znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 121/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť DELTA MANAGEMENT GmBH, spol. s r. o., Košice, Moldavská 8, zastúpenej advokátom JUDr. P. K., Košice, vo veci porušenia jej základného práva   na prejednanie veci   nezávislým a nestranným súdom   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1816/98 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Nc 77/02-109 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť DELTA MANAGEMENT GmBH spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. januára 2003   doručené   podanie   DELTA   MANAGEMENT   GmBH,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľ“), Košice, Moldavská 8, označené ako „Ústavná sťažnosť vo veci porušenia základného práva podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu“.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ňou   namieta   porušenie   svojho základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní pred Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 4 C 1816/98.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ je účastníkom konania vedeného na Okresnom súde v Trebišove pod sp. zn.   4   C   1816/98,   ktoré   doposiaľ   nie   je   právoplatne   skončené.   Návrhom   na   začatie konania zo dňa 30. 10. 1998, sa sťažovateľ domáhal proti odporcovi V. B. vylúčenia veci z exekúcie. Vo veci rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 30. 8. 2000 tak, že návrh sťažovateľa   zamietol   a zaviazal   ho   na   náhradu   trov   konania.   Na   základe   odvolania sťažovateľa uznesením zo dňa 27. 2. 2001 zrušil odvolací súd napadnutý rozsudok a vrátil vec   prvostupňovému   súdu.   Na   pojednávaní   uskutočnenom   dňa   13.   8.   2002   predniesol sťažovateľ   ústne   do   zápisnice   námietku   zaujatosti,   dôvody   ktorej   následne   doplnil podaniami zo dňa 15. 8. 2002 a 20. 11. 2002. Dňa 21. 11. 2002 rozhodol Krajský súd v Košiciach   o námietke   zaujatosti   tak,   že   sudkyňa   JUDr.   E.   P.   nie   je   vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 1. 2003.   Dňa   13.   1.   2003   bolo   sťažovateľovi   doručené   predvolanie   Okresného   súdu v Trebišove na pojednávanie nariadené na deň 7. 2. 2003.

...Námietku zaujatosti sudkyne JUDr. E. P. vzniesol sťažovateľ neodkladne po tom, ako   sa   dozvedel   o skutočnostiach,   pre   ktoré   je   sudkyňa   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania vo veci v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p.

Ako   vyplynulo   z vyjadrenia   sudkyne   zo   dňa   13.   11.   2002   právneho   zástupcu žalovaného spoznala v roku 1987. Istý čas uňho dokonca vykonávala koncipientsku prax. Od roku 1992 pôsobila JUDr. E. P. v advokácii ako advokátka so sídlom v Trebišove, Nám. mieru 638 až do času pozastavenia výkonu advokácie. V rovnakej budove mal svoje sídlo i právny   zástupca   žalovaného,   čo   preukázal   sťažovateľ   výňatkom   zo   zoznamu   advokátov uverejneného Slovenskou advokátskou komorou. Podľa vedomostí sťažovateľa sudkyňa si v osobnom   živote   s právnym   zástupcom   sťažovateľa   tyká   a ich   vzťahy   presahujú   bežnú kolegialitu.

Na pojednávaní dňa 13. 8. 2002 sa sudkyňa správala spôsobom opísaným v čestnom vyhlásení   konateľa   sťažovateľa   z dňa   15.   8.   2002,   ktorý   vyvoláva   pochybnosť   o jej nezaujatosti.

