znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 120/2011-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., K., zastúpenej JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti O., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave č. k. 1 Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti O., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 389,26 € (slovom tristoosemdesiatdeväť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 120/2011-20   z   30.   marca   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   O.,   s.   r.   o.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky (spoločnosť V., s. r. o.) uzatvoril ako predávajúci 21. augusta 2001 kúpnu zmluvu s obchodnou spoločnosťou H., a. s., ako s kupujúcim týkajúcu sa dodávky dielcov oceľovej konštrukcie, ktoré mali byť kupujúcim použité na stavbu diaľnice, pretože kupujúci súčasne ako zhotoviteľ (ďalej aj „kupujúci“ alebo „zhotoviteľ“) zabezpečoval aj výstavbu diaľnice, a to na základe zmluvy o dielo uzatvorenej medzi ním a S. ako investorom a súčasne objednávateľom tohto diela (ďalej   len   „investor   diela“). V predmetnej   kúpnej   zmluve bolo dohodnuté,   že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k jednotlivým právnym predchodcom sťažovateľky dodaným dielcom oceľovej konštrukcie až úplným zaplatením kúpnej ceny.

Dňa 30. mája 2002 investor diela (S.) odstúpil od zmluvy o dielo uzatvorenej so zhotoviteľom (H., a. s.).

Z dôvodu, že kupujúci (H., a. s.) bol v omeškaní so zaplatením jednotlivých splátok kúpnej   ceny   za   dodané   dielce   oceľovej   konštrukcie,   právny   predchodca   sťažovateľky písomným podaním doručeným kupujúcemu 19. júla 2002 od kúpnej zmluvy odstúpil a súčasne vyzval kupujúceho, aby mu vrátil tie už dodané dielce oceľovej konštrukcie, za ktoré kupujúci ešte nezaplatil, a teda v zmysle dojednaní v kúpnej zmluve boli stále vo vlastníctve právneho predchodcu sťažovateľky. Následne uznesením krajského súdu sp. zn. 3 K 260/01 z 30. júla 2002 bolo na majetok kupujúceho vyhlásené konkurzné konanie, pričom správca konkurznej podstaty začiatkom septembra 2002 právnemu predchodcovi sťažovateľky   písomne   oznámil,   že   súhlasí   s   tým,   aby   mu   boli   vrátené   sporné   dielce oceľových konštrukcií. Na základe uvedeného oznámenia pracovník právneho predchodcu sťažovateľky   vykonal   29.   októbra   2002   ohliadku   staveniska   diela   (diaľnice)   a zistil,   že dielce oceľových konštrukcií v počte 18 kusov sú uložené neďaleko staveniska v obci S. Následne právny predchodca sťažovateľky písomnými podaniami zo 4. septembra 2002, z 13. septembra 2002, z 1. októbra 2002 a zo 6. februára 2003 oznámil investorovi diela, že 18   ks   dielcov   oceľových   konštrukcií   uskladnených   neďaleko   staveniska   sú   v   jeho vlastníctve a že vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotný rokovať s investorom diela o ich odpredaji.

Na základe zmluvy o predaji časti podniku z 30. apríla 2003 a v znení jej dodatkov sťažovateľka vstúpila do právneho postavenia svojho predchodcu (spoločnosť V., s. r. o.), teda   do   právneho   postavenia   predávajúceho,   a   teda   aj   vlastníka   sporných   oceľových konštrukcií.

Sťažovateľka písomným podaním z 1. októbra 2003 požiadala správcu konkurznej podstaty majetku kupujúceho o poskytnutie súčinnosti pri odvoze 18 ks dielcov oceľových konštrukcií, pričom správca konkurznej podstaty majetku kupujúceho (ďalej aj „úpadca“) vo svojom písomnom vyjadrení zo 14. októbra 2003 sťažovateľke oznámil, že na základe účinného odstúpenia ešte právneho predchodcu sťažovateľky od kúpnej zmluvy nezahrnul predmetné oceľové konštrukcie do majetku konkurznej podstaty úpadcu, a teda že nemá žiadne   výhrady,   aby   ich   sťažovateľka   odviezla   zo   staveniska.   Investor   diela   však   dal „... v roku 2004 príkaz podľa stavebného denníka... na zabudovanie predmetných oceľových konštrukcií do diela...“.

