ods. 3 písm. b) O. s.   p.).   Z tohto   dôvodu   právoplatnosť   dovolania   prichádza   do   úvahy   iba   z dôvodov taxatívne   uvedených   v ustanovení   §   237   O.   s.   p.   (prípady   zmätočnosti   dovolaním napadnutého   rozhodnutia),   existenciu ktorých dovolací súd skúma z úradnej   povinnosti. Žalovaný výslovne prípustnosť dovolania odvodzuje z ust. § 237 písm. f) O. s. p., že sa mu postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom   z dôvodov,   ako   je   uvedené   vyššie. Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalovaný   túto   okolnosť   namietal   už   v odvolacom   konaní a odvolací súd sa s touto námietkou dostatočne vysporiadal v odôvodnení rozsudku, pretože súd   môže   kedykoľvek   rozhodnúť,   že   veci   spojené   k spoločnému   konaniu   rozpojí   na samostatné konanie hneď po tom, ako zistí, že sa veci k spojeniu nehodia, alebo odpadnú dôvody   alebo   ak   dokazovanie   v jednej   veci   je   v takom   štádiu,   že   je   už   možné   vo   veci rozhodnúť. O rozpojení veci rozhodol súd uznesením z 18. decembra 2001, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, preto týmto súd právoplatne rozhodol o rozpojení veci. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný mal možnosť konať pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím   súdom,   a že   v plnom   rozsahu   svoje   procesné   práva   uplatnil.   Z uvedeného vyplýva, že postupom súdu prvého stupňa, ako aj postupom odvolacieho súdu, žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom a odvolací súd správne postupoval, ak na túto námietku odvolateľa neprihliadol.

Dovolací súd nezistil žiadnu ďalšiu skutočnosť, ktorá by opodstatňovala prípustnosť dovolania z dôvodu vady konania, ktoré sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 237 pod písmenami a) až g) O. s. p.

Z uvedeného dôvodu preto dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a dovolanie žalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. odmietol.“

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky   uvedenými   v dovolaní.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal   a vysporiadal s dôvodmi   sťažovateľky,   nestotožnil   sa   však   s   nimi,   a   preto   odmietol   dovolanie   ako neprípustné.   Vzhľadom   na   uvedené   vylučuje   ústavný   súd   možnosť,   že   by   napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Odmietnutie dovolania v súlade so zákonom nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti. Skutočnosť, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a Dohovoru.

2.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   záver   uvedený   v bode   1   preskúmal   postup a rozhodnutie najvyššieho súdu v odvolacom konaní, ktorého výsledkom bolo potvrdenie rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002 a zisťoval, či takýmto postupom a rozhodnutím neboli porušené sťažovateľkou označené základné práva.

Sťažovateľka ako dôvody pre podanie odvolania uviedla:„- súd prvého stupňa neprihliadol ku skutočnostiam a dôkazom navrhovaným žalovaným,

-   súd   prvého   stupňa   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   okrem   iných navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich a zásadných skutočnosti,

-   súd   prvého   stupňa   aj   v časti   zisteného   a ním   osvojeného   skutkového   stavu   dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vyvodil z nich nesprávny záver,

- súd prvého stupňa právnu vec nesprávne právne posúdil a pochybil v aplikácii právnych noriem,

-   súd   prvého   stupňa   postupoval   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   veci   v rozpore s ustanoveniami práva.“

Sťažovateľka argumentovala pritom tým, že najvyšší súd rozhodol o rozpojení veci, nevysporiadal sa s jej odvolaním proti uzneseniu o zastavení konania vo veci nariadenia predbežného   opatrenia   na   základe   dispozičného   oprávnenia   žalobcu   T.,   že   pri   svojom rozhodnutí   neoznačil   zásadné   dôkazy,   ktorými   sa   pri   svojom   rozhodovaní   riadil   a že nepovažoval za potrebné vykonať dôkazy navrhnuté sťažovateľkou (pričom sťažovateľka spochybnila niektoré vykonané dôkazy). Sťažovateľka tiež namietala, že odvolací súd sa nezaoberal zásadou   proporcionality a zásadou   primeranosti ochrany v zmluvnom vzťahu sťažovateľky a jej žalobcu, ani právnou analýzou uzavretých a rozdielne pomenovaných zmlúv, ktorých platnosť, argumentujúc rozporom s dobrými mravmi namietal; namietal tiež vyčíslenie zmluvnej pokuty.

