znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 120/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., M., a J. Ž., V., obaja zastúpení advokátkou JUDr. K. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   a jeho uznesením sp. zn. 3 To 113/2009 z 11. novembra 2010 a vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   ods.   3   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 54/2011 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. a J. Ž.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. apríla 2012   doručená   sťažnosť   Š.   K.   a J.   Ž.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo   veci   namietaného porušenia   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   To   113/2009   a jeho   uznesením z 11. novembra 2010 a vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 54/2011 z 30. novembra 2011.

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn 3 T 154/2002 z 26. mája 2009 boli sťažovatelia uznaní vinnými z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 158 ods. l písm. a) Trestného zákona a trestného činu ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 221 ods. l Trestného zákona. Zároveň im bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dvoch rokov a trest zákazu činnosti – výkonu služobného pomeru policajta v Policajnom zbore vo výmere štyri roky.

3. Z dôvodu podaného odvolania vo veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením sp. zn. 3 To 113/2009 z 11. novembra 2010 odvolanie zamietol.

Sťažovatelia   uviedli,   že   krajský   súd   svojím   postupom   na   verejnom   zasadnutí 11. novembra 2010, ktorý predchádzal rozhodnutiu, porušil nimi označené základné a iné práva,   keď   určil   takéto   poradie   záverečných   návrhov:   1.   obhajkyňa   obžalovaných, 2. obžalovaný J. Ž., 3. obžalovaný Š. K., 4. právny zástupca manželky obžalovaného Š. K. a 5. prokurátor.

Krajský súd týmto konaním postupoval v rozpore s ustanovením § 235 ods. 3 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný poriadok“), podľa ktorého: „Po vykonaní dôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné návrhy. Ak je osobou, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, obvinený, má právo hovoriť posledný.“

Argumentovali tým, že právo obvineného predniesť na verejnom zasadnutí konečný návrh   ako   posledný   má   rovnaký   význam   ako   právo   posledného   slova   na   hlavnom pojednávaní. Konečný návrh umožňuje obvinenému, aby v záujme čo najširšieho uplatnenia práva na obhajobu prehovoril ako posledný, bezprostredne predtým, ako sa senát odoberie na záverečnú   poradu,   aby   tak   mohol   ovplyvniť   súd   pri   vyhodnocovaní   výsledkov dokazovania.

4. Na základe tejto argumentácie podali sťažovatelia proti uzneseniu krajského súdu dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   54/2011   z 30.   novembra   2011 odmietol.

K napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovatelia   uviedli, „že   intenzita porušenia ich procesných práv dovolacím súdom dosiahla ústavnoprávnu dimenziu tým, že tento   súd   buď   z   nevedomosti,   alebo   úmyselne   nerozlíšil   medzi   dvomi   navzájom nezameniteľnými pojmami procesného práva - prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania - samostatne   upravenými,   ktoré   sú   takto   upravené   aj   v   zákone   (porov.   §   382   a   §   392 Trestného poriadku), ktoré majú odlišné dôsledky a s nimi sa spájajú aj rozdielne reakcie súdu vo forme jeho rozhodnutia vo vzťahu k podanému dovolaniu.

Ak   totiž   dovolací   súd   považoval   dovolanie   sťažovateľa   za   prípustné,   podané oprávnenou osobou a včas, ale po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a   konania   mu   predchádzajúceho   zistil,   že   dovolanie   nebolo   dôvodné,   teda   že   dôvody dovolania neboli preukázané, správnym procesným postupom mal najvyšší súd dovolanie zamietnuť na verejnom zasadnutí podľa § 392 ods. 1 v spojení s § 384 a nasl. Trestného poriadku, a nie ho svojvoľne odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por. (porov. aj veci sp. zn. I. ÚS 402/2008 a I. ÚS 129/2010).“.

5.   Sťažovatelia   v závere   sťažnosti   navrhujú,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   prijal na ďalšie konanie a aby následne rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných a iných práv postupom a uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, zruší predmetné   uznesenia,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   prizná   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Tdo 54/2011 z 30. novembra 2011 dovolanie sťažovateľov podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z.) odmietol. V podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

«Je   potrebné   prisvedčiť   tvrdeniu   obhajobe   a   vyplýva   to   i   z   obsahu   Zápisnice o verejnom zasadnutí zo dňa 11. novembra 2010 na odvolacom Krajskom súde v Žiline, že po udelení slova predsedníčkou senátu na záverečné návrhy (konečné návrhy), nedostali dovolatelia právo hovoriť ako poslední. Poradie konečných, návrhov bolo: 1. Obhajkyňa obžalovaných,   2.   Obžalovaný J.   Ž.,   3.   Obžalovaný Š.   K.,   4.   Právny zástupca manželky obžalovaného Š. K. M. K. JUDr. R., 5. prokurátor.