...   Napriek   tomu,   že   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   má   každý   právo   na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom a v zmysle tohto článku vykonávajúcom ustanovení § 14 ods. 1 O. s. p. je sudkyňa ex lege vylúčená z pojednávania a rozhodovania veci pre jej pomer k právnemu zástupcovi žalovaného, nespravovala sa sudkyňa citovaným článkom   ústavy   a zákonom   stanoveným   postupom,   keď   uvedené   skutočnosti   neoznámila predsedovi súdu, a vo veci konala ďalej. Rovnako tak Krajský súd v Košiciach s ohľadom na skutočnosti uvedené v námietke zaujatosti, v podaniach sťažovateľa zo dňa 15. 8. 2002 a 20.   11.   2002   ako   i v samotnom   vyjadrení   sudkyne   zo   dňa   13.   11.   2002   neprihliadol k vylúčeniu   sudkyne   z úradnej   povinnosti,   neposkytol   navrhovateľovi   ochranu   jeho porušovaných práv, a spravoval sa výlučne tvrdením sudkyne o tom, že sa táto necíti byť zaujatá, keďže jej vzťah s právnym zástupcom žalovaného je údajne „rýdzo kolegiálny“. Uvedené tvrdenie sudkyne postačovalo Krajskému súdu v Košiciach bez ďalšieho na to, aby rozhodol o tom, že sudkyňa nie je vylúčená.

...   Ako   vyplýva   z judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nezávislosť a nestrannosť súdov musia byť takej povahy, aby súd ako rozhodca sporu o právo mal postavenie nezúčastneného subjektu (III. ÚS 16/00). Podľa judikatúry ÚS SR a štrasburskej judikatúry   existujú   v súvislosti   s otázkou   „nestrannosti“   dva   aspekty   tejto   požiadavky. Z hľadiska subjektívneho sa posudzuje osobné presvedčenie a správanie konkrétneho sudcu v danej veci t. j. či je súd zbavený osobnej zaujatosti a predsudkov. Podľa objektívneho hľadiska   musí   súd   poskytovať   dostatočné   záruky   vyvrátenia   akýchkoľvek   oprávnených pochybností. (Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. 6. 1996; Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997). Posudzuje sa aj to, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu nestrannosť sudcu   spochybniť.   V tomto   smere   môžu   mať   dokonca   určitý   význam   aj   zjav,   zdanie. (Ferrantelli   and   Santangelo   v.   Taliansko   z 7.   8.   1996).   Spravodlivosť   nielenže   má   byť vykonávaná, musí sa aj javiť, že je vykonávaná. Podstatou je tu aj dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať. (Delcourt v. Belgicko, 1970)....   Sudkyňa   Okresného   súdu   v Trebišove   neprihliadla   k jej   vylúčeniu   z úradnej povinnosti a vo   veci   konala   ďalej,   čím   tento súd prestal   spĺňať   podmienku nezávislého a nestranného súdu.

K vylúčeniu   sudkyne   neprihliadol   ani   Krajský   súd   v Košiciach   napriek   existencii zákonom   stanovených   predpokladov.   Do   úvahy   vzal   pri   svojom   rozhodovaní   výlučne stanovisko sudkyne a opomenul sa zaoberať skutočnosťami preukázanými ako sťažovateľom tak i samotnou sudkyňou.

V dôsledku   postupu   Okresného   súdu   v Trebišove   a rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach bolo sťažovateľovi odňaté právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom garantované Ústavou Slovenskej republiky ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podať opätovný návrh na vylúčenie sudkyne nie je možné. Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach nie je prípustný opravný prostriedok, keďže odvolanie nie je v zmysle ust. § 202 O. s. p. prípustné a rovnako tak nie je prípustné v zmysle ust. § 236 ods. 1 O. s. p. ani dovolanie (nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu). Pokiaľ by aj sťažovateľ vyčkal v konaní na rozhodnutie vo veci samej a následne by uplatnil riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky   s odvolacím   alebo   dovolacím   dôvodom   týkajúcim   sa   rozhodovania   veci vylúčeným   sudcom,   nebol   by   taký   postup   sťažovateľa   účelný   a navyše   by   sa   tým neodstránilo porušovanie jeho práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom. V priebehu obdobia do rozhodnutia vo veci samej by totiž pretrvávalo porušovanie ústavou garantovaného práva sťažovateľa.

Iba formálne prejednanie a rozhodnutie o návrhu na vylúčenie súdu nadriadeným súdom   ešte   neznamená   poskytnutie   ochrany   základným   právam   sťažovateľa   v súdnom konaní garantovaných ústavou.

