znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 122/02-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   novembra   2002 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Klučku v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Nc 121/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 13 Nc 121/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. P. P.   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 5 000 Sk (slovom päťtisíc korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. D. Ch., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. januára 2002   doručené   podanie   JUDr.   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   Ž.,   zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., označené ako „Návrh v zmysle čl. 130 písm. f) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR“.

Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv priznaných čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Sťažovateľ uviedol,   že   29.   decembra   2000   podal   na   Okresnom   súde   v Žiline   žalobu   proti   Českej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Českej republiky, o ochranu osobnosti, pričom vec bola na tomto súde vedená pod sp. zn. 8 C 1/01. Ďalej uviedol, že „všetci sudcovia Okresného a Krajského súdu v Žiline sa cítili zaujatí, a preto NS SR uznesením sp. zn. Nc 97/01 z 21. 06. 2001 prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu Bratislava. Po doručení uznesenia NS SR bol spis 30. 07. 2001 z Okresného súdu v Žiline zaslaný   Krajskému   súdu   v Bratislave,   pričom   ku   dňu   podania   sťažnosti   sťažovateľovi nebolo   doručené   žiadne   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Bratislave   v označenej   veci. V súčasnosti (pozn.:   t. j.   ku   dňu   podania,   11.   januára   2001) sťažovateľ   nemá   poznatky o spisovej značke, pod ktorou je označená vec vedená na Krajskom súde v Bratislave“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „po vykonaní dôkazov potrebných na zistenie stavu veci v zmysle § 33 ods. 1 Zákona č. 38/1993 Z. z. v znení noviel rozhodol a vydal tento Nález: Právo   JUDr.   P.   P.   priznané   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- (jeden   milión)   Sk,   ktoré   vyplatí   Slovenská   republika,   zastúpená   Ministerstvom spravodlivosti SR v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí Slovenská republika zastúpená Ministerstvom, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR“.

Napriek sťažovateľovmu tvrdeniu, že „nemá poznatky o spisovej značke, pod ktorou je   označená   vec   vedená   na   Krajskom   súde   v Bratislave“,   ho   ústavný   súd   vyzval   na preukázanie skutočnosti, že bezvýsledne uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 17   a nasl.   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v lehote 60 dní od doručenia výzvy.

Sťažovateľ   spolu   s listom   označeným   ako   „Podanie   k výzve   zo   06.   02.   2002 č. Rvp 108/02-11“, doručeným ústavnému súdu 28. februára 2002, zaslal kópiu sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o štátnej správe súdov z 15. februára 2002 adresovanej predsedníčke   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Následne   zaslal aj „Doplnenie podania k výzve zo 6. 2. 2002 číslo Rvp 108/02-11“ (doručené ústavnému súdu 24.   apríla   2002)   s   kópiou   podania   predsedníčky   krajského   súdu   (Spr.   2055/2002) z 27. marca   2002   o vybavení jeho   sťažnosti,   ako   aj   kópiou   rozhodnutia   krajského   súdu sp. zn. 13 Nc 121/01 z 15. marca 2002, pričom uviedol, že obidve rozhodnutia mu boli doručené 20. apríla 2002.

Ústavný   súd   následne   vyzval   sťažovateľa   (výzva   z 30.   mája 2002)   na   doplnenie náležitostí podania podľa § 50 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a na odstránenie označeného nedostatku sťažnosti v lehote 7 dní od doručenia výzvy.

Sťažovateľ doplnil svoje podanie („Doplnenie podania“ doručené ústavnému súdu 13. júna 2002) a označil v ňom subjekty, „proti ktorým sťažnosť smeruje nasledovne:

1.   Okresný   súd   v Žiline,   2.   Krajský   súd   v Žiline,   3.   Krajský   súd   v Bratislave, 4. Okresný   súd   v Bratislave   III.,   5.   Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvom spravodlivosti SR.