V   tejto   súvislosti je   ale   potrebné uviesť,   že právo konečného návrhu bolo   obom obvineným umožnené a teda, nebolo im odňaté. Konečné návrhy predniesli obhajkyňa a obaja obvinení po tom, ako na otázku predsedníčky senátu, či majú procesné strany ďalšie návrhy   na   doplnenie   dokazovania,   zhodne   uviedli,   že   ďalšie   návrhy   na   doplnenie dokazovania nemajú.

Poradie, aké zvolila predsedníčka senátu pri udelení slova na konečné návrhy, je síce v rozpore s ustanovením § 235 ods. 3 veta druhá Tr. por., ale pre úplnosť sa žiada poznamenať, že ak by aj malo ísť o porušenie práva na obhajobu, je potrebné skúmať, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a či takéto porušenie práva na obhajobu mohlo   vyvolať   iné   rozhodnutie   o   vine   oboch   obvinených   a   teda,   či   výrazne   zmenilo postavenie obvinených pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah pojmu „udelenie   slova   na   konečné   návrhy“,   ktoré   je   špecifické   pre   verejné   zasadnutie na odvolacom súde, je potrebné, podľa názoru najvyššieho súdu, vykladať rozdielne k právu posledného   slova,   ktoré   zákonodarca   oddeľuje   od   záverečných   rečí   v   závere   hlavného pojednávania, t. j. na súde prvého stupňa. Zákonodarca právo posledného slova zvýrazňuje aj samostatným   paragrafovým   ustanovením,   čím   toto   právo   prísne   povýšil   na   právo samostatné, kde počas prejavu obžalovanému nesmú súd, ani nikto iný klásť otázky a kde toto právo nesmie byť obvinenému odňaté.

Najvyšší súd sa plne stotožňuje s názorom obhajoby uvedeného v dovolaní, že pokiaľ by dovolateľom nebolo umožnené predniesť na hlavnom pojednávam pred súdom prvého stupňa, po záverečných rečiach, posledné slovo, došlo by k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, ktoré by napĺňalo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Tomuto záveru v súčasnosti už korešponduje jednak judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V danom prípade však nejde o namietaný postup pred súdom prvého stupňa, ale o verejné   zasadnutie   pred   odvolacím   súdom kde   najvyšší súd   konštatuje,   že   zo   strany odvolacieho súdu došlo síce k pochybeniu, ale z pohľadu jeho závažnosti skôr formálnemu pochybeniu   vo   vzťahu   k   poradiu   udelených   a   prejavených   konečných   návrhov.   Obaja obvinení mali právo slova na konečný návrh a tento aj každý z nich využil. Obhajkyňa aj obaja obvinení predniesli svoje vyjadrenia, pričom obvinení sa v konečnom návrhu pripojili ku konečnému návrhu svojej obhajkyne.

Zásadným   porušením   práva   na   obhajobu   sa   totiž   rozumie   najmä   porušenie ustanovení o povinnej obhajobe (§ 37 Tr. por.). V prípade, ak obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu,   že ho mal mať,   potom je splnená táto podmienka dovolania spravidla vtedy, ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním.

Obvinení mali počas celého konania dostatočný priestor na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam, pričom zo spisu nebolo preukázané, že by im bolo bránené, resp. odopreté vykonávať svoje práva. Ak obvinení mali za to, že je porušované ich právo na obhajobu, mali žiadať zaprotokolovanie námietky.

Nakoľko obvinení boli zastúpení obhajcom, ktorý taktiež využil právo vyjadriť sa k predmetu   konania   a   dostatočným   spôsobom   obhajoval   svojich   klientov,   argumentácia obvinených o zásadnom porušení práva na obhajobu je nedôvodná.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvinených nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvinených Š. K. a J. Ž. na neverejnom zasadnutí odmietol.»

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

11. Z   námietok   uvedených   v sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovatelia   sa   zo   strany ústavného súdu domáhajú prehodnotenia záverov najvyššieho súdu spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať   opodstatnenosti   ich   právneho   názoru   týkajúceho   sa porušenia   ich   práva na obhajobu   spočívajúceho   v nesprávnom   poradí   pri   udelení   slova   na   konečné   návrhy v priebehu   verejného   zasadnutia   pred   krajským   (odvolacím)   súdom,   pričom   v sťažnosti uvádzajú v podstate rovnaké argumenty, s ktorými sa už najvyšší súd vysporiadal. Týmto však stavajú ústavný súd do úlohy ďalšej súdnej inštancie, ktorá mu, ako to bolo vyjadrené (bod 10), neprislúcha.

12. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane poukázal na to, že ústavne zaručené právo na obhajobu (čl. 50 ods. 3 ústavy) je jedným zo základných komponentov spravodlivého procesu, pričom táto ústavná záruka sa prirodzene premieta aj do procesného predpisu, ktorým je Trestný poriadok.

Právna úprava garantuje právo obvineného vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, právo uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať opravné prostriedky (porov. § 34 ods. 1 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z a § 33 ods. 1 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb.).

13. Námietky sťažovateľov smerujú proti postupu odvolacieho súdu, ktorý nesprávne určil poradie pri udelení slova na konečné návrhy v priebehu verejného zasadnutia. Zákonná úprava   konania   o   odvolaní   (pod   marginálnou   rubrikou   „Konanie   na   odvolacom   súde“) sa o práve   na   konečný   návrh   a   posledné   slovo   nezmieňuje.   Podľa   všeobecnej   úpravy priebehu   verejného   zasadnutia   (§   235   Trestného   priadku   č.   141/1961   Zb.),   ktorá   na odvolacie konanie dopadá (podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. odvolací súd rozhoduje na verejnom zasadnutí), po vykonaní dôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné návrhy. Ak je osobou, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, obvinený, má právo hovoriť posledný (§ 235 ods. 3 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb.).

Z uvedeného je zrejmé, že právo na udelenie slova ku konečným návrhom je viazané na podmienku, že na verejnom zasadnutí bolo vykonané dokazovanie. Ústavný súd svoj názor v danom prípade, na rozdiel od záverov najvyššieho súdu, opiera o teóriu trestného procesu, ktorá konečné návrhy považuje za obdobu záverečných rečí a posledného slova na hlavnom   pojednávaní.   Majú   podľa   nej   vytvoriť   priestor   stranám   vyjadriť   stanovisko k doplneniu dokazovania a jeho vplyvu na preskúmavané rozhodnutie (porov. Šámal, P., Král, V., Baxa, J., Púry, F.: Trestní řád. II. díl. 4. vydání, 1622 s.).

14.   Zo   zápisnice   z verejného   zasadnutia   je   zrejmé,   že   krajský   (odvolací)   súd náležitým procesným   spôsobom   zamietol   ďalšie návrhy   na doplnenie dokazovania, t.   j. ďalšie   dokazovanie   nevykonával.   Za   situácie,   keď   sa   odvolací   súd   celkom   stotožnil s rozsahom skutkových zistení, ako ich vykonal prvostupňový okresný súd a vyhodnotil ich ako dostatočné aj pre rozhodnutie o odvolaní, teda (opäť zdôrazňujúc) nevykonával ďalšie dokazovanie vo veci, nemožno v posudzovanom prípade určenie poradia pri udelení slova na konečné návrhy vnímať ako porušenie ústavne zaručeného práva na obhajobu (obdobne uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 59/08 zo 4. decembra 2008).

15. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov týkajúce sa spôsobu rozhodnutia najvyššieho súdu (bod 4) a polemiku vedenú o prípustnosti dovolania a dôvodnosti dovolania, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval správne, keď dovolanie odmietol na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ustanovenia § 382a a § 383 Trestného poriadku (pod marginálnou rubrikou „Rozhodnutie o dovolaní na neverejnom zasadnutí“), podľa ktorých:

Dovolací   súd   môže   rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí   o   dovolaní,   ak   zistí, že dôvody dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú zjavne preukázané a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1 [§ 382a].

Ak   dovolací   súd   zistil,   že   sú   dané   dôvody   dovolania   uvedené   v   návrhu   alebo predbežne zistené súdom v prospech obvineného a sú splnené podmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia [§ 383].

Pre úspešnosť dovolania je potrebná kombinácia podmienok prípustnosti a musí byť daný aj jeden z dovolacích dôvodov. Osobitosť spočíva v tom, že podmienky prípustnosti podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   sú   nielen   podmienkami   prípustnosti,   ale   aj dovolacím dôvodom podľa § 371 Trestného poriadku.

16.   Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   jednoznačným   spôsobom   rozhodol, že v rozsahu   námietok   obvinených   (sťažovateľov)   nevidel   porušenie   práva   na   obhajobu (bod 6), preto bol oprávnený postupovať v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku a odmietnuť dovolanie na neverejnom zasadnutí.

17. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012