znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 122/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., t. č. ÚVV, B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 12 Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach   postupom a uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I vo   veci   sp.   zn.   3   Nt   179/02   a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 8 Tpo 17/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. apríla 2003 doručené podanie P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. ÚVV, B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv, ktoré „sú garantované Čl. 17 ods. 2, ods. 5 a Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), Čl. 5 ods. 4 Európskeho Dohovoru pre ľudské práva   (ďalej   len   „Dohovor“),   Čl.   9   ods.   4   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických   právach   a Čl.   12   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych   právach,   a to   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 3 Nt 179/02 a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Tpo 17/03“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   bol   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) z 23. októbra 2002 sp. zn. 3 Nt 179/02 vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť v zákonnej lehote, v ktorej namietal, že vzhľadom na jeho vážny zdravotný stav nesúhlasí s obmedzením osobnej slobody.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením z 27. februára 2003 sp. zn. 8 Tpo 17/03 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.  

V podaní sťažovateľ ďalej uviedol: «Podľa § 327 ods. 2 Trestného poriadku súd môže upustiť od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku vtedy, ak zistí, že odsúdený ochorel nevyliečiteľnou životu nebezpečnou chorobou.

Trestné právo procesné (na rozdiel od práva hmotného) v zásade pripúšťa použitie analógie. Tento postup zákonodarca v niektorých prípadoch výslovne uvádza, alebo taký postup nevylučuje, ak v istých smeroch stanovil zásady postupu, či rozhodovania orgánov činných   v trestnom   konaní.   (Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 16. 03.1995, sp. zn. 8 Tz 39/94)

Konanie o rozhodovaní o väzbe, resp. procesný postup pri tomto rozhodovaní, nie je v Trestnom   poriadku   špeciálne   upravené.   Mám   za   to,   že   pre   rozhodovanie   o väzbe sťažovateľa (t. j. o vzatí, resp. zotrvaní v nej) neexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by súd nemohol analogicky aplikovať § 327 ods. 2 Trestného poriadku.

Zákonodarca   delegoval   cit.   ustanovením   súdu   možnosť,   aby   odsúdenému   (za predpokladu, že ochorel nevyliečiteľnou a životu nebezpečnou chorobou) upustil od výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa § 12 ods. 10 Trestného poriadku odsúdeným je ten, proti ktorému bol vydaný odsudzujúci   rozsudok,   ktorý   už   nadobudol   právoplatnosť.   Vychádzajúc   z uvedeného, zákonodarca výslovne pripúšťa nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu ako dôvod pre upustenie od výkonu trestu odňatia slobody. Pri odsúdenom platí právna domnienka, že je titulom právoplatného rozhodnutia súdu s určitosťou páchateľom trestného činu.

Obvineným   z trestného   činu   je   v súlade   s   §   32   Trestného   poriadku   ten,   kto   je podozrivý zo spáchania trestného činu a bolo proti nemu vznesené obvinenie. Na osobu, ktorá má   procesné postavenie obvineného,   nie   je možné   hľadieť v súlade   s § 2   ods.   2 Trestného poriadku až do času, kým nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok súdu o vyslovení viny, ak by bola vinná.

Ak by teda zákonodarca pripustil možnosť, aby odsúdenému súd mohol upustiť od vykonania   trestu   odňatia   slobody   pre   nevyliečiteľnú   a životu   nebezpečnú   chorobu a obvinenému   by   takúto   možnosť   nedal,   mala   by   osoba,   ktorá   je   vinná   zo   spáchania trestného činu viac práv ako osoba, na ktorú sa hľadí ako na nevinnú.

Uvedený logický výklad zákona je v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Ak zákon pripúšťa, aby odsúdenému (čo je významnejšia a závažnejšia právna kvalifikácia) súd mohol upustiť od vykonania trestu odňatia slobody pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu, je logické, aby touto možnosťou disponoval aj obvinený.

