znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 120 /2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., vedenú pod sp. zn. Rvp 12752/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uznesením sp. zn. 17 Er 200/2008 z 19. marca 2012   a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a jeho   uznesením   sp.   zn. 14 CoE 221/2012 z 20. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a čl.   14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 17 Er 200/2008 z 19. marca 2012   a   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho uznesením sp. zn. 14 CoE 221/2012 z 20. júna 2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkom   úver,   na   zabezpečenie   ktorého   bola účastníkmi   zmluvného   vzťahu   uzatvorená   rozhodcovská   doložka,   resp.   rozhodcovská zmluva.

Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu,   pričom   exekučným   titulom   bolo   rozhodnutie rozhodcovského   súdu.   V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   napadnutým rozhodnutím   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Sťažovateľka   uviedla,   že krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie.

3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“ Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo na spravodlivé súdneho konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou   takého   právneho   základu   však   po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady   93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   okrem   iného   odôvodnila   aj   tým,   že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc   posudzovať zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je   jednotná   v   názore,   že   už   v   štádiu   posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov pre poverenie   súdneho   exekútora   na   vykonanie   exekúcie   sa   exekučný   súd   okrem   iného zaoberá tým,   či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením   o   jeho   vykonateľnosti...   či   rozhodnutie   (iný   titul)   je   z   hľadísk   zakotvených v príslušných   právnych   predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke   formálnej...   ako   aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V   závere   svojej   argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu,   ani   od   vydania   poverenia   na   výkon   exekúcie   nenastali   žiadne   nové   právne   ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše „odvolací   súd   konal   v rozpore   s ust.   §   214   ods.   1   OSP,   čím   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14   dohovoru   postupom   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   17   Er   200/2008 z 19. marca 2012 a porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   14   CoE   221/2012   z 20.   júna   2012,   zrušil   napadnuté   uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

4. Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   zistil,   že   k   sťažnosti sťažovateľky nie sú priložené kópie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu,   ktoré   sťažovateľka   touto   sťažnosťou   napáda,   a   preto   sťažovateľku   prípisom z 10. októbra 2012 vyzval, aby doplnila sťažnosť o chýbajúce kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľku ústavný súd v označenom prípise zároveň upozornil na možnosť odmietnutia jej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade,   ak   na   výzvu   ústavného   súdu   v   určenej   lehote   (7   dní   od   doručenia,   pozn.) nezareaguje a sťažnosti nedoplní.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním doručeným 12. novembra 2012,   v   ktorom   uviedla   zoznam   uznesení   okresného   súdu   a krajského   súdu,   o ktorých doplnenie   ústavný   súd   žiadal   (ústavný   súd   žiadal   o predloženie   napadnutých   uznesení k sťažnostiam sťažovateľky v konaniach vedených ústavných súdom pod Rvp 12745/2012 až   Rvp   12794/2012,   t.   j.   vrátane   predmetného   konania,   pozn.),   no   vo   vzťahu k rozhodnutiam,   ktoré   sú   predmetom   tohto   uznesenia   ústavného   súdu,   predložila   len uznesenie okresného súdu sp. zn. 17 Er 200/2008 z 19. marca 2012.  

5. Sťažovateľka následne svoje sťažnosti doplnila podaniami z 15. novembra 2012, v ktorých   doplnila právnu argumentáciu k podaným ústavným sťažnostiam okrem iného o tvrdenie, že „Súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci samej pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť. Podľa ust. §57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od   09.08.2012   ak   súd   rozhoduje   podľa   odseku   1   písm.   g)   a k),   nariadi   pojednávanie. Po právoplatnosti   uznesenia   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   súd   exekúciu   zastaví. Podľa   ust.   §   243   ods.   1   Exekučného   poriadku   (prechodné   ustanovenie   účinné od 09.08.2012) tento zákon sa vzťahuje aj na konanie začaté predo dňom účinnosti tohto zákona...   Súd   nenariadil   ústne   pojednávanie   a tento   nedostatok   nekorigoval   ani   súd druhého stupňa.“

II.

6. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

11.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

15.   Podľa   čl.   14 dohovoru   užívanie   práv a slobôd   priznaných   týmto   dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

16.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

17.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutým   uznesením okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcie, boli porušené jej označené práva. Podľa   tvrdení   sťažovateľky   okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a   s použitím   chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej   normy   a bez vykonania dokazovania a svoje   rozhodnutie dostatočne neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky   a v konaní   mala   mať   sťažovateľka   výrazne   nevýhodné   postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

18. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05).   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

19.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

20.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   17   Er   200/2008 z 19. marca 2012, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

21.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napriek   predchádzajúcej   výzve ústavného súdu (obsahujúcej aj poučenie o možnosti odmietnuť sťažnosť pre nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí,   pozn.)   nedoplnila   v   určenej   lehote,   t.   j. do dňa predbežného prerokovania sťažnosti svoju sťažnosť o chýbajúcu kópiu napadnutého uznesenia krajského súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd odmietol sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka napádala postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 CoE 221/2012 z 20. júna 2012, už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013