SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 120/2016-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Ladislava Orosza a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnostiobchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenejobchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 9377/2014, Rvp 9378/2014, Rvp 9379/2014, Rvp 9380/2014,Rvp 9381/2014, Rvp 9382/2014, Rvp 9383/2014, Rvp 9463/2014, Rvp 10888/2014,Rvp 10889/2014, Rvp 11084/2014, Rvp 11214/2014, Rvp 12260/2014, Rvp 12261/2014,Rvp 12262/2014, Rvp 12339/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma uzneseniami Okresného súdu Prešov sp. zn. 26 Er 4650/2004 z 5. apríla 2012(Rvp 9377/2014), sp. zn. 26 Er 1182/2005 z 8. januára 2014 (Rvp 9378/2014),sp. zn. 2 Er 876/2008 z 21. októbra 2013 (Rvp 9379/2014), sp. zn. 26 Er 218/2003z 10. apríla 2012 (Rvp 9380/2014), sp. zn. 23 Er 1631/2005 zo 7. marca 2013(Rvp 10888/2014), sp. zn. 23 Er 1631/2005 zo 7. marca 2013 (Rvp 11084/2014),sp. zn. 6 Er 536/2006 zo 4. apríla 2012 (Rvp 11214/2014), sp. zn. 23 Er 2908/2006z 19. decembra 2013 (Rvp 12260/2014), sp. zn. 23 Er 3162/2006 z 11. novembra 2013(Rvp 12261/2014), sp. zn. 75 Er 931/2012 z 19. novembra 2013 (Rvp 12339/2014),postupom a uzneseniami Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2 Er 43/2005 z 20. apríla 2012(Rvp 9381/2014), sp. zn. 3 Er 501/2005 z 3. septembra 2013 (Rvp 9382/2014),sp. zn. 3 Er 591/2005 z 20. apríla 2012 (Rvp 9383/2014), sp. zn. 3 Er 501/2005z 3. septembra 2013 (Rvp 9463/2014), sp. zn. 5 Er 5/2013 z 19. júna 2013(Rvp 10889/2014), sp. zn. 2 Er 842/2007 z 20. júna 2013 (Rvp 12262/2014),ako aj porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoE 34/2014 z 21. mája 2014(Rvp 9377/2014), sp. zn. 10 CoE 1182/2005 z 28. mája 2014 (Rvp 9378/2014),sp. zn. 8 CoE 45/2014 z 30. apríla 2014 (Rvp 9379/2014), sp. zn. 20 CoE 36/2014z 30. apríla 2014 (Rvp 9380/2014), sp. zn. 17 CoE 31/2014 zo 6. mája 2014(Rvp 9381/2014), sp. zn. 18 CoE 39/2014 zo 6. mája 2014 (Rvp 9382/2014),sp. zn. 12 CoE 14/2014 z 15. apríla 2014 (Rvp 9383/2014), sp. zn. 18 CoE 39/2014zo 6. mája 2014 (Rvp 9463/2014), sp. zn. 27 CoE 26/2014 z 20. júna 2014(Rvp 10888/2014), sp. zn. 1 CoE 11/2014 z 29. mája 2014 (Rvp 10889/2014),sp. zn. 27 CoE 26/2014 z 20. júna 2014 (Rvp 11084/2014), sp. zn. 25 CoE 41/2014z 8. júla 2014 (Rvp 11214/2014), sp. zn. 1 CoE 50/2014 z 26. júna 2014 (Rvp 12260/2014),sp. zn. 12 CoE 37/2014 z 8. júla 2014 (Rvp 12261/2014), sp. zn. 9 CoE 5/2014z 19. júna 2014 (Rvp 12262/2014) a sp. zn. 18 CoE 70/2014 zo 17. júla 2014(Rvp 12339/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 9377/2014, Rvp 9378/2014, Rvp 9379/2014, Rvp 9380/2014,Rvp 9381/2014, Rvp 9382/2014, Rvp 9383/2014, Rvp 9463/2014, Rvp 10888/2014,Rvp 10889/2014, Rvp 11084/2014, Rvp 11214/2014, Rvp 12260/2014, Rvp 12261/2014,Rvp 12262/2014 a Rvp 12339/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 9377/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli5. augusta 2014, 27. augusta 2014, 2. septembra 2014, 5. septembra 2014,19. septembra 2014 a 22. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavya čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Prešov a Okresného súduBardejov (ďalej len „okresné súdy“) v konaniach uvedených v záhlaví tohto uznesenia(ďalej len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj postupom a uzneseniamiKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach a rozhodnutiach uvedenýchv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdovpotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy a charty, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už razudelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdovako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecnépreskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámecsvojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľkeodňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriektomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právnepostavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozíciiexekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tentoje nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravilani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnésúdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vecinesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakciis výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali zaneprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jejnávrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvnápodmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutýmiuzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľačl. 47 charty postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutýmiuzneseniami, napadnuté uznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súduzruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených právzaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupoma napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a napadnutými uzneseniamikrajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovaniapred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdyzamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásiliexekúcie za neprípustné a zastavili ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uzneseniami krajského súdu,námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresnýchsúdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecnepreskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmalipri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľkanamieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnomprieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovalismernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľkanamieta, že krajský súd a tiež pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučnékonania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoruna posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danomprípade vykladať tak, že„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžníksplnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, žetak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanietak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konaťpred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmanípredmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitáargumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulomobdobí už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavneneopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bolexekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitejprávnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien,nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súdv Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosťsúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v častiúrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnostiodôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotvenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom),nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov,z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniuokresných súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniujej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súdpred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalejnedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúciez už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňových súdov možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniuokresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súdv napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospelk záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizujemožnosť porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identickýchprípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význama efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obraciaso sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislostipre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušeníjej v sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresných súdov (a vecnenadväzne na nich aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiamsťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentácioutýkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súdpreto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá,že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016