znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 120/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca   spravodajca) predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   Michalom   Feciľakom,   Advokátska   kancelária,   Jesenná   8,   Prešov,   vo   veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 9 Co 78/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2014 doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 78/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. januára 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   zo   16.   januára   2009   domáhal zaplatenia   sumy   8   470,53   €   od   žalovaného   1   a   sumy   4   529,61   €   od   žalovaného   2 a žalovaného   3   spoločne   a   nerozdielne.   Plnenia   sa   domáhal   na   základe   bezdôvodného obohatenia   za   neoprávnené   užívanie   nehnuteľností   v   období   od   17.   januára   2007 do 16. januára 2009, pričom výšku nároku vyčíslil na základe odborného vyjadrenia znalca, podľa ktorého výška nájomného za rok 2007 predstavovala čiastku 8 165 € za m² pozemku.

Okresný súd Prešov   (ďalej len „okresný súd“)   považoval za preukázané výlučné vlastníctvo sťažovateľa k pozemkovým nehnuteľnostiam ležiacim v kat. území S. s tým, že tieto nadobudol kúpnou zmluvou z 2. augusta 2002 od Stavby, výrobné družstvo Prešov, v zastúpení správcom konkurznej podstaty (ďalej len „právny predchodca“). Na uvedených pozemkoch sa nachádzala jednak inžinierska stavba – cesta III. triedy, ako aj chodník. Cesta bola   postavená   na   základe   stavebného   povolenia   zo   14.   marca   1983.   Zo zápisnice z rokovania zo 6. novembra 1982 vo veci doriešenia vstupu na pozemky a zo záznamov z 23. novembra 1982 a z 27. januára 1983 jednoznačne vyplýva, že stavba cesty bola štátom realizovaná   so súhlasom   vtedajšieho   vlastníka   (právneho   predchodcu).   Rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   15   C   9/2009-278   z   12.   septembra   2012   bola   žaloba   sťažovateľa zamietnutá s poukazom na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka.

Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 78/2012 z 12. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho práv. Vychádza z toho, že žalovaní sa obohatili o sumu, ktorú by sťažovateľ ako vlastník pozemkov bol získal za ich prenájom. Odvoláva sa na judikatúru Najvyššieho súdu Českej   republiky,   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   Ústavného   súdu   Českej republiky a ústavného súdu. Z judikatúry vyplýva, že pokiaľ žalovaný ovládal pozemok žalobcu natoľko, že hoci nebol vlastníkom, bol to iba on, kto ho mohol využívať, potom bez ohľadu   na   to,   nakoľko   intenzívne   pozemok   využíval,   vznikol   mu   prospech   spočívajúci v tom, že jeho majetkový stav sa nezmenšil, lebo žiadnu úhradu zodpovedajúcu faktickému uchopeniu pozemku vlastníkovi neposkytoval. Všeobecné súdy pochybili v tom, že svoje právne závery, podľa ktorých sťažovateľ nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, neodôvodnili   citáciou   žiadneho   zákona   alebo   iného   ustanovenia   všeobecne   záväzného právneho predpisu.   Rozsudky teda nemajú všetky   náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ krajský súd považuje sťažovateľov nárok za rozporný s dobrými mravmi, sťažovateľ poukazuje na iný rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 75/2012 z 11. decembra 2012, podľa ktorého rozpor s dobrými mravmi by mohol   prichádzať   do   úvahy   iba,   ak   by   žalobca   vlastnícke   právo   zneužil,   neprimerane obmedzoval iných alebo škodil iným.