Podľa Čl. 2 ods. 1 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Analógiou v trestnom procese sa môžu riešiť prípady, ak právna norma nepostihuje konkrétny prípad. Ponúknuté riešenie je riešením   „per   analogiam“.   Keďže   v trestnom   práve   procesnom   je   analógia   zásadne prípustná, možno považovať vyššie uvedený rozširujúci výklad celkovo za ústavne prípustný. Dôvodom pre pripustenie možnosti   extenzívneho   výkladu noriem   Trestného poriadku je ústavná direktíva uvedená v cit. Čl. 2 ods. 2 Ústavy.

Podľa Čl. 17 ods. 5 Ústavy nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zákon (Trestný poriadok) stanovuje možnosť, aby súd upustil od vykonania trestu odňatia slobody pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu. Pri použití analógie je tento   postup   prípustný   aj   pri   rozhodovaní   o väzobnom   stíhaní.   Ak   teda   Okresný   súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave neumožnili stíhanie sťažovateľa na slobode z dôvodu nevyliečiteľnej a životu nebezpečnej choroby, sťažovateľ bol stíhaný inak, ako spôsobom, ktorý   ustanovuje   zákon.   Tým   došlo k porušeniu práva sťažovateľa   podľa   Čl.   17 ods.   5 Ústavy.

... zdravotný stav sťažovateľa je natoľko závažný, že ďalšie zotrvanie vo väzbe pre neho predstavuje akútne ohrozenie života. Starostlivosť, ktorú mu poskytujú zdravotnícke zariadenia Ústavu pre výkon väzby, nie je postačujúca.

...   Podľa   čl.   40   každý   má   právo   na   ochranu   zdravia.   Na   základe   zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Ústavné   právo   na   ochranu   zdravia   má   svoje   limity   stanovené   zákonom,   čo   je v súlade s Čl. 51 Ústavy.

... Právo na zdravotnú starostlivosť, aj keď je v Slovenskej republike často vykladané len s dôrazom na jeho bezodplatnosť, inkorporuje v sebe aj právo sťažovateľa, aby mu zdravotná starostlivosť bola poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne, a to aj napriek tomu, že je vo väzbe.

Ako je popísané vyššie, liečba, ktorá je sťažovateľovi poskytovaná v zdravotníckych zariadeniach   Ústavu   pre   výkon   väzby,   nie   je   poskytovaná   na   odbornej   úrovni,   plynule a sústavne. Týmto postupom je bezprostredne ohrozený život a zdravie sťažovateľa. Tým dochádza k porušovaniu jeho práva, garantovaného Čl. 40 Ústavy.»  

  Sťažovateľ svoju sťažnosť opiera o nasledovnú argumentáciu:

„Každý   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná. Toto právo možno vyvodiť z Čl. 17 ods. 2 Ústavy.

Toto   právo   je   zakotvené   o.   i.   aj   v Čl.   5   ods.   4   Dohovoru   a Čl.   9   ods.   4 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (vyhláška   ministra zahraničných   vecí   č.   120/1976   Zb.   o Medzinárodnom   pakte   o občianskych   a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; ďalej len „Medzinárodný pakt“).

Podľa Čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti jeho zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.

Obsah tohto práva vyplýva predovšetkým z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   v Štrasburgu   (ďalej   len   „ESĽP“)   k Čl.   5   ods.   4   Dohovoru.   Na   základe   tohto ustanovenia osoba pozbavená osobnej slobody je oprávnená podať návrh na prieskumné súdne konanie procesných a hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú podstatné pre zákonnosť (rozsudok vo veci Brogan a ostatní v. Anglicko z 29. 11. 1988).

Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi a procesnými   vnútroštátnymi   právnymi   predpismi   a tiež   aj   účelom   Čl.   5,   to   znamená ochranou jedinca proti svojvôli (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990). Sťažovateľ   využil   svoje   právo   podľa   cit.   noriem   a v sťažnosti   proti   uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 10. 2002, sp. zn. 3 Nt 179/02 uviedol, že vzhľadom k jeho vážnemu zdravotnému stavu nesúhlasí s obmedzením osobnej slobody. Týmto krokom sťažovateľ   realizoval   svoje   právo,   aby   súd   v prieskumnom   konaní   zistil,   či   sú   splnené procesné a hmotnoprávne podmienky pre jeho väzobné stíhanie.

