znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 121/02-24Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť K. B., bytom S., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce vo veci sp. zn. 18 P 285/99, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť K. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. februára 2002 doručené podanie K. B. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom S., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namietala spôsob, ktorým 18. a 19. decembra 2001   bolo   sťažovateľke,   resp.   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   doručené   uznesenie o vydaní   predbežného   opatrenia   o úpravu   rodičovských   práv   a povinností   (č.   k. 18 P 285/99-128).

Z obsahu podania vyplynulo, že „na Okresnom súde v Michalovciach sa pod sp. zn. P 285/99 vedie konanie o úprave práv a povinností rodičov, K. B., nar. 20. 6. 1981, býv. v S., a J. B., nar. 26. 9. 1977, býv. v K., k maloletým deťom B., V. a A. Dňa 13. 12. 1999 súd vo veci rozhodol tak, že maloletú V. (A. sa narodila až 5. 3. 2000) zveril do výchovy otca. Na odvolanie matky Krajský súd v Košiciach zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo veci je vykonávané súdom ďalšie dokazovanie“.   Rozsudkom   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 8 C 1872/99 z 18. decembra 2000 bolo manželstvo J. B. a sťažovateľky rozvedené a obidve maloleté deti boli zverené do jej výchovy. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 18 Co 138/01 z 23. apríla 2001 bol výrok tohto rozsudku týkajúci sa zverenia detí zrušený a vrátený súdu na ďalšie konanie.   Podľa tvrdenia sťažovateľky rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej domácnosti od augusta 1999. V septembri roku 1999, pri návšteve maloletej V., otec „odišiel s dieťaťom na prechádzku a neskôr telefonicky matke oznámil, že si dieťa ponechá vo svojej starostlivosti. Napriek opakovanému úsiliu zo strany matky, otec dieťa nevrátil do matkinej starostlivosti, ani jej neumožnil kontakt primeraný vzťahu matky a dieťaťa.... Dňa 18. 12. 2001 matka vyzdvihla dcéru V. z materskej škôlky a odvtedy zabezpečuje starostlivosť o obe deti“. Sťažovateľka uviedla, že 18. decembra 2001 okresný súd vydal predbežné opatrenie sp.   zn.   18   P   285/99,   ktorým   zveril   maloletú   V.   do   výchovy   otca   až do   právoplatného skončenia konania vo veci samej. Podľa nej „v ten istý deň, v neskorých popoludňajších hodinách, doručil predmetné uznesenie spolu so žiadosťou súdu o jeho doručenie K. B. Obvodnému   oddeleniu   Policajného   zboru   v Sobranciach   J.   B.,   otec   maloletých   detí   – účastník konania, v ktorom bolo predmetné predbežné opatrenie na jeho návrh vydané. Dňa 19.   12.   2001   sa   ten   istý   účastník   konania   ustanovil   do   advokátskej   kancelárie   právnej zástupkyne   K.   B.   a predložil   predmetné   uznesenie   spolu   s doručenkou   súdneho doručovateľa   Okresného   súdu   v Michalovciach   so   žiadosťou   o prevzatie   predmetnej písomnosti a potvrdenie tohto prevzatia. Keďže písomnosť nebola prevzatá, dňa 20. 12. 2001 ju súd odoslal poštou. Zásielka bola oznámená 28. 12. 2001 a prevzatá dňa 2. 1. 2002. Proti rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktoré nebolo doposiaľ postúpené odvolaciemu súdu“. Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   proti   tomuto   uzneseniu   podala   14. januára   2002 odvolanie, ktoré nebolo ani do 4. marca 2002 postúpené odvolaciemu súdu.   V   konaní okresného súdu vo veci výkonu rozhodnutia vidí porušenie princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v nečinnosti okresného súdu vidí porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti (rozšírenej a doplnenej podaniami z 5. a 8. marca 2002) žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľky zakotvené v článku 46, článku 47 ods. 2, ods. 3, článku 48 ods. 2, článku 16 ods. 1, v článku 19 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu v Michalovciach vo veci sp. zn. 18 P 285/99 pri doručovaní uznesenia zo dňa 18. 12. 2001 porušené.

