znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 120/2010-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   marca   2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   L. H.,   vo výkone trestu, vo veci   namietaného porušenia bližšie neoznačených základných práv postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 13/09 a jeho uznesením sp. zn. 6 Tdo 13/09 z 23. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2010   doručená   sťažnosť   L.   H.,   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci namietaného porušenia bližšie neoznačených základných práv postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tdo 13/2009   a jeho   uznesením   sp.   zn.   6   Tdo   13/09   z 23.   apríla   2009.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. marca 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Tdo   13/2009 z 23. apríla 2009 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 73/2008 zo 17. októbra 2008 v spojení s rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   7   T   92/2007 z 28. apríla 2008. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené až 13. januára 2010. Hoci podané dovolanie   obsahovalo   relevantné   dôvody   vyplývajúce   z ustanovenia   §   371   Trestného poriadku, napriek tomu podľa názoru najvyššieho súdu   nebol daný žiaden zo zákonom stanovených dovolacích dôvodov. Sťažovateľ trvá na tom, že uznesením krajského súdu došlo   zásadným   spôsobom   k porušeniu   jeho   práva   na   obhajobu,   čoho   dôkazom   je konštatovanie uvedené v odvolaní jeho obhajcu advokáta JUDr. J. K. z 5. mája 2008, keďže sa tam uvádza, že neboli vykonané všetky dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa, čím došlo k obmedzeniu jeho práva na obhajobu. Lepšieho svedka, ako je advokát JUDr. J. K., sťažovateľ   ani   nepotrebuje.   Zároveň   je   tým   dokázané,   že   odôvodnenie   dovolania ustanovením § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku bolo namieste. Najvyšší súd nemal právo dovolanie odmietnuť, pričom ani citácia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nie je správna.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil v plnom rozsahu uznesenie najvyššieho súdu z 23. apríla 2009 ako protiústavné a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   taktiež   požadoval,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   právneho   zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

2. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 13/2009 z 23. apríla 2009, ktoré si ústavný   súd   zadovážil,   vyplýva,   že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 To 73/2008 zo 17. októbra 2008. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 T 92/2007 z 28. apríla 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného za dva skutky, a to jednak za to, že 8. decembra 2006 okolo 20.20 h v obci Č. v opitom stave fyzicky napadol   53-ročného   J.   J.   tak,   že   ho   viackrát   udrel   rukou   do   krku   a po   páde   na   zem opakovane kopal do chrbta a nožom nezistených rozmerov pichol do chrbta vpravo, čím J. J. spôsobil zranenia s dĺžkou liečenia od 10 od 21 dní, ako aj za to, že bezprostredne po útoku na J. J. neoprávnene vnikol do dvora rodinného domu v obci Č., kde fyzicky napadol majiteľa domu 38-ročného G. F. tak, že na terase domu ho v úmysle usmrtiť trikrát bodol veľkou   silou   a prudkosťou   do   ľavej   časti   hrudníka   bližšie   nezisteným   nožom   s dĺžkou čepele okolo 10 cm a spôsobil mu vážne zranenia žalúdka a srdca, ktorým G. F. pri prevoze do nemocnice podľahol. Tým spáchal jednak prečin ublíženia na zdraví podľa § 153 ods. 1 Trestného zákona (v prvom skutku), ako aj obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona (v druhom skutku). Za to mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s maximálnym   stupňom   stráženia.   Bola   mu   tiež   uložená   povinnosť   nahradiť   škodu zdravotným   poisťovniam   D.,   a.   s.,   a A.,   a.   s.   Odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku okresného súdu bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 73/2008 zo 17. októbra 2008 zamietnuté. Proti uzneseniu krajského súdu, ako aj proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   dovolanie   podané   okresnému   súdu 25. decembra 2008 (ide pravdepodobne o mylne uvedený dátum, pozn. ústavného súdu). Vyslovil v ňom názor, že uznesením krajského súdu došlo zásadným spôsobom k porušeniu jeho práva na obhajobu a že rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Napriek citácii § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku   v ďalšej   časti   odôvodnenia   dovolania   poukazoval   len   na   dôkaznú   situáciu a hodnotenie dôkazov, pričom uzatvoril, že týmto nesprávnym hodnotením a vykonávaním dôkazov bolo porušené jeho právo na obhajobu. Preto žiadal najmä o opakované vykonanie rekonštrukcie činu, lebo vyšetrovací pokus bol podľa neho nedostatočný.

