znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 121/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   P.,   S., vo veci   namietaného   porušenia   bližšie neoznačených základných práv v konaní vedenom Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 5 T 194/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   P.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci   namietaného porušenia   bližšie   neoznačených   základných   práv   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   5   T   194/03.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľa a na jeho syna podal JUDr. P. B. 29. marca 2003   trestné   oznámenie   pre   vydieranie   a ohováranie.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 5 T 194/03-272   z 22.   novembra 2005 boli sťažovateľ,   ako   aj jeho syn   oslobodení   spod obžaloby v zmysle ustanovenia § 226 písm. e) Trestného poriadku. Následne sťažovateľ podal trestné oznámenie pre krivé obvinenie, avšak toto trestné oznámenie bolo odmietnuté s poukazom na rozsudok okresného súdu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ a jeho syn sa dopustili   konania,   z ktorého   boli   obvinení.   Ďalšie   pokusy   o revíziu   tohto   stanoviska prostredníctvom orgánov prokuratúry boli neúspešné. Sťažovateľ 26. júna 2008 požiadal okresný súd o opravu oslobodzujúceho rozsudku v tom zmysle, aby sa oslobodzujúci výrok opieral o ustanovenie § 226 písm. a) Trestného poriadku. Okresný súd mu však nevyhovel. Potom sa viackrát neúspešne obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Pochybenie okresného súdu týkajúce sa právneho dôvodu oslobodenia sťažovateľa a jeho syna spod obžaloby umožňuje komukoľvek považovať ich za vydieračov, čím sa im upierajú základné práva.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd preveril a opravil rozsudok okresného súdu tak,   aby   sa   oslobodzujúci   rozsudok   opieral   o ustanovenie   §   226   písm.   a)   Trestného poriadku.

2. Z rozsudku okresného súdu č. k. 5 T 194/03-272 z 22. novembra 2005 vyplýva, že ním boli sťažovateľ a jeho syn oslobodení spod obžaloby podľa § 226 písm. e) Trestného poriadku pre tri skutky právne kvalifikované ako trestný čin vydierania v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 Trestného zákona, pretože zanikla trestnosť činu. Podľa názoru okresného súdu sa nepreukázalo, že by medzi obžalovanými a poškodenými došlo k takému závažnému konfliktu, ktorý by bolo nutné kvalifikovať ako trestný čin. Nanajvýš mohlo dôjsť k spáchaniu priestupku, ktorého stíhateľnosť už zanikla vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty dvoch rokov počítanej od spáchania týchto skutkov.

Z doložky   právoplatnosti   uvedenej   na   rozsudku   vyplýva,   že   rozsudok   nadobudol právoplatnosť 26. januára 2006.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podaná sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu, ktorý sa stal právoplatným ešte 26. januára 2006. Tento rozsudok považuje sťažovateľ za porušenie svojich základných práv, a to zrejme (i keď to výslovne neuvádza) za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Je to tak z dôvodu, že podľa jeho názoru mal byť v jeho prípade použitý pre neho priaznivejší právny dôvod na oslobodenie spod obžaloby, nie teda ustanovenie § 226 písm. e), ale ustanovenie § 226 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.

Vzhľadom   na   to,   že   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   ešte 26. januára 2006, sťažnosť ústavnému súdu odovzdanú na poštovú prepravu 3. marca 2010 treba považovať za oneskorenú, keďže k jej podaniu došlo dávno po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty.

2. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd ešte poznamenáva, že aj keby bola sťažnosť podaná v zákonnej lehote, prichádzalo   by   do   úvahy   jej   odmietnutie   pre   neprípustnosť,   lebo   sťažovateľ   predtým nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytol a na ktorého použitie bol oprávnený podľa Trestného poriadku. Sťažovateľ mal totiž možnosť podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie a v ňom požadovať, aby bol spod obžaloby oslobodený z priaznivejšieho právneho dôvodu, než sa tak stalo rozsudkom okresného súdu. Sťažovateľ však odvolanie nepodal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010