znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 120/02-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2002 v senáte   zloženom   z predsedníčky   senátu   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Alexandra Bröstla a Jána Klučku prerokoval sťažnosť RNDr. Z. Ď., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr.   I.   R.,   K.,   vo veci   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 91/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   RNDr.   Z.   Ď.   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 91/01   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Piešťany   p r i k a z u j e   vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 91/01 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   RNDr.   Z.   Ď. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   12 000 Sk (slovom:   dvanásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Piešťany   povinný   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. júla 2002 doručené   podanie   RNDr.   Z.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   K.,   zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka uviedla, že 18. apríla 2001 podala na Okresnom súde Piešťany (ďalej len   „okresný   súd“)   návrh   na   začatie   konania   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva, ktoré sa na tomto súde vedie pod sp. zn. 4 C 91/01. Ďalej uviedla:„Podaním   zo   dňa   14.   2.   2002   som   urgovala   odporcu   o nariadenie   termínu pojednávania.

Dňa 20. 3. 2002 som podala sťažnosť predsedovi Okresného súdu v Piešťanoch na prieťahy v konaní.

Listom zo dňa 2. 4. 2002 mi predseda Okresného súdu v Piešťanoch odpovedal na moju sťažnosť.

Vo veci nebolo doposiaľ nariadené pojednávanie, ani vykonaný žiadny úkon.... Z doposiaľ   uvedených   skutočností   a citovaných   ustanovení   právnych   predpisov vyplýva, podľa môjho názoru, nepochybne, že v konaní vedenom u odporcu pod sp. zn. 4 C 91/01,   v ktorom   som   ja   účastníčka,   došlo   k prieťahom.   Lehota,   ktorá   uplynula   od podania návrhu až doposiaľ, je neprimerane dlhá a podľa mojej mienky, nezdôvodniteľná ani skutočnosťami uvedenými v odpovedi odporcu na moju sťažnosť a to, nedostatočným personálnym obsadením súdu. Tento fakt nie je ospravedlnením toho, že odporca porušuje moje práva uvedené v článku II. tejto sťažnosti.

Zákon č. 80/1992 Zb. v ustanoveniach § 17 ods. 1, § 20 až § 23, § 27 neumožňuje nariadiť orgánu správy súdov sudcovi, aby konal bez prieťahov.

Napriek tomu som túto možnosť využila. Ako som už uviedla, bez akéhokoľvek efektu na moje súdne konanie.“

So zreteľom na tieto skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6 ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu v Piešťanoch porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Piešťanoch konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Piešťanoch pod sp. zn. 4 C 91/01 bez prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval   na svojom neverejnom zasadnutí 12. júla 2002 a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), prijal ju na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 30. júla 2002 požiadal predsedníčku okresného súdu o vyjadrenie ku konaniu ústneho pojednávania v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Rovnakú výzvu (v rovnakom termíne a s rovnakou lehotou) na vyjadrenie ústavný súd zaslal aj sťažovateľke.

Sťažovateľka v odpovedi na výzvu z 1. augusta 2002 (doručenej ústavnému súdu 2. augusta 2002) oznámila ústavnému súdu, že vo veci svojej prijatej sťažnosti netrvá na ústnom pojednávaní.

Stanovisko   predsedníčky   okresného   súdu   k sťažnosti   sťažovateľky   zo   6.   augusta 2002 bolo doručené ústavnému súdu 12. augusta 2002. Predsedníčka okresného súdu v ňom uviedla:

„Vec   4   C   91/01   –   navrhovateľka   RNDr.   Z.   Ď.   c/a   Ing.   M.   G.,   o zrušenie a vysporiadanie podielového spoluvlastníctva, napadla na Okresný súd Piešťany dňa 23. 4. 2001 a podľa rozvrhu práce bola zapísaná JUDr. Ľ. S.

Podľa prepočtu nápadu vecí, ktorú uskutočnilo Ministerstvo spravodlivosti SR v roku 2001, na Okresnom súde Piešťany podľa zaťaženosti, bolo potrebné v roku 2001 10,01 sudcov. Potreba sudcov upravená na limit 1.120 sudcov, bola stanovená pre Okresný súd Piešťany na počet 7 sudcov. Skutočný stav však bol taký, že na Okresnom súde Piešťany pracovali   v roku   2001   iba   štyria   sudcovia   a neskôr   po   zvolení   Mgr.   I.   Š.   –   justičnej čakateľky, ktorá bola dňa 12. júna 2001 zvolená Národnou radou Slovenskej republiky za sudkyňu – 5 sudcov. Táto skutočnosť bola známa aj Ministerstvu spravodlivosti SR, pretože dňa 14. 5. 2001 sme požiadali pána Ministra spravodlivosti SR JUDr. J. Č. o riešenie tejto situácie a žiadali sme o navýšenie počtu sudcov, vzhľadom na vysoký nápad vecí a počet nevybavených   vecí   v jednotlivých   oddeleniach.   Dňa   28.   6.   2001   nám   z Ministerstva spravodlivosti SR oznámili, že i napriek tejto nepriaznivej personálnej situácie na súdoch, nie je možné realizovať žiadosti o určenie ďalších sudcovských miest.

Vzhľadom na vysoký nápad vecí a nízky počet sudcov, predložili sudcovia Okresného súdu   Piešťany,   a aj   JUDr.   Ľ.   S.   námietky   proti   prideľovaniu   vecí   s poukazom   na ustanovenie § 34 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z. z.

