znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 120/2015-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2015v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa   spravodajkyňa)   a sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosťobchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava, zastúpenej advokátomMgr.   Zdenkom   Nováčekom,   Brančská   7,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušeniajej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava (ďalejlen   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Zdenkom   Nováčekom,   Brančská   7,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   rovnosť   účastníkovkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnémusúdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala,   aby   bola   žalovanému   uloženápovinnosť zaplatiť jej odplatu za vykonané stavebné práce navyše v sume 299 312,37 €s príslušenstvom,   ktoré   neboli   súčasťou   dohody   o cene   podľa   zmluvy   o dieloz 31. mája 2010 uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným.

Sťažovateľka   s poukazom   na   priebeh   konania   pred   okresným   súdom   uvádza,že žalovaný predložil jediné písomné vyjadrenie (z 11. mája 2012) k predmetu konania,ktoré bolo súčasne replikou na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky prednesenéhona prvom pojednávaní a vyjadrením k znaleckému posudku predloženému sťažovateľkou.Toto   vyjadrenie   nebolo   sťažovateľke   doručené   a nebola   s ním   oboznámená   anina nasledujúcom pojednávaní, na ktorom bol vykonaný len výsluch svedkov a vyhlásenýrozsudok,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľky   v celom   rozsahu   zamietnutý.   Namietanýmpostupom   bolo   sťažovateľke   znemožnené   oboznámiť   sa   s jeho   obsahom   a vyjadriťsa k argumentácii protistrany. Sťažovateľka uvádza, že o existencii písomného vyjadreniažalovaného sa dozvedela až po právoplatnom skončení konania z uznesenia okresného súduz 19. augusta 2013   o priznaní   náhrady   trov   konania,   a preto   nemohla   namietať   tútoskutočnosť v odvolacom konaní.

V odvolacom   konaní   nedošlo   k náprave   namietaného   postupu   okresného   súdu.Sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   sa   dopustil   ďalšieho   porušenia   jej   práv   tým,že si od žalovaného   písomne   vyžiadal   prílohu   č.   11   k zmluve   o dielo,   ktorú   žalovanýpredložil   2.   mája   2013,   sťažovateľku   však   krajský   súd   s týmto   dôkazom   neoboznámila nepredložil jej ho na vyjadrenie. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že „Krajský súd sa s obsahom tejto ním dodatočne požadovanej listiny určite oboznámil, titulom čoho došlo logicky   k jej   vykonaniu   ako   dôkazu   –   bez   účastníkov   a bez   pojednávania...   Vykonanie dokazovania touto listinou dokazuje nakoniec aj samotný odvolací rozsudok, keď na jeho 5. strana uvádza...“. Sťažovateľka preto namieta, že krajský súd jej uprel „právo byť pri jej vykonávaní osobne prítomný a na neuskutočnenom pojednávaní sa k nej aj vyjadriť“.

Sťažovateľka   namieta   aj   arbitrárnosť   rozsudkov   obidvoch   súdov,   keď   v rozpores obsahom   spisu   uviedli,   že   sťažovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno   svojich   tvrdení,keď nepreukázala   písomnú   dohodu   alebo   potvrdenie   odporcu   o zmene   rozsahu   diela.Sťažovateľka s poukazom na predložené dôkazy namieta: „... tieto v spise založené listinné dôkazy evidentne na ťarchu sťažovateľa hrubo opomenuli (nie že ich zamietli, či vyhodnotili inak, ale na ne pozabudli). Predmetné listiny boli súdu predložené samotným žalovaným v rámci jeho odvolania voči Predbežnému opatreniu a to ako dôkazy č. 1 a 3 a uvádzané na str. 4 jeho odvolania.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti DSC, a. s..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   1   Cob/443/2012-267 z 13. 6. 2013 porušené boli.

2.   Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   1   Cob/443/2012-267 z 13. 6. 2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti DSC, a.s., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľka tvrdí, že „ako postupom Okresného súdu Bratislava I, tak aj postupom Krajského   súdu   v Bratislave,   ktorý   v   tejto   sťažnosti   namietané   nedostatky   konania na prvostupňovom súde ani neodstránil, ale ich dokonca ďalšími rovnakými porušeniami zopakoval),   nepochybne   k   porušeniu   základných   náležitostí   spravodlivého   procesu, konkrétne k porušeniu princípu rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania“.

Podľa zistenia ústavného súdu na podnet sťažovateľky podal generálny prokurátorSlovenskej republiky 11. júna 2014 mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súduč. k. 28 Cb 65/2011-194   z   24. septembra 2012   v spojení   s rozsudkom   krajského   súduč. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013, v ktorom navrhol zrušiť uvedené rozhodnutiaa vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia mimoriadneho dovolaniavyplýva, že generálny prokurátor Slovenskej republiky ho podal s poukazom na § 237písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. K porušeniu zákona došlo podľa jeho názoru tým,že sťažovateľke nebolo v konaní pred súdom prvého stupňa doručené vyjadrenie žalovanéhok jej   návrhu,   čím   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a reagovať   na predmetnévyjadrenie. Namietal tiež vady v postupe odvolacieho súdu spočívajúce v tom, že rozsudokkrajského súdu sa opiera o dôkaz, ktorý v súdnom konaní nebol vykonaný (príloha č. 11k zmluve   o dielo),   sťažovateľka   nemala   možnosť   sa   k nemu   vyjadriť   a predniesť   svojuargumentáciu.

Mimoriadne   dovolanie   je   tak   v podstatnej   časti   argumentačne   zhodné   s podanousťažnosťou s tým, že v sťažnosti je namietaná aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Najvyššísúd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   o mimoriadnom   dovolaní   dosiaľnerozhodol, konanie je vedené pod sp. zn. 1 M Obdo 2/2014.

V súčasnosti je teda v právomoci najvyššieho súdu, aby v rámci dovolacieho konaniapreskúmal   námietky   sťažovateľky.   Právomoc   najvyššieho   súdu   vzhľadom   na   princípsubsidiarity predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, ktorý tak v súčasnom štádiukonania o veci sťažovateľky nemôže rozhodovať o jej sťažnosti. Prijatím sťažnosti na ďalšiekonanie   a   rozhodovaním   o   nej   by   totiž   vznikol   ústavne   neakceptovateľný   stav,keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08,tiež IV. ÚS 15/09,   IV. ÚS 64/2010   atď.),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štáturešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsťk vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (II. ÚS 768/2014).

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09,IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípadepodania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutío dovolaní. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadochpovažovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnémurozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Podľa názoru ústavného súdu možno tentoprávny názor aplikovať na vec sťažovateľky.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí pre nedostatok právomocina jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015