Odôvodnenie: Podľa poznatkov sťažovateľa vo veci jeho žaloby o ochranu osobnosti konali súdy Slovenskej republiky v poradí:

Okresný súd Žilina, Krajský súd Žilina, Najvyšší súd SR, Krajský súd Bratislava. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   Okresný   súd   Žilina,   Krajský   súd   Žilina   a Krajský   súd Bratislava v predmetnej veci spôsobili prieťahy v konaní nasledovne.

ad) 1 Okresný súd v Žiline konal pod sp. zn. 8 C /01, pričom nesprávnym zápisom veci do evidenčnej pomôcky súdu – registra C v roku 2001, namiesto správneho zápisu v roku   2000   úmyselne   vykázal   skrátenú   dĺžku   konania   a   ďalej   nepostupoval   v súlade s ustanovením § 200i odst. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podstatné dôvody sú uvedené v návrhu zo dňa 15. 2. 2002.

ad   2)   Krajský   súd   v Žiline   konal   vo   veci   pod   sp.   zn.   13   Nc   63/01,   pričom nepostupoval v súlade s ustanovením § 200i odst. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Pri postupe   oboch   týchto   súdov   je   potrebné   zdôrazniť,   že   je   neprijateľné,   aby   vyjadrenie príslušných sudcov k otázke predpojatosti vo veci trvalo niekoľko týždňov a mesiacov. Tento úkon možno bežne zvládnuť pri dobrej organizácii práce za niekoľko hodín.

ad) 3 Krajský súd v Bratislave konal vo veci pod sp. zn. 13 Nc 121/01. Tento súd rozhodoval o prikázaní veci od 2. 8. 2001 do 15. 3. 2002, pričom rozhodnutie o prikázaní inému ako miestne príslušnému súdu z hľadiska skutkového a právneho patrí medzi menej zložité   úkony   súdu.   Predsedníčka   Krajského   súdu   v Bratislave   v odpovedi   na   sťažnosť z 27. 3.   2002   ohľadne   prieťahov   v konaní   konštatuje   pod   sp.   č.   2055/2002   prieťahy v postupe tohoto Krajského súdu.

ad 4) V súčasnosti sa od 27. 5. 2002 spis nachádza na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 15 C 38/02. Tento súd objektívne nemohol zatiaľ vo veci spôsobiť zbytočné prieťahy, preto je označený ako účastník konania len z opatrnosti.

ad 5) Sťažovateľ zastáva názor, že zbytočné prieťahy boli spôsobené nečinnosťou viacerých súdov. Súdy Slovenskej republiky sú špecifickými štátnymi orgánmi a preto za ich činnosť,   resp.   nečinnosť zodpovedá Slovenská republika, zastúpená ústredným orgánom štátnej   správy   –   Ministerstvom   spravodlivosti   SR   –   a preto   je   označené   ako   jeden z účastníkov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že „Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“ (II. ÚS 26/95).   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   34/99, III. ÚS 20/00) ochrana základnému právu vrátane základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   podľa   čl.   6   dohovoru   sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo.

Ústavný   súd   z tohto   pohľadu   posúdil   aj   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy v konaniach označených súdov.

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť v časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Nc 121/01 má predpísané náležitosti a že nie sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   uznesením z 12. júla 2002 ju v tejto časti prijal na ďalšie konanie.

Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti v označenej časti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 30. júla 2002 požiadal predsedníčku krajského súdu o vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Rovnakú výzvu na vyjadrenie zaslal 30. júla 2002 aj sťažovateľovi.

Sťažovateľ v odpovedi na výzvu, doručenú ústavnému súdu 7. augusta 2002 oznámil, že „netrváme na ústnom pojednávaní Ústavného súdu z dôvodu, že vec považujeme podľa písomných   dôkazov   za   dostatočne   objasnenú“.   Vo   svojom   stanovisku   sťažovateľ   ďalej uviedol   k petitu   sťažnosti:   „V   zmysle   petitu   návrhu   na   začatie   konania   žiadame navrhovateľovi   priznať   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.000.000.-   Sk,   ako   aj   trovy konania, ktoré vyčísľujem podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 § 13 odst. 1, odst. 8 nasledovne:

Základná sadzba tarifnej odmeny – 1.000.000.- Sk. sadzba za jeden úkon 14.650. Sk, režijný paušál 100.- Sk.

