znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 120/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods.   1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 34 T 58/2008 a jeho rozsudkom z 13. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 T 58/2008 a jeho rozsudkom z 13. februára 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 1. júna 2006 Okresná prokuratúra Ž. (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala pod č. k. 3 Pv 1248/05-35 okresnému súdu obžalobu na sťažovateľa a ďalších obvinených pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia v spolupáchateľstve v štádiu pokusu podľa § 9 ods. 2 a § 8 ods. 1 k § 171 ods. 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný čin poškodzovania cudzej veci v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 257 ods. 1 Trestného zákona. Okresný súd uvedenú trestnú vec prerokovával v konaní vedenom pod sp. zn. 29 T 76/2006.

Vzhľadom na skutočnosť, že na hlavnom pojednávaní konanom 30. októbra 2008 prokurátor okresnej prokuratúry a sťažovateľ (ako aj ostatní obvinení) vyhlásili, že chcú konať o dohode o vine a treste, okresný súd uznesením sp. zn. 29 T 76/2006 z 30. októbra 2008 vrátil vec prokurátorovi okresnej prokuratúry, aby postupoval podľa § 232 a § 233 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), t. j. aby konal o dohode o vine a treste.

Následne   okresná   prokuratúra   v trestnej   veci   sťažovateľa   a ostatných spoluobvinených podala 18. decembra 2008 pod č. k. 3 Pv 1248/05-75 okresnému súdu návrh   na   schválenie   dohody   o vine   a treste,   ktorá   bola   spísaná   na okresnej   prokuratúre 16. decembra 2008 za prítomnosti sťažovateľa a ostatných spoluobvinených a ich obhajcov.

Na základe tohto návrhu okresnej prokuratúry okresný súd na verejnom zasadnutí 13. februára   2009   rozsudkom   sp.   zn.   34   T   58/2008   okrem   iného   schválil   a potvrdil   aj dohodu o vine a treste uzavretú medzi sťažovateľom a prokurátorom okresnej prokuratúry.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 T 58/2008 a jeho rozsudkom z 13. februára 2009 došlo k porušeniu ním označených práv zaručených   ústavou   a dohovorom,   a to   tým,   že   dohodu   o vine   a treste,   ktorú   uzavrel s prokurátorom   okresnej   prokuratúry, schválila a potvrdila   podľa   § 237 ods.   3 písm. b) Trestného   poriadku   samosudkyňa   okresného   súdu,   ktorá   však   nebola   na   schválenie a potvrdenie takejto dohody príslušná. Sťažovateľ tvrdí, že príslušným bol podľa § 237 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku senát, a to z dôvodu, že «samosudkyňa zrušila v časti výroku   o treste   rozsudky,   ktoré   vyhlásil   a rozhodol   v predchádzajúcom   konaní   senát... v tr. veci pod sp.   zn.   5   T   223/2005...   a následne   vyhlásila   nový výrok   o vine a súhrnný úhrnný trest... Trest odňatia slobody bol síce navrhovaný v mojom prípade v dohode o vine a treste v rozsahu v súlade s § 237 ods. 3 písm. b) Tr. por., ale okres. súd opomenul fakt a nebral na vedomie, že koná vo veci kde bola a opäť musela byť aplikovaná „asperačná zásada“ podľa § 35 ods. 2 Tr. zákona, čím došlo k zmene trestnej sadzby ako takej, ktorá presahovala ustanovenú hranicu pre konanie a rozhodovanie samosudcom...».

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Okresný   súd   okrem   iného   porušil   právo   na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, keď od podania obžaloby z 1. 6. 2006 do 30. 10. 2008 nekonal v predmetnej veci bez opodstatnených dôvodov“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 13. 2. 2009 a konaním v trestnej veci pod sp. zn.   34   T   58/2008,   ktoré   prerokovala   samosudkyňa...   rozhodol   a konal   nezákonne, spôsobom,   v medziach   a rozsahu,   ktorý   nie   je   ustanovený   v zákone,   respektíve   nie   je v súlade   s ustanoveniami   zákona   a teda   tým   porušil   práva   sťažovateľa   garantované v článku 17 ods. 2 Ústavy SR - právo na osobnú slobodu, článku 48 ods. 2 Ústavy SR - právo na prejednanie veci v primer. lehote (prerokovanie bez zbytočných prieťahov), článku 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru... - právo na slobodu a bezpečnosť, článku 6 ods. 1 Dohovoru...