Je   zrejmé,   že   nepripustením   analógie   (ako   je   popísaná   vyššie)   Krajský   súd v Bratislave   a ani   Okresný   súd   Bratislava   I nedodržali   podmienku   súladnosti   postupu s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave došlo, podľa môjho názoru k porušeniu ústavných práv sťažovateľa. Dôsledné dodržiavanie ústavných práv nie je iba v záujme sťažovateľa, ale je v záujme celej verejnosti, pretože je jedným z rozhodujúcich momentov pre nastolenie dôvery vo výkon spravodlivosti.

...   Podľa   §   26   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   sudcov   v platnom   znení,   pri prerokúvaní návrhov sa Ústavný súd nemusí riadiť poradím, v akom mu došli, ak vec, ktorej sa niektorý návrh týka, považuje za naliehavú.

Naliehavosť tejto veci je daná tým, že iba Ústavný súd má právomoc rozhodnúť dočasným   opatrením   o zrušení   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Bratislave.   V prípade,   ak Ústavný súd rozhodne bezodkladne, bude tým zaručený účel inštitútu ústavnej sťažnosti, a tým aj posilnená ochrana ústavnosti, ktorú Ústavný súd garantuje.

Preto žiadam, aby sa Ústavný súd touto sťažnosťou zaoberal prioritne, bez ohľadu na poradie, v ktorom bola na Ústavný súd doručená.“  

So zreteľom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„ 1. Základné práva sťažovateľa, a to:

- právo na to, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa Čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,

-   právo   na   stíhanie   alebo   pozbavenie   slobody   len   z dôvodov   a spôsobom ustanoveným zákonom podľa Čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- právo na ochranu zdravia a právo na zdravotnú starostlivosť podľa Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky,

-   právo   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie podľa Čl. 5 ods. 4 Európskeho Dohovoru pre ľudské práva,

-   právo   na   dosiahnutie   najvyššej   dosažiteľnej   úrovne   fyzického   zdravia   a na vytvorenie podmienok na zabezpečenie lekárskej pomoci a starostlivosti v prípade choroby podľa Čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,

-   právo   na   konanie   o právoplatnosti   zadržania   a prepustenie,   ak   väzba   nie   je zákonná podľa Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach boli postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Nt 179/02 a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Tpo/03 porušené.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR uznesenie Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   27.   02.   2003,   sp.   zn.   8   Tpo   17/03   a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 10. 2002, sp. zn. 3 NT 179/02 zrušuje.

3.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Okresnému súdu Bratislava I vec vedenú pod sp. zn. 3 Nt 179/02 na ďalšie konanie.“  

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach   upravujú   ustanovenia   §   20   ods.   1   a   §   49   až   56   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v súvislosti s postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   „Do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“.

Ústavný súd sa najprv zaoberal námietkou sťažovateľa, že okresný súd a krajský súd vo svojej rozhodovacej činnosti porušili jeho základné právo upravené v čl. 17 ods. 5 ústavy tým, že nevychádzali z možnosti použitia analógie podľa § 327 ods. 2 Trestného poriadku a „neumožnili stíhanie sťažovateľa na slobode z dôvodu nevyliečiteľnej a životu nebezpečnej choroby, sťažovateľ bol stíhaný inak, ako spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“.

