znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 121/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Trexo   Industries,   Ltd., Bratislavská   cesta   1200/35B,   Šamorín,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Tiborom   Sásfaim, Advokátska kancelária, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 8 C 90/2010 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 602/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Trexo Industries, Ltd.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2014   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Trexo   Industries,   Ltd., Bratislavská   cesta   1200/35B,   Šamorín   (ďalej   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   8   C   90/2010 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 602/2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 90/2010-79 z 25. apríla 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky ako žalobkyne proti žalovanému Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o náhradu škody vo výške 516 495,20 €. Škoda bola sťažovateľke spôsobená nečinnosťou a nedodržaním   zákonných   lehôt   v   stavebnom   konaní   zo   strany   mesta   Šamorín   ako stavebného úradu, ale aj nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo v odvolacom konaní zrušené.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 602/2012-99 z 10. októbra 2013 bol rozsudok okresného   súdu   potvrdený.   Rozsudok   bol   doručený   právnej   zástupkyni   sťažovateľky 29. novembra 2013.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   označených   práv   nesprávnym posúdením neexistujúceho nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane sťažovateľky, čo malo vyplývať z údajne nesprávneho označenia ministerstva ako žalovaného v konaní, keďže   podľa   názoru   všeobecných   súdov   vecne   pasívne   legitimovaná   bola   Slovenská republika, teda nie ministerstvo.

Uvedený právny názor všeobecných súdov   je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré sťažovateľka konkrétne označuje. Z tejto judikatúry podľa nej vyplýva, že ak je zo žaloby zrejmé, že smeruje proti štátu, a nie proti organizačnej zložke štátu, ktorá pred súdom len koná za štát, ale sama nemôže   byť   účastníkom   konania,   je   povinnosťou   súdu   účastníka   podľa   §   43   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyzvať   na   odstránenie   tejto   vady   podania.   Pritom poučovaciu povinnosť možno realizovať len v rámci procesných práv a povinností a nesmie ním byť zasahované do hmotného práva. Z rámca procesného poučenia teda nevybočuje také   poučenie,   ktorým   súd   vyzval   žalobcu,   aby   odstránil   vadu   podania   spočívajúcu v nesprávnom označení účastníka.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 8   C 90/2010 a krajským   súdom   pod   sp.   zn. 9 Co 602/2012 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 25. apríla 2012 a krajského súdu z 10. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená okresnému   súdu   na ďalšie   konanie. Domáha sa   tiež   finančného zadosťučinenia vo výške 33 000 € od krajského súdu, ako aj náhrady trov konania taktiež od krajského súdu.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 602/2012-99 z 10. októbra 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 90/2010-79 z 25. apríla 2012. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka sa domáhala náhrady škody, ktorú jej mal spôsobiť žalovaný označený ako ministerstvo, a to nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím.   Podľa   §   3   ods.   1   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   štát   zodpovedá   za   škodu,   ktorá   bola   spôsobená   orgánmi   verejnej   moci. Sťažovateľka však žalovala nie Slovenskú republiku, ale nesprávne priamo ministerstvo. Uplatnila teda svoj nárok proti vecne pasívne nelegitimovanému subjektu, a preto nemohla byť v konaní bez ďalšieho úspešná. Označenie ministerstva ako žalovaného v konaní nebolo vadou podania, ktorá by si zo strany súdu vyžadovala postup v zmysle ustanovenia § 43 Občianskeho súdneho poriadku, ako to namietala v odvolaní sťažovateľka. Znamená to, že okresný   súd   nebol   povinný   vyzvať   sťažovateľku,   aby   označenie   žalovaného   opravila. Ministerstvo,   ktoré   si   sťažovateľka   nesprávne   zvolila   ako   žalovaného   v   konaní,   bolo v žalobe inak označené   správne   (svojím   názvom,   svojím   sídlom),   nebol   teda   dôvod   na opravu   jeho   označenia.   Sťažovateľkou   (inak   správne)   označený   žalovaný (ministerstvo) však   nebol   nositeľom   tej   hmotnoprávnej   povinnosti,   o   ktorú   vo   veci   ide   (povinnosti nahradiť sťažovateľke škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím).   Je   to   tak   preto,   že   sťažovateľkou   označený   žalovaný   nie   je   nositeľom zodpovednosti za takúto škodu, tým je Slovenská republika.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 602/2012-99 z 10. októbra 2013.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej bolo povinnosťou všeobecných súdov poučiť   sťažovateľku   v   zmysle   §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   potrebe   spresniť označenie žalovaného tak, že žalovaným je Slovenská republika, zastúpená ministerstvom, teda nie ministerstvo samotné (ako žalovaného označila v žalobe sťažovateľka).

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľka vlastne namieta to, že nesprávnym   postupom   všeobecných   súdov   (ktoré   ju   v   rozpore   so   zákonom   nepoučili o potrebe opraviť, resp. spresniť označenie žalovaného), bola jej odňatá možnosť konať pred súdom. Všeobecné súdy totiž jej žalobu o náhradu škody zamietli bez skúmania vecnej opodstatnenosti   uplatneného   nároku,   a   to   iba   preto,   že   nesprávne   označila   osobu žalovaného.

Z uvedeného je už na prvý pohľad zrejmé, že sťažovateľka mala možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka však podľa zistenia ústavného súdu dovolanie   nepodala,   čo   znamená,   že   nevyčerpala   mimoriadny   opravný   prostriedok, na podanie ktorého bola oprávnená. Práve to zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Treba napokon uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014