znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 121/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť v právach podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   3   Co   507/06-70 z 19. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   P.   P.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2008 doručená sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.1 ústavy a základného práva na rovnosť v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 507/06-70 z 19. júna 2008.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vydania tohto nálezu:„1/ Základné práva sťažovateľa JUDr. P. P. priznané v čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 46 ods. 1, 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/507/06-70 z 19.6.2008 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/507/06-70 z 19.6.2008 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/   JUDr.   P.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-Sk   (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Z obsahu sťažnosti   zo   súvisiacich   spisov   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 49/02 a sp. zn. 11 C 190/05, do ktorých bolo nahliadnuté, vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom   pod   sp.   zn.   19 C 49/02,   v ktorom   sa   domáhal   ochrany   svojej   osobnosti   proti JUDr. D. K. ako žalovanému v 1. rade a JUDr. J. Č. ako žalovanému v 2. rade v súvislosti s podaním žalovaného v 1. rade ako právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, ktoré bolo 2. júla 2001 doručené Okresnému súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 27 C 2/01 o ochranu osobnosti.   Sťažovateľ   považoval   toto   podanie   za   hrubo   urážajúce   a poškodzujúce   jeho občiansku   česť   a pracovnú   bezúhonnosť.   Okresný   súd   o žalobe   sťažovateľa   rozhodol rozsudkom č. k. 19 C 49/02-79 z 15. októbra 2003 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal   nahradiť   trovy   konania   žalovaným   spolu   v sume   47 090   Sk.   Sťažovateľ   proti tomuto   rozsudku   podal   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 2 Co 46/04-109 z 20. októbra 2004 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania v sume 31 430 Sk. Rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 49/02-79 z 15. októbra 2003 v spojení s rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   2   Co   46/04-109   z 20.   októbra   2004   nadobudol   právoplatnosť 21. decembra 2004.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   46/04-109   z 20.   októbra   2004   podal sťažovateľ   30.   decembra   2004   dovolanie.   Súdny   poplatok   za   podané   dovolanie   uhradil okresnému súdu na jeho výzvu z 23. januára 2005 vo výške 54 000 Sk 27. januára 2005. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovaným trovy dovolacieho konania v sume 15 740 Sk. Najvyšší súd tak rozhodol potom, ako dospel k názoru, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné, a preto neostalo iné, než ho odmietnuť podľa   § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 243b ods. 4 OSP, keďže smerovalo proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu a najvyšší súd nezistil ani vady, ktoré odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 9. mája 2005 požiadal okresný súd o vrátenie kráteného súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 53 900 Sk s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), keďže jeho dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté.O tejto   žiadosti   sťažovateľa   o vrátenie   súdneho   poplatku   rozhodol   okresný   súd samostatným uznesením   č.   k. 19 C 49/02-134 z 27.   júna 2005 s výrokom: „súd návrh navrhovateľa   o vrátenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie   zamieta.“ Svoje   rozhodnutie okresný   súd   odôvodnil   tým,   že   ak   zákon   o súdnych   poplatkoch   v   §   11   ods.   3   ukladá povinnosť súdu vrátiť súdny poplatok v prípade, ak sa „podanie odmietlo“, toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že súd je povinný vrátiť súdny poplatok aj za podané dovolanie, keď bolo dovolanie odmietnuté podľa § 243 ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 OSP, pretože dotknuté   ustanovenie   hovorí   o odmietnutí   „podania“,   a nie   o odmietnutí   „dovolania“. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa prerokoval a po preskúmaní ním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dovolanie ako neprípustné odmietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ 18. júla 2005 odvolanie a navrhol napadnuté rozhodnutie odvolaciemu súdu zmeniť tak, že sa sťažovateľovi súdny poplatok v sume 53 900 Sk vracia. Uznesenie okresného súdu je podľa názoru sťažovateľa založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   spočívajúcom   v nesprávnom   výklade aplikovaného ustanovenia § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch. Zmysel, aký tomuto ustanoveniu priznal okresný súd, je v rozpore s cieľom zákonodarcu. Vo veci sťažovateľa bolo   najvyšším   súdom   jeho   podanie   odmietnuté.   Okresný   súd   nesprávne   interpretoval pojem   „podanie“   v § 11   ods.   3   zákona   o súdnych   poplatkoch,   pretože   „podaním“   toto ustanovenie rozumie aj dovolanie. Ak najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, svojím rozhodnutím   deklaroval,   teda   autoritatívne   konštatoval,   neexistenciu   práva   sťažovateľa podať   dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu.   Ak   sťažovateľ   nebol   oprávnený dovolanie podať, potom poplatok za podanie dovolania zaplatil ten, kto ho nebol povinný zaplatiť, a preto sa poplatok musí vrátiť.

