znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 120/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. E. K. a Ing. J. K., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. D. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6   C   312/94   a   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 Co 393/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 312/94 a Krajský súd v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9   Co   393/06   p o r u š i l i   základné právo Ing. E. K. a Ing. J. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. E. K. a Ing. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. E. K. a Ing. J. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 502,29 € (slovom päťstodva eur a dvadsaťdeväť centov), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokátky   JUDr.   D.   L.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 120/08-8 z 13. marca 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. K. a Ing. J. K., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“, „sťažovateľka“ a spolu tiež „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 312/94 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 393/06.

Zo   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že: „Sťažovatelia   vystupujú   na   strane   odporcov v právnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV,   číslo   konania   6   C   312/1994 o určenie   nájomného.   Predmetom   sporu   je   určenie   výšky   nájomného   za   obdobie od 1. 2. 1994 do 30. 5. 1995 za užívanie nehnuteľnosti - rodinného domu postaveného na parc. č. 2057/16 k. ú. D., zapísaný na LV č. 1305 k. ú. D., Správa katastra B....

Posledný   prvostupňový   rozsudok   6   C   312/1994   zo   dňa   9.   6.   2006   zaväzuje sťažovateľov na zaplatenie nájomného vo výške 5.984,- Sk a úrokov z omeškania vo výške 22 %   od   1.   6.   1995   do   zaplatenia   a   tiež   zaplatenie   náhrady   znaleckých   trov   vo   výške 2.439,60 Sk. Sťažovatelia podali proti predmetnému rozsudku odvolanie z dôvodu, že videli v rozhodnutí súdu nesprávne právne posúdenie veci, keď sa prvostupňový súd nezaoberal uplatneným   nárokom   sťažovateľov   na   úhradu   nákladov   za   energie,   vodné   -   stočné, kominársky poplatok atď. za obdobie, keď navrhovatelia nehnuteľnosť užívali a to titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré na úkor sťažovateľov získali navrhovatelia. Sťažovatelia tiež nepovažovali za spravodlivý priznaný úrok z omeškania vo výške 22 % od 1. 6. 1995, ktorý súd žiadnym spôsobom nezdôvodnil a dĺžka súdneho sporu trinásť rokov spôsobuje narastanie príslušenstva bez zavinenia sťažovateľov....

Sťažovatelia sú toho názoru, že v priebehu súdneho konania na prvostupňovom aj druhostupňovom súde doteraz trvajúceho viac ako trinásť rokov bolo porušené ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   znení   jeho protokolov v konaní Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C 312/1994 a v konaní Krajského súdu Bratislava 9 Co 393/06.

Sťažovateľom   vinou   neprimerane   dlhého   súdneho   konania   prvostupňového   a druhostupňového konania narástla výška príslušenstva v takej miere, že niekoľkonásobne prevýšila žalobnú istinu. Samotná dĺžka súdneho konania doteraz viac ako trinásť rokov a pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľov ako aj stupňujúca sa výška príslušenstva žalobnej pohľadávky a trov konania zakladá nárok sťažovateľov na priznanie finančného zadosťučinenia.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažovatelia   požadujú   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 5 ods. 3 zákona o ústavnom súde peňažnú čiastku vo výške 97.000,- Sk. Z vyššie uvedených dôvodov podávajú sťažovatelia voči postupu Okresného súdu Bratislava IV a Krajskému súdu Bratislava v predmetnej veci ústavnú sťažnosť a navrhujú, aby Ústavný súd SR vydal nasledovné rozhodnutie:

Právo Ing. E. K. a J. K., podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   konaním   Okresného   súdu Bratislava   IV   č.   k.   6   C   312/1994   a   v   konaní   Krajského   súdu   Bratislava   9 Co   393/06 porušené bolo.

