znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 121/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., trvale bytom B., zastúpenej advokátom Mgr. R. A., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 282/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2006 doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   H.,   trvale   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom Mgr. R. A., so sídlom B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 282/98.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v roku 1990 stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných v súčasnosti na liste vlastníctva č. 504, katastrálne územie   B.,   vedenom   Správou   katastra   B.,   a to   na   základe   dvoch   kúpnych   zmlúv. Predávajúci sa napriek tomu, že už k týmto nehnuteľnostiam nemal žiadne právo, odmietol z nich vysťahovať, vypratať ich a odovzdať ich sťažovateľke. Z toho dôvodu sťažovateľka 1. februára 1991 podala na bývalom Obvodnom súde Bratislava III (neskôr Okresný súd Bratislava III, ďalej len „okresný súd“) návrh na vypratanie nehnuteľností. Okresný súd 5. novembra 1997 rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 19/91-131 a uložil odporcovi povinnosť vypratať nehnuteľnosti v lehote 15 dní po zabezpečení náhradného ubytovania zo strany sťažovateľky.   Sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd   jej   označeným   rozsudkom   uložil povinnosť   zabezpečiť   odporcovi   náhradné   ubytovanie   aj   napriek   tomu,   že   takéto rozhodnutie v konaní nenavrhovala a nežiadal ho ani odporca, a aj napriek tomu, že takéto rozhodnutie vo veci nemá v zákone oporu. Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím okresného súdu,   ktorý   o bytovej   náhrade   rozhodol   analogicky   podľa   §   712   ods.   2   Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 153/1997 Z. z., ako aj so zreteľom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, ktorým sa domáhala, aby   odvolací   súd   zmenil   prvostupňový   rozsudok   v časti   týkajúcej   sa   bytovej   náhrady a odporcovi túto nepriznal. Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 17 Co 282/98-155 z 18.   novembra   1998   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľka   nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom sa uvádza, že „nepriznanie bytovej náhrady odporcovi by bolo v rozpore s čl. VI a čl. VII Občianskeho zákonníka pred novelou (zák. č. 509/1991 Zb.), keďže išlo o právny vzťah vzniknutý pred účinnosťou tejto novely, v zmysle ktorých výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí byť v súlade s pravidlami spolužitia a nikto nesmie zneužívať svoje práva proti záujmom spoločnosti   alebo   spoluobčanov   a nesmie   sa   na   ich   úkor   obohacovať.“. Podľa   názoru sťažovateľky   odôvodneniu   analogického   rozhodnutia   podľa   §   712   ods.   2   Občianskeho zákonníka okresným súdom ako aj krajským súdom chýbajú nielen dostatočné právne, ale aj vecné   dôvody,   a pre   takéto   rozhodnutie „nielen   že   nie   je   v zákone   opora,   ale   ktoré   je priamo v rozpore so zákonom a podľa môjho názoru aj v rozpore s Ústavou SR“.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s odôvodnením   rozsudkov,   ktoré   sa   odvolávajú   na ustanovenie   §   3   Občianskeho   zákonníka   resp.   čl.   VI   a čl.   VII   Občianskeho   zákonníka platného   v čase   rozhodovania   a   namieta,   že   jej   snaha   ako   vlastníka   predmetných nehnuteľností   vykonávať   vlastnícke   práva   nemôže   byť   kvalifikovaná   ako   rozporná s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukazuje na súdne konania o neplatnosť kúpnych zmlúv,   resp.   o určenie   vlastníckeho   práva   odporcu   k nehnuteľnostiam   v dôsledku odstúpenia   od   kúpnych   zmlúv,   ktoré   začali   na   návrh   odporcu   a v ktorých   bol   odporca neúspešný. Sťažovateľka pritom vyslovuje názor, že v prípade, keby jej správanie nebolo v súlade s dobrými mravmi, „by konajúce súdy museli nepochybne dospieť k záveru, že kúpne zmluvy sú absolútne neplatné podľa ust. 39 OZ. Teda aj z tohto hľadiska rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III. a Krajského súdu v Bratislave neobstojí.“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd, ako aj krajský súd, rozhodli uvedenými rozsudkami   vecne nesprávne a „Krajský súd   v Bratislave,   ktorý   vo veci   konal   ako súd odvolací a teda posledný, svojím rozsudkom zo dňa 18. 11. 1998, č. k. 17 Co 282/98-155, tým,   že   vypratanie   mojich   nehnuteľností   odporcom   podmienil   mojou   povinnosťou zabezpečiť odporcovi náhradné ubytovanie, nedôvodne a v rozpore so zákonom obmedzil moje   vlastnícke   práva,   čím   zároveň   porušil   moje   základné   ľudské   práva   a slobody garantované Ústavou Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľka argumentuje článkom 20 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „Vyvlastnenie alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“ a poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkom obmedzil jej vlastnícke práva, pričom nebola splnená ani jedna z uvedených štyroch podmienok. Preto sa domnieva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd zaručených ústavou.

V sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   si   je vedomá,   že   nevyužila   možnosť   podať generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, pretože jej v tom bránil nepriaznivý zdravotný stav. Taktiež si je sťažovateľka vedomá toho, že sťažnosť podáva po uplynutí lehoty ustanovenej na jej podanie v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). S poukazom na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako aj § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 58 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žiada, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal, resp. jej prijatie neodmietol, pretože tak nevyužitie   možnosti   uplatnenia   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   resp.   podanie podnetu na jeho uplatnenie, ako aj zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti boli spôsobené z ospravedlniteľných dôvodov, ktoré sú podľa jej presvedčenia hodné osobitného zreteľa, čo je zároveň dôvodom pre odpustenie zmeškania lehoty na podanie sťažnosti. Týmto   dôvodom   je   zdravotný   stav   sťažovateľky.   Ako   dôkaz   sťažovateľka   predložila lekárske správy potvrdzujúce jej ťažké zdravotné postihnutie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti   rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví   porušenie   základného   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   17   Co   282/98,   zruší   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   282/98-155 z 18. novembra   1998, vráti   mu   vec   na   ďalšie   konanie   a prizná   sťažovateľke   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane základného práva alebo slobody, ústavný súd zásadne nie je oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Prijatiu   sťažnosti   bráni   ústavný   princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Vlastnícke právo zaručené v čl. 20 ods.   1 a 4 ústavy   pred jeho ohrozením   alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovateľka uplatnila nárok na ochranu svojho majetku návrhom na vypratanie nehnuteľností, o ktorom všeobecné súdy riadne konali a rozhodli. Ústavný súd nie   je   oprávnený   rozhodovať   o veciach,   ktoré   sú   zverené   do   rozhodovacej   právomoci všeobecných súdov a hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento postup a rozhodnutie v celom rozsahu rešpektuje   princípy   spravodlivého   procesu   vyjadrené v čl.   46   až   48   ústavy.   Právomoc ústavného   súdu   nemôže   v takom   prípade   založiť   to,   že   sťažovateľka   nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu, ktorý v jej veci potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka   v   návrhu   rozhodnutia   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 282/98 bolo porušené jej právo   zaručené   v čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy,   pričom   porušenie   svojho   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy odôvodnila nesprávnym právnym názorom krajského súdu vyjadrenom v rozsudku sp. zn. 17 Co 282/98 - 155 z 18. novembra 1998 bez toho, aby súčasne namietla porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu, a preto toto porušenie ani nemohlo byť preukázané.

Vychádzajúc   z uvedeného,   aj   so   zreteľom   na   dôvody   sťažnosti   a návrh   na rozhodnutie vo veci samej, v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (IV. ÚS 66/03, II. ÚS 122/04, II. ÚS 142/05 ) ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je podanie sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Sťažovateľka vedomá si tejto zákonnej podmienky ako aj toho, že namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. februára 1999, požiadala   o odpustenie   zmeškania   lehoty.   Zmeškanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti ústavnému súdu však nemožno odpustiť. Ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde dovoľuje ústavnému súdu odpustiť z dôvodov hodných osobitného zreteľa len nevyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon navrhovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, ale nie zmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   (III.   ÚS   162/03).   Z toho   vyplýva, že   je   daný   aj dôvod   odmietnutia   sťažnosti   ako podanej oneskorene.

V súvislosti so žiadosťou sťažovateľky v zmysle § 53 ods. 2 zákona, aby ústavný súd z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   neodmietol   prijať   jej   sťažnosť   pre   nesplnenie podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. z dôvodu nevyčerpania účinných právnych prostriedkov ochrany jej základných práv a slobôd, za ktorý považuje podnet   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   ústavný   súd uvádza, že v súlade s judikatúrou ústavného súdu samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie je iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv a slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (I. ÚS 67/02 ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006