V zmysle ustanovení zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení   neskorších   predpisov   prešli   všetky   práva   a   záväzky   investora   diela   (diaľnice), ktorým bola S., na novovzniknutú N., a. s. (ďalej aj „investor diela“ alebo „žalovaný“), ktorá bola do obchodného registra zapísaná 1. februára 2005.

Písomným podaním z 5. apríla 2005 sťažovateľka vyzvala investora diela (N., a. s.), aby jej zaplatil za oceľové konštrukcie, ktoré boli v jej vlastníctve a ktoré boli bez jej vedomia a súhlasu v roku 2004 ešte právnym predchodcom investora diela zapracované do diela, t. j. do konštrukcie diaľnice. Na zaplatenie uvedenej škody v sume 7 382 837,06 Sk vyzvala sťažovateľka investora diela ešte písomným podaním z 2. novembra 2005, avšak z dôvodu neplnenia zo strany investora diela sa sťažovateľka zaplatenia uvedenej škody voči nemu domáhala žalobou zo 17. júla 2006 podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 77b/06.

Okresný súd rozsudkom č. k. 24 Cb 77b/06-741 z 26. mája 2009 žalobu sťažovateľky zamietol   s   odôvodnením,   že   v   čase   zabudovania   oceľových   konštrukcií   do   diela sťažovateľka   údajne   už   nebola   ich   vlastníčkou,   preto   sa   v   tejto   súvislosti   ani   nemôže domáhať   náhrady   škody.   Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   nielenže   nesprávne   zistil skutkový   stav   veci   (napr.   vôbec   nezohľadnil   skutočnosť,   že   investor   diela   odstúpil   od zmluvy o dielo uzatvorenej so zhotoviteľom), ale tiež ho nesprávne právne posúdil, keď namiesto   toho,   aby   zistený   skutkový   stav   posudzoval   podľa   ustanovení   §   536   a   nasl. Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o dielo, tento posúdil podľa § 443 a § 541 Obchodného zákonníka.

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   sp. zn. 1 Cob 307/09 zo 7. októbra 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa sťažovateľky krajský súd síce na jednej strane odstránil pochybenia okresného súdu, avšak na strane druhej   z   týchto   logických   zistení   dospel   k   absolútne   nelogickým,   rozporuplným a neodôvodneným záverom. Krajský súd totiž konštatoval, že v čase zabudovania sporných oceľových konštrukcií do diela bola ich vlastníčkou sťažovateľka a až ich zabudovaním do diela sa stal ich vlastníkom investor (t. j. žalovaný) diela, pričom v čase ich zabudovania do   diela   investor   diela   nemal   podľa   krajského   súdu   oprávnenie   s   týmito   oceľovými konštrukciami   nakladať,   čím   krajský   súd   tiež   zohľadnil,   že   investor   diela   ešte   pred zabudovaním   predmetných   oceľových   konštrukcií   do   diela   odstúpil   od   zmluvy   o   dielo uzatvorenej   so   zhotoviteľom   diela,   pre   ktorého   sťažovateľka   tieto   oceľové   konštrukcie dodávala. Napriek uvedenému však krajský   súd napokon podľa   sťažovateľky arbitrárne konštatoval, že „... medzi vznikom škody a konaním žalovaného (rozumej investora diela, pozn.) nie je príčinná súvislosť a žalovaný ani jeho právny predchodca neboli v žiadnom právnom vzťahu so žalobcom (rozumej sťažovateľka, pozn.).

Podľa sťažovateľky je rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 Cob 307/09 zo 7. októbra 2010 arbitrárne a nezdôvodnené, pretože krajský súd vôbec nezdôvodnil, prečo žalovaný (investor diela) nezodpovedá za škodu, ktorá vznikla sťažovateľke v dôsledku preukázaného nezákonného nakladania investorom diela s majetkom sťažovateľky. V dôsledku uvedeného tak označeným rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces zaručené v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   v   konečnom   dôsledku   aj   jej   základné   právo   na   ochranu vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy.