Ústavný súd priznáva Ing. E. K. a J. K. v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie v sume 97.000,- Sk.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jej   predsedníčkou   JUDr.   M.   Č.,   listom   sp.   zn.   Spr. 3176/08 z 20. mája   2008,   krajský   súd,   zastúpený   jej   predsedníčkou   JUDr.   G.   Š.,   listom   sp.   zn. Spr. 3257/08 zo 16. apríla 2008 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedeným vyjadreniam súdov z 10. júna 2008.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom prípise opísala chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal, a uviedla tieto relevantné skutočnosti:

„... Z prehľadu vykonaných procesných úkonov je zrejmé, že Okresný súd Bratislava IV vo veci priebežne koná. Odporcovia svojou častou neprítomnosťou na určenom termíne pojednávania spôsobili, že súd musel pojednávanie odročiť.

Oznamujem,   že   netrváme   na   tom,   aby   sa   o   prijatej   sťažnosti   konalo   ústne pojednávanie.

Záverom uvádzam, že vo veci je určený termín pojednávania na deň 10. 6. 2008, predvolanie   je   doručené   právnym   zástupcom   účastníkov.   Z   uvedeného   dôvodu   spis tunajšieho   súdu   sp.   zn.   6   C   312/94   doručíme   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky dodatočne.“

2.2 Predsedníčka krajského súdu zaujala k veci toto stanovisko:„... Vašu žiadosť dňa 08. 04. 2008 predložila podpredsedníčka krajského súdu na vyjadrenie predsedovi senátu 9Co, ktorý sa k veci písomne vyjadril dňa 09. 04. 2008. Uviedol, že v predmetnej veci bolo tunajším súdom rozhodnuté na pojednávaní dňa 20. 03. 2008.

Vo veci bolo vydané uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 393/2006-291 zo dňa 20. 03. 2008.

Krajský súd momentálne vracia súdny spis sp. zn. 6 C 312/1994 okresnému súdu za účelom doručenia predmetného rozhodnutia krajského súdu...

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností,   vyplývajúcich   vo   vzťahu   ku   krajskému súdu, Vám súčasne oznamujem, že krajský súd v tejto veci podľa ustanovenia § 30 ods. 1 a 2 zákona č. 38/1993 Z. z., netrvá na ústnom pojednávaní pred ÚS SR.“

2.3   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenia   zástupcov súdov uviedla, že:

„... Sťažovatelia   s   vyjadrením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   16. 4. 2008 súhlasia   i   keď   sa   tento   súd   vyhol   konkrétnemu   vyšpecifikovaniu   dĺžky   trvania   každého odvolacieho konania. Tieto skutočnosti sú dostupné v spise 6 C 312/94.

Sťažovatelia   s   vyjadrením   Okresného   súdu   Bratislava IV zo   dňa   20. 5. 2008 nesúhlasia. Vypracovaný prehľad procesných úkonov súdu považujeme za neprofesionálny. Je pravdivé tvrdenie príslušného súdu o tom, že v začiatkoch sporu v rokoch 1994 - 1995 sa odporcovia nezúčastnili na pojednávaní, nakoľko boli vzťahy medzi účastníkmi narušené do takej   miery,   že   účasť   na   pojednávaní   mala   pre   odporcov   traumatizujúci   dopad.   Voči uloženej   poriadkovej   pokute   sa   odporcovia   odvolali   a   náležité   svoju   neprítomnosť odôvodnili.

Od   roku   1996   sa   odporcovia   alebo   ich   právni   zástupcovia   pojednávaní   riadne zúčastňovali. V tejto časti tvrdenie OS BA IV nie je pravdivé. Pokiaľ Okresný súd BA IV v prehľade uvádza neprítomnosť odporcov v období rokov 1996 - 2008 nespresňuje, či bolo predvolanie na pojednávanie odporcom riadne doručené a či na pojednávaní bol prítomný právny   zástupca   odporcov,   prípadne   či   prekážkou   neboli   zdravotné   dôvody.   Tieto informácie sa v spise nachádzajú, nepovažujeme preto za profesionálne neuviesť úplné a presné   informácie   skutkového   stavu   súvisiacich   s   jednotlivými   procesnými   úkonmi. Z uvedeného   dôvodu   navrhujeme   tieto   informácie   do   prehľadu   doplniť.   Zároveň upozorňujeme na nedôvodnosť a neopodstatnenosť mnohých odročovaní pojednávaní na neurčitú dobu.