O tomto odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Co 261/05-141 z 15.   marca   2006   tak,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   19   C   49/02-134 z 27. júna 2005 potvrdil, keď ho považoval za vecne správne a s jeho dôvodmi sa stotožnil. Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   v jeho   odvolaní   odvolací   súd   uviedol,   že   nie   je správna, a to preto, že najvyšší súd mohol k svojmu rozhodnutiu o odmietnutí dovolania dospieť až po preskúmaní veci. Uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 261/05-141 z 15. marca 2006 nadobudlo právoplatnosť 21. apríla 2006.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 6. decembra 2005 žalobu o zaplatenie 53 900 Sk proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorú okresný súd prerokovával pod sp. zn. 11 C 190/05. Sťažovateľ tvrdil, že okresný súd vo veci sp. zn. 19 C 49/02 potom, ako najvyšší súd odmietol jeho dovolanie, ostal nečinný a predmetný súdny poplatok za podané dovolanie mu nevrátil. Preto sa podaním z 3. júna 2005 „Návrhom na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.“ obrátil na žalovaného, avšak ten v zákonom ustanovenej lehote nereagoval, a preto sťažovateľovi neostalo nič iné, ako podať proti nemu žalobu o náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 49/02, ktorým mu vznikla škoda vo výške 53 900 Sk.

O podanej   žalobe   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   190/05-52 z 8. septembra 2006 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd tak rozhodol vychádzajúc z toho, že nejde o prípad náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 49/02 v dôsledku   jeho   nečinnosti,   keďže   okresný   súd   vo   veci   sp.   zn.   19   C   49/02   o návrhu sťažovateľa na vrátenie súdneho poplatku za podané dovolanie rozhodol uznesením č. k. 19 C   49/02-134   z 27.   júna   2005.   Keďže   toto   uznesenie   okresného   súdu   bolo   následne potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 261/05-141 z 15. marca 2006 a nadobudlo právoplatnosť 21. apríla 2006, nemôže ísť ani o prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktorým   navrhol   odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobe vyhovie. V odvolaní poukázal na to, že na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa so žiadosťou o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody obrátil podaním z 3. júna 2005 a okresný súd vo veci sp. zn. 19 C 49/02 o jeho žiadosti o vrátenie súdneho poplatku doručenej okresnému súdu 9. mája 2005 rozhodol až 27. júna 2005. Nesprávnym úradným postupom je aj stav, keď štátny orgán nekoná, hoci je konať povinný. Ak nebol vrátený súdny poplatok okresným súdom sťažovateľovi   bez   ďalšieho   po   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   o odmietnutí   dovolania, vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   náhradu   škody   z nesprávneho   úradného   postupu. Nesprávnym   úradným   postupom   súdu   je   nielen   jeho   úplná   nečinnosť,   teda   spôsobenie zbytočných   prieťahov   v konaní,   ale   aj   nečinnosť,   ktorá   je   výsledkom   nesprávnych a nezákonných   úvah   súdu.   Pre   prípad,   že   odvolací   súd   napriek   uvedeným   argumentom sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdí, požiadal sťažovateľ odvolací súd, aby   pripustil   proti   svojmu   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   dovolanie,   pokiaľ   ide   o otázku zásadného právneho významu, a to „Vráti sa zaplatený súdny poplatok splatný podaním dovolania, ak sa dovolanie odmietlo, bez ďalšieho tomu, kto ho zaplatil?“.

