znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 12/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ivanom Kotrbancom, Advokátska kancelária, Františkánske námestie 3, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014, ktorým bol návrh na zmenu žaloby zamietnutý, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2014 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom „uznesenia“ (správne má byť „rozsudku“, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014, ktorým bol návrh na zmenu žaloby zamietnutý (ďalej len „napadnutý výrok“), a žiada vydať tento nález:„1) Základné právo V. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd;   ako   aj   jeho   základné   právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3   Obo   41/2013   o   návrhoch   na   zmenu   žaloby   z   22.   októbra   2008,   zo 4. augusta   2011 a uznesením   sp.   zn.   3   Obo   41/2013   z   19.   júna   2014,   ktorým   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   zamietol   návrhy   na   zmenu   žaloby   zo   14.   októbra   2010   a   z   1.   augusta   2013 porušené.

2) Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania V. K...“

Ako vplynulo z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 33 Cb 178/1995, v ktorom sa domáhal proti Všeobecnej úverovej banke, a. s., ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) náhrady škody. Krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 a najvyšší súd ako súd odvolací jeho rozhodnutie potvrdil rozsudkom č. k. 3 Obo 53/2010-385 zo 7. júna 2011.   O   dovolaní   sťažovateľa   proti   tomuto   rozsudku   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením sp. zn.   1   ObdoV   33/2011   z   25.   apríla   2013   tak,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k. 3 Obo 53/2010-385 zo 7. júna 2011 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V odvolacom   konaní   najvyšší   súd   znova   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   3   Obo   41/2013 z 19. júna 2014, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 ako vecne správny potvrdil, samostatným výrokom zamietol návrh sťažovateľa na zmenu žaloby a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu, touto napáda rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014 iba vo výroku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zmenu žaloby.Najvyšší súd tento výrok rozsudku sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014 odôvodnil tým, že sťažovateľ v priebehu konania rozširoval opakovane návrh na začatie konania, čo odôvodňoval kapitalizáