SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 120/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosťobchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava, zastúpenej advokátomMgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkovkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnémusúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala, aby bola žalovanému uloženápovinnosť zaplatiť jej odplatu za vykonané stavebné práce navyše v sume 299 312,37 €s príslušenstvom, ktoré neboli súčasťou dohody o cene podľa zmluvy o dieloz 31. mája 2010 uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným.
Sťažovateľka s poukazom na priebeh konania pred okresným súdom uvádza,že žalovaný predložil jediné písomné vyjadrenie (z 11. mája 2012) k predmetu konania,ktoré bolo súčasne replikou na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky prednesenéhona prvom pojednávaní a vyjadrením k znaleckému posudku predloženému sťažovateľkou.Toto vyjadrenie nebolo sťažovateľke doručené a nebola s ním oboznámená anina nasledujúcom pojednávaní, na ktorom bol vykonaný len výsluch svedkov a vyhlásenýrozsudok, ktorým bol návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietnutý. Namietanýmpostupom bolo sťažovateľke znemožnené oboznámiť sa s jeho obsahom a vyjadriťsa k argumentácii protistrany. Sťažovateľka uvádza, že o existencii písomného vyjadreniažalovaného sa dozvedela až po právoplatnom skončení konania z uznesenia okresného súduz 19. augusta 2013 o priznaní náhrady trov konania, a preto nemohla namietať tútoskutočnosť v odvolacom konaní.
V odvolacom konaní nedošlo k náprave namietaného postupu okresného súdu.Sťažovateľka namieta, že krajský súd sa dopustil ďalšieho porušenia jej práv tým,že si od žalovaného písomne vyžiadal prílohu č. 11 k zmluve o dielo, ktorú žalovanýpredložil 2. mája 2013, sťažovateľku však krajský súd s týmto dôkazom neoboznámila nepredložil jej ho na vyjadrenie. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že „Krajský súd sa s obsahom tejto ním dodatočne požadovanej listiny určite oboznámil, titulom čoho došlo logicky k jej vykonaniu ako dôkazu – bez účastníkov a bez pojednávania... Vykonanie dokazovania touto listinou dokazuje nakoniec aj samotný odvolací rozsudok, keď na jeho 5. strana uvádza...“. Sťažovateľka preto namieta, že krajský súd jej uprel „právo byť pri jej vykonávaní osobne prítomný a na neuskutočnenom pojednávaní sa k nej aj vyjadriť“.
Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť rozsudkov obidvoch súdov, keď v rozpores obsahom spisu uviedli, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení,keď nepreukázala písomnú dohodu alebo potvrdenie odporcu o zmene rozsahu diela.Sťažovateľka s poukazom na predložené dôkazy namieta: „... tieto v spise založené listinné dôkazy evidentne na ťarchu sťažovateľa hrubo opomenuli (nie že ich zamietli, či vyhodnotili inak, ale na ne pozabudli). Predmetné listiny boli súdu predložené samotným žalovaným v rámci jeho odvolania voči Predbežnému opatreniu a to ako dôkazy č. 1 a 3 a uvádzané na str. 4 jeho odvolania.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti taktorozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti DSC, a. s..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/443/2012-267 z 13. 6. 2013 porušené boli.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/443/2012-267 z 13. 6. 2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti DSC, a.s., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľka tvrdí, že „ako postupom Okresného súdu Bratislava I, tak aj postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorý v tejto sťažnosti namietané nedostatky konania na prvostupňovom súde ani neodstránil, ale ich dokonca ďalšími rovnakými porušeniami zopakoval), nepochybne k porušeniu základných náležitostí spravodlivého procesu, konkrétne k porušeniu princípu rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania“.
Podľa zistenia ústavného súdu na podnet sťažovateľky podal generálny prokurátorSlovenskej republiky 11. júna 2014 mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súduč. k. 28 Cb 65/2011-194 z 24. septembra 2012 v spojení s rozsudkom krajského súduč. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013, v ktorom navrhol zrušiť uvedené rozhodnutiaa vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia mimoriadneho dovolaniavyplýva, že generálny prokurátor Slovenskej republiky ho podal s poukazom na § 237písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. K porušeniu zákona došlo podľa jeho názoru tým,že sťažovateľke nebolo v konaní pred súdom prvého stupňa doručené vyjadrenie žalovanéhok jej návrhu, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a reagovať na predmetnévyjadrenie. Namietal tiež vady v postupe odvolacieho súdu spočívajúce v tom, že rozsudokkrajského súdu sa opiera o dôkaz, ktorý v súdnom konaní nebol vykonaný (príloha č. 11k zmluve o dielo), sťažovateľka nemala možnosť sa k nemu vyjadriť a predniesť svojuargumentáciu.
Mimoriadne dovolanie je tak v podstatnej časti argumentačne zhodné s podanousťažnosťou s tým, že v sťažnosti je namietaná aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Najvyššísúd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o mimoriadnom dovolaní dosiaľnerozhodol, konanie je vedené pod sp. zn. 1 M Obdo 2/2014.
V súčasnosti je teda v právomoci najvyššieho súdu, aby v rámci dovolacieho konaniapreskúmal námietky sťažovateľky. Právomoc najvyššieho súdu vzhľadom na princípsubsidiarity predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, ktorý tak v súčasnom štádiukonania o veci sťažovateľky nemôže rozhodovať o jej sťažnosti. Prijatím sťažnosti na ďalšiekonanie a rozhodovaním o nej by totiž vznikol ústavne neakceptovateľný stav,keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08,tiež IV. ÚS 15/09, IV. ÚS 64/2010 atď.), čo nie je v podmienkach právneho štáturešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsťk vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (II. ÚS 768/2014).
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípadepodania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutío dovolaní. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadochpovažovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Podľa názoru ústavného súdu možno tentoprávny názor aplikovať na vec sťažovateľky.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí pre nedostatok právomocina jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2015