Krajský súd nariadil vo veci sp. zn. 3 Co 507/2006 pojednávanie na 19. jún 2008. Na tomto pojednávaní sa zúčastnil sťažovateľ a poverený zástupca žalovaného. Sťažovateľ v jeho   priebehu   poukázal   na   to,   že „nesprávny   úradný   postup   a nevrátenie   súdneho poplatku namieta od samého momentu ako sa malo rozhodnúť o jeho vrátení až do teraz, lebo doteraz súdny poplatok vrátený nebol“. Sťažovateľ poukázal zároveň aj na zmenu právnej úpravy – novelizáciu zákona o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 1. júla 2007 – podľa ktorej je zrejmé, že súdny poplatok sa vracia nielen v prípade odmietnutia podania, ale aj v prípade odmietnutia dovolania.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 507/06-70 z 19. júna 2008 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 190/05-52 z 8. septembra 2006   potvrdil   a trovy   odvolacieho   konania   žalovanému   nepriznal.   V odôvodnení   tohto rozsudku krajský súd uviedol, že sťažovateľ správne tvrdí, že o vrátení súdneho poplatku koná   súd   z úradnej   povinnosti,   avšak   v konaní   nebolo   preukázané,   že   by   okresný   súd vo veci   sp.   zn.   19   C   49/02   takto   nepostupoval.   Ak   bol   okresný   súd   vo   veci   sp.   zn. 19 C 49/02 po rozhodnutí najvyššieho súdu o podanom dovolaní toho názoru, že nárok na vrátenie súdneho poplatku sťažovateľovi nevznikol, v takom prípade nebol povinný o tom z úradnej moci vydať rozhodnutie, jeho povinnosťou po vrátení spisu z najvyššieho súdu, k čomu došlo 14. apríla 2005, bolo vo vzťahu k súdnym poplatkom spis iba poplatkovo preveriť a dať príkaz na uloženie do archívu. Keďže sťažovateľ podal žiadosť o vrátenie súdneho poplatku z 2. mája 2005, okresný súd o nej konal a rozhodol uznesením z 27. júna 2005,   ktoré   je právoplatné od 21.   apríla   2006. Okresný   súd   bol preto   v konaní sp.   zn. 11 C 190/05 viazaný v zmysle § 134 OSP právoplatným uznesením okresného súdu č. k. 19 C 49/02-134 z 27. júna 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 261/05-141 z 15.   marca   2006   a nemožno   o prípadnom   vrátení   súdneho   poplatku   konať   znovu, čo vyplýva z § 170 ods. 1 OSP a § 159 ods. 3 OSP. Podľa názoru krajského súdu okresný súd vo veci sp. zn. 19 C 49/02 konal bez prieťahov. Ak sťažovateľ poukazoval na zmenu ustanovenia § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 1. júla 2007, ktorá jasnejšie stanovila, ktoré súdne poplatky sa vracajú a z ktorej podľa jeho názoru vyplýva povinnosť   súdny   poplatok   za   dovolanie   v prípadoch   zhodných   s prípadom   sťažovateľa vrátiť, toto tvrdenie sťažovateľa nepovažoval krajský súd za významné preto, že táto novela zákona o súdnych poplatkoch na sťažovateľovu vec nedopadá, keďže nepôsobí spätne, ako aj preto, že o jeho žiadosti o vrátenie súdneho poplatku už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní sp. zn. 19 C 49/02.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že rozhodnutie okresného súdu č. k. 19   C   49/02-134   z 27.   júna   2005   a rovnako   tak   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 261/05-141 z 15. marca 2006 sú zmätočné a nadbytočné, pretože nebol žiaden vecný a právny dôvod reagovať na žiadosť sťažovateľa o vrátenie súdneho poplatku rozhodnutím, čo vyplýva podľa názoru sťažovateľa aj z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. 3 Co 507/06-70 z 19. júna 2008.

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu č. k. 3 Co 507/06-70 z 19. júna 2008 došlo podľa názoru sťažovateľa preto, že toto rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, neobsahuje náležitosti odôvodnenia rozsudku podľa § 157 ods. 2 OSP a nie je z neho   najmä   zrejmé,   ako   sa   krajský   súd   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľa v odvolaní, o ktorom rozhodoval.

Keďže krajský súd podľa názoru sťažovateľa neodôvodnil odlišnosť svojho právneho názoru od názoru dominujúceho v rozhodnutiach iných súdov, pristupoval k sťažovateľovi v rozpore s princípom rovnosti a nediskriminácie vyplývajúcim z čl. 12 ods. 1 ústavy. Ak sa každý môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne, odchýliť sa od tejto zásady možno iba v prípade, ak je na takýto postup relevantný dôvod, ktorý navyše musí byť v rozhodnutí súdu   uvedený. Postup krajského súdu, ktorý   nerešpektoval tento princíp, bol voči sťažovateľovi preto diskriminačný.

K porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy malo dôjsť preto, že sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na majetok, ktorým bol aj zaplatený   súdny   poplatok,   pretože   tento   mu   v zmysle   §   11   ods.   3   zákona   o súdnych poplatkoch bol okresný súd povinný vrátiť. Sťažovateľ spoliehajúc sa na právnu úpravu mal pohľadávku   na jeho   vrátenie,   svedčala   mu   legitímna   nádej   na nadobudnutie   tohto   jeho majetku – na vrátenie súdneho poplatku, pretože pre povinnosť okresného súdu vrátiť mu poplatok boli splnené všetky predpoklady ustanovené zákonom.

K porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy malo dôjsť tým, že rozsudok krajského súdu je v rozpore s princípom, podľa ktorého je štát   povinný   odstrániť   každú   nezákonnosť,   ku   ktorej   došlo   pri   výkone   štátnej   moci. K náprave v tomto prípade mohlo dôjsť iba vyhovením sťažovateľovej žalobe o náhradu škody.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľa,   že rozsudkom   krajského súdu   č. k. 3 Co/507/06-70 z 19. júna 2008 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Nahliadnutím   do   pripojeného   súvisiaceho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ podal   dovolanie   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   z dôvodov   uvedených v § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd si v tomto smere vyžiadal aj stanovisko priamo od sťažovateľa, ktorý mu na dopyt z 10. marca 2009 uviedol, že dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu podal a faxom doručil opis predmetného dovolania ústavnému súdu. Dovolanie bolo podané 10. septembra 2007.

O podanom   dovolaní   ku   dňu   rozhodnutia   ústavného   súdu   najvyšším   súdom   ešte rozhodnuté nebolo. Vzhľadom na túto skutočnosť právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľa   vyplývajúcim   z ústavy   a dohovoru   prináleží   najvyššiemu   súdu v dovolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009