V uvedenej súvislosti sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Súhlasíme   s   právnym   zistením   Krajského   súdu   v   Bratislave,   že   vlastníctvo k oceľovým   konštrukciám   sťažovateľ   stratil   až   ich   zabudovaním   do   diela,   čím   zároveň Krajský   súd   v   Bratislave   vyriešil,   že   až   do   toho   momentu   zabudovania   bol   sťažovateľ vlastníkom predmetnej oceľovej konštrukcie. Nesúhlasíme však s následným konštatovaním Krajského súdu v Bratislave, že žalovaný a žalobca tak neboli v žiadnom právnom vzťahu (právny vzťah totiž vznikol zo spôsobenej škody), ani s konštatovaním o tom, že medzi konaním   žalovaného   a   vznikom   škody   nie   je   príčinná   súvislosť.   Súd   totiž   arbitrárne opomenul, že záväzky (t.j. právne vzťahy) vznikajú podľa ustanovenia § 489 Občianskeho zákonníka   nielen   z   právnych   úkonov,   najmä   zo   zmlúv,   ale   aj   zo   spôsobenej   škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Odvolací   súd   vôbec   nezdôvodnil,   prečo,   podľa   názoru   súdu,   medzi   konaním žalovaného   (ktoré je   protiprávne   už len   z dôvodu neoprávneného nakladania s cudzou vecou)   a   vznikom   škody   na   majetku   sťažovateľa   (strata   vlastníctva   zánikom   veci   jej zabudovaním do diela), nie je príčinná súvislosť, keď v skutočnosti ide o preukázanú tak časovú   ako   aj   kauzálnu   príčinnú   súvislosť   medzi   protiprávnym   konaním   žalovaného   a vznikom škody na majetku sťažovateľa.

V tejto veci tak Krajský súd v Bratislave arbitrárne rozhodol tak, akoby nemohol vzniknúť záväzok zo spôsobenej škody podľa ustanovenia § 489 Občianskeho zákonníka porušením právnej povinnosti   stanovenej Občianskym zákonníkom,   a akoby záväzok na náhradu škody mohol vzniknúť len porušením zmluvnej povinnosti podľa § 373 Obchodného zákonníka   alebo   porušením   povinnosti   stanovenej   obchodným   zákonníkom   (§   757 Obchodného zákonníka). Takáto aplikácia zákonných ustanovení je neudržateľná, vymyká sa bežnej aplikácii zákonných ustanovení upravujúcich povinnosť k náhrade spôsobenej škody, keď aj obchodné spoločnosti sú vždy povinné dodržiavať všetky právne predpisy (rovnako Občiansky zákonník), sú povinné tak nezasahovať do vlastníckeho práva iného vlastníka (§ 123 Občianskeho zákonníka) a sú povinné počínať si tak, aby predchádzali vzniku škodám (prevenčná povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka).

Medzi sťažovateľom a žalovaným, t. j. N., a.s. ako právnym nástupcom S. na úseku diaľnic,   ktorá   dala   príkaz   na   zabudovanie   vecí   (oceľových   konštrukcií)   vo   vlastníctve sťažovateľa   do   diela,   čim   právne   prestali   tieto   veci   existovať   ako   veci   samostatné   v právnom zmysle, vznikol právny vzťah na základe vzniku záväzku zo spôsobenej škody, tak ako to ustanovuje § 489 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný, resp. jeho právny predchodca, totiž porušil právnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho   zákonníka   predchádzania   škodám   na   majetku,   keď   ku   škode   na   majetku sťažovateľa,   bez   právneho   dôvodu   a   bez   zmluvného   vzťahu   so   sťažovateľom,   napriek viacnásobným   písomným   upozorneniam,   že   ide   o   majetok   sťažovateľa,   dal   právny predchodca   žalovaného   príkaz   na   zabudovanie   oceľových   konštrukcií   patriacich sťažovateľovi do svojho diela, čím tieto veci z vlastníctva sťažovateľa odňal, pretože veci prestali zabudovaním do stavby diaľnice ako samostatné veci v právnom zmysle existovať. Žalovaný porušil aj ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka, pretože v rozpore s týmto ustanovením   nakladal   s   vecami   sťažovateľa,   s   ktorými   nemal   oprávnenie   nakladať (porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa)....

Krajský   súd   v   Bratislave   prakticky   zlegalizoval   odcudzenie   vecí   patriacich sťažovateľovi.

