znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 122/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Ľ. K., Neštátna zubná ambulancia, Ž., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., so sídlom B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva upraveného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných   práv   a slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava   č.   k.   2   Co   2/03-99 z 19. novembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Ľ. K.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť MUDr. Ľ. K., Neštátna zubná ambulancia, Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., so sídlom B., vo veci porušenia jej základných práv upravených   v čl.   35   ods.   1   a čl.   20   ods.   1   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   upraveného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „   Dodatkový   protokol   k   Dohovoru“), porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom Krajského súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 2/03-99 z 19. novembra 2003.

Sťažovateľka   ako   prevádzkovateľka   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   bola v rokoch   1998 a 1999 aj poistencom   Družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA (ďalej len „Perspektíva“). Perspektíva sťažovateľke neuhrádzala faktúry za úhradu nákladov za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť.   Dňa   1.   júla   1999   Ministerstvo   zdravotníctva Slovenskej republiky vydalo rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva a následne krajský súd uznesením č. k. 7 K 70/01-30 z 20. apríla 2001 vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Pohľadávky, ktoré mala sťažovateľka voči Perspektíve, si uplatnila proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni súdnou cestou opierajúc sa o vtedy platné znenie § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) žalobou o zaplatenie 248 207,80 Sk s prísl. Okresný súd Bratislava V.   žalobu sťažovateľky zamietol rozsudkom č. k. 8 C 220/01-79 z 30. októbra 2002. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil   rozsudkom č. k. 2 Co 2/03-99 z 19. novembra 2003 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka vyslovuje v sťažnosti názor, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jej základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, právo upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, a zároveň porušil   čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd (a predtým aj prvostupňový súd) nesprávne posúdil vec po právnej stránke, pretože aplikoval na jej návrh ustanovenia novely zákona o zdravotnom   poistení vykonanej zákonom č.   233/2001 Z.   z., ktorým sa   mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov,   ktorá   nadobudla   účinnosť   až   po   uplatnení   pohľadávky sťažovateľky,   čím   spôsobil   sťažovateľke   ujmu   tým,   že „jej   nebudú   v budúcnosti   nikdy uhradené poplatky z omeškania a nie je isté, či istina bude uhradená v celej výške tak, ako s tým počítal v čase poskytnutia zdravotnej starostlivosti a v čase podania návrhu“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania prijal tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   248.207,80   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   2   Co   2/03-99   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 11. 2003, č. k. 2 Co 2/03-99 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 65.000 Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh považuje sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11 Listiny za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd je názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi   konaním   a rozsudkom   krajského   súdu   a sťažovateľkou   namietaným   porušením základného   práva   podnikať   zaručeného   v čl.   35   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na rovnosť zaručeného v čl. 11 Listiny. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie   vziať   do   úvahy   iba   právo   a skutkový   stav,   ktoré   tu   boli   v čase   vyhlásenia rozsudku.   Rozsudok   krajského   súdu   nebráni   sťažovateľke   v uplatnení   označeného základného práva.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny   bez   vzťahu   ku konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode   sťažovateľa   je   v súlade   s doterajšou rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   zjavne   neopodstatnená   (I. ÚS   34/96).   Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03, II. ÚS 84/03) po jej predbežnom prerokovaní v časti, v ktorej namieta porušenie uvedených práv, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z tohto princípu dospel ústavný súd k záveru, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy   a konkrétne   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   kde   sa   ochrana   základných   práv   a slobôd rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni v celom rozsahu   aj   základné   práva a slobody,   ak táto ochrana   má   oporu v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy.   Platí   to   aj   pre   ochranu   pohľadávok,   ktoré   tvoria   súčasť   pojmu   majetok.   Ak sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   ochranu   jej   majetku   (zaplatenie   pohľadávok,   pričom nerozhoduje právny dôvod, a preto to môže byť aj pohľadávka vzniknutá z titulu poskytnutej zdravotnej   starostlivosti)   a všeobecné   súdy   o jej   žalobe   riadne   konali   a rozhodli   o nej, nemožno   pokračovať   v ochrane   jej   majetku   podaním   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným súdom. Právomoc ústavného súdu nemôže v takom prípade založiť to, že sa sťažovateľka nestotožnila   s postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   pri   ochrane   jej   majetku,   ak   tento postup a rozhodnutie v celom rozsahu rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 46 až 48 ústavy, kde sú upravené ústavnoprocesné princípy postupov a rozhodnutí všeobecných súdov aj pri ochrane majetku účastníkov súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 66/03, IV.   ÚS   141/03)   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2004