znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 120/04-42

Ústavný   súd   Slovenskej   na   neverejnom   zasadnutí   1.   decembra   2004   v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Mazáka prerokoval sťažnosť Márie Sirotňákovej, bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 73/92 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Márie   Sirotňákovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 73/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Márii Sirotňákovej n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

3. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť Márii Sirotňákovej trovy právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   K.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2004 doručená sťažnosť Márie Sirotňákovej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), a S. M., bytom   B.,   zastúpených   advokátkou   JUDr. M.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nekonaním Okresného súdu Prešov (ďalej len   „okresný   súd“), Krajského   súdu   v Prešove   a Krajského   súdu   v Košiciach „v občianskoprávnej veci E. P. a spol. vedenej pred OS v Prešove pod sp. zn. 12 C 73/92.“ Právna zástupkyňa sťažnosť na výzvu ústavného súdu doplnila podaním z 23. apríla 2004.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že sa v súlade s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov žalobou podanou okresnému súdu 20. marca 1992 domáhala vydania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území P. Za porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy považuje sťažovateľka   skutočnosť,   že   vo   veci   sa   koná   od   roku   1992   (sťažovateľka   sa   stala účastníčkou   konania   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   z 19. októbra   1994),   pričom prieťahy   boli   podľa   nej   zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce   a odbornou nepripravenosťou.

Podľa tvrdení sťažovateľky prieťahy v konaní spôsobujú nielen jej právnu neistotu, ale   v ich   dôsledku   nedôjde   ani   k zmierneniu   majetkových   krívd,   pretože   za   obdobie doterajšieho konania došlo k značnému poškodeniu hnuteľného a nehnuteľného majetku. Sťažovateľka v doplnenej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov I. M. a Márie Sirotňákovej na prerokovanie veci bez prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

Ukladá   sa   Okresnému   súdu   v Prešove   v právnej   veci   12   C   73/92   konať   bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľom I. M. a Márii Sirotňákovej každému samostatne priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 120.000, ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia takto: Krajský súd v Košiciach každému sťažovateľovi po 20.000,-- Sk Krajský súd v Prešove každému sťažovateľovi po 25.000,-- Sk a OS v Prešove každému sťažovateľovi po 85.000,-- Sk.

Zároveň sťažovateľom priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 22.416,-- Sk, ktoré   sú   povinní   uhradiť   porušovatelia   na   účet   advokátky   JUDr.   M.   K.,   Advokátska kancelária, K. podľa miery pričinenia k prieťahom takto: Krajský súd v Košiciach 3.734,-- Sk; Krajský súd v Prešove 4.669,-- Sk; Okresný súd v Prešove 14.013,-- Sk, všetci do 15 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 120/04-18 z 5. mája 2004 prijal na konanie sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní sp. zn. 12 C 73/92, v časti namietajúcej porušenie označeného práva postupom Krajského   súdu   v   Košiciach   a Krajského   súdu   v Prešove   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú a konanie o sťažnosti I. M. zastavil.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   ústavný   súd   2.   júna   2004   právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a predseda   okresného   súdu   oznámili   ústavnému súde, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 22. júna 2004 (sp. zn. U 3007/04, doručenom ústavnému súdu 28. júna 2004) okrem iného uviedol:

„...   vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn.   12 C 73/92 bola na Ústavnom súde Slovenskej republiky už prejednávaná sťažnosť jednej zo žalobkýň MUDr. E. P. Dovolím si z tohto dôvodu poukázať na konanie pod č. III-ÚS 134/03, v ktorom bolo predložené naše vyjadrenie, na ktorom trvám v plnom rozsahu aj vo vzťahu k sťažnosti Márie Sirotňákovej. Dovolím si vysloviť názor, že podanie ústavnej sťažnosti s odstupom času aj ďalšími žalobcami (S. M. pod Rvp 894/04 a Máriou Sirotňákovou pod Rvp 355/04) vyvoláva dojem, že žalobcovia tieto podali nie s úmyslom domôcť sa svojho práva prerokovania veci bez zbytočných   prieťahov,   ale   s úmyslom   získania   finančných   prostriedkov   od   štátu.   Toto považujem v rozpore s etikou zvlášť v prípade, že dňa 22. 4. 2004 bol vyhlásený rozsudok a ústavná sťažnosť bola podaná sťažovateľom až dňa 7. 6. 2004.“

Vo   vyjadrení   okresného   súdu   sp.   zn.   U 3004/03   zo   14.   júla   2003,   na   ktoré   sa predseda súdu vo svojom vyjadrení odvoláva, sa uvádza:

1. Prejednávaná vec je právne a fakticky zložitá. Svedčí o tom rozsiahle dokazovanie (vrátane znaleckého), obtiažne zabezpečovanie starých listín a podobne. Právna zložitosť súvisí   s nešpecifikovanými   dôvodmi   žaloby   na   vydanie   vecí,   čo   znamená   posudzovanie nároku tak podľa reštitučných zákonov, ako aj Občianskeho zákonníka. Vyplýva to aj zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove 2 Co 168/00-333 zo dňa 5. 9. 2001.