- právo na spravodlivé súdne konanie.

Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 34 T 58/2008 zo dňa 13. 2. 2009 sa zrušuje. Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol a zakazuje pokračovať v porušovaní práv a slobôd garantovaných Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a zák. slobôd.

Prípadne nech Ústavný súd SR súčasne rozhodne o mojom prepustení na slobodu. V súlade   s čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   žiadam   o priznanie   primeraného fin. zadosťučinenia   ako   morálnej   a nemajetkovej   ujmy   v dôsledku   porušenia   zák.   práv a slobôd.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd, alebo ak je to možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila   rozhodnutiu vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie   povinnosti ustanovenej zákonom;c) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby   za   účelom   predvedenia   pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;d) iné   pozbavenie   slobody   maloletého   na   základe   zákonného   rozhodnutia   na   účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;e) zákonné   držanie   osôb,   aby   sa   zabránilo   šíreniu   nákazlivej   choroby,   alebo   duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;f) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie ním   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 34 T 58/2008 a jeho rozsudkom z 13. februára 2009, ktorým schválil a potvrdil dohodou o vine a treste uzavretú medzi sťažovateľom a prokurátorom okresnej prokuratúry.

1. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   ústavy,   práva   na   osobnú   slobodu   a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd o návrhu prokurátora okresnej prokuratúry na schválenie dohody o vine a treste rozhodol rozsudkom vydaným samosudkyňou napriek tomu, že mu bol uložený úhrnný súhrnný trest za trestné činy, za ktoré mu (podľa tvrdenia sťažovateľa) hrozilo uloženie trestu odňatia slobody s hornou hranicou prevyšujúcou osem rokov (§ 35 ods. 1 a 2 Trestného zákona), a navyše skorší trest bol uložený v konaní pred senátom (čo odporuje § 349 ods. 2 Trestného poriadku), ústavný súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   vydané   na   verejnom zasadnutí konanom 13. februára 2009 za prítomnosti (okrem iných) prokurátora okresnej prokuratúry, sťažovateľa, ako aj za prítomnosti jeho obhajcu.

Zo zápisnice okresného súdu o verejnom zasadnutí vyplýva, že sťažovateľ po splnení všetkých obligatórnych podmienok vyjadril súhlas so schválením a potvrdením už uzavretej dohody o vine a treste a rovnako schváliť túto dohodu navrhol aj jeho obhajca, a to bez akýchkoľvek ďalších námietok či pripomienok.

Ústavný súd zastáva názor, že z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem   iného   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak   nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).

Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ a jeho obhajca obsah navrhovanej dohody bezpochyby poznali od 16. decembra 2008, keď ju   sťažovateľ   v prítomnosti   svojho   obhajcu   na   okresnej   prokuratúre   podpísal.   Od tohto momentu mu teda boli, rovnako ako aj jeho obhajcovi, známe tak hmotnoprávne podmienky (spôsob určenia výšky trestu), ako aj procesné podmienky (zloženie - samosudca alebo senát), za akých má okresný súd o tomto návrhu konať a rozhodovať. Sťažovateľ a jeho obhajca   teda   ešte   pred   samotným   konaním   a rozhodovaním   okresného   súdu   vedeli,   že v prípade schválenia a potvrdenia dohody o vine a treste bude sťažovateľ odsúdený podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 35 ods. 1 a 2 Trestného zákona na úhrnný súhrnný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a osem mesiacov, a že dôjde podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona k zrušeniu výroku o treste odňatia slobody uloženého rozsudkom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T   223/05   v spojení   s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 152/06 z 11. júla 2006. Tieto skutočnosti v plnej miere postačujú na vyvodenie záveru, v akom zložení má okresný súd konať a rozhodnúť.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca už od podpisu dohody o vine a treste teda mohli mať a mali vedomosť o skutočnostiach, ktoré v podstate tvoria predmet sťažnosti v konaní pred ústavným súdom (že o návrhu má rozhodovať senát, a nie samosudkyňa) a najneskôr pri otvorení verejného zasadnutia mali tieto skutočnosti namietať pred konajúcou samosudkyňou, čo však v konečnom dôsledku neurobili.

