znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 120/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   o   sťažnosti   M.   M.,   Ing.   I.   M.   a Ing.   R.   M.,   všetky   bytom   P.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   M.   J.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/96 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   M.,   Ing.   I.   M.   a Ing.   R.   M.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/96 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 59/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. I. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ing. R. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť M. M., Ing. I. M. a Ing. R. M. trovy právneho   zastúpenia   5 788 Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských korún) na účet ich advokátky JUDr. M. J., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. marca 2006 doručené   podanie   M.   M.,   Ing.   I.   M.   a Ing.   R.   M.,   všetky   bytom   P.,   (ďalej   len „sťažovateľky“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   M.   J.,   P.,   ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť podľa Čl. 127 Ústavy SR“, doplnené po výzve ústavného súdu 13. apríla 2006. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľky namietajú porušenie ich základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   10 C   59/96,   v ktorom   sú   žalovanými   o zaplatenie   6   511   Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:„Týmto   podávame   sťažnosť   pre   prieťahy   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde v Prešove pod číslom 10 C 59/96 vo veci JUDr. P. P., správca konkurznej podstaty P. s. r. o. P. proti žalovaným 1. M. M., 2. Ing. I. M., 3. Ing. R. M., všetky bytom P. o zaplatenie Sk 6 511, 00 s príslušenstvom...

1.   Svoju   sťažnosť   odôvodňujeme   nasledujúcimi   prieťahmi   v konaní.   Žaloba   bola podaná dňa 20. 4. 1995, následne bol dňa 25. 4. 1995 vydaný platobný rozkaz, ktorý bol napadnutý odporom. Následne súd nekonal až do januára 1996, t. j. 8 mesiacov. V januári 1996 došlo k úmrtiu žalovaného Ing. J. M. a do konania vstúpili dedičia. Do 19. 6. 1996 súd zisťoval dedičov. Dňa 30. 12. 1996 bol uznesením Okresného súdu v Prešove ustanovený znalec,   uznesenie   bolo   doručené   znalcovi   aj   žalovaným   až   v 3. mesiaci   1997.   V danom prípade   došlo   k prieťahom   v trvaní   2,   5   mesiaca.   Dňa   17.   3.   1997   znalec   oznámil,   že znalecký   posudok   nemôže   vykonať   z dôvodu,   že   nemá   oprávnenie.   Súd   túto   skutočnosť neoznámil   žalovaným   a vydal   uznesenie   o úhrade   preddavkov   na   znalca,   kde   k úhrade preddavku zaviazal žalované. Žalované sa voči rozhodnutiu o zložení preddavku odvolali, aj napriek tomu, že bolo zrejmé v čase odvolania, že ustanovený znalec znalecký posudok nevykoná.   V danom   prípade   súd   svojím   konaním   resp.   pasivitou   spôsobil   prieťahy   a to v trvaní 1 roka do ustanovenia nového znalca, t. j. 23. 4. 1998. V piatom mesiaci roku 1998 sa voči vyrubenému preddavku na znalca odvolal aj pôvodný žalobca, následne v 6. mesiaci sa odvolali aj žalované voči tej istej skutočnosti. Dňa 16. 7. 1998 bol na Okresný súd v Prešove   doručený   znalecký   posudok.   Tento   znalecký   posudok   bol   prvým   znaleckým posudkom od podania žaloby v apríli 1995.

2. K ďalším prieťahom došlo v čase od 31. 8. 1998 do 20. 1. 1999, kedy súd nekonal vo veci. Dňa 20. 1. 1999 bolo vytýčené pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. 2. 1999. Dňa 27. 5. 1999 bol v predmetnej veci vypočutý znalec. Od 1. 6. 1999 až do 21. 2. 2000 súd v predmetnej veci nekonal. V tom čase, t. j. od 1. 6. 1999 do 31. 12. 1999 sa uskutočnila ½ ročná stáž sudkyne na Krajskom súde v Prešove.

3. V decembri roku 1999 bol na žalobcu vyhlásený konkurz. K ďalším prieťahom došlo v čase od 9. 3. 2000 do 3. 7. 2000, kedy do konania na strane žalobcu vstúpil správca konkurznej   podstaty   a podľa   nášho   názoru   došlo   k prieťahom   v trvaní   4   mesiacov.   Po vypočutí znalca na pojednávaní súd opäť nekonal v čase od 3. 7. 2000 do 15. 11. 2000. Dňa 13. 12. 2000 bol podaný návrh na doplnenie dokazovania formou znaleckého dokazovania. V čase od 13. 12. 2000 do 7. 12. 2001 súd vo veci vôbec nekonal a až dňa 7. 12. 2001 bol ustanovený Okresným súdom v Prešove znalec, ktorý mal vykonať doplnenie dokazovania znaleckým posudkom. Voči ustanovenému znalcovi bola vznesená námietka. K prieťahom tak došlo v trvaní 1 roka. Krajský súd v Prešove rozhodoval o námietkach, resp. o odvolaní voči trovám v čase od 30. 1. 2002 do 6. 9. 2002, čo považujeme tiež za prieťahy v konaní. Pre zlú komunikáciu medzi znalcom a súdom došlo k ďalším prieťahom v konaní v čase od 27. 11. 2002 do 12. 9. 2003. Dňa 12. 9. 2003 bol doručený doplnok znaleckého posudku, ku ktorému sa účastníci vyjadrili. Následne bolo vytýčené pojednávanie na 29. 12. 2003, ktoré bolo   odročené   na   návrh   a to   na   deň   12.   1.   2004.   V predmetnej   veci   bolo   rozhodnuté rozsudkom prvostupňového súdu dňa 12. 1. 2004. Voči rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ku ktorému sa na základe výzvy súdu vyjadrili žalované dňa 15. 4. 2004. Dňa 19. 4. 2004 bola vec postúpená na Krajský súd v Prešove, kde sa vo veci nekonalo 1 rok až do 26. 4. 2005, keď bolo vytýčené pojednávanie na krajskom súde a vec bola vrátená späť na Okresný súd v Prešove.

4. Dňa 22. 9. 2005 podali žalované na Okresný súd v Prešove sťažnosť pre prieťahy v konaní.   Okresný   súd   v Prešove   na   sťažnosť   nereagoval.   Tejto   sťažnosti   predchádzala sťažnosť na prieťahy, ktorá bola zaslaná na Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 1. 10. 2001 a Ministerstvo spravodlivosti SR sťažnosť postúpilo Okresnému súdu v Prešove, ktorý sa vyjadril v liste zo dňa 19. 12. 2001 a sťažnosť považoval za neodôvodnenú. Ďalšia sťažnosť prostredníctvom MS SR bola postúpená Okresnému súdu v Prešove dňa 19. 2. 2004, na túto sťažnosť reagoval OS v Prešove listom zo dňa 1. 4. 2004, kde uznal sťažnosť za dôvodnú z titulu nadmerného zaťaženia administratívnou prácou príslušnej asistentky sudcu, zmenou v osobe   sudcu   a uznal   prieťahy   v konaní   aj   v čase   ustanovenia   znalca   a zasielania   mu podkladov   pre   znalecké   dokazovanie.   Uvedené   skutočnosti   je   možné   preukázať   listom Okresného   súdu   zo   dňa   1.   4.   2004   ako   aj   zo   dňa   19.   12.   2001   a oznámením   MS   SR datovaného 29. 10. 2001...

Súdne konanie sa v tomto prípade vedie od roku 1995, t. j. skoro 11 rokov. Máme za to, že v danom súdnom spore dochádza k prieťahom v súdnom konaní, ktoré sú zavinené Okresným súdom v Prešove.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR   Okresným   súdom   v   Prešove   v konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   10   C   59/96 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Prešove prikazuje, aby v konaní spisová značka 10 C 59/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. 1. M. M., 2. Ing. I. M., 3. Ing. R. M., všetky bytom P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo   výške Sk 150   000,00   Sk do   dvoch mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. M. J. v zmysle vyhlášky č. 655/04 Z. z. za dva úkony právnej pomoci v konaní pred ústavným   súdom,   spočívajúce   v prevzatí   veci   a podaní   sťažnosti   v celkovej   výške   Sk   5 788,00 (1 právny úkon á 2 730,00 x 2 + 2 x Sk 164,00 náhrada výdavkov) do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 120/06-14 z 20. apríla 2006 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 24. apríla 2006 právnu zástupkyňu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho   pojednávania   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateliek   v odpovedi   na   výzvu   oznámila ústavnému   súdu listom doručeným 4. mája 2006, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 11. mája 2006 (sp. zn. 1 SprO/663/2006,   SprU   3005/2006   doručenom   ústavnému   súdu   18.   mája   2006)   okrem iného uviedol:

„Sťažnosti sťažovateliek, ktorá obsahuje fakty a časové údaje ťažko možno oponovať, je však potrebné dať do pozornosti určité skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že samotná právna   zástupkyňa   žalovaných   –   sťažovateliek   svojím   správaním   viackrát   sa   pričinila o zbytočné   predĺženie   konania.   Súvisí   to   napríklad   s jej   žiadosťou   o zmenu   termínu pojednávania   stanoveného   na   20.   1.   1999,   neúčasťou   na   pojednávaní   21.   2.   2000, nesplnením výzvy súdu, podľa ktorej mala do 31. 7. 2000 oznámiť súdu, či došlo k uzavretiu zmieru, ktorého návrh predniesol žalobca na pojednávaní, napriek urgencii zo dňa 18. 8. 2000 na túto výzvu nereagovala.

Potrebné je podľa nášho názoru brať do úvahy tú skutočnosť, že sťažovateľky boli v konaní pred súdom I. stupňa úspešné. Súd dvakrát zamietol žalobu proti nim. Boli v spore žalovanou stranou, teda ony si žiadny nárok neuplatňovali a preto ich ústavná sťažnosť sa javí byť len účelovým prostriedkom pre získanie určitej finančnej sumy, čo v konkrétnom prípade bolo v rozpore s princípom spravodlivosti.

Pri posudzovaní prieťahov v konaní dávame do pozornosti určité fakty. V roku 1997 bol zriadený Krajský súd v Prešove. Len z občianskoprávneho úseku odišlo naraz 5 sudcov na spomínaný súd vyššieho stupňa, 1 sudca odišiel do advokácie. Neskôr odišli na odvolací súd   ďalšie   dve   sudkyne.   Na   občianskoprávnom   oddelení   zostalo   len   6   sudcov   s plným nápadom, vrátane JUDr. S. a medzi týchto sudcov boli prerozdelené veci tých kolegov, ktorí z nášho   súdu   odišli.   Preto   objektívne   nebolo   možné   konať   vo   všetkých   veciach   bez prieťahov. Navyše JUDr. S. mala v tom čase aj zdravotné problémy, podrobila sa operácii a práceneschopná bola od 6. 6. 1997 do 31. 7. 1997, potom od 2. 2. 1998 do 15. 3. 1998. V danom   spore   bolo   problematické   nájsť   súdneho   znalca   za   účelom   posúdenia kvality   plastových   okien   dodaných   právnemu   predchodcovi   žalovaných,   keďže   znalcov s takouto   špecializáciou   v tom   čase   sme   nemali.   Nakoľko   zoznam   ústavov,   ktoré spracovávali   znalecké   posudky   bol   len   na   krajskom   súde,   podľa   vyjadrenie   sudkyne, príslušná   pracovníčka   vybavujúca   túto   agendu   bola   dlhodobo   práceneschopná,   z toho dôvodu so zoznamom znaleckých ústavov bola oboznámená až po dlhšom čase.“

Okresný súd súčasne oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v tejto veci.

II.

Sťažovateľky   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   ich   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 10 C 59/96.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 59/96 podľa uvedených kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetom konania je návrh o zaplatenie pohľadávky v súvislosti s neuznaním reklamácie plastových okien. Ústavný súd konštatuje, že návrhy tohto druhu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov,   preto   vec   nemožno   posúdiť   ako   právne a skutkovo   zložitú.   Na   skutkovú   zložitosť   veci   v súvislosti   s vykonávaním   znaleckého dokazovania   poukázal   predseda   okresného   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   žiadna skutková zložitosť súvisiaca s dokazovaním nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania (viac ako jedenásť rokov).

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   súdneho   konania,   podľa názoru ústavného súdu ich správanie ako žalovaných v spore (resp. správanie ich právnej zástupkyne) zásadným spôsobom neprispelo k zbytočným prieťahom v označenom konaní a k celkovej dĺžke tohto konania na okresnom súde.

Ospravedlnenie   právnej   zástupkyne   žalovaných   z neúčasti   na   pojednávaní nariadenom   na   20.   január   1999   a žiadosť   o jeho   preročenie   boli   urobené   v predstihu (doručené   okresnému súdu   26.   novembra   1998)   a nemali výrazný vplyv na spomalenie konania.

Ústavný   súd   v súvislosti   s   neúčasťou   právnej   zástupkyne   sťažovateliek   na pojednávaní 21. februára 2000 uvádza, že okresný súd z doručenky o predvolaní žalobcu zistil,   že   tento   je   od   decembra   1999   v konkurze   a že   v spise   sa   nenachádza   doklad o predvolávaní   žalovaných,   resp.   ich   právnej   zástupkyne,   ani   doklad   o jej   prevzatí či neprevzatí.

V období   od   júla   2000   do   novembra   2000   sa   právna   zástupkyňa   sťažovateliek nevyjadrila k návrhu žalobcu na zmier uskutočnenom na pojednávaní 3. júla 2000, bez ospravedlnenia sa nezúčastnila na pojednávaní nariadenom na 15. november 2000, a až 18. decembra   2000   predložila   okresnému   súdu   návrh   na doplnenie   dokazovania. Týmto počas uvedeného obdobia čiastočne spomalila priebeh konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 10 C 59/96, bol postup okresného súdu.

Žaloba bola okresnému súdu podaná 20. apríla 1995, následne bol 25. apríla 1995 vydaný platobný rozkaz. Po tomto období okresný súd nekonal do januára 1996 (približne 8 mesiacov).   V januári   1996   zomrel   žalovaný   a do   konania   vstúpili   dedičia   (zisťovanie dedičov prebiehalo do 19. júna 1996). Dokazovanie vo veci vykonával okresný súd na pojednávaniach   uskutočnených   12.   júla   1996,   20.   septembra   1996,   13.   novembra   1996 a 9. decembra 1996, pričom v tomto období konal plynulo.

Okresný súd ďalej uznesením z 30. decembra 1996 ustanovil znalca, pričom toto uznesenie   bolo   znalcovi   doručené   v marci   1997.   Znalec   posudok   nevypracoval   pre nedostatok   prístrojového   vybavenia   a odporúčal   ustanoviť   iného   znalca.   Počas   ďalšieho obdobia   roku   1997   a čiastočne   roku   1998   okresný   súd   zisťoval možnosti   ustanovenia znalca, pričom nového znalca ustanovil 23. apríla 1998. Krajský súd ďalej konal o odvolaní sťažovateľov   proti   uzneseniu   o povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   znalecký   posudok a uznesenie   v napadnutej   časti   zrušil   31.   augusta   1998   (doručené   okresnému   súdu 19. októbra   1998).   O návrhu   na   vypočutie   znalca   z 22.   októbra   1998   a po   pojednávaní uskutočnenom 3. februára 1999 konal na dožiadanie Okresný súd Bratislava II, pričom spis vrátil okresnému súdu 27. mája 1999.

Okresný   súd   nekonal   vo   veci   od   1.   júna   1999   do   21.   februára   2000   (takmer 9 mesiacov), ako aj od 18. decembra 2000 do 7. decembra 2001 (približne 1 rok)   a aj v období od 27. novembra 2002 do 12. septembra 2003 (viac ako 9 mesiacov) konal so zbytočnými prieťahmi. Okresný súd rozhodol vo veci samej 12. januára 2004 rozsudkom, ktorým zamietol žalobu žalobcu.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   odvolal   31.   marca   2004   žalobca   a spis   bol postúpený 21. apríla 2004 Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“).

V období od apríla 2004 do apríla 2005 o odvolaní sťažovateliek proti rozhodnutiu okresného   súdu   rozhodoval   krajský   súd.   Krajský   súd   zrušil   26.   apríla   2005   rozsudok okresného súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd ďalej konal a na pojednávaní nariadenom na 24. marec 2006 vyhlásil rozsudok vo veci.

Ústavný súd uzavrel, že v konaní okresného súdu v predmetnej veci možno rozlíšiť niekoľko období a to:

-obdobie od podania návrhu do konca roku 1996, keď okrem obdobia nečinnosti v dĺžke 8 mesiacov na začiatku konania okresný súd konal plynulo,

-obdobie od roku 1997 do mája 1999, keď rozhodoval o nariaďovaní znaleckého dokazovania a keď čiastočne konal aj so zbytočnými prieťahmi,

-obdobie od júna 1999 do konca roka 2003, keď okresný súd bol viackrát nečinný, resp.   keď   robil   sporadické   úkony,   konal   neefektívne   a nesústredene a so zbytočnými prieťahmi,

-obdobie   po   zrušení   rozsudku   okresného   súdu   z 12.   januára   2004   uznesením krajského   súdu   z 24.   mája   2005,   keď   okresný   súd   konal   v   zásade   plynulo a rozsudkom z 24. marca 2006 rozhodol vo veci.

Ústavný súd so zreteľom na uvedené skutočnosti konštatoval, že okresný súd v období konania o sťažnosti sťažovateliek približne po jedenástich rokoch rozhodol vo veci samej, keď jeho prvý rozsudok z januára 2004 bol zrušený odvolacím súdom a vrátený na ďalšie konanie. Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/96 bol poznačený obdobiami zbytočných prieťahov v konaní a obdobiami nečinnosti, čím došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

III.

1. V nadväznosti na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods.   3 zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 10 C 59/96 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/96 došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Hoci   ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne   odstrániť   len   uplatnením   tejto   jeho   právomoci. V dôsledku toho považoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľky požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnili doterajším priebehom konania:

„Súdne konanie sa v tomto prípade vedie od roku 1995, t. j. skoro 11 rokov. Máme za to, že v danom súdnom spore dochádza k prieťahom v súdnom konaní, ktoré sú zavinené Okresným súdom v Prešove...

Uplatnený   nárok   nemajetkovej   ujmy   odôvodňujeme   nasledovne.   Zlý   postup   súdu a pasivita   zapríčinili   našu   právnu   neistotu.   Dôsledkom   prieťahov   došlo   počas   súdneho konania k zmene na strane žalovaného, kde pôvodne žalovaný bol manžel a otec žalovaných v súčasnosti. Žalované nielenže museli ťažko znášať stratu manžela a otca, ale museli aj zápoliť s nekonečnou súdnou mašinériou. V neposlednom rade pre uplatnenie nemajetkovej ujmy zavážila aj tá skutočnosť, že predmetom súdneho sporu bol doplatok ceny dodaných okien,   ktoré boli vadné a s ich vadnosťou sa doposiaľ žalované musia trápiť.   Následne došlo aj k zmenám na strane žalobcu, ktorý sa stal úpadcom a na ktorého bol vyhlásený konkurz.   Na   miesto   žalobcu   vstúpil   správca   konkurznej   podstaty,   ktorý   bol   ustanovený súdom, čo znamenalo, že žalované stratili možnosť súdnou cestou sa domáhať reálneho odstránenia vád, keďže činnosť pôvodného žalobcu bola zastavená. Žalované si následne počas vedenia sporu zvolili aj právneho zástupcu, ktorého trovy právneho zastúpenia by mal uhradiť žalobca v prípade, že žalované budú mať úspech v spore. Takýto záväzok síce môže existovať, ale bude nevymožiteľný, pretože Krajský súd v Košiciach schválil rozvrh výnosov   získaný   z majetku   úpadcu.   Následne   bude   odvolaný   správca   z funkcie   správcu konkurznej podstaty a úpadca bude vymazaný z obchodného registra. Žalované si nebudú mať možnosť uplatniť trovy právneho zastúpenia, pretože subjekt nebude existovať.“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   vyslovenie   porušenia   základného práva sťažovateliek, pri zohľadnení konkrétnych okolností prípadu a povahy veci, možno sumu 30 000 Sk pre každú sťažovateľku považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľkám   vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. J.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľkám úhradu trov konania v požadovanej sume 5 788 Sk, t. j. za dva úkony po 2 730 Sk a po 164 Sk režijný   paušál,   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateliek   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006