SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 121/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Vankom,Advokátska kancelária Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, Floriánska 19, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekciekontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – Západvo veci vedenej pod ČVS: SKIS-500/OISZ-V-2011 a jej uznesením z 12. decembra 2011,postupom Okresnej prokuratúry Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 935/11a jej uznesením z 3. februára 2012 a prípisom z 2. decembra 2013, postupomKrajskej prokuratúry v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12 a jej prípisomz 23. apríla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12/2200 a jej prípisomz 11. júna 2014, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo vecivedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12 a jej prípisom z 18. júla 2012 a vo veci vedenej podsp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisom z 28. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskejrepubliky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboruinšpekčnej služby – Západ (ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) vo veci vedenejpod ČVS: SKIS-500/OISZ-V-2011 a jej uznesením z 12. decembra 2011, postupomOkresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.1 Pn 935/11 a jej uznesením z 3. februára 2012 a prípisom z 2. decembra 2013, postupomKrajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.2 Kn 93/12 a jej prípisom z 23. apríla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12/2200a jej prípisom z 11. júna 2014, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskejrepubliky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12a jej prípisom z 18. júla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000a jej prípisom z 28. augusta 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľkyz 23. decembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin útoku na verejnéhočiniteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť protizasahujúcim členom hliadky železničnej polície. Sťažnosť proti uzneseniu bola zamietnutáuznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava z 15. februára 2011.Obidve uvedené uznesenia zrušil generálny prokurátor Slovenskej republiky uznesenímz 5. mája 2011. V nadväznosti na to sťažovateľ podal trestné oznámenie na zasahujúcichpolicajtov pre podozrenie z trestných činov krivého obvinenia a krivej výpovede a krivejprísahy. Uznesením úradu inšpekčnej služby z 12. decembra 2011 bolo trestné oznámeniesťažovateľa odmietnuté, pretože nebol zistený dôvod na začatie trestného stíhania alebona iný postup. V odôvodnení uznesenia vyšetrovateľ uviedol, že „v súčasnej dobe je vedené prípravné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa..., v ktorom doposiaľ nebolo vydané právoplatné rozhodnutie, nie je možné hodnoverne a jednoznačne vyhodnotiť skutočnosti uvádzané oznamovateľom ⬛⬛⬛⬛.“.
Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí veci, ktorá bola uznesenímokresnej prokuratúry z 3. februára 2012 zamietnutá. Prokurátorka okresnej prokuratúryv uznesení rovnako poukázala na prebiehajúce konanie vedené pod ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010 vo veci trestného činu útoku na verejného činiteľa, z ktorého je podozrivý sťažovateľ,a jeho trestné oznámenie vyhodnotila ako obranné tvrdenia s tým, že práve v uvedenejtrestnej veci je možné, resp. vhodné vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy. Sťažovateľnásledne podal podnet krajskej prokuratúre, ktorá ho prípisom č. k. 2 Kn 93/12-6z 23. apríla 2012 odložila ako nedôvodný. V nadväznosti na vybavenie podnetu podalopakovaný podnet generálnej prokuratúre, ktorá ho prípisom č. k. IV/1 Gn 988/12-7z 18. júla 2012 odložila taktiež ako nedôvodný. Generálna prokuratúra argumentovalav podstate rovnako ako okresná prokuratúra a krajská prokuratúra a odmietnutie trestnéhooznámenia sťažovateľa považovala za zákonné vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie,v ktorom je potrebné objasniť rovnaké skutkové okolnosti.
Trestné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa bolo právoplatnezastavené uznesením vyšetrovateľa z 23. augusta 2012, lebo skutok nie je trestným činoma nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľ následne opäť podal trestné oznámeniena členov zasahujúcej hliadky železničnej polície. Okresná prokuratúra ho upovedomilaprípisom č. k. 1 Pn 935/11-46 z 2. decembra 2013, že o tomto podnete nebude opäťrozhodovať, pretože ide o obsahovo totožné podanie, o ktorom už bolo právoplatnerozhodnuté, a uznesenie o zastavení trestného stíhania nie je relevantné pre posúdeniekonania zasahujúcich policajtov. Na podnet sťažovateľa sa vecou zaoberal prokurátorkrajskej prokuratúry, ktorý ho vybavil odložením, o čom sťažovateľa upovedomil prípisomč. k. 2 Kn 93/12/220-64 z 11. júna 2014. Rovnakým spôsobom bol vybavenýaj opakovaný podnet, o čom sťažovateľa vyrozumela generálna prokuratúra prípisomč. k. IV/3 Gn 898/14/1000-7 z 28. augusta 2014. Podľa sťažovateľa „generálna prokuratúra nereagovala žiadnym, nie to ešte ústavne akceptovateľným spôsobom... sťažovateľ sa tak nedočkal reálneho naplnenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože orgány polície a prokuratúry jeho trestnému oznámeniu nevenovali žiadnu (nie to ešte riadnu) pozornosť zodpovedajúcu ich zákonných povinnostiam podľa § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku“.