Úkony právnej služby: 1. Prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom   14. 750.-Sk 2. Písomné podanie návrhu na začatie konania   14. 750.-Sk

  Spolu   29. 500.-Sk

Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 19. augusta 2002 bolo ústavnému súdu doručené 27. augusta 2002 a z jeho obsahu vyplynulo:

„Vo   veci   vedenej   na   Krajskom   súde   v Bratislave   pod   sp.   zn.   13   Nc   121/01 rozhodoval príslušný senát podľa § 14 ods. 1, O. s. p. o vylúčení sudcov Okresného súdu v Žiline a podľa § 12 ods. 1, O. s. p. o prikázaní veci inému súdu v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 8 C 1/01. Vec došla krajskému súdu dňa 2. augusta 2001 po jej prikázaní Krajskému súdu v Bratislave uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. júna 2001 sp. zn. Nc 97/01 a rozhodnuté v nej bolo dňa 15. marca 2002, kedy bol aj spis vrátený Okresnému súdu v Žiline na ďalší procesný postup, keďže došlo k vylúčeniu jeho sudcov a k prikázaniu veci Okresnému súdu Bratislava III.

Treba súhlasiť s názorom, že rozhodovanie o námietke zaujatosti a prikázaní veci na pojednávanie a rozhodnutie nebýva právne náročné, nemožno však v prípade sťažovateľa podľa nášho názoru vzhľadom na jeho požiadavky opomenúť, že doslova „zásobil“ okrem iného   aj   Krajský   súd   v Bratislave   svojimi   žalobami   na   ochranu   jeho   osobnosti.   Na samotnom   Krajskom   súde   v Bratislave   bolo   ohľadom   jeho   sporov   vedených   9   konaní o námietkach zaujatosti či delegácií a 4 meritórne konania.

V konaní sp. zn. 13 Nc 121/01, ktoré je predmetom sťažnosti na Ústavnom súde SR, možno síce konštatovať prieťah v konaní cca 6 mesiacov, je však otázne, či tento sťažovateľ v celom kontexte jeho káuz spôsobil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a najmä či mu za toto môže prislúchať také finančné zadosťučinenie, ktoré požaduje. Žiadame   preto   sťažnosť   najmä   v časti   poskytnutia   finančného   zadosťučinenia zamietnuť ako zjavne neopodstatnenú a nadsadenú.“

Predsedníčka   krajského   súdu   tiež   oznámila,   že   netrvá   na   nariadení   ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na prerokovanie veci v primeranej lehote...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom   „Tento   účel   možno   dosiahnuť   len   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že štátny   orgán   vo   veci   koná“   (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Z čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   z   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku pritom pre všeobecné súdy vyplýva povinnosť postupovať rýchlo a bez prieťahov v priebehu   celého   súdneho   konania,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   či   výsledkom   takéhoto postupu je procesné rozhodnutie alebo rozhodnutie (rozsudok) vo veci samej (I. ÚS 11/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) aj vo vzťahu   k rozhodovaniu   všeobecných   súdov   v nemeritórnych   veciach   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal konanie pred krajským súdom vo veci sp. zn. 13 Nc 121/01 a dospel k týmto záverom:

1. Predmetný postup krajského súdu sa týkal rozhodovania o prikázaní žaloby na ochranu osobnosti inému ako miestne príslušnému súdu. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť takéhoto postupu, rozhodovanie o prikázaní veci na rozhodnutie inému súdu podľa § 12 Občianskeho súdneho poriadku má povahu rutinného a časovo nenáročného úkonu a je bežnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov. Pri plynulom postupe týchto súdov nie je významnejším faktorom ovplyvňujúcim dĺžku konania.

2. Pokiaľ ide o správanie účastníka konania vo veci sp. zn. 13 Nc 121/01, ústavný súd konštatoval, že tento svojím konaním nijako neprispel k celkovej dĺžke rozhodovania krajského súdu o prikázaní žaloby na ochranu osobnosti inému ako miestne príslušnému súdu.

3.   Použitím   tretieho   kritéria   ústavný   súd   zisťoval,   či   nedošlo   k namietaným zbytočným prieťahom v konaní vo veci 13 Nc 121/01 postupom samotného krajského súdu. Ústavný súd zistil, že vec došla krajskému súdu 2. augusta 2001. V období od 2. augusta 2001 až do 12. marca 2002 (pričom v rámci obdobia od 22. februára 2002 až do 12. marca 2002 išlo len o lustráciu a predloženie spisu), t. j. približne 7 mesiacov, však krajský súd vo veci vôbec nekonal bez toho, aby jeho postupu vo veci bola bránila zákonná prekážka. Po lustrácii a predložení predmetného spisu krajský súd urobil úkon vo veci prikázania do 3 dní, t. j. 15. marca 2002, čo potvrdzuje, že ide o rutinný úkon.

