znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 121/04-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu   Jána   Mazáka   v   konaní   o   sťažnosti   MUDr.   Pavla   Žitvu,   bytom   B.,   zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci sp.   zn. 3 Obdo 2/02 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   MUDr.   Pavla   Žitvu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 2/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 2/02 konal bez zbytočných prieťahov.

  3. MUDr. Pavlovi Žitvovi   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania MUDr. Pavlovi Žitvovi vo výške 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   O.   Š.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. apríla 2004 doručené   podanie   MUDr.   Pavla   Žitvu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   označené   ako „Sťažnosť“. Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľ   ním   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 2/02 vo veci jeho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   20 Cob 183/2000   zo   17.   decembra   2000,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozsudok Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   19   Cb   584/98   z 11.   novembra   1999   v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ   uviedol,   že   23.   marca   2001   podal   najvyššiemu   súdu   dovolanie   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 20 Cob 183/2000 zo 17. decembra 2000 proti odporcovi Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   v   konaní   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia 166 358,88 Sk s príslušenstvom.

Podľa sťažovateľa: „Jediný procesný úkon, ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky... odo dňa doručenia dovolania do dnešného dňa urobil, bolo zaslanie vyjadrenia odporcu k dovolaniu s tým, že navrhovateľ má možnosť sa v lehote 15 dní písomne vyjadriť (dňa 15. 10. 2001). Navrhovateľ sa následne vyjadril...

Napriek tomu, že od podania odvolania dňa 20. 03. 1991 (správne má byť uvedené 20. 3. 2001) prešli už viac ako tri roky do dnešného dňa zo strany súdu nebolo nariadené ani jedno pojednávanie vo veci, ani sa o veci nerozhodlo.“

Najvyšší súd nereagoval na žiadosť sťažovateľa na ďalšie konanie vo veci a ani na sťažnosť   na   nečinnosť   súdu   podanú   23.   januára   2004   podľa   §   17   zákona   Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v primeraných   lehotách   spôsobom   stanoveným   zákonom,   v právnej   veci   navrhovateľa, MUDr.   Pavla   Žitvu,   B.   proti   odporcovi   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa,   Bratislava o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   166.358,88   Sk   s príslušenstvom   došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.   Ústavný   súd   preto   prikazuje   Najvyššiemu   súdu   v Bratislave,   aby   vo   veci   bez zbytočného odkladu ďalej konal.

Zároveň Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk z dôvodu morálnej a finančnej ujmy spôsobenej nekonaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v primeraných lehotách.

Zároveň Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody   na   jej   odmietnutie,   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona   ju   uznesením   č.   k. II. ÚS 121/04-13 z 5. mája 2004 prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 14. júla 2004 (sp. zn. KP 8/04) doručenom ústavnému súdu 19. júla 2004) okrem toho uviedol:

„Na   výzvu   z 12.   mája   2004   a urgenciu   z 23.   júna   2004   oznamujem,   že   vo   veci Okresného   súdu   v Žiline   sp.   zn.   19   Cb   584/98   bol   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky predložený na rozhodnutie o dovolaní 25. januára 2002. Vec je vedená pod sp. zn. 3 Obdo 2/02. O dovolaní zatiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol. Predpokladá sa, že príslušný senát bude o dovolaní rozhodovať v auguste 2004.

K sťažnosti   žalobcu   v uvedenej   veci,   v ktorej   namieta   porušenie   práva   na prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   uvádzam,   že vzhľadom na počet vecí, ktoré jednotlivým senátom obchodného kolégia ročne dôjde, počet vecí, ktoré senáty mesačne vybavia a ich snahu veci v zásade vybavovať podľa poradia, ako boli Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložené,   považujeme dobu, za ktorú bude vec   vybavená   (rozhodnutá)   za   primeranú.   Dlhšia   doba   vybavenia   je   zapríčinená   aj personálnymi   problémami,   ktoré   vznikli   v súvislosti   s neúplným   obsadením   senátov obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“

II.

  Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a porušenia   práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 2/02.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí,   ak štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu...“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pokiaľ ide o povahu veci, ústavný súd konštatoval, že rozhodovanie najvyššieho súdu o dovolaní sa týka otázky zásadného právneho významu.

Sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v označenom konaní najvyššieho súdu o jeho dovolaní 23. januára 2004.

  Zo stanoviska najvyššieho súdu k veci sp. zn. 3 Obdo 2/02 vyplynulo, že spis bol predložený tomuto súdu 25. januára 2002 (na rozdiel od sťažovateľovho tvrdenia, ktorý uvádza ako dátum doručenia svojho dovolania najvyššiemu súdu 23. marec 2001). Najvyšší súd v tejto veci doteraz nerozhodol a neurobil v nej žiadny úkon, t. j. je nečinný viac ako dva   a pol   roka   (30   mesiacov),   čo   vyplynulo   aj   z informácie   jeho   predsedu   podanej 23. augusta 2004.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 2/02 porušené bolo.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal najvyššiemu súdu, aby vo veci sp. zn. 3 Obdo 2/02 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Hoci ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   ústavný   súd   považoval   za   potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení.  

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie 100 000 Sk, pričom k tomuto rozsahu ďalej uviedol:

„... Neschopnosť súdu právoplatne rozhodnúť počas viac ako 3 rokov o dovolaní nie je v žiadnom prípade akceptovateľná a ospravedlniteľná. Takýto postup navyše ponecháva sťažovateľa dlhodobo v stave právnej a finančnej neistoty.

Z uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľ   domáha   spravodlivého   finančného zadosťučinenia   a primeraného   odškodnenia,   a to   z titulu   zmiernenia   nemajetkovej   ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nečinnosti súdu, ktorý nebol za tri roky schopný definitívne rozhodnúť o nároku sťažovateľa...“  

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   nečinnosti   najvyššieho   súdu   v rámci   konania sp. zn. 3 Obdo 2/02, berúc do úvahy konkrétne okolnosti a povahu prípadu vrátane pozície sťažovateľa sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd   považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún)   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. O. Š. a ktoré vyčíslil sumou 9 340 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2004