Dovolanie nie je dôvodné. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno   podať,   ak   zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   na   obhajobu.   Dovolanie vyvodzuje   porušenie   práva   na   obhajobu   len   z nesprávneho   hodnotenia   dôkazov,   resp. z toho, že nižšie súdy nevykonali rekonštrukciu a pri rozhodovaní sa opreli len o výsledky vyšetrovacieho   pokusu.   Rozsah   a spôsob   vykonávania   dôkazov   je   úplne   a iba   vecou, o ktorej patrí rozhodovať všeobecným súdom prvého a druhého stupňa. Ak pri vykonávaní konkrétnych   dôkazov   nedôjde   ku   konkrétnemu   porušeniu   predpisov   trestného   práva zabezpečujúcich právo obvineného na obhajobu, nemožno takéto porušenie vyvodzovať len z iného postupu dokazovania a hodnotenia dôkazov, než aký si predstavoval sťažovateľ. Najvyšší súd preto porušenie tohto práva nezistil. Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom   vykonané   zákonným   spôsobom.   Ani   v prípade   nezákonne   vykonaných   dôkazov zákonodarca nemal na mysli dôkazy vykonané iným spôsobom a inak hodnotené, než si predstavoval   alebo   želal   sťažovateľ,   pokiaľ   ich   vykonanie   a hodnotenie   neodporuje Trestnému   poriadku.   Najvyšší   súd   preto   nezistil   vo   veci   nezákonne   vykonané   dôkazy. Dôkaz vyšetrovacím pokusom nebol vykonaný ani vyhodnotený nezákonne. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd nemôže skúmať a meniť. Zo znenia už uvedeného ustanovenia a z inštitútu dovolania ako mimoriadneho   opravného   prostriedku   je   zrejmé,   že   trestné   konanie   je   v zásade dvojinštančné. Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku   je   viazaný   skutkovým   stavom   zisteným   súdmi   prvého   a druhého   stupňa. Rovnako   nie   je   oprávnený   ani   posudzovať   spôsob   hodnotenia   dôkazov   a závery,   ktoré z dokazovania nižšie súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam všeobecného súdu, ktorý je určený na nápravu v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych   pochybení,   čo   celkom   zreteľne   vyplýva   z konštrukcie   jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až l), resp. aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Trestného poriadku. Tento mimoriadny opravný prostriedok pri uplatňovaní dovolacieho dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   neslúži   na revíziu   a nápravu skutkových   zistení   súdov   prvého   a druhého   stupňa.   Svedčí   o tom   aj   dikcia   tohto ustanovenia.   Pritom   podľa   §   371   ods.   6   Trestného   poriadku   dovolanie   iba   proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba odvolací súd, pretože dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací   súd   nemôže   skúmať   už   aj   z toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho prehodnocovať   vykonané   dôkazy   bez   toho,   aby   ich   mohol   podľa   zásad   ústnosti a bezprostrednosti   v konaní   o dovolaní   sám   vykonávať.   V dôsledku   uvedeného   iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov   nemožno   vyvodzovať   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného poriadku. Tento dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie všeobecného súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom   posúdení.   Dovolanie   podľa   tohto   dôvodu   je   teda   určené   na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, ak tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. V konečnom dôsledku z toho vyplýva, že s poukazom na dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku   nie   je   možné   domáhať   sa   preskúmania   skutkových   zistení,   na   ktorých   je rozhodnutie založené. Tento dovolací dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku   skutkovému   stavu   zistenému   nižšími   súdmi.   Skutkový   stav   je v rámci   rozhodovania o dovolaní   opierajúcom   sa   o ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne   posúdené.   Správnosť   a úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže   ani skúmať, ani meniť. Treba tiež uviesť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje   na   príslušné   ustanovenie   alebo   dokonca   ustanovenia   (ako   v tomto   prípade) upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného   dovolacieho   dôvodu   a jeho   podstatou   sú   námietky   správnosti   skutkových zistení   alebo   hodnotenia   dôkazov   nižšími   súdmi,   ide   o dovolanie,   ktoré   je   potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V posudzovanej veci je z dôvodov dovolania   zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta   spôsob,   akým   nižšie   súdy   vyhodnotili   v jeho neprospech   vykonané dôkazy,   a tiež   ako   nadväzne na   takto   hodnotené   dôkazy   posúdili skutok,   ktorého   sa   dopustil.   Skutok   tak,   ako   bol   zistený   okresným   súdom   a krajským súdom,   je   pre   najvyšší   súd   pri   uplatňovanom   dovolacom   dôvode   záväzný   a právne posúdenie   skutku   krajským   súdom   je   potom   správne   a v súlade   so   zákonom.   Prípadné posúdenie konania sťažovateľa podľa iného ustanovenia neprichádza do úvahy. Z dosiaľ uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že uznesenie napadnuté dovolaním nespočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   skutku,   ale   ani   na   inom   nesprávnom   hmotnoprávnom posúdení, pretože skutky tak, ako boli nižšími súdmi zistené, vykazujú znaky už uvedených trestných činov (prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v prvom skutku a obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona v druhom skutku). Preto uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nie je daný.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je sťažovateľov nesúhlas so stanoviskom najvyššieho súdu, ktorý odmietol   jeho   dovolanie   z dôvodu,   že   sťažovateľom   v podanom   dovolaní   uvádzané dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku nie sú dané. Pritom sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že nižšie súdy zásadným spôsobom porušili jeho právo na obhajobu, čoho dôkazom je právny názor jeho obhajcu vyslovený v odvolaní proti rozsudku   okresného   súdu,   v ktorom   namieta   porušenie   práva   na   obhajobu.   Hoci   to sťažovateľ výslovne neuvádza, zrejme má na mysli porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z pohľadu   ústavného   súdu   možno   uviesť,   že   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho súdu treba považovať za vyčerpávajúce a úplné, ktoré sa v dostatočnom rozsahu a kvalite vysporiadalo   s   dovolacími   námietkami   sťažovateľa.   Toto   uznesenie   preto   v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   s poukazom   na   právny   názor   vyjadrený   jeho obhajcom   so   závermi   najvyššieho   súdu   nesúhlasí,   nemôže   zakladať porušenie   žiadneho základného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010