Takýto postup súdu neprispieva k právnej istote, neposkytuje ochranu porušeným právam a navodzuje neprípustný stav, podľa ktorého obchodná spoločnosť nezodpovedá za škodu spôsobenú porušením vlastníckeho práva inej obchodnej spoločnosti.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn. 1 Cob/307/2009-792, zo dňa 7. 10. 2010, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 Cob/307/2009-792, zo dňa 7. 10. 2010, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok, garantované článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 Cob/307/2009-792, zo dňa 7. 10. 2010, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 Cob/307/2009-792, zo dňa 7. 10. 2010, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.... Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

2.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   prijatej   sťažnosti   vyjadrili   obidvaja účastníci   konania:   za   krajský   súd   jeho   podpredseda   listom   sp.   zn.   Spr.   3249/2011 zo 16. mája   2011   a   právny   zástupca   sťažovateľky   svojím   stanoviskom   k   uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom z 24. mája 2011.

2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

«Senát „1 Cob“ odvolacieho súdu zotrváva na dôvodoch, ktorými bol odôvodnený rozsudok tunajšieho odvolacieho súdu.

Oznamujem,   že Krajský súd v Bratislave podľa   ustanovenia § 30 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií ÚS SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.»

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

«Súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu V   právnej   veci   sťažovateľa   O.,   s.   r.   o.   proti   porušovateľovi   základného   práva   - Krajského súdu v Bratislave, si sťažovateľ dovoľuje vyjadriť súhlas s upustením od ústneho pojednávania   o   prijatom   návrhu.   Písomne   predložené   materiály   poskytujú   dostatočný podklad pre rozhodnutie.

Ku   vyjadreniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   k   podanej   sťažnosti,   vzhľadom   na stručnosť vyjadrenia, že „Senát „1Cob“ zotrváva na dôvodoch, ktorými bol odôvodnený rozsudok tunajšieho, odvolacieho súdu, si dovoľujeme uviesť naše stanovisko:

Porušovateľ   základného   práva   žiadnym   spôsobom   nespochybňuje   opodstatnenosť podanej sťažnosti a v nej uvedené dôvody, a preto v celom rozsahu si dovoľujeme zotrvať na podanej sťažnosti a žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky, aby po prejednaní veci rozhodol v súlade s podanou ústavnou sťažnosťou.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivý   súdny   proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 došlo k porušeniu základného práva a práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. K porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práva malo dôjsť tým, že krajský súd podľa sťažovateľky dospel k arbitrárnym a svojvoľným záverom o tom, že investor diela (stavba diaľnice), ktorý na jeho zhotovenie použil vec vo vlastníctve   sťažovateľky   bez   jej   vedomia,   nie   je   v   konečnom   dôsledku   zodpovedný   za škodu, ktorá sťažovateľke týmto jeho konaním vznikla.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie žalovaného v zmysle ust. § 214 ods. 1 O. s. p. na odvolacom pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi vykonanými   súdom   prvého   stupňa   a   dôvodmi   odvolania   dospel   k   záveru,   že   odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplývajú skutočnosti, ktoré ani medzi účastníkmi konania neboli sporné. Nepochybné je uzavretie kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou   H.,   a.   s.   zo   dňa   21.   08.   2001   ako   aj   uzavretie   zmluvy   o   dielo   medzi spoločnosťou H., a. s. a právnym predchodcom žalovaného S. Rovnako bolo nepochybne zistené, že právny predchodca žalobcu ako predávajúci dodal spoločnosti H., a. s. oceľovú konštrukciu a vyúčtoval kúpnu cenu vo výške 32.884.500,- Sk (1.091.565,43 Eur) + DPH. Predmetom   konania   je   nárok   žalobcu   na   náhradu   škody   vo   výške   7.382.837,06   Sk (245.065,29 Eur) s príslušenstvom, ktorá vznikla žalobcovi tým, že žalovaný umožnil ako vlastník rozostavanej stavby Diaľnica D1 L. – S. zhotoviteľovi stavby zabudovanie 18 ks OK do predmetnej stavby a to napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že uvedené dielce OK patria do výlučného vlastníctva žalobcu.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že v kúpnej zmluve zo dňa 21. 08. 2001 v čl. VI. bod 6.6 bola dohodnutá v súlade s ust. § 445 Obch. zákonníka výhrada vlastníckeho práva, podľa ktorej sa kupujúci (H., a. s.) stáva vlastníkom predmetu kúpy, až úplným zaplatením kúpnej ceny. Kúpna cena nebola zaplatená a žalobca listom doručeným kupujúcemu dňa 19. 07. 2002 od tejto kúpnej zmluvy odstúpil a k už vystaveným faktúram vykonal   dobropisy   v rovnakej výške.   Časť dielcov   žalobca   zo   staveniska   odviezol,   časť zostala na stavenisku a v priebehu vykonávania diela bola aj zhotoviteľom diela do stavby zabudovaná a to v období november - december 2004 podľa zápisov v stavebnom denníku (č. l. 539 a nasl. spisu). Uvedená oceľová konštrukcia bola teda kupujúcim a vtedajším zhotoviteľom diela H., a. s. obstaraná na vykonanie diela Diaľnica D1 L. – S. a stala sa tak súčasťou diela. Správne súd prvého stupňa preto poukázal na ust. § 541 Obch. zákonníka, podľa ktorého ohľadne vecí, ktoré zhotoviteľ obstaral na vykonanie diela, má postavenie predávajúceho, pokiaľ z ustanovení upravujúcich zmluvu o dielo nevyplýva niečo iné. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že kúpna cena týchto vecí je zahrnutá v cene za vykonanie diela. Nepochybne cena takýchto vecí obstaraných zhotoviteľom diela je súčasťou ceny za dielo. Žalovaný ako objednávateľ diela sa stáva postupne vlastníkom týchto vecí i v tom prípade,   keď   by   zhotoviteľ   použil   na   vykonanie   diela   veci,   ku   ktorým   by   v   dobe namontovania nemal vlastnícke právo.

Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady škody. Pre zistenie tohto nároku žalobcu bolo preto potrebné komplexne posúdiť kúpnu zmluvu zo dňa 21. 08. 2001 a teda vzťah kupujúceho a predávajúceho na základe tejto zmluvy ako aj zmluvný vzťah medzi objednávateľom a zhotoviteľom diela na základe zmluvy o dielo uzavretej dňa 22. 01. 1998. Z týchto zmlúv vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol žiaden právny vzťah. Žalovaný ako objednávateľ zo zmluvy o dielo neporušil z tejto zmluvy žiaden svoj zmluvný záväzok voči zmluvnému partnerovi a už vôbec žiaden záväzok voči žalobcovi. Žalovaný namietal v konaní, že S. od zmluvy o dielo odstúpila dňa 30. 05. 2002. K vzájomnému vyporiadaniu práv a záväzkov z tejto zmluvy musí dôjsť medzi účastníkmi tejto zmluvy bez vzťahu k nárokom žalobcu.

Podľa ust. § 373 v spojení s ust. § 757 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže   preukáže,   že   porušenie   povinností   bolo   spôsobené   okolnosťami   vylučujúcimi zodpovednosť.

Žalovaný neporušil ani žiadnu povinnosť stanovenú zákonom, zmluvou alebo iným právnym predpisom.

Zabudovaním   OK   do   diela   žalobca   stratil   vlastnícke   právo   k   týmto   veciam,   ich vlastníkom v súčasnosti je žalovaný, teda medzi vznikom škody a konaním žalovaného nie je príčinná   súvislosť   a   žalovaný   ani   jeho   právny   predchodca   neboli   v   žiadnom   právnom vzťahu so žalobcom.

Súd   prvého   stupňa   sa   správne   vysporiadal   i   s   otázkou   právneho   nástupníctva žalovaného, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, z ktorého správne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil a v ostatných dôvodoch sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p.“