Právo sťažovateľky zakotvené v článku 46, v článku 47 ods. 2, ods. 3, článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo nečinnosťou Okresného súdu v Michalovciach vo veci sp. zn. 18 P 285/99 pri predkladaní odvolania sťažovateľky voči uzneseniu zo dňa 18. 12. 2001 odvolaciemu súdu porušené. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   v Michalovciach pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 150.000 Sk.“

V rámci návrhu z 5. marca 2002 sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby vydal toto predbežné opatrenie:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v Michalovciach postúpiť vec sp. zn. 18 P 285/99 Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu v Michalovciach konať vo veci výkonu rozhodnutia 18 P 285/99 zo dňa 18. 12. 2001, ktorého výkon sa vedie na Okresnom súde v Michalovciach pod sp. zn. E 4/02.“

Sťažovateľka ďalej s podaním zo 14. marca 2002 predložila ústavnému súdu kópiu „Sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 18 P 285/99“ zo 6. marca 2002 adresovanú predsedovi okresného súdu. V podaní uviedla aj to, že „v súčasnosti nemám k dispozícii   žiadny   zákonný   spôsob,   ktorým   by   som   sa   mohla   u odporcu   domôcť rešpektovania mojich ústavných práv“, a zvýraznila „naliehavosť... návrhu na vydanie predbežného opatrenia“.

Sťažovateľka s podaním z 21. júna 2002 predložila ústavnému súdu kópiu uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 124/02 z 12. apríla 2002, ktorým tento súd ako súd odvolací zrušil uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zastavení konania o úpravu styku.II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každú sťažnosť posúdi z toho hľadiska, či má náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

1. Sťažovateľka považuje postup okresného súdu za „porušenie svojho práva na nedotknuteľnosť   súkromia   a práva   na   ochranu   svojho   súkromného   života.   Doručovanie písomností   prostredníctvom   policajného   orgánu   sa   totiž   v praxi   súdov   zásadne   používa v prípadoch,   keď predchádzajúce   doručenie   je zmarené   konaním účastníka,   ktorému   sa písomnosť   doručuje,   alebo   ktorý   svojím   dovtedajším   správaním   v konaní   vzbudzuje oprávnené pochybnosti o úspešnosti doručenia.... V prípade sťažovateľky však na takýto postup, neexistoval žiadny relevantný dôvod.“

Ďalej sťažovateľka tvrdí: „Policajný zbor je mocenskou zložkou štátneho aparátu. Takýto je aj charakter jeho úkonov. Výkon jeho úloh a oprávnení policajtov sú občania oprávnení   strpieť.   Výkon   týchto   úloh   a oprávnení   má   za   následok   obmedzenie   slobody rozhodovania   osôb,   voči   ktorým   tento   výkon   smeruje.   Preto   nie   je   akceptovateľná   iná činnosť   policajného   zboru   voči   právnickým   a fyzickým   osobám   než   tá,   ktorá   má   svoj zákonný dôvod. Každý má právo, aby policajný zbor voči nemu nekonal, ak na to neexistuje zákonný   dôvod.   V opačnom   prípade   sa   narúša   jeho   právo   na   nedotknuteľnosť   jeho súkromného života a na ochranu jeho súkromia.“ Sťažovateľka vychádza z toho, že bola „postupom odporcu vystavená situácii, keď vzhľadom na charakter činnosti policajného zboru,   na   ňu   tento   spôsob   doručovania   zapôsobil   tak,   že   sloboda   jej   rozhodovania o prevzatí,   alebo neprevzatí písomnosti bola obmedzená.   S takýmto postojom sa v praxi súdov, aj vo všeobecnosti, spája doručovanie prostredníctvom orgánu polície. V prípade sťažovateľky   však   pre   takéto   obmedzovanie   nebol   dôvod,   pretože   nebol   dôvod   na doručovanie sťažovateľke vôbec“.  