V prípade   analógie   zákona   (analogia   legis),   ktorej   použitie   v trestnom   práve procesnom   nemožno   vylúčiť,   ide   o prenesenie   zákonného   hodnotiaceho   meradla   na zákonom neupravenú právnu otázku na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá môže byť predmetom analógie zákona (aplikácia ustanovení   o výkone   trestu   odňatia   slobody   na   spôsob   výkonu   väzby),   ako   aj prípadné použitie   analógie   zákona   (podobného   právneho   predpisu   na   podobný   vecný   stav) a rozhodnutie na základe jej použitia patrí do rozhodovacej právomoci všeobecného súdu. a nie   do   právomoci   ústavného   súdu   Zo   sťažnosti   sťažovateľa   pritom   nevyplýva,   že   vo svojich   doterajších   sťažnostiach   uplatnil   takýto   argument,   pričom   bolo   namieste   jeho použitie vo vzťahu k príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   sa   ústavný   súd   pri   preskúmavaní   tejto   časti   sťažnosti obmedzil   len   na   posúdenie   otázky,   či   zotrvávanie   sťažovateľa   vo   väzbe   napriek   jeho zhoršenému zdravotnému stavu predstavuje porušenie jeho označených základných práv alebo slobôd.

Z konštantnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v   konaní   pred ústavným súdom sťažovateľ môže uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy [alebo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorého porušenie tiež namieta] len vtedy, ak ho nechráni iný súd, a to len v rozsahu svojej ústavnej právomoci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva alebo slobody, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby   bez zákonom   uznaného a v odôvodnení   všeobecného   väzobného súdu   uvedeného dôvodu opretého o konkrétne skutkové okolnosti (II. ÚS 76/02), resp. musí ísť o reálnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, ktorú by ústavný súd mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z príloh   k sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe uznesenia okresného súdu z 23. októbra 2002 sp. zn. 3 Nt 179/02 z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Toto uznesenie bolo napadnuté sťažnosťou obvineného   (sťažovateľa   v tomto   konaní)   a   táto   sťažnosť   bola   zamietnutá   uznesením krajského súdu z 27. februára 2003 sp. zn. 8 Tpo 17/03.

Označené uznesenie okresného súdu obsahuje zákonný dôvod väzby, pričom tento je aj skutkovo konkretizovaný tak, aby sa dalo (podľa názoru ústavného súdu) uzavrieť, že napĺňa obavu vyjadrenú v znení dôvodu väzby, pre ktorý bol do väzby vzatý. Rozhodnutiu o väzbe predchádzalo obvinenie (uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Bratislave č. k. ČVS: KÚJP-174/OVEK-2002 z 22. októbra 2002).

Namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní je preto v súlade s uvedenými ústavnými   požiadavkami,   ktoré   obmedzujú   zákonnú   možnosť   a zákonné   predpoklady pozbavenia osobnej slobody v rozsahu ústavného princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ ďalej v súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy namietal porušenie jeho základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy. Z práva na   ochranu   zdravia   sťažovateľ   vyvodzuje   právo,   aby   mu   „zdravotná   starostlivosť   bola poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne, a to aj napriek tomu, že je vo väzbe“. Keďže podľa sťažovateľa, „liečba...poskytovaná v zdravotníckych zariadeniach Ústavu pre výkon väzby, nie je poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne... týmto postupom je bezprostredne ohrozený život a zdravie sťažovateľa“. Tým dochádza k porušovaniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 40 ústavy.

Podľa čl. 40 ústavy „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú občania   právo   na bezplatnú starostlivosť   a na zdravotnícke   pomôcky   za podmienok, ktoré ustanoví zákon“.

Rozsah   podmienok   ochrany   zdravia   ustanovuje   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“).

Podľa § 3 citovaného zákona, ktorý sa týka úloh štátu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, „štát utvára podmienky na to, aby sa zdravotná starostlivosť poskytovala na odbornej úrovni, plynulo, sústavne a aby bola dostupná“.

Podľa § 4 a § 6 citovaného zákona každý, t. j. aj osoba, ktorá je vo väzbe, má právo na   zdravotnú   starostlivosť   (s výnimkou   práva   na   výber   lekára   alebo   zdravotníckeho zariadenia, ktoré takúto starostlivosť poskytuje).