Existenciu prieťahu v uvedenom konaní uznala aj predsedníčka krajského súdu vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu z 21. júna 2002.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   a so   zreteľom   na povahu veci   ústavný   súd rozhodol,   že   postupom   krajského súdu   pri prikazovaní veci   sp.   zn.   13 Nc 121/01   došlo k zbytočným   prieťahom   v celkovej   dĺžke   7   mesiacov,   a   tým   aj k porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

III.

V nadväznosti na svoje rozhodnutie, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa zaoberal aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk, pričom v odpovedi na výzvu ústavného súdu zo 16. októbra 2002, doručenej tomuto súdu 30. októbra 2002 svoju žiadosť odôvodnil nasledovne:

„Dôvody   a rozsah   finančného   zadosťučinenia   boli   uvedené   v samotnej   sťažnosti z 11. 1. 2002 v č. 1 a 7.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že nečinnosťou súdov sa prehlbuje z hľadiska časového, ale aj materiálneho morálne utrpenie, ktoré spôsobil rozsudok cudzozemského súdu, dôvody ktorého sťažovateľ napadol žalobou na ochranu osobnosti.   Tieto dôvody,   ktoré nemajú oporu v dôkazoch, a ktoré boli vykonané cudzozemským súdom sú dlhodobo zneužívané médiami, politikmi a dokonca kolegami – sudcami sťažovateľa.

-vylúčenie sťažovateľa zo Združenia sudcov Slovenska (ZSS),

-vyhlásenie exprezidenta ZSS JUDr. R. pre médiá dňa 7. 9. 2000

-vyjadrenie podpredsedu NS SR JUDr. M. pre týždenník Moment č. 39/2000

-vyjadrenie bývalého vedúceho úradu MS SR a súčasného ministra spravodlivosti SR JUDr. D. L. v relácii Hviezda FM dňa 6. 3. 2002 a STV 2 dňa 11. 8. 2002

-opakované   články   hlavne   v tlačených   médiách,   ktoré   vydáva   Perex   a.   s.   a Pettit Press a. s.

-(denník Pravda, Sme, týždenník Domino fórum

Cudzozemský   súd   postupoval   v rozpore   so   zásadami   prezumpcie   neviny.   Stav, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal vyžadoval rýchly a účinný zásah na ochranu osobnosti sťažovateľa, jeho cti a dobrého mena a rovnako aj ochranu autority súdnictva všeobecne. Nečinnosťou príslušných štátnych orgánov (súdov) pretrváva zníženie spoločenského postavenia sťažovateľa, ktorý musí sústavne čeliť spoločensky nepríjemným situáciám. Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsah   finančného   zadosťučinenia   musí   zodpovedať závažnosti zásahu a jeho následkov, odstránenia ktorých sa sťažovateľ žalobou na ochranu osobnosti na všeobecnom súde domáha.

Žiadna právna norma nestanovuje maximálnu ani minimálnu hranicu finančného zadosťučinenia. Finančné zadosťučinenie má byť primerané a určenie jeho výšky je vecou úvahy súdu.“

Ústavný súd konštatoval, že postupom krajského súdu pri prikazovaní veci, v trvaní približne siedmich mesiacov, predovšetkým vzhľadom na povahu veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Keďže výrok o porušení základného práva sťažovateľa v tomto prípade považoval za dostatočnú ochranu jeho základného práva, rozhodol o tom, že sťažovateľovi nepriznáva finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pritom vzal do úvahy aj skutočnosť, že krajský   súd   bezprostredne   po   uplatnení   sťažnosti   sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru odstránil.

Sťažovateľovi   ústavný   súd   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   priznal náhradu trov za tri úkony právnej pomoci pred 1. aprílom 2002 vo výške 200 Sk plus 3-krát po 100 Sk režijný paušál (§ 1 ods. 3, § 6 a § 16 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v znení neskorších predpisov), ako aj za dva úkony právnej pomoci po 1. apríli   2002   vo   veciach,   ktoré   predstavovali   doplnenie   podania   na   základe   výzvy ústavného súdu, v polovičnej výške 1 950 Sk plus 2-krát po 100 Sk režijný paušál (pričom vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2001, ktorá bola 11 963 Sk, podľa § 1 ods. 3 v spojení s § 13, § 16 ods. 2 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2002