Ústavný   súd   pri   posúdení   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky,   v ktorej   tvrdí,   že namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu   ochranu   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ústavný   súd   vychádzal   z týchto skutočností:

Účelom   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu a práva   na spravodlivé   konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je OSP.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou (I.   ÚS   74/02), najmä ak dôjde k záveru, že namietané rozhodnutie je svojvoľné alebo arbitrárne.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   v časti   namietajúcej   porušenie označených práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je jej nesúhlas   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   ktorými   sa   najvyšší   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v rozhodnutí najvyššieho súdu č. k. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004 o takéto rozhodnutie nejde.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu vylúčením veci na   samostatné   konanie   po   predchádzajúcom   spojení   veci,   voči   ktorému   má   výhrady z dôvodu   možnosti   oslabenia   rovnakého   a   rovného   postavenia   v konaní.   Podľa   názoru ústavného   súdu   spojenie   veci   a vylúčenie   veci   na   samostatné   konanie   je   rozhodnutie procesného charakteru, ku ktorému súd pristupuje z dôvodov racionality a hospodárnosti konania   a nemôže   mať   taký   vplyv   na   postavenie   účastníka   v súdnom   konaní,   ktoré   by viedlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Z priebehu   namietaného konania takáto skutočnosť ani nevyplýva.

Čo sa týka sťažovateľkou označených dôkazov (použitých, nevykonanie navrhnutých alebo   ich   vyhodnotenie)   ústavný   súd   uvádza,   že   nie   je   v pozícii   ďalšej   inštancie vyhodnocovania dôkazov s výnimkou prípadov, keď by označené dokazovanie mohlo viesť k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu,   čo   podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na vysporiadanie sa s dokazovaním vykonanom pred súdom prvého stupňa, nie je takýmto prípadom. Tvrdenia sťažovateľky o chybách pri vykonanom dokazovaní odvolacím súdom nemajú takú intenzitu, aby zakladali príčinnú súvislosť s tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.   Námietka   týkajúca   sa   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   je   dôvodom v prvom rade na podanie opravného prostriedku, a nie na namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu na ústavnom súde.

Čo sa týka nevysporiadania sa súdu s otázkou odporovateľnosti konania ústavný súd uvádza, že táto otázka má meritórnu povahu a v rámci konania ústavného súdu o porušení namietaných práv sťažovateľky by jej posudzovanie bolo nad rámec jej právomoci; navyše, posúdenie tejto otázky pre rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky nemalo takú relevanciu, akú jej sťažovateľka pripisovala.

Za najzávažnejšiu námietku z hľadiska možného porušenia práva na súdnu ochranu ústavný súd považuje námietku sťažovateľky, že jej nebol umožnený záverečný prednes na pojednávaní pred rozhodnutím najvyššieho súdu o odvolaní. Ústavný súd preto preskúmal zápisnicu najvyššieho súdu zo 16. marca 2004, na ktorom bol vyhlásený rozsudok a na ktorom   sa   zúčastnil   právny   zástupca   sťažovateľky.   Nevyplýva   z   nej,   že   by   sa   právny zástupca   domáhal   tohto   práva   a že   by   mu   najvyšší   súd   toto   právo   odmietol.   Naopak, zo zápisnice vyplýva, že právny zástupca na pojednávaní vystupoval opakovane a vystúpil so svojou   rečou   (aj   keď   nie   označenou   ako   „záverečnou“)   v poradí   ako   posledný   pred vyhlásením rozsudku, ktorá je zaznamenaná v zápisnici o pojednávaní takto:

„Zástupca   žalovaného   navrhuje   prvostup.   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   na   ďalšie konanie   prípadne   zmeniť   a žalobu   zamietnuť,   v prípade   že   by   odvolací   súd   potvrdiť prvostup. rozhodnutie navrhuje s odkazom na § 238 ods. 3 O. s. p. pripustiť dovolanie, a to z dôvodu,   že   potvrdzujúce   rozhodnutie   by   spôsobilo   zánik   žalovaného,   a preto   otázku zásadného právneho významu dôvodí ustanov. § 3 § 265 a poskytnutím justičnej ochrany ako poskytnutím právnej ochrany v nadväznosti na § 265. Zástupca žalovaného si v prípade úspechu uplatňuje trovy konania za 2 úkony právnej pomoci vo výške súdneho poplatku + 2 úkony právnej pomoci (62 079 Sk čo je aj s paušálom + cestovné I. tr. rýchlikom 1 480 Sk P. B. a späť.).“

Ústavný   súd   považuje   vyjadrenie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   uvedené v Zápisnici   o pojednávaní   pred   odvolacom   súdom   zo   16.   marca   2004,   vo   veci   sp.   zn. 5 Obo 203/02, pred vyhlásením rozsudku v poradí ako posledné za také, ktorým realizoval svoje právo na záverečnú reč napriek tomu, že nebolo takto označené (a nakoniec takéto označenie   nepoužíva   ani   OSP).   V nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd rozhodol, že ani táto skutočnosť nie je dôvodom na rozhodnutie ústavného súdu o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivý proces.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. V   nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   už   o ďalších   otázkach   a požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006