Z citovaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie založil na závere, že medzi sťažovateľkou na jednej strane a žalovaným (N., a. s.) na strane druhej   neexistoval   žiadny   zmluvný   vzťah,   a   keďže   Obchodný   zákonník   upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti, tak v tomto prípade, keďže medzi účastníkmi konania záväzkový vzťah neexistoval, nemohlo objektívne dôjsť ani k porušeniu povinnosti z tohto neexistujúceho zmluvného vzťahu, a teda v konečnom dôsledku   nemôže   nastúpiť   ani   zodpovednosť   za   škodu,   ktorá   by   porušením   takejto povinnosti vznikla, a teda že k vysporiadaniu vzájomných nárokov môže dôjsť iba medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu, a nie aj voči subjektom do tohto záväzkového vzťahu nezainteresovaným.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   danom   prípade   sa   však   krajský   súd   vôbec nevysporiadal,   resp.   nezohľadnil   viaceré   v   konaní pred   súdmi   oboch   stupňov   nesporne zistené a ustálené skutočnosti majúce podstatný vplyv na ním vyslovené závery. Krajský súd   v   prvom   rade   nezohľadnil   „stav“,   resp.   charakter   záväzkovo   právnych   vzťahov existujúcich jednako medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a kupujúcim (H., a. s.) a tiež medzi zhotoviteľom diela (H., a. s.) a žalovaným ako objednávateľom diela, v čase vzniku škody, a to aj napriek tomu, že na ich existencii založil svoje rozhodnutie.

Inými   slovami,   krajský   súd   nezohľadnil,   že   záväzkovo   právny   vzťah   medzi sťažovateľkou,   resp.   jej   právnym   predchodcom   ako   predávajúcim   na   jednej   strane a spoločnosťou H., a. s., ako kupujúcim na strane druhej zanikol odstúpením sťažovateľky od tejto kúpnej zmluvy ešte v roku 2002, pričom obidve zmluvné strany si záväzky medzi sebou vysporiadali, keďže správca konkurznej podstaty spoločnosti H., a. s., na ktorú bol v júli   2002   vyhlásený   konkurz,   súhlasil   s   vrátením   sťažovateľkou   dodaných   oceľových dielcov späť sťažovateľke, ktorá na túto skutočnosť upozornila aj právneho predchodcu žalovaného (ďalej aj „investor“), a to listami zo 4. septembra 2002, z 13. septembra 2002, z 1. októbra 2002 a zo 6. februára 2003, pričom sťažovateľka mu konkrétne oznámila, že 18 kusov dielcov oceľových konštrukcii uskladnených neďaleko staveniska sú v jej vlastníctve a   že   vzhľadom   na   rozostavanosť   diela   je   ochotná   rokovať   s   investorom   diela   o   ich odpredaji.

Z uvedeného teda vyplýva, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných   18   kusov   oceľových   dielcov   do   diela   (v   roku   2004),   tak   konal   plne   s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa vo svojom   rozhodnutí   vôbec   nevysporiadal   s   tým,   že   Obchodný   zákonník   obsahuje iba komplexnú   úpravu   náhrady   škody   spôsobenej   porušením   povinnosti   z   obchodného záväzkového   vzťahu,   takže   táto   úprava   vylučuje   aplikáciu   adekvátnych   ustanovení Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník však neupravuje problematiku zodpovednosti za   škodu   v   celom   rozsahu,   a   preto   ak   nie   je   náhrada   škody   upravená   v   Obchodnom zákonníku,   potom   v   zmysle   §   1   ods.   2   Obchodného   zákonníka   (podľa   ktorého   právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.) treba aj na podnikateľské subjekty aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu   z Občianskeho zákonníka, a to najmä ustanovenia   o   všeobecnej   povinnosti   predchádzania   škodám   (§   415   Občianskeho zákonníka), o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl Občianskeho zákonníka), ako aj o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka) a nasl.

Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu vyjadrené v jeho rozsudku č. k. 1 Cob   307/09-792   zo   7.   októbra   2010   javia   ako   svojvoľné,   arbitrárne   a   zjavne neodôvodnené,   a   tým   aj   z   ústavného   hľadiska   kladúceho   požiadavku   na   spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia za neudržateľné.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1 výroku tohto rozhodnutia vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 307/09-792 zo 7. októbra   2010   bolo   porušené   základné   právo   a   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka mala v danej veci k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a keďže ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v okolnostiach danej veci nedošlo k naplneniu porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy.

III.

4. Sťažovateľka   žiadala, aby ústavný súd zrušil   rozsudok   krajského súdu   sp.   zn. 1 Cob 307/09 zo 7. októbra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil označený rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za jednej úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia) v sume 127,44 € a náhrada za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (podanie sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v sume 261,82 €, takže sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 389,26 € tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011