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát vyslovil, že v konaní pred všeobecným súdom   sťažovateľ   nemôže   len   vyčkávať   na   rozhodnutie,   a v prípade,   ak   je   preňho nepriaznivé,   napadnúť   ho   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   ale   v záujme   ochrany svojich práv a osobnej slobody sa má snažiť ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred prijatím samotného rozhodnutia (obdobne III. ÚS 227/03, III. ÚS 201/04).

Sťažovateľ   žiadnym   spôsobom   nepreukázal,   že   by   argumentáciu   o nepríslušnosti samosudkyne v konaní o návrhu na schválenie dohody o vine a treste bol predniesol pred rozhodnutím   okresného   súdu.   Týmto   spôsobom   by   mohol   ovplyvniť   rozhodovanie a napokon aj rozhodnutie okresného súdu vo svoj prospech alebo dať mu možnosť, aby sa vyvaroval prípadného porušenia práv sťažovateľa podľa ústavy alebo dohovoru.

Keďže sťažovateľ námietky možného porušenia svojich práv nevyužil v konaní pred okresným   súdom,   a to   pred   jeho   rozhodnutím,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v tejto   časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   v podstate žiadnym spôsobom nenapadol vecnú správnosť rozsudku okresného súdu, a túto nenamieta ani v spojení s prípadným porušením procesných predpisov postupom okresného súdu. Za týchto podmienok je len ťažko akceptovateľné tvrdenie o porušení základných práv a slobôd sťažovateľa   okresným   súdom,   najmä   ak   k dohode   o vine   a treste   dochádza   medzi prokurátorom a obvineným a akceptáciou dohody sa obvinený - v tomto prípade sťažovateľ

- vzdáva práva na prejednanie svojej veci nezávislým a nestranným súdom na hlavnom pojednávaní a trest mu uloží súd bez dokazovania viny.

2. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v jeho trestnej veci v období od 1. júna 2006 do 30. októbra 2008 ústavný súd poznamenáva, že uvedené konanie bolo v tom čase vedené pod sp. zn. 29 T 76/2006, a toto bolo skončené uznesením z 30. októbra 2008, ktorým okresný súd vrátil vec okresnej prokuratúre, aby táto konala o dohode o vine a treste.

Pri   posudzovaní   možného   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň z judikatúry ústavného   súdu   v nadväznosti   na   takto   vymedzený   účel   označených   práv   vyplýva,   že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď   k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla   trvať   (napr.   mutatis   mutandis   II. ÚS 387/06,   IV. ÚS 46/07,   IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Pretože sa sťažovateľ ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote v napadnutom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 29 T 76/2006 (trvalo od 1. júna 2006 do 30. októbra 2008) domáhal až v čase (sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 9. marca 2009), keď k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Uvedené platí aj v prípade, ak by ústavný súd posudzoval konanie okresného súdu v trestnej   veci   sťažovateľa   ako   celok,   t. j.   od   podania   obžaloby   1.   júna   2006   do právoplatného   skončenia   trestného   stíhania   13.   februára   2009   schválením   a potvrdením dohody o vine a treste rozsudkom sp. zn. 34 T 58/2008 z toho istého dňa.

Pretože   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá   a   rozhodnutie   o zrušení   rozsudku okresného súdu a ďalších požiadavkách sťažovateľa je viazané na vyslovenie porušenia jeho práva   alebo slobody, nepripadalo   už   do   úvahy, aby   ústavný   súd   o tejto   časti   sťažnosti rozhodoval. Taktiež   z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ustanovení právneho zástupcu sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009