znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 121/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Vankom,Advokátska kancelária Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, Floriánska 19, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekciekontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – Západvo veci vedenej pod ČVS: SKIS-500/OISZ-V-2011 a jej uznesením z 12. decembra 2011,postupom   Okresnej   prokuratúry   Trnava   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Pn   935/11a jej uznesením   z 3.   februára   2012   a prípisom   z 2.   decembra   2013,   postupomKrajskej prokuratúry   v Trnave   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2   Kn   93/12   a jej   prípisomz 23. apríla   2012   a vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2   Kn   93/12/2200   a jej   prípisomz 11. júna 2014,   ako aj postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo vecivedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12 a jej prípisom z 18. júla 2012 a vo veci vedenej podsp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisom z 28. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskejrepubliky,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby,   Úradu   inšpekčnej   služby,   odboruinšpekčnej služby   –   Západ   (ďalej   len   „úrad   inšpekčnej   služby“)   vo   veci   vedenejpod ČVS: SKIS-500/OISZ-V-2011   a jej   uznesením   z 12.   decembra   2011,   postupomOkresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.1 Pn 935/11 a jej uznesením z 3. februára 2012 a prípisom z 2. decembra 2013, postupomKrajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.2 Kn 93/12 a jej prípisom z 23. apríla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12/2200a jej   prípisom   z 11.   júna   2014,   ako   aj   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskejrepubliky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12a jej   prípisom   z   18.   júla   2012   a vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV/3 Gn 898/14/1000a jej prípisom z 28. augusta 2014.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľkyz 23. decembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin útoku na verejnéhočiniteľa   podľa   § 323   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona,   ktorého   sa   mal   dopustiť   protizasahujúcim členom hliadky železničnej polície. Sťažnosť proti uzneseniu bola zamietnutáuznesením   prokurátora   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Bratislava   z 15.   februára   2011.Obidve uvedené uznesenia zrušil generálny   prokurátor Slovenskej republiky uznesenímz 5. mája 2011. V nadväznosti na to sťažovateľ podal trestné oznámenie na zasahujúcichpolicajtov pre podozrenie z trestných činov krivého obvinenia a krivej výpovede a krivejprísahy. Uznesením úradu inšpekčnej služby z 12. decembra 2011 bolo trestné oznámeniesťažovateľa odmietnuté, pretože nebol zistený dôvod na začatie trestného stíhania alebona iný postup. V odôvodnení uznesenia vyšetrovateľ uviedol, že „v súčasnej dobe je vedené prípravné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa..., v ktorom doposiaľ nebolo vydané   právoplatné   rozhodnutie,   nie je možné   hodnoverne   a jednoznačne   vyhodnotiť skutočnosti uvádzané oznamovateľom ⬛⬛⬛⬛.“.

Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí veci, ktorá bola uznesenímokresnej   prokuratúry   z 3.   februára   2012   zamietnutá.   Prokurátorka   okresnej   prokuratúryv uznesení rovnako poukázala na prebiehajúce konanie vedené pod ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010 vo veci trestného činu útoku na verejného činiteľa, z ktorého je podozrivý sťažovateľ,a jeho   trestné   oznámenie   vyhodnotila   ako   obranné   tvrdenia   s tým,   že   práve   v uvedenejtrestnej veci je možné, resp. vhodné vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy. Sťažovateľnásledne   podal   podnet   krajskej   prokuratúre,   ktorá   ho   prípisom   č.   k.   2   Kn   93/12-6z 23. apríla   2012   odložila   ako   nedôvodný.   V nadväznosti   na   vybavenie   podnetu   podalopakovaný   podnet   generálnej   prokuratúre,   ktorá   ho   prípisom   č.   k.   IV/1   Gn   988/12-7z 18. júla   2012   odložila   taktiež   ako   nedôvodný.   Generálna   prokuratúra   argumentovalav podstate rovnako ako okresná prokuratúra a krajská prokuratúra a odmietnutie trestnéhooznámenia sťažovateľa považovala za zákonné vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie,v ktorom je potrebné objasniť rovnaké skutkové okolnosti.

Trestné   konanie   vo veci   prečinu   útoku   na   verejného   činiteľa   bolo   právoplatnezastavené uznesením vyšetrovateľa z 23. augusta 2012, lebo skutok nie je trestným činoma nie   je   dôvod   na   postúpenie   veci.   Sťažovateľ   následne   opäť   podal   trestné   oznámeniena členov zasahujúcej hliadky železničnej polície. Okresná prokuratúra ho upovedomilaprípisom   č.   k.   1   Pn   935/11-46   z 2.   decembra   2013,   že   o tomto   podnete   nebude   opäťrozhodovať,   pretože   ide   o obsahovo   totožné   podanie,   o ktorom   už   bolo   právoplatnerozhodnuté,   a uznesenie   o   zastavení   trestného   stíhania   nie   je   relevantné   pre   posúdeniekonania   zasahujúcich   policajtov.   Na   podnet   sťažovateľa   sa   vecou   zaoberal   prokurátorkrajskej prokuratúry, ktorý ho vybavil odložením, o čom sťažovateľa upovedomil prípisomč.   k.   2   Kn   93/12/220-64   z 11.   júna   2014.   Rovnakým   spôsobom   bol   vybavenýaj opakovaný podnet,   o čom   sťažovateľa   vyrozumela   generálna   prokuratúra   prípisomč. k. IV/3 Gn 898/14/1000-7 z 28. augusta 2014. Podľa sťažovateľa „generálna prokuratúra nereagovala žiadnym, nie to ešte ústavne akceptovateľným spôsobom... sťažovateľ sa tak nedočkal reálneho naplnenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože orgány polície a prokuratúry jeho trestnému oznámeniu nevenovali žiadnu (nie to ešte riadnu) pozornosť zodpovedajúcu ich zákonných povinnostiam podľa § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku“.