Napokon sťažovateľ upriamuje pozornosť na ústavné aspekty ochrany vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy, resp. čl. 11 ods. 4 listiny. Rozhodujúce miesto patrí čo do   obsahu   vlastníckeho   práva   právu   nakladať   s   vecou   (ius   disponendi).   Pritom   nikto nemôže byť zbavený svojho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Ochrana vlastníctva spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo nadobudnuté v súlade so zákonom nemožno obmedziť bez právneho dôvodu, pričom musí byť poskytnutá primeraná náhrada.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 78/2012 s tým, aby bol rozsudok z 12. novembra 2013 zrušený a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 331,14 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 78/2012-318 z 12. novembra 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 9/2009-278 z 12. septembra 2012. Podľa   názoru   krajského   súdu   pre   rozhodnutie   vo   veci   má   zásadný   význam   vyriešenie právnej otázky, či uplatňovanie vydania bezdôvodného obohatenia v danej veci je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa   § 3 ods.   1 Občianskeho zákonníka výkon   práv a povinností vyplývajúcich   z   občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Zásadný význam   má   zistenie,   aký   bol   vzťah   vlastníka   pozemku   k   vybudovaniu   pozemnej komunikácie na pozemku v čase začatia výstavby a aké práva si vlastník pozemku v tom čase   uplatňoval,   napr.   s   akým   obmedzením   svojho   vlastníckeho   práva   súhlasil.   Medzi účastníkmi   nebolo   sporné,   že   ku   dňu   vydania   kolaudačného   rozhodnutia   týkajúceho   sa stavby pozemnej komunikácie (12. februára 1992) bol ako vlastník pozemku evidovaný právny   predchodca.   Rovnako   sa   nespochybňovalo   ani   to,   že   sťažovateľ   nadobudol vlastnícke právo k pozemku kúpnou zmluvou, a to z majetku právneho predchodcu ako úpadcu.   Za   neoprávnenú   stavbu   z   hľadiska   občianskoprávnej   úpravy   treba   považovať stavbu postavenú na cudzom pozemku bez toho, aby stavebník mal právo stavbu tam zriadiť (§ 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.). Od takto postavenej neoprávnenej stavby, pri ktorej chýba občianskoprávny titul na jej zriadenie, treba odlišovať stavbu nepovolenú podľa príslušných administratívnych predpisov, teda tzv. čiernu stavbu. Ide o stavbu bez stavebného povolenia, prípadne o stavbu postavenú v rozpore so stavebným povolením. Právnym   dôvodom   oprávnenia   stavebníka   postaviť   na   cudzom   pozemku   stavbu vo vlastníctve   stavebníka   môže   byť   aj   súhlas   vlastníka   pozemku   s   takouto   stavbou. Oprávnenosť stavby pritom treba posudzovať podľa právnej úpravy, ktorá platila v dobe vzniku stavby, zatiaľ čo vyporiadanie medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba umiestnená, prebieha podľa právnej úpravy platnej v dobe rozhodovania súdu o neoprávnenej stavbe. To platí aj pre stavby zriadené pred 1. januárom 1992 socialistickou organizáciou. Ako vyplýva zo záznamu z rokovaní z 23. novembra 1982 a z 27. januára 1983   právny   predchodca   výslovne   súhlasil   s   riešením   podľa   projektovej   dokumentácie. Navyše, pri rokovaní 20. apríla 1983 a 24. mája 1983 došlo k dohode medzi právnym predchodcom   a   okresnou   správou   ciest   nielen   na tom,   že   investor   predloží   užívateľovi (právnemu predchodcovi) na odsúhlasenie všetky stupne projektovej dokumentácie a že užívateľ sa   zúčastní aj preberacieho a kolaudačného konania, ale aj na tom, že právny predchodca prevedie v dôsledku stavby cesty pozemok do správy investora (okresnej správy ciest) bezplatne, a to na základe hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku. Vzhľadom na to, že pozemok bol družstevným vlastníctvom, nemohla byť uzavretá zmluva podľa § 70 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorej by došlo k bezodplatnému odovzdaniu pozemku do trvalého užívania iného subjektu. Zo spisu nie je zistiteľné, konkrétne akú hospodársku zmluvu mienili tieto subjekty vlastne uzavrieť. Vzhľadom na to, že za platnosti Hospodárskeho zákonníka sa zmluvy zásadne uzatvárali v písomnej forme pod sankciou neplatnosti, v dôsledku chýbajúceho dôkazu o uzavretí takejto zmluvy možno konštatovať len to, že sa zmluvné strany nepochybne dohodli na tom, že vlastník stavby pozemnej komunikácie   má   právo   na   bezodplatné   užívanie   pozemku,   a   to   na   dobu   neurčitú. Nepochybná dobromyseľnosť stavebníka mala okrem iného za dôsledok začatie plynutia vydržacej doby pre vznik vecného bremena výkonom práva (vydržaním) za podmienok upravených v ustanovení § 134 v spojení s ustanovením § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka.   