Zároveň oznamujeme, že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní a uplatňujú si trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia advokátky JUDr. D. L. za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci 3.650,- Sk + paušál nákladov 178,- Sk, písomné podanie - sťažnosť na ÚS SR 3.650,- + paušál nákladov 178,- Sk = celkom vo výške 7.656,- Sk).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov ústavný súd zistil tento priebeh a stav napadnutých konaní:

1. Vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 6 C 312/94

Dňa 1. júla 1994 L. K., Z. K. a Ing. T. K. (ďalej aj „žalobcovia“) podali na okresnom súde žalobný návrh proti sťažovateľom na určenie nájomného.

Dňa 10. októbra 1994 súd nariadil vo veci pojednávanie na 10. november 1994.Dňa 10. novembra 1994 bolo pojednávanie odročené na 7. február 1995, pretože sa sťažovatelia   na   pojednávaní   nezúčastnili   napriek   tomu,   že   doručenie   predvolaní   mali vykázané.

Dňa 11. novembra 1994 súd uložil sťažovateľom poriadkovú pokutu 500 Sk.Dňa 7. februára 1995 bolo pojednávanie odročené na 9. marec 1995, pretože sa riadne predvolaní sťažovatelia na pojednávaní nezúčastnili.

Dňa 8. februára 1995 súd uložil sťažovateľom poriadkovú pokutu 1 000 Sk.Dňa   9.   marca   1995   bolo   pojednávanie   odročené   na   20.   apríl   1995,   pretože   sa sťažovatelia   na   pojednávaní   nezúčastnili   napriek   tomu,   že   doručenie   predvolaní   mali vykázané.

Dňa 15. marca 1995 súd uložil sťažovateľom poriadkovú pokutu 5 000 Sk, proti ktorému sa odvolali.

Dňa 20. apríla 1995 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. jún 1995.

Dňa 28. apríla 1995 sťažovatelia podali vo veci vzájomný návrh.Dňa 1. júna 1995 sa žalobcovia písomne vyjadrili k vzájomnému návrhu. V ten istý deň sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že účastníci v lehote 10 dní navrhnú súdu nové dôkazy.

Dňa 14. júna 1995 žalobcovia špecifikovali svoje nároky v predmetnej veci.Dňa 31. októbra 1995 súd vyzval žalobcov na doplatenie súdneho poplatku. V ten istý deň bol súdny poplatok žalobcami zaplatený.

Dňa 6. novembra 1995 súd nariadil vo veci pojednávanie na 7. december 1995. Ďalej sa sťažovatelia písomne vyjadrili k predmetnej veci.

Dňa 7. decembra 1995 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. január 1996.

Dňa 25. januára 1996 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. január 1996 z dôvodu vyhlásenia rozsudku.

Dňa 30. januára 1996 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Návrh a rovnako aj vzájomný návrh bol zamietnutý.

Dňa 18. marca 1996 sťažovatelia podali odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 19. marca 1996 aj žalobcovia podali odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 30. septembra 1996 odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 13. februára 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. marec 1997.

Dňa 18. marca 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa sťažovatelia nezúčastnili. Pojednávanie bolo odročené na 17. apríl 1997.

Dňa 17. apríla 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. apríl 1997.

Dňa 22. apríla 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok,   na   základe   ktorého   sťažovatelia   boli   zaviazaní   zaplatiť   žalobcom   sumu 2 778,80 Sk s 22 % úrokmi z omeškania.