Sťažovateľ vyčerpal všetky právne prostriedky nápravy na ochranu jeho základných práv a niet iného súdu, ktorý by chránil jeho práva.

Keďže   v tejto   situácii   niet   iných   prostriedkov   nápravy   ako   by   sa   navrhovateľ v konaní mohol brániť postupu súdov, neostáva mu iná možnosť ako domáhať sa ochrany svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   nezávislým   a nestranným   súdom   touto ústavnou   sťažnosťou.   Keďže   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 1. 2003, je ústavná sťažnosť podaná v zákonom stanovenej lehote. Porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti trvá.“

S poukázaním   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález :

I. Právo sťažovateľa DELTA MANAGEMENT GmBH, spol. s. r. o. zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom v konaní pred Okresným súdom Trebišov vedenom pod sp. zn. 4 C 1816/98 porušené bolo. II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 11. 2002, sp. zn. 12 Nc 77/02-109 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III.   Okresnému súdu v Trebišove zakazuje pokračovanie v porušovaní základného práva sťažovateľa na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

IV.   Okresný   súd   v Trebišove   a Krajský   súd   v Košiciach   sú   povinní   nahradiť sťažovateľovi rovným dielom trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“

Sťažovateľ ďalej v podaní doručenom ústavnému súdu 30. januára 2003 označenom ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti vo veci porušenia základného práva podľa čl. 2 ods. 2 a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   súdnu   ochranu“   uviedol,   že   v prílohe „dodatočne predkladáme uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 11. 2002, sp. zn. 12 Nc 77/02-109 opatrené doložkou jeho právoplatnosti, keďže sa nám nepodarilo obstarať predmetné uznesenie doložkou o právoplatnosti skôr“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúmal aj to, či nejde o sťažnosť zjavne neopodstatnenú.   Za   zjavne neopodstatnenú   považuje spravidla   takú   sťažnosť,   pri   ktorej ústavný súd nezistí reálnu možnosť namietaného porušenia označeného základného práva alebo slobody.

Sťažovateľ namietal, že   sudkyňa okresného   súdu   tým, že   neoznámila predsedovi tohto súdu skutočnosti, pre ktoré je podľa jeho názoru ex lege vylúčená z pojednávania a rozhodovania jeho veci pre jej pomer k právnemu zástupcovi žalovaného, porušila jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa neho označené právo porušil aj Krajský súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   tým,   že   neprihliadol   na   vylúčenie   sudkyne okresného súdu. Sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku postupu okresného súdu a rozhodnutia krajského súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ako   skutočnosti   spochybňujúce   nezaujatosť   sudkyne   okresného   súdu   sťažovateľ uviedol jej spôsob vedenia pojednávania v označenej veci 13. augusta 2002, jej pôsobenie počas advokátskej praxe (v období pred jej zvolením do sudcovskej funkcie v rokoch 1987-1990) v budove, v ktorej pôsobil aj právny zástupca odporcu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1816/98, pričom označil aktuálne vzťahy medzi ňou a právnym zástupcom odporcu za také, ktoré presahujú bežné kolegiálne vzťahy.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   základné   právo   na prejednanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15 ods. 2 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   veci nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na vylúčenie sudcu   z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98).

Ústavný súd tiež preskúmal uznesenie krajského súdu č. k. 12 Nc 77/02-109, ktorým tento súd rozhodol, že namietaná sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci okresného súdu sp. zn. 4 C 1816/98, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone, resp. že iba rýdzo formálne prerokoval návrh sťažovateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že krajský súd sa zaoberal namietanými dôvodmi   sťažovateľa, pričom záver o pochybnostiach o zaujatosti sudkyne okresného súdu vyjadrený v uznesení, ktorým nevyhovel námietke sťažovateľa, vyvodil z posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že krajský súd v konaní o jeho námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu sp. zn. 12 Nc 77/02 neuznal ním uvádzané dôvody vylúčenia sudkyne, a keďže súčasťou označeného základného práva nie je aj povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané sťažovateľom, resp. povinnosť vyhovieť   jeho   návrhu,   bolo   potrebné   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2003