Otázky   spojené   s nariaďovaním   doručovania   písomností   účastníkom   konania a ďalším   adresátom   patria   do   kompetencie   súdu,   ktorý   môže   „podľa   okolností   doručiť písomnosť sám alebo prostredníctvom orgánu obce alebo príslušného policajného orgánu“ [§ 45 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa doručovania ďalej vyplýva, že „Adresátovi možno doručiť písomnosť   v byte,   v sídle   (mieste   podnikania),   na   pracovisku   alebo   kdekoľvek   bude zastihnutý (§ 46 ods. 1 )“, ako aj to, že „Ak... má účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu (§ 49 ods. 1)“.

Postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) ani ako taký, ktorý je spôsobilý automaticky   zasiahnuť do   ústavou   chránenej sféry   súkromia   spätej   s telesnou   integritou sťažovateľky (čl. 16 ods. 1 ústavy) alebo spôsobilý porušiť chránené nemateriálne hodnoty súkromnej   povahy   (čl.   19   ods.   2   ústavy).   Keďže   sťažovateľka   namietala   zákonnosť (v spojitosti   s ústavnosťou)   samotnej   možnosti   doručovania   súdom,   bez   tvrdenia   alebo preukázania   porušenia   označených   ústavných   práv   v konkrétnom   prípade   doručenia, ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej právo na súdnu ochranu (čl.   46 ods. 1 ústavy). Podľa nej tento článok „zabezpečuje nielen právo každej osoby obracať sa na súd zákonom   ustanoveným   spôsobom   vo   svojich   veciach.   Toto   ustanovenie   zároveň   dáva účastníkovi   konania   právo   na   to,   aby   súd   o jeho   veci   konal   zákonom   ustanoveným spôsobom.  ...   V prípade   sťažovateľky   bolo   teda   z článku   46   vyplývajúcim   jej   ústavným právom, aby súd konal v jej veci zákonným spôsobom“.

Sťažovateľka   považuje   vzhľadom   na   svoje   argumenty   (§   45   a nasl.   OSP)   za nesporné,   že   tým,   že „odporca   poveril   doručovaním   predmetného   rozhodnutia   súdu účastníka konania a doručoval predmetné uznesenie sťažovateľke, postupoval nezákonne a nespravodlivo a porušil jej právo   zakotvené v článku 46 ústavy a článok 6 Dohovoru. Otázka   doručovania   tohto   uznesenia   aj   samotnej   účastníčke   má   zásadný   význam   aj   vo vzťahu k porušeniu práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy“.

Sťažovateľka   spája   spôsob   doručovania   rozhodnutia   zo   strany   okresného   súdu a otázku   jeho   doručovania   bezprostredne   účastníkovi   konania   s namietaným   tvrdením o nezákonnosti a s odmietnutím spravodlivosti, ktoré má za následok porušenie základného práva   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde...“.   Zmyslom   práva   na súdnu ochranu upraveného v uvedenom   ustanovení   ústavy   je umožniť každému   reálny prístup k súdu.

Otázky   spojené   s nariaďovaním   doručovania   v súvislosti   s konkrétnym   súdnym konaním   patria   do   kompetencie   súdu.   Doručovanie   je   v Občianskom   súdnom   poriadku upravené v § 45 až 50. Z ustanovenia § 45 OSP vyplýva: Doručuje sa spravidla poštou. Súd však môže podľa   okolností   doručiť   písomnosť   sám   alebo prostredníctvom   orgánu   obce alebo príslušného policajného orgánu a v prípadoch ustanovených osobitnými predpismi aj prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Z vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že okresný súd požiadal 18. decembra 2001 Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   v   Sobranciach   o doručenie   uznesenia sp. zn. 18 P 285/99   sťažovateľke   a   Okresnému   úradu   v Sobranciach,   odboru sociálnych vecí. Obvodné oddelenie Policajného zboru v Sobranciach prípisom č. p. ORP-164/80-2001 z 18.   decembra   2001   potvrdilo   príjem   tejto   žiadosti   a skutočnosť   doručenia   a prevzatia uznesenia oproti podpisu v rovnaký deň.

Pokiaľ   ide   o spôsob   namietaného   doručovania   uznesenia   o predbežnom   opatrení právnej zástupkyni sťažovateľky 19. decembra 2001 otcom dieťaťa J. B., z podania a jeho príloh nie je zrejmé, že tento konal v mene okresného súdu alebo na základe jeho poverenia. Ústavný   súd   konštatoval,   že   doručovaním   súdu,   ktoré   je   v súlade   s príslušnými zákonnými   ustanoveniami,   nemožno   porušiť   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   dohovoru. Uplatňovanie   zákona   v súdnom   konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným zákonom (v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej veci) totiž nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Z uvedených dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka namieta, že „doručením rozhodnutia o predbežnom opatrení priamo jej, bola postavená do pozície, v ktorej napriek tomu, že v konaní bola zastúpená, musela sa sama rozhodnúť o tom, aký postoj zaujme k tomuto rozhodnutiu a ako bude bezprostredne po   doručení rozhodnutia   postupovať.   Táto   mimoriadna   situácia   bola o to ťaživejšia,   že uznesenie   je   predbežne   vykonateľné“, ako   aj   to,   že   „bola   v takejto   situácii   vystavená a postupom odporcu zbavená práva na právnu pomoc“.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za   podmienok ustanovených zákonom.“

Keďže v uvedenom prípade je zjavné, že medzi doručením písomnosti a možnosťou porušenia (odňatia) práva na právnu pomoc ako práva na zastúpenie v konaní pred súdom zo strany tohto súdu nie je žiadna príčinná súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní“.Zásada   rovnosti   strán   v civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Namietaný úkon sa týka spôsobu doručovania písomnosti a nemá žiadny vzťah k postaveniu účastníkov v konaní pred   súdom,   čo   napokon   nepriamo   pripúšťa   aj   právna   zástupkyňa   navrhovateľky v pôvodnom znení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. februára 2002, keď tvrdí, že „doručením uznesenia sťažovateľke nemohli byť spôsobené žiadne procesné dôsledky“.Ústavný súd už konštatoval, že ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva   alebo   slobody,   ktoré   podľa   okolností   prípadu   očividne   nemohlo   nastať,   takúto sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (II.   ÚS   70/99).   Keďže   v danom   prípade zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ani k porušeniu rovnosti (rovného postavenia) účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

4. Sťažovateľka v doplnenom návrhu na ústavný súd z 5. marca 2002 uviedla, že „nečinnosť   odporcu   vo   veci   postúpenia   môjho   odvolania   na   Krajský   súd   v Košiciach a naopak, jeho konanie vo veci výkonu rozhodnutia... vyvoláva presvedčenie... o porušení práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   Ústavy   SR“   (pozn.: v pôvodnom návrhu   označený aj čl.   6   dohovoru). Podľa   názoru   sťažovateľky „ak totiž Občiansky súdny poriadok ustanovuje na rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia   lehotu   30   dní,   ktorá   vzhľadom   na   ustanovenie   §   211   O.   s.   p.   platí   aj   na rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o predbežnom   opatrení,   potom   lehota   od   14.   resp. 15. januára 2002, kedy možno predpokladať doručenie odvolania odporcovi až do 5. marca 2002   a možno   predpokladať,   že   ani   do   dňa   nariadeného   pojednávania   vo   veci   výkonu rozhodnutia,   je,   vzhľadom   na   charakter   rozhodnutia   a charakter   veci   samotnej, neprimerane dlhá“.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 18 P 285/99 z 18. decembra 2001 odvolanie,   ku ktorému pripojila ako listinné dôkazy znalecký posudok PhDr. E. S. a sťažnosť predsedovi Okresného úradu Košice IV, pričom na okresnom súde štyrikrát urgovala postúpenie spisu odvolaciemu súdu (22. februára 2002, 4. marca 2002, 7. marca 2002 a 11. marca 2002).