Dňa 3. júla 1997 sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku súdu z 22. apríla 1997.Dňa 9. júla 1997 aj žalobcovia podali odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 16. júla 1997 sťažovatelia písomne odôvodnili svoje odvolanie.

Dňa 15. decembra 1997 súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 29. decembra 1997 sa žalobcovia písomne vyjadrili k odvolaniu sťažovateľov.Dňa 30. júna 1998 odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 7. septembra 1998 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 9. decembra 1998 súd nariadil vo veci pojednávanie na 21. január 1999.Dňa 21. januára 1999 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu znaleckého dokazovania.

Dňa 21. júna 1999 bol uznesením súdu č. k. 6 C 312/94-135 vo veci ustanovený znalec Ing. M. B.

Dňa 9. júla 1999 znalec Ing. M. B. oznámil súdu, že z dôvodu práce na viacerých posudkoch nie je schopný dodržať súdom určený termín na vypracovanie posudku.Dňa 27. septembra 1999 bol uznesením súdu č. k. 6 C 312/94-138 namiesto znalca Ing. M. B. ustanovený znalec Ing. I. B.

Dňa 20. októbra 1999 sa Ing. I. B. vyjadril k predmetnej veci.Dňa 13. apríla 2000 bol na základe písomného vyjadrenia Ing. I. B. uznesením č. k. 6 C 312/94-141 namiesto neho ustanovený znalec Ing. V. F.

Dňa 8. septembra 2000 súd urgoval Ing. V. F., aby vypracoval znalecký posudok.Dňa 13. novembra 2000 súd urgoval Ing. V. F., aby vypracoval znalecký posudok.Dňa 19. decembra 2000 súd opätovne urgoval Ing. V. F. na zaslanie znaleckého posudku.

Dňa 31.   januára 2001 súd opakovane urgoval   Ing.   V.   F.   na zaslanie znaleckého posudku.

Dňa 28. marca 2001 súd uznesením č. k. 6 C 312/94-148 uložil znalcovi za nečinnosť poriadkovú pokutu v sume 1 000 Sk.

Dňa 27. apríla 2001 sa Ing. V. F. vyjadril k uzneseniu súdu z 28. marca 2001 a žiadal o dodatočné odpustenie poriadkovej pokuty.

Dňa   16.   júla   2001   bol   uznesením   súdu   č.   k.   6   C   312/94-152   namiesto   znalca Ing. V. F. ustanovený znalec Ing. P. M.

Dňa 14. januára 2002 súd urgoval Ing. P. M. o zaslanie znaleckého posudku.Dňa 29. januára 2002 Ing. P. M. doručil súdu znalecký posudok.Dňa   20.   marca   2002   žalobcovia   namietali,   že   Ing.   P.   M.   nemal   oprávnenie   na vypracovanie znaleckého posudku v predmetnej veci.

Dňa 21. marca 2002 sa sťažovatelia písomne vyjadrili k znaleckému posudku.Dňa   20.   mája   2002   sťažovatelia   podali   odvolanie   proti   vyúčtovaniu   znalečného a zároveň ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní 23. mája 2002.

Dňa 23. mája 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že spis bude zaslaný Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“).Dňa 30. apríla 2003 odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Dňa 19. júna 2003 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 1. júla 2003 sťažovatelia oznámili súdu, že v júli a auguste nebudú prítomní na území B.

Dňa 16. septembra 2003 súd nariadil pojednávanie na 14. október 2003.Dňa   13.   októbra   2003   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   požiadala   o   odročenie pojednávania určeného na 14. október 2003.

Dňa 14. októbra 2003 bolo pojednávanie odročené na 11. november 2003.Dňa 11. novembra 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právna zástupkyňa žalobcov v lehote 1 mesiaca predloží súdu potvrdenia realitných kancelárií o výške obvyklého nájomného.

Dňa   2.   decembra   2003   právna   zástupkyňa   žalobcov   požiadala   súd   o   predĺženie jednomesačnej lehoty o ďalší mesiac.