2. Správanie sa účastníka - sťažovateľky je tiež možné hodnotiť negatívne, ako bolo už   poukázané   vyššie.   Na   predĺžení   konania   participovala   aj   samotná   sťažovateľka neplnením svojej povinnosti predloženia potrebných dôkazov na preukázanie vlastníctva pred znárodnením a výzvy povinnej osoby v zákonom stanovenej lehote. Sťažovateľka tiež svoj nárok právne nezdôvodnila, napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu, čo malo podstatný vplyv na priebeh a spôsob dokazovania.

3.   Súd   v predmetnom   konaní   konal   priebežne   a jeho   činnosť   plynulo   smerovala k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 12 C 73/92.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pri posudzovaní právnej a faktickej zložitosti veci sp. zn. 12 C 73/92 ústavný súd skonštatoval,   že   v predmetnom   prípade   išlo   o konanie   o vydanie   veci   z titulu   reštitúcie, ktoré je možné považovať za skutkovo zložitú vec s ohľadom na proces dokazovania, keďže vo veci bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie z dvoch odborov, následne zabezpečiť doplnenie znaleckých posudkov, geometrických plánov, dôkazy o vlastníctve vecí z obdobia pred znárodnením. Na zložitosť poukázal aj predseda okresného súdu vo svojom stanovisku k sťažnosti.

2. Pri hodnotení namietaného konania z hľadiska druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky ako účastníčky konania v namietanom konaní, ústavný súd vzal do   úvahy pripomienku predsedu okresného súdu, podľa ktorej návrh na začatie konania obsahoval nedostatky v právnej kvalifikácii, k žalobe nebol pripojený geometrický plán, časť dôkazov o vlastníctve bola predložená oneskorene, čo malo vplyv na celkový priebeh konania a jeho dĺžku.

3. Pri posudzovaní podľa posledného kritéria hodnotil ústavný súd celkový postup okresného súdu pri rozhodovaní vo veci sp. zn. 12 C 73/92, pričom celkovú dĺžku konania je potrebné rozdeliť do dvoch období:

a) obdobie od priznania postavenia účastníka konania sťažovateľke 19. októbra 1994 do vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 134/03 z 25. septembra 2003,

b) obdobie od 15.   októbra   2003   do   doručenia   sťažnosti   sťažovateľky   ústavnému súdu.

a) Dĺžka konania okresného súdu vo veci v prvom období predstavuje podstatnú časť predmetu   konania   vedeného   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   134/03   o sťažnosti MUDr. E. P., v ktorej ústavný súd nálezom rozhodol o porušení práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a zároveň   prikázal   okresnému   súdu   nálezom   z 25.   septembra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 73/92 konať bez zbytočných prieťahov.

b)   Ústavný   súd   preto   aj   vo   vzťahu   k sťažnosti   sťažovateľky   skúmal   činnosť okresného súdu   v druhom období, t. j. po doručení uvedeného nálezu. Pritom zistil, že okresný súd v súlade s označeným nálezom postupoval v konaní vykonaním znaleckého dokazovania a v priebehu šiestich mesiacov rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 73/92-462 vo veci samej 22. apríla 2004 (rozsudok nadobudol právoplatnosť 8. októbra 2004).

Ústavný súd pri posudzovaní dĺžky sťažovateľkou v sťažnosti namietaného konania zohľadnil činnosť okresného súdu v obidvoch uvedených obdobiach a zobral do úvahy, že v prvom období bolo konanie poznačené nečinnosťou, resp. vykonávaním úkonov, ktoré nemali význam pre skončenie veci. Napriek skutočnosti, že po vydaní nálezu ústavného súdu okresný súd postupoval v konaní plynulo a vec meritórne rozhodol, považoval ústavný súd celkovú dĺžku konania až do meritórneho rozhodnutia vo veci samej v trvaní viac ako 12   rokov   za   takú,   ktorá   predstavuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže namietané konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už právoplatne skončené, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 73/92 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia 120 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila tým, že v dôsledku prieťahov zapríčinených doterajším postupom okresného súdu sa ocitla v dlhodobej právnej neistote, bez právnej ochrany a je dlhodobo frustrovaná a znechutená.

Ústavný súd však dospel k záveru, že vzhľadom na konkrétne okolnosti a povahu veci a na záver o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je samotné rozhodnutie   o porušení   týchto práv   sťažovateľky   dostatočné.   Z týchto   dôvodov rozhodol tak, ako je uvedené pod bodom 2 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. K., ktoré vyčíslil sumou 9 342 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Úhrada bola priznaná za dva úkony po 4 534 Sk zaokrúhlene a po 136 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004