Sťažovateľ odôvodnil namietaný zásah do jeho práva tým, že „označení porušovatelia práv v trestnej veci sťažovateľa, kde vystupoval v pozícii oznamovateľa – poškodeného, ústavne neakceptovateľným spôsobom odmietli jeho trestné oznámenie, opravné prostriedky (sťažnosť) a iné prostriedky nápravy (podnet, opakovaný podnet), a to napriek tomu, že trestné oznámenie bolo dôvodné, a malo viesť k začatiu trestného stíhania spôsobom predpokladaným zákonom (trestným poriadkom)“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že označenéorgány svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné právo na inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to aby zakázal označeným orgánom pokračovaťv porušovaní jeho základného práva a aby im prikázal obnoviť stav pred jeho porušením.Žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 € a náhrady trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojho základného práva na inú právnuochranu spôsobom vybavenia jeho trestného oznámenia, ktoré bolo prvýkrát odmietnutéa druhýkrát bolo vybavené prípisom, ktorým bol sťažovateľ upovedomený, že o jehoopakovanom trestnom oznámení nebude opäť rozhodované. Sťažovateľ namieta,že sa označené orgány polície a prokuratúry nezaoberali jeho trestným oznámenímpostupom v súlade so zákonom a že nedostal ústavne akceptovateľnú odpoveďna argumentáciu, ktorú v ňom uviedol.
1. K prvému trestnému oznámeniu
Sťažovateľ namieta v sťažnosti porušenie svojho základného práva uznesením úraduinšpekčnej služby o odmietnutí veci, na to nadväzujúcim uznesením okresnej prokuratúryo zamietnutí sťažnosti a v tejto súvislosti aj spôsobom vybavenia jeho podnetua opakovaného podnetu, ktoré ústavný súd považuje podľa svojej judikatúry za účinnéprávne prostriedky, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii na ochranu svojho základného právaproti postupu polície a okresnej prokuratúry. Až ich vyčerpaním je preto splnená podmienkaprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti proti postupu úraduinšpekčnej služby vo veci vedenej pod ČVS: SKIS-500/OISZ-V-2011 a jej uzneseniuz 12. decembra 2011, proti postupu okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.1 Pn 935/11 a jej uzneseniu z 3. februára 2012 a proti postupu krajskej prokuratúry vo vecivedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12 a jej prípisu z 23. apríla 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Opakovaný podnet sťažovateľa, v ktorom argumentoval proti odmietnutiu jehotrestného oznámenia, bol vybavený prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 988/12-7z 18. júla 2012. Vzhľadom na to, že podaním opakovaného podnetu a jeho vybavenímsťažovateľ vyčerpal všetky jemu priamo dostupné právne prostriedky, ktorými sa moholdomáhať preskúmania zákonnosti namietaného postupu policajta a prokurátora v trestnomkonaní, doručením prípisu generálnej prokuratúry mu začala plynúť lehota na podaniesťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ neuviedol, kedy mu bol doručený prípis generálnejprokuratúry, nepochybne to však bolo predtým, ako podal opakované trestné oznámenie(podnet z 21. novembra 2013 bol doručený okresnej prokuratúre 28. novembra 2013).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozrinapr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Na tomto základe ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako podanú oneskorene.