V zmysle § 3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov „Ak to vyžaduje zdravotný stav obvineného... väzba   sa   na   nevyhnutne   potrebný   čas   vykonáva   v osobitnej   nemocnici   pre   obvinených a odsúdených zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky“.

Podľa § 3 ods. 4 citovaného zákona „Ak je ohrozené zdravie alebo život obvineného a nemožno   mu   poskytnúť   primeranú   liečebnú   starostlivosť   v ústave   alebo   v nemocnici, väzba sa vykoná v inom zdravotníckom zariadení, pričom stráženie obvineného zabezpečuje Zbor justičnej a väzenskej stráže Slovenskej republiky“.

Porušenie   práva   na   ochranu   zdravia   sťažovateľ   aj   v tejto   časti   sťažnosti   spája s porušením   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu.   Medzi   zákonnými   dôvodmi   na ponechanie obvineného na slobode alebo na jeho prepustenie z väzby v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku [§ 67 a § 73 ods. 1 písm. a) a b)] však nie je uvedený zdravotný   stav   obvineného.   Z judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v tejto súvislosti   rovnako   vyplynul   právny   názor,   že   „Choroba   obvineného   alebo   jeho   zlý zdravotný stav nie sú dôvodom na jeho prepustenie z väzby, pokiaľ dôvody väzby uvedené v § 67 Trestného poriadku trvajú aj naďalej“ (V 63/1993).

Keďže   právo   na   zdravotnú   starostlivosť   sťažovateľa   nemohlo   byť   porušené spôsobom, ktorý sťažovateľ namietal (pričom ustanovenie, ktorého porušenie namietal, nie je   súčasťou   individuálneho   práva   na   ochranu   zdravia,   ale   týka   sa   realizácie   úloh   štátu vyplývajúcich aj z medzinárodných dohovorov v tejto oblasti), ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   namietal porušenie   čl.   12   Medzinárodného paktu o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych právach (ďalej len „pakt“).

Podľa čl. 12 ods. 1 paktu „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na dosiahnutie   najvyššie   dosažiteľnej   úrovne   fyzického   a duševného   zdravia“.   Článok   12 ods. 2 písm. d) paktu v tomto zmysle ďalej predpokladá, že „Štáty, zmluvné strany paktu, urobia opatrenia na dosiahnutie plného uskutočnenia tohto práva, ktoré budú zahŕňať:...vytvorenie   podmienok,   ktoré   by   každému   zabezpečili   lekársku   pomoc a starostlivosť v prípade choroby“.

Vo vzťahu k ustanoveniu čl. 12 paktu ústavný súd uvádza, že toto ustanovenie má programový   charakter   a predpokladá   premietnutie   medzinárodného   záväzku   zmluvného štátu do právneho poriadku tohto štátu vo forme uplatnenia širokej škály opatrení, medzi ktoré patria aj opatrenia legislatívneho charakteru.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   Slovenská   republika   si   v tejto   oblasti   plní   svoje medzinárodné záväzky aj tým, že prijala príslušné legislatívne opatrenia vrátane zákona o zdravotnej starostlivosti (pozri uvedený § 3 tohto zákona), pričom súčasne konštatoval, že prostredníctvom tohto ustanovenia nemožno namietať porušenie individuálnych práv alebo slobôd. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

4. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom (zadržaním), má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 9 ods. 4 paktu „Každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo na konanie pred súdom tak, aby súd mohol rozhodnúť bez omeškania o právoplatnosti jeho zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná“.

Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd, alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 dohovoru sa neuplatní, pretože súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí.

Z faktov   prípadu   vyplynulo,   že   k zadržaniu   sťažovateľa   došlo   21.   októbra   2002 a okresný súd rozhodol o jeho vzatí do väzby 23. októbra 2002. Z uvedeného je zrejmé, že vzhľadom na dobu konania vo vzťahu k uvedenej veci sa nevytvára ani reálna možnosť namietaného porušenia ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 9 ods. 4 paktu, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2003