Z ďalších príloh k podaniu vyplýva, že sťažovateľka 6. marca 2002 podala sťažnosť na   prieťahy   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   P   285/99   predsedovi   okresného   súdu. Podpredseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 11. marca 2002 uviedol: „Dňa 7. 3. 2002 nám bola doručená Vaša sťažnosť na prieťahy vo veci 18 P 285/99. Nahliadnutím do spisu   bolo   zistené,   že   túto   vec   vybavuje   sudkyňa   JUDr.   M.   H.   Dňa   18.   12.   2001   táto skutočne vo veci vydala predbežné opatrenie. Dňa 15. 1. 2002 ste sa voči tomuto v mene svojej klientky odvolali. Sudkyňa následne zaslala Vaše odvolanie na vyjadrenie protistrane a kolíznemu opatrovníkovi. Doposiaľ tieto vyjadrenia súdu nedošli. Vzhľadom na obsah Vášho rozsiahleho odvolania javí sa vhodným, aby pred postúpením veci odvolaciemu súdu bolo takéto vyjadrenie zabezpečené. Rozhodne však nemôžeme súhlasiť s Vaším názorom, že v konaní bol vybavujúcou sudkyňou spôsobený prieťah vzhľadom na uplynutý čas od Vášho odvolania.

Sudkyňa bola upravená, aby vec vybavila prednostne“.Zo   súdneho   spisu   vyplynulo,   že   okresný   súd   zaslal   22.   februára   2002   odvolanie sťažovateľky na vyjadrenie otcovi dieťaťa, ako aj kolíznemu opatrovníkovi a že po príprave spisu od 6. marca 2002 zaslal 14. marca 2002 Krajskému súdu v Košiciach spis sp. zn. 18 P 285/99,   t.   j.   v rovnakom   čase,   ako   sťažovateľka   predložila   ústavnému   súdu   kópiu sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu.   Odvolací   súd 12. apríla 2002 zrušil uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti (čo dokumentovala aj sťažovateľka v prílohe k podaniu z 21. júna 2002).

Podľa názoru ústavného súdu nariadenie predbežného opatrenia, jeho doručovanie a napadnutie   opravným   prostriedkom,   úkony   podľa   §   209   a 210   OSP,   sú   integrálnou súčasťou   konania   o veci   samej   (porovnaj   §   102   OSP)   a nie   je   možné   ich   samostatne napádať, na rozdiel od nariadenia predbežného opatrenia pred začatím konania podľa § 74 OSP.   Podľa   §   209   a 210   OSP   na   predloženie   odvolania   súdu   vyššieho   stupňa   nie   je ustanovená   nijaká   konkrétna   zákonná   lehota.   Vzhľadom   na   to   je   potrebné   vychádzať z posudzovania časovej primeranosti konania okresného súdu v okolnostiach konkrétneho prípadu, pričom nie každé prieťahy v konaní možno automaticky stotožniť so zbytočnými prieťahmi v konaní.

Ústavný súd zistil, že okresný súd aj počas namietaného obdobia vo veci priebežne konal v zmysle prípravy na zaslanie spisu odvolaciemu súdu (reagujúc tak aj na požiadavky právnej zástupkyne sťažovateľky), preto vzhľadom na okolnosti prípadu sťažnosť v časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru nečinnosťou okresného súdu v období od 15. januára 2002 do 5. marca 2002 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posúdil sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, bolo už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa zvyšnou časťou sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 12. júla 2002