2. K opakovanému trestnému oznámeniu
O opakovanom trestnom oznámení, ktoré sťažovateľ podal okresnej prokuratúre28. novembra 2013, nebolo rozhodované formou uznesenia, pretože okresná prokuratúrapo jeho preskúmaní v prípise z 2. decembra 2013 konštatovala:
„... ide o obsahovo zhodné podanie s Vašim podaním zo dňa 08. 11. 2011, o ktorom už bolo právoplatne vyšetrovateľom... dňa 12. 12. 2011 rozhodnuté a to podľa § 197 odsek 1 písm. a/ Trestného poriadku. Predmetné rozhodnutie bolo na základe Vašich podnetov už preskúmané Krajskou prokuratúrou Trnava (sp. zn. 2 Kn 93/12) ako i Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, pričom Vaše podnety boli odložené ako nedôvodné. Rozhodnutie vyšetrovateľa... podľa § 215 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku... ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010 zo dňa 23. 08. 2012, na ktoré vo Vašom podnete poukazujete, nie je relevantné pre posúdenie konania príslušníkov Policajného zboru..., nakoľko v tomto rozhodnutí nie je konštatované, že nedošlo k spáchaniu skutku. Z rozhodnutia vyplýva, že skutok nie je trestným činom, ale vykazuje znaky priestupku, respektíve disciplinárneho previnenia, za ktoré ste už v podstate boli prepustený zo služobného pomeru policajta. S poukazom na uvedené nebude o Vašom podnete zo dňa 21. 11. 2013 opätovne rozhodované a týmto ho považujem bez prijatia zákonných opatrení za vybavený.“Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu okresnejprokuratúry podaním podnetu krajskej prokuratúre a preskúmania zákonnosti postupukrajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12/2200 a jej prípisomz 11. júna 2014 podaním opakovaného podnetu, čo aj využil. Pretože sťažovateľ mal protipostupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry namietanému v súvislosti s vybavenímopakovaného trestného oznámenia k dispozícii účinné právne prostriedky, ústavný súdodmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde ako neprípustnú.
Generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľa prípisomč. k. IV/3 Gn 898/14/1000-7 z 28. augusta 2014, v ktorom uviedla:
„Okresná prokuratúra Trnava Vás písomne upovedomila..., že Vaše podanie zo dňa 21. 11. 2013, ktorého obsahom je trestné oznámenie na príslušníkov PZ... preverovať nebude.
Dôvodom na tento postup je skutočnosť, že o obsahovo identickom podaní zo dňa 08. 11. 2011 už rozhodol vyšetrovateľ PZ vyššie citovaným uznesením.
Generálna prokuratúra SR s poukazom na takto zistené skutočnosti považuje postup Okresnej prokuratúry v Trnave za správny a zákonný, pričom pochybenie nebolo zistené ani v postupe a vyjadrení Krajskej prokuratúry v Trnave...“
Ústavný súd opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenieobvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebona podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).Uvedený článok ústavy garantuje ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnejmoci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb aleboprávnických osôb.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranusvojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, aleboopakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušnýchorgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom,resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranunemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanémupodnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06,IV. ÚS 28/06 atď.).
Vychádzajúc z obsahu základného práva na inú právnu ochranu a posúdiac v tomtokontexte sťažovateľom namietaný postup generálnej prokuratúry, ústavný súd nezistilžiadny dôvod na zasahovanie do kompetencie generálnej prokuratúry v oblasti výkonuprieskumnej právomoci nad dodržiavaním zákonnosti postupu vyšetrovateľova prokurátorov. V odôvodnení napadnutého prípisu generálna prokuratúra odkázalana dôvody uvedené v už citovanom prípise okresnej prokuratúry, s ktorým bol sťažovateľoboznámený a ktorého dôvody preto nebolo potrebné opakovať. V prípise okresnejprokuratúry je jednoznačne uvedený konkrétny a zrozumiteľný dôvod pre rozhodnutie,že nie je dôvod opakovane preverovať tie isté skutočnosti, o ktorých už bolo vykonanédokazovanie a ktoré boli vyhodnotené tak, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,sa stal, jeho závažnosť však nedosahuje intenzitu trestného činu (je nepatrná). Podľauznesenia o zastavení trestného stíhania z 23. augusta 2012 nebolo preukázané,že sťažovateľ napadol príslušníkov železničnej polície úmyselne, jeho zistené konanieby však mohlo byť posúdené ako priestupok alebo ako disciplinárne previnenie príslušníkaPolicajného zboru (ktorým bol sťažovateľ). Sťažovateľ však už bol za toto konaniepostihnutý prepustením zo služobného pomeru policajta, a preto nebol dôvod postúpiť vecinému orgánu na jej prerokovanie.
Z uvedeného vyplýva, že argumentáciou sťažovateľa, ktorá je obsahom jehoopakovaného trestného oznámenia, sa orgány činné v trestnom konaní zaoberali v rámcisúvisiacej trestnej veci, nevyhodnotili ju však v súlade s predstavou sťažovateľa, čo však nieje relevantný dôvod pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Postup generálnej prokuratúry tak nemožno považovať za neodôvodnený ani za svojvoľný.
Na základe uvedeného ústavný súd posúdil sťažnosť v časti týkajúcej sa postupugenerálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisomz 28. augusta 2014 ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti ústavný súd rozhodolpo jej predbežnom prerokovaní o jej odmietnutí v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2015