V   každom   prípade   z   vykonaných   dôkazov   možno   konštatovať,   že   vlastník stavby   pozemnej   komunikácie   od   začiatku   jej   výstavby   užíva   pozemok   oprávnene a dobromyseľne. To isté sa vzťahuje aj na bezodplatnosť tohto užívania. Zo spisu nie je zistiteľné, že by za celé užívanie pozemku si vlastník pozemku uplatňoval voči vlastníkovi stavby nejaké náhrady spojené s užívaním pozemku. Za tohto stavu je potom na mieste záver, že vlastník pozemku súhlasil s bezplatným užívaním pozemku na dobu neurčitú. Takéto dobromyseľné užívanie pozemku po dobu asi 18 rokov malo za následok vydržanie práva vecného bremena bezodplatne pozemok užívať zo strany vlastníka stavby pozemnej komunikácie. Tieto skutočnosti museli byť sťažovateľovi známe už pri uzatváraní kúpno-predajnej zmluvy, ktorou pozemok nadobudol. Vo veci nie je možné rozhodnúť v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka, pretože nejde o stavbu na cudzom pozemku, na zriadenie ktorej stavebník nemal právo. Sťažovateľovi muselo byť už pri uzatváraní kúpno-predajnej zmluvy   známe,   že   pozemok   nebude   môcť   nikdy   v   budúcnosti   užívať   inak   ako   bežný užívateľ   stavby   pozemnej   komunikácie.   Ako   to   sám   sťažovateľ   potvrdil,   pozemok nekupoval   na účely   toho,   aby   ho   mohol   iným   spôsobom   užívať,   ale na   účely   získania náhrady   za   nemožnosť   užívania   nehnuteľnosti.   Sťažovateľ   nemôže   úspešne   žiadať o vydanie   plnenia,   ktorého   sa   dobrovoľne   vzdal   právny   predchodca   v   čase   zriadenia pozemnej komunikácie. Práva sťažovateľa nie sú porovnateľné s právami iných vlastníkov pozemkov, ktoré boli zastavané bez vyžiadania súhlasu, či dokonca proti vôli vlastníka pozemku.   Vlastnícke   právo   je   obmedzené   predovšetkým   právami   ostatných   vlastníkov. Výkon   vlastníckeho   práva   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   výkonu   práv ostatných vlastníkov a ostatných osôb. Článok 11 ods. 3 listiny výslovne zakazuje zneužitie vlastníckeho   práva   a   umožňuje   za   určitých   podmienok   jeho   vyvlastnenie   alebo   nútené obmedzenie   (čl.   11   ods.   4   listiny).   Hranice   výkonu   vlastníckeho   práva   sú   dané   aj Občianskym   zákonníkom,   a   to   normami   susedského   práva   (§   127)   a   vecnými   právami k veci cudzej (§ 151 a nasl.). Medze výkonu vlastníckeho práva sú dané aj v zákonoch verejnoprávnej povahy. Súčasná spoločnosť sa bez takýchto obmedzení nezaobíde. Rozsah takýchto   obmedzení   sa   postupne   zvyšuje.   Spočívajú   spravidla   v   povinnosti   vlastníka niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť, poprípade aj niečo konať. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho   práva   je   vlastníkovi   priznávaná   spravidla   v   prípadoch,   keď   ide   o   trvalé obmedzenie vlastníckeho práva tým spôsobom, že okrem vlastníka môžu vec užívať aj iné osoby bez jeho súhlasu. Ide spravidla o užívanie pozemkov zodpovedajúce ich účelovému určeniu   vopred   neobmedzeným   okruhom   užívateľov.   Tak   ako   bolo   konštatované,   treba rozlišovať medzi prípadmi zriadenia pozemnej komunikácie bez súhlasu vlastníka pozemku, či proti jeho vôli, a medzi zriadením takejto pozemnej komunikácie so súhlasom vlastníka pozemku, pričom dôjde k dohode, hoci neformálnej, vlastníka pozemku s vlastníkom stavby o   bezodplatnom   užívaní   takéhoto   pozemku   na   dobu   neurčitú.   V   takom   prípade   nový vlastník   pozemku   nemôže   nadobudnúť   k   takémuto   pozemku   viac   práv,   ako   mal predchádzajúci   vlastník.   V   žiadnom   prípade   nedošlo   k   zriadeniu   neoprávnenej   stavby protiprávnym konaním stavebníka. Za tohto stavu prestavuje uplatnenie náhrady za užívanie takéhoto pozemku zneužitie výkonu práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho cieľom nie je dosiahnutie realizácie práv vlastníka pozemku v rozsahu, v akom toto právo prislúchalo jeho právnemu predchodcovi, ale jeho účelom je využitie odlišného vlastníctva pozemku a vlastníctva stavby k vymáhaniu plnenia označovaného za bezdôvodné   obohatenie.   Možno súhlasiť s názorom,   že nie je právne významné, akým spôsobom žalovaní v rozhodnom období pozemok užívali, či mali z neho nejaký príjem alebo len výdavky. V neprospech uplatňovaného nároku sťažovateľa svedčí napokon skutočnosť, že o podobnom jeho nároku, len za iné obdobie, bolo už rozhodované rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   29   C   9/2007-138   z   5.   novembra   2008   v   spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 15/2009 z 15. júna 2009. Týmito rozsudkami bola zamietnutá žaloba o zaplatenie náhrady za užívanie pozemku za obdobie od 17. januára 2005 do 16. januára 2007. Aj v tejto veci boli uplatnené nároky zamietnuté pre rozpor s ustanovením   § 3 Občianskeho zákonníka. Právny   názor   vyslovený   v tejto veci,   ktorý posudzuje tie isté skutkové okolnosti týkajúce sa len iného časového obdobia, je takým názorom,   z   ktorého   treba   vychádzať,   aj   keď   ním   nie   sú   súdy   rozhodujúce   o   ďalších nárokoch za iné časové obdobie viazané.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ je presvedčený, že žalovaní získali bezdôvodné obohatenie, a preto mali byť zaviazaní toho obohatenie mu vydať.

Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   za   vyčerpávajúce a presvedčivé. V žiadnom prípade nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor na právne posúdenie veci, nemôže sama osebe zakladať porušenie označených práv.

Treba   predovšetkým   zdôrazniť,   že   krajský   súd   nespochybnil   vznik   obohatenia na strane žalovaných, ktorí skutočne počas žalovaného obdobia mohli pozemok sťažovateľa užívať bezodplatne. Rozsudok je založený na ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda na rozpore uplatneného nároku sťažovateľa s dobrými mravmi, keďže podľa záverov krajského súdu ide o zneužitie vlastníckeho práva. Uvedený záver sa opiera o to závažné skutkové zistenie, podľa ktorého v čase začatia výstavby cestnej komunikácie stavebník sa neformálne dohodol s právnym predchodcom o bezodplatnom užívaní pozemku na dobu neurčitú.

Okrem toho krajský súd dospel aj k záveru, podľa ktorého po dobu viac ako 10 rokov vlastník   pozemku   nijako   nespochybňoval   právo   stavebníka   na   bezodplatné   užívanie pozemku,   keďže   žiadnu   náhradu   od   neho   nepožadoval.   Tým   došlo   vydržaním k nadobudnutiu práva bezodplatne užívať pozemok zo strany stavebníka.

Práve   v   uvedených   rozhodujúcich   skutočnostiach   vidí   krajský   súd   rozpor uplatneného nároku s dobrými mravmi, keďže sťažovateľ po právnom predchodcovi chce získať   viac   práv   voči   stavebníkovi,   než   koľko   ich   mal   právny   predchodca   na   základe dohody   so   stavebníkom.   Okrem   toho   navyše   vznik   vecného   bremena   užívať   pozemok sťažovateľa bezodplatne taktiež vylučuje povinnosť žalovaných platiť úhradu za užívanie pozemku.

K   dosiaľ   uvedenému   treba   osobitne   zdôrazniť,   že   sťažovateľ   nijako   nenapáda správnosť   uvedených   rozhodujúcich   skutkových   záverov   krajského   súdu   o   existencii neformálnej   dohody   medzi   pôvodným   vlastníkom   pozemku   a   stavebníkom,   ako   aj o dlhodobom dobromyseľnom bezodplatnom užívaní pozemku stavebníkom a následným vydržaním   tohto   práva   ako   vecného   bremena.   V   súvislosti   s   aplikáciou   §   3   ods.   1 Občianskeho zákonníka teda v podanej sťažnosti neuplatnil žiadne také námietky, ktorými by spochybnil skutkový základ, z ktorého krajský súd odvodil názor o rozpore uplatneného nároku   sťažovateľa   s   dobrými   mravmi.   Argumentáciu   sťažovateľa   preto   nemožno považovať za dostatočnú a presvedčivú.

Osobitne   treba   uviesť,   že   nezodpovedá   skutočnosti   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa ktorého krajský súd neuviedol zákonné ustanovenie, na základe ktorého žalobu zamietol. Z rozsudku je totiž evidentné, že sa výrok opiera o ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné uviesť, že sťažovateľ je v rámci výkonu svojich vlastníckych práv k pozemku dosť výrazne obmedzený, pretože z troch obsahových zložiek   vlastníckeho   práva   mu   zostalo   zachované   iba   právo   nakladať   s   vecou   (ius disponendi), nemôže však pozemok užívať (ius utendi), ale ani brať z neho úžitky (ius fruendi). Takýto stav existoval už v čase, keď sťažovateľ vlastnícke právo nadobudol, a to vďaka dohode, ktorú uzavrel právny predchodca so stavebníkom. Sťažovateľ sa do tejto situácie dostal vedome a na základe vlastného slobodného rozhodnutia. Nejde teda o stav, ktorý má na mysli čl. 20 ods. 4 ústavy, resp. čl. 11 ods. 4 listiny, teda o nútené obmedzenie vlastníckeho práva. K tomuto obmedzeniu došlo totiž s vedomím a súhlasom sťažovateľa.

Napokon treba uviesť, že judikatúra, na ktorú sťažovateľ poukazuje, nie je v tejto veci   bezozvyšku   aplikovateľná,   a   to   buď   preto,   že   sa   v   súdených   prípadoch   neskúmal vzájomný   vzťah   medzi   bezdôvodným   obohatením   a   ustanovením   §   3   Občianskeho zákonníka, alebo preto, že v súdených veciach neboli konštatované skutkové okolnosti, ktoré by bolo možné považovať za zneužitie práva.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014