Sťažovateľ   odôvodnil   namietaný   zásah   do   jeho   práva   tým,   že „označení porušovatelia   práv   v trestnej veci sťažovateľa,   kde   vystupoval v pozícii   oznamovateľa – poškodeného,   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   odmietli   jeho   trestné   oznámenie, opravné   prostriedky   (sťažnosť)   a iné   prostriedky   nápravy   (podnet,   opakovaný   podnet), a to napriek tomu, že trestné oznámenie bolo dôvodné, a malo viesť k začatiu trestného stíhania spôsobom predpokladaným zákonom (trestným poriadkom)“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že označenéorgány svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné právo na inú právnu ochranu podľačl. 46   ods.   1   ústavy,   v nadväznosti   na   to   aby   zakázal   označeným   orgánom   pokračovaťv porušovaní jeho základného práva a aby im prikázal obnoviť stav pred jeho porušením.Žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 € a náhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojho základného práva na inú právnuochranu spôsobom vybavenia jeho trestného oznámenia, ktoré bolo prvýkrát odmietnutéa druhýkrát   bolo   vybavené   prípisom,   ktorým   bol   sťažovateľ   upovedomený,   že   o jehoopakovanom   trestnom   oznámení   nebude   opäť   rozhodované.   Sťažovateľ   namieta,že sa označené   orgány   polície   a prokuratúry   nezaoberali   jeho   trestným   oznámenímpostupom   v súlade   so   zákonom   a   že   nedostal   ústavne   akceptovateľnú   odpoveďna argumentáciu, ktorú v ňom uviedol.

1. K prvému trestnému oznámeniu

Sťažovateľ namieta v sťažnosti porušenie svojho základného práva uznesením úraduinšpekčnej služby o odmietnutí veci, na to nadväzujúcim uznesením okresnej prokuratúryo zamietnutí   sťažnosti   a v tejto   súvislosti   aj   spôsobom   vybavenia   jeho   podnetua opakovaného   podnetu,   ktoré   ústavný   súd   považuje   podľa   svojej   judikatúry   za   účinnéprávne prostriedky, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii na ochranu svojho základného právaproti postupu polície a okresnej prokuratúry. Až ich vyčerpaním je preto splnená podmienkaprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   proti   postupu   úraduinšpekčnej služby   vo   veci   vedenej   pod   ČVS: SKIS-500/OISZ-V-2011   a jej   uzneseniuz 12. decembra   2011,   proti   postupu   okresnej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.1 Pn 935/11 a jej uzneseniu z 3. februára 2012 a proti postupu krajskej prokuratúry vo vecivedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12 a jej prípisu z 23. apríla 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Opakovaný   podnet   sťažovateľa,   v ktorom   argumentoval   proti   odmietnutiu   jehotrestného oznámenia, bol vybavený prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 988/12-7z 18. júla 2012. Vzhľadom na to, že podaním opakovaného podnetu a jeho vybavenímsťažovateľ vyčerpal všetky jemu priamo dostupné právne prostriedky, ktorými sa moholdomáhať preskúmania zákonnosti namietaného postupu policajta a prokurátora v trestnomkonaní,   doručením   prípisu   generálnej   prokuratúry   mu   začala   plynúť   lehota   na   podaniesťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ neuviedol, kedy mu bol doručený prípis generálnejprokuratúry, nepochybne to však bolo predtým, ako podal opakované trestné oznámenie(podnet z 21. novembra 2013 bol doručený okresnej prokuratúre 28. novembra 2013).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonomustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozrinapr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Na tomto základe ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2. K opakovanému trestnému oznámeniu

O opakovanom   trestnom   oznámení,   ktoré   sťažovateľ   podal   okresnej   prokuratúre28. novembra 2013, nebolo rozhodované formou uznesenia, pretože okresná prokuratúrapo jeho preskúmaní v prípise z 2. decembra 2013 konštatovala:

„... ide o obsahovo zhodné podanie s Vašim podaním zo dňa 08. 11. 2011, o ktorom už bolo právoplatne vyšetrovateľom... dňa 12. 12. 2011 rozhodnuté a to podľa § 197 odsek 1 písm. a/ Trestného poriadku. Predmetné rozhodnutie bolo na základe Vašich podnetov už preskúmané   Krajskou   prokuratúrou   Trnava   (sp.   zn.   2   Kn   93/12)   ako   i Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, pričom Vaše podnety boli odložené ako nedôvodné. Rozhodnutie vyšetrovateľa... podľa § 215 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku... ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010 zo dňa 23. 08. 2012, na ktoré vo Vašom podnete poukazujete, nie je relevantné pre posúdenie konania príslušníkov Policajného zboru..., nakoľko v tomto rozhodnutí   nie   je   konštatované,   že   nedošlo   k spáchaniu   skutku.   Z rozhodnutia   vyplýva, že skutok nie je trestným činom, ale vykazuje znaky priestupku, respektíve disciplinárneho previnenia, za ktoré ste už v podstate boli prepustený zo služobného pomeru policajta. S poukazom na uvedené nebude o Vašom podnete zo dňa 21. 11. 2013 opätovne rozhodované a týmto ho považujem bez prijatia zákonných opatrení za vybavený.“Sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   zákonnosti   postupu   okresnejprokuratúry   podaním   podnetu   krajskej   prokuratúre   a preskúmania   zákonnosti   postupukrajskej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2   Kn   93/12/2200   a jej   prípisomz 11. júna 2014 podaním opakovaného podnetu, čo aj využil. Pretože sťažovateľ mal protipostupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry namietanému v súvislosti s vybavenímopakovaného   trestného   oznámenia   k dispozícii   účinné   právne   prostriedky,   ústavný   súdodmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde ako neprípustnú.

Generálna   prokuratúra   vybavila   opakovaný   podnet   sťažovateľa   prípisomč. k. IV/3 Gn 898/14/1000-7 z 28. augusta 2014, v ktorom uviedla:

„Okresná prokuratúra Trnava Vás písomne upovedomila..., že Vaše podanie zo dňa 21. 11. 2013,   ktorého   obsahom   je   trestné   oznámenie   na   príslušníkov   PZ... preverovať nebude.

Dôvodom na tento postup je skutočnosť, že o obsahovo identickom podaní zo dňa 08. 11. 2011 už rozhodol vyšetrovateľ PZ vyššie citovaným uznesením.

Generálna prokuratúra SR s poukazom na takto zistené skutočnosti považuje postup Okresnej prokuratúry v Trnave za správny a zákonný, pričom pochybenie nebolo zistené ani v postupe a vyjadrení Krajskej prokuratúry v Trnave...“

Ústavný súd opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenieobvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebona podanie   obžaloby   voči   nej   na   súde   prokurátorom   nie   je   súčasťou   základného   právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).Uvedený článok ústavy garantuje ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnejmoci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb aleboprávnických osôb.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranusvojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   aleboopakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení   neskorších   predpisov),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušnýchorgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,resp. opakovaným   podnetom   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť.Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranunemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanémupodnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr.   I. ÚS 38/02,   II.   ÚS   358/06,IV. ÚS 28/06 atď.).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na inú právnu ochranu a posúdiac v tomtokontexte   sťažovateľom   namietaný   postup   generálnej   prokuratúry,   ústavný   súd   nezistilžiadny   dôvod   na   zasahovanie   do   kompetencie   generálnej   prokuratúry   v oblasti   výkonuprieskumnej   právomoci   nad   dodržiavaním   zákonnosti   postupu   vyšetrovateľova prokurátorov.   V odôvodnení   napadnutého   prípisu   generálna   prokuratúra   odkázalana dôvody uvedené v už citovanom prípise okresnej prokuratúry, s ktorým bol sťažovateľoboznámený   a ktorého   dôvody   preto   nebolo   potrebné   opakovať.   V prípise   okresnejprokuratúry   je   jednoznačne   uvedený   konkrétny   a   zrozumiteľný   dôvod   pre rozhodnutie,že nie   je   dôvod   opakovane   preverovať   tie   isté   skutočnosti,   o ktorých   už bolo   vykonanédokazovanie a ktoré boli vyhodnotené tak, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,sa   stal,   jeho   závažnosť   však   nedosahuje   intenzitu   trestného   činu   (je nepatrná).   Podľauznesenia   o zastavení   trestného   stíhania   z 23.   augusta   2012   nebolo   preukázané,že sťažovateľ   napadol   príslušníkov   železničnej   polície   úmyselne,   jeho   zistené   konanieby však mohlo byť posúdené ako priestupok alebo ako disciplinárne previnenie príslušníkaPolicajného   zboru   (ktorým   bol   sťažovateľ).   Sťažovateľ   však   už   bol   za   toto   konaniepostihnutý prepustením zo služobného pomeru policajta, a preto nebol dôvod postúpiť vecinému orgánu na jej prerokovanie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   argumentáciou   sťažovateľa,   ktorá   je   obsahom   jehoopakovaného trestného oznámenia, sa orgány činné v trestnom konaní zaoberali v rámcisúvisiacej trestnej veci, nevyhodnotili ju však v súlade s predstavou sťažovateľa, čo však nieje relevantný dôvod pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Postup generálnej prokuratúry tak nemožno považovať za neodôvodnený ani za svojvoľný.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil sťažnosť v časti týkajúcej sa postupugenerálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisomz 28. augusta 2014 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   zistené   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   rozhodolpo jej predbežnom prerokovaní o jej odmietnutí v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015