Dňa 15. marca 2004 súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov, aby zaslala potvrdenie o výške nájomného.

Dňa 22. marca 2004 súd nariadil pojednávanie na 27. apríl 2004.Dňa   26.   marca   2004   právna   zástupkyňa   žalobcov   oznámila   súdu,   že   potvrdenie o výške nájomného realitná kancelária poskytne len na žiadosť súdu.

Dňa   26.   apríla   2004   právna   zástupkyňa   žalobcov   žiadala   súd   o   odročenie pojednávania určeného na 27. apríl 2004.

Dňa 27. apríla 2004 bolo pojednávanie odročené na 1. júl 2004.Dňa 10. mája 2004 súd nariadil nový termín pojednávania na 9. september 2004.Dňa 9. septembra 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. september 2004 z dôvodu vyhlásenia rozsudku.

Dňa 16. septembra 2004 bol vo veci vyhlásený rozsudok, podľa ktorého sťažovatelia boli zaviazaní zaplatiť žalobcom sumu 9 720 Sk s úrokom z omeškania 22 %.

Dňa   25.   novembra   2004   sťažovatelia   podali   odvolanie   proti   ostatnému   rozsudku okresného súdu.

Dňa 6. decembra 2004 súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 29. decembra 2004 sťažovatelia zaplatili súdny poplatok za odvolanie.Dňa 31. mája 2005 odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 26. júla 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 14. septembra 2005 súd nariadil pojednávanie na 1. december 2005.Dňa   25.   novembra   2005   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   požiadala   súd o ospravedlnenie neúčasti a odročenie pojednávania nariadeného na 1. december 2005.Dňa 1. decembra 2005 bolo pojednávanie odročené na 21. február 2006.Dňa 21. februára 2006 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. apríl 2006.

Dňa 13. apríla 2006 právna zástupkyňa sťažovateľov požiadala súd o ospravedlnenie neúčasti a odročenie pojednávania nariadeného na 18. apríl 2006.

Dňa 18. apríla 2006 bolo pojednávanie odročené na 6. jún 2006.Dňa 5. júna 2006 právna zástupkyňa sťažovateľov predložila súdu listinné dôkazy k predmetnej veci.

Dňa 6. júna 2006 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. jún 2006. Právna zástupkyňa sťažovateľov ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní.Dňa 9. júna 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok,   v zmysle   ktorého   sťažovatelia   sú   povinní   zaplatiť   žalobcom   sumu   5   984   Sk spolu s úrokmi z omeškania 22 %.

Dňa 11. augusta 2006 sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku z 9. júna 2006.

2. Vec vedená krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 393/06

Dňa   16.   augusta   2006   bol   spis   spolu   s opravným   prostriedkom   sťažovateľov doručený krajskému súdu.

Dňa   31.   októbra   2007   krajský   súd   nariadil   vo   veci   odvolacie   pojednávanie na 20. marec 2008.

