znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 120/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005 o sťažnosti S. akciová spoločnosť P., P., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 26 Er 2318/04, Ex 92/04 z 1. apríla 2005 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   S.   akciová   spoločnosť   P. o d m i e t a z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2005 doručená   sťažnosť   S.   akciová   spoločnosť   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Ex 2318/04, Ex 92/04 z 1. apríla 2005.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 26 Er 2318/04, Ex 92/04 zo 14. marca 2005 povolil odklad exekúcie vo veci oprávneného TAJANA,   s.   r.   o.,   proti   sťažovateľke,   a to   až do   právoplatného   skončenia   dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. Obdo 53/04 a právoplatného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní. Okresný súd ďalším svojím uznesením z 1. apríla 2005 v predmetnej veci povolil pokračovanie odloženej exekúcie.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   týmto   uznesením   došlo   k   porušeniu   ňou označených základných práv, a to tým, že okresný súd týmto uznesením povolil pokračovať v odloženej exekúcii, ktorá bola odložená podľa § 56 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a „nečakal“ na   uplynutie   doby   povolenia odkladu   exekúcie   určenej   dvoma   právnymi   skutočnosťami.   Pritom   podľa   §   56   ods.   2 Exekučného poriadku uznesenie, ktorým okresný súd povolil odklad exekúcie vedenej proti sťažovateľke, má podľa sťažovateľky obsahovať aj dobu trvania odkladu. Doba trvania odkladu sa pritom určí podľa sťažovateľky dátumom alebo inou právnou skutočnosťou, ktorá určite nastane. Po uplynutí doby povolenia odkladu môže exekútor pokračovať vo vykonávaní exekúcie.

Podľa sťažovateľky je okresný súd viazaný v súlade s § 170 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   svojím   uznesením.   Keďže   podľa   sťažovateľky namietané uznesenie okresného súdu nemožno považovať za uznesenie, ktoré sa týka iba vedenia konania, môže povoliť pokračovanie v odloženej exekúcii len vtedy, ak uplynula doba,   po   ktorú   bol   povolený   odklad   tejto   exekúcie,   alebo   nastali   právne   skutočnosti, s ktorými spojil pokračovanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade bola splnená   len   jedna   z podmienok,   za   ktorých   okresný   súd   povolil   odklad   exekúcie (rozhodnutie o dovolaní). Druhá podmienka, t. j. právoplatné rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní, na ktorého podanie podali podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky C. s.,   a.   s.,   a sťažovateľka,   ešte   nebola   splnená.   Vychádzajúc   z týchto   skutočností   je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd označeným uznesením z 1. apríla 2005 porušil sťažovateľkou   označené   základné   práva,   pretože   namietané   uznesenie   nemá   zákonný podklad a je prejavom svojvôle. Pretože podľa § 202 ods. 2 OSP nemohla sťažovateľka proti   tomuto   uzneseniu   podať   dovolanie,   v súlade   s §   53   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) podáva sťažnosť ústavnému súdu.

Svoju   sťažnosť   upravila   sťažovateľka   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 19. apríla   2005   v časti   týkajúcej   sa   odloženia   vykonateľnosti   označeného   uznesenia z dôvodu zmeny osoby exekútora, ktorý vykonáva exekúciu.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné právo spoločnosti S. akciová spoločnosť P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 01. 04. 2005 26 Er 2318/04 Ex 92/04 bolo porušené.

Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 01. 04. 2005 26 Er 2318/04 Ex 92/04 sa zrušuje.

Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o dočasnom opatrení takto:

„Vykonateľnosť   uznesenia   Okresného   súdu   Prešov   zo   dňa   01.   04.   2005 26 Er 2318/04 Ex 92/04 odkladá.“. II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodu,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka   spája   porušenie   ňou   označených   základných   práv   s   označeným uznesením   okresného   súdu.   Vychádza   pritom   zo   skutočnosti,   že   označené   uznesenie nemohol okresný súd vydať súc viazaný svojím predchádzajúcim uznesením. Ústavný súd preto   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   posudzoval,   či   vydanie   označeného uznesenia, resp. označené uznesenie okresného súdu z dôvodu nedodržania sťažovateľkou namietanej   zákonnosti   pri   jeho   vydaní   zakladá,   resp.   nezakladá   príčinnú   súvislosť s namietaným   porušením   označených   základných   práv   sťažovateľky   a signalizuje,   resp. nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia označených základných práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla (a vyplýva to aj z označeného uznesenia), že odklad exekúcie vedenej proti sťažovateľke bol povolený podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia „Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).“.

V danom prípade o odklad exekúcie požiadala sťažovateľka. V označenom uznesení okresný   súd   za   relevantnú   skutočnosť   označil   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Obdo V 53/2004 z 28. februára 2005. V tejto súvislosti v odôvodnení vyslovil svoj názor „že dôvody odmietnutia dovolania zrejme zavážia aj pri rozhodovaní o podaní či nepodaní mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom.   Preto   súd   považuje   za   málo pravdepodobné aj rozhodnutie o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 243 v spojení s § 243i ods. 2 OSP už aj preto, že nebolo preukázané, že mimoriadne dovolanie na podnet povinného generálny prokurátor podal.“.

K tomuto   názoru   spojenému   so   sťažovateľkou   namietaným   nesplnením   druhej podmienky   pre   pokračovanie   v exekúcii   ústavný   súd   uvádza,   že   názor   okresného   súdu o prípadnom   ďalšom   postupe   pri   nakladaní   so   sťažovateľkiným   podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania   v predmetnej   veci   je irelevantný a bez právneho významu. Na druhej strane však ústavný súd uvádza, že sťažovateľkou označené dve podmienky, od ktorých splnenia sa odvíja možnosť pokračovať v exekúcii, nemajú zákonný limit a žiadne ustanovenie   Exekučného   poriadku   nezakazuje   rozhodnúť   príslušnému   súdu   pokračovať v exekúcii   v zákonných   medziach,   ktoré   ustanovuje   predovšetkým   Exekučný   poriadok a Občiansky súdny poriadok.

V tejto súvislosti ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou uvádza, že odklad exekúcie a pokračovanie v exekúcii sú súčasťou základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Odklad   exekúcie   uznesením príslušného súdu však nezakladá absolútnu nemeniteľnosť rozhodnutia o odložení exekúcie, naopak,   v súlade   s   §   46   ods.   1   Exekučného   poriadku   je   exekútor   poverený   výkonom exekúcie povinný ju vykonať.

Sťažovateľka na jednej strane totižto uviedla všeobecne akceptovaný odborný názor o tom, ako má byť časovo ohraničený odklad výkonu exekúcie v príslušnom rozhodnutí, ako   aj   o postupe   v   pokračovaní   v exekúcii   po   uplynutí   času   (určeného   dátumom   alebo relevantnou právnou skutočnosťou), počas ktorého bol povolený odklad exekúcie, neuviedla však   taktiež   všeobecne   akceptovaný   názor   spojený   s týmto   odborným   názorom,   že   súd „môže rozhodnúť o ukončení povolenia odkladu exekúcie, ak exekútor dá podnet na také rozhodnutie so zreteľom na to, že podmienky na povolenie odkladu predčasne pominuli, alebo sa dodatočne zistí, že nejestvovali ani v čase vydania uznesenia o povolení odkladu.“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou označené uznesenie   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia   porušenia   označených   základných   práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2005