Vzhľadom na pretrvávajúci nepriaznivý stav na Okresnom súde Piešťany čo do počtu sudcov, ich žiadosti ako predsedníčka súdu som nevyhovela a predložila na rozhodnutie sudcovskej rade pri Krajskom súde v Trnave, ktorá na svojom zasadnutí dňa 11. 4. 2002 prejednala a námietkam sudcov Okresného súdu Piešťany nevyhovela s poukazom na tú skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti SR neplánuje zvýšenie sudcov.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam musím konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní vo veci č: 4 C 91/01, keďže od podania návrhu t. j. od 23. 4. 2001 nebolo vo veci začaté konanie. Tieto prieťahy sú však spôsobené z objektívnych príčin z vyššieuvedených dôvodov. V zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasím s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania na Ústavnom súde Slovenskej republiky.“

Predsedníčka   okresného   súdu   k svojmu   vyjadreniu   pripojila   príslušné   prílohy (korešpondenciu   s Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   prepočet   potreby sudcov, námietky zákonnej sudkyne v predmetnej veci proti prideľovaniu vecí, rozhodnutie predsedu okresného súdu a sudcovskej rady pri Krajskom súde Trnava v tejto veci, sťažnosť navrhovateľky a odpoveď na sťažnosť, prehľad o výkone sudcov okresného súdu za rok 2001).  

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“. Domáhala sa tiež vyslovenia porušenia jej práva upraveného v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť len právoplatným... rozhodnutím. Nestačí, ak štátny orgán vo veci   koná“   (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo   veci   sp.   zn.   4   C   91/01,   doručeného   ústavnému   súdu   12.   augusta   2002,   zistil   že v predmetnej veci okresný súd od doručenia návrhu sťažovateľky 23. apríla 2001 až do odoslania   spisu   ústavnému   súdu   neurobil   nijaký   úkon.   Zo   spisu   ďalej   vyplynulo,   že podaním   zo 14.   februára   2002   (doručeným   okresnému   súdu   25.   februára   2002)   právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala okresný súd o nariadenie pojednávania vo veci.

III.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 4 C 91/01 s použitím troch označených základných kritérií dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bytu v bytovom dome   a spoluvlastníckeho   podielu   na   spoločných   častiach   a spoločných   zariadeniach bytového domu. Nejde teda o vec, ktorá je právne a fakticky zložitá.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Z hľadiska   uvedeného   kritéria   možno   vysloviť   záver,   že   sťažovateľka nijako   neprispela   k zdĺhavosti   konania   vzhľadom   na   to,   že   súd   bol   v   jej   veci   doteraz nečinný. Sťažovateľka využila možnosť sťažnosti na prieťahy v konaní vo vzťahu k orgánu štátnej správy súdov.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to v dôsledku jeho nečinnosti bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný viac ako 15 mesiacov a v predmetnej veci sťažovateľky doteraz neurobil žiadny procesný úkon.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu na občianskoprávnom úseku či námietka personálneho oslabenia tohto úseku v priebehu roka a v tej súvislosti veľkého počtu nevybavených vecí nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu   za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Námietka sudkyne v zmysle § 34 ods. 1 zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov, že jej nie sú veci prideľované podľa rozvrhu práce tak, aby ich mohla prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov (ktorej nevyhovela predsedníčka súdu ani príslušná sudcovská rada), takisto nemá povahu okolnosti, ktorú ústavný súd zohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Keďže po prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 4 C 91/01 postup okresného súdu nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, bolo   potrebné   rozhodnúť   tak,   že   zbytočnými   prieťahmi   v uvedenom   konaní   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Sťažovateľka sa v sťažnosti domáhala, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4 C 91/01 bez prieťahov. V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy „Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením“.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci.

Keďže ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označeného základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 Sk. V zdôvodnení k tomuto bodu sťažnosti uviedla:„Domnievam   sa,   že   doba   14   mesiacov,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   až doposiaľ,   je   ničím   neospravedlniteľná.   Účastník   konania   má   právo   na   konanie   bez prieťahov   a toto   právo   odporca   nemôže,   ani   vzhľadom   na   svoje   subjektívne   pomery, porušovať.

Prebiehajúce konanie má svoj dopad aj v oblasti týkajúcej sa mojich majetkových pomerov a iných právnych vzťahov. Ak takýto stav navodzuje svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, vyvoláva to vo mne stratu dôvery k tomuto orgánu.“Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Ústavný súd konštatoval, že v konaní pred všeobecným súdom prvej inštancie, ktorý je nečinný od doručenia   návrhu sťažovateľky, došlo k zbytočným prieťahom   v celkovej dĺžke vyše 15 mesiacov.  

V konkrétnych   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vidí   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky v jej pretrvávajúcom pocite neistoty vyplývajúcej zo situácie, keď má faktický a právny   záujem   o nakladanie   s nehnuteľnosťami   a o ich   účelné   využitie   a dohoda s podielovým   spoluvlastníkom   nebola   možná.   Ústavný   súd   vidí   nemajetkovú   ujmu aj v pocitoch   márnosti   a nespravodlivosti   sprevádzajúcich   porušovanie   základného   práva sťažovateľky na konanie súdu bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2002