Dňa 15. januára 2008 zomrel žalobca L. K.Dňa   20.   marca   2008   sa   uskutočnilo   pojednávanie   pred   odvolacím   súdom,   ktorý napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 17. apríla 2008 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 21. apríla 2008 súd nariadil pojednávanie na 10. jún 2008.Dňa 10. júna 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo prerušené do skončenia dedičskej veci po žalobcovi L. K.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 312/94 (o určenie nájomného, pričom sťažovatelia sú   odporcami   vo   veci)   a   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 Co 393/06 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci,   dĺžka napadnutých konaní podľa   názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predsedníčky okresného súdu a krajského súdu vo svojich vyjadreniach nepoukázali na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v napadnutej veci ústavný súd konštatuje, že   najmä   v počiatočnom   štádiu   konania aj   sťažovatelia   prispeli   svojím   správaním k prieťahom   v konaní,   pretože   sa   nezúčastnili   na   prvých   troch   pojednávaniach   pred okresným súdom, hoci im za to bola udelená aj poriadková pokuta. Na ich ťarchu bolo treba ďalej pripísať skutočnosť, že v poslednom   štádiu   konania pred okresným súdom sa ich právna   zástupkyňa   opakovane   nezúčastnila   na   pojednávaniach   a hoci   svoju   neúčasť ospravedlňovala, bolo treba odročovať pojednávanie. No vzhľadom na to, že napadnuté konanie   trvá   už   viac   ako   pätnásť   rokov,   nemožno   celkové   správanie   sťažovateľov kvalifikovať ako postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy (napr.   I.   ÚS   31/01). Na druhej strane však na nesúčinnostné správanie sťažovateľov a ich právnej zástupkyne v určitom   štádiu   napadnutého   konania   nemohol   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného súdu   a krajského   súdu v napadnutých konaniach a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už   viac   ako   pätnásť   rokov   je   už   samo   osebe   celkom   jednoznačne   neprimerané a neospravedlniteľné.

3.1 Vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 6 C 312/94

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci opakovane aj nečinný (napr. od 21. januára 1999 do 21. júna 1999 - päť mesiacov, od 20. októbra 1999 do 13. apríla 2000 - šesť mesiacov) a jeho postup nevykazoval vždy znaky plynulého a efektívneho konania (napr. 21. januára 1999 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu znaleckého dokazovania, ktoré bolo realizované až 29. januára 2002). V tejto   súvislosti   okresný   súd   zapríčinil   prieťahy   tým,   že   buď   vôbec   neuplatnil,   alebo neúčinne   uplatnil   svoju   právomoc   voči   znalcom   (napr.   IV.   ÚS   239/03),   ktorí   včas nepredložili   znalecký   posudok.   Úkony   okresného   súdu   teda   v napadnutom   konaní nesmerovali   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   nachádzajú,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Tieto nedostatky plynulosti konania by však samy osebe neznamenali porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale kvalitu porušenia týchto   práv   nadobudli v kontexte celkovej   viac ako   15-ročnej   dĺžky   konania, ktoré je z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľné a netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami môže už nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 312/94 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.2 Vec vedená krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 393/06 Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov dlhodobo nečinný v období od 16. augusta 2006 do 31. októbra 2007. Krajský súd teda počas štrnástich   mesiacov vo veci   nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas napadnutého súdneho konania nachádzali, čo je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu krajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 393/06, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   10.   júna   2008   bola   predmetná   vec   na   okresnom   súde prerušená, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde (pozri tiež II. ÚS 425/08).

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   v sume 97 000 Sk, teda 3 219,81 €, pretože „samotná dĺžka súdneho konania doteraz viac ako trinásť rokov a pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľov ako aj stupňujúca sa výška príslušenstva žalobnej pohľadávky a trov konania zakladá nárok sťažovateľov na priznanie finančného zadosťučinenia“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   im   priznať   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä na povahu posudzovanej veci, ako aj na celkové viac ako 15-ročné trvanie tohto konania   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   každému   v sume   1   000   €.   Ústavný   súd   pritom zohľadnil aj skutočnosť, že vec na okresnom súde dodnes nie je právoplatne skončená.

Vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   považuje   ústavný   súd   za   dostatočné   vyslovenie porušenia označených základných práv (bod 1 výroku) a zaviazanie znášať trovy právneho zastúpenia sťažovateľov tak, ako to bude uvedené v nasledujúcej časti tohto nálezu.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 a 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 26. októbra 2007, spísanie sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   z 26. októbra   2007   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   súdov z 10. júna 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume dvakrát po 98,59 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2008 prislúcha odmena v sume 105,42 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 302,60 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 242,08 € v prípade jedného sťažovateľa. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 5,91 € v roku 2007 a 1x 6,31 € v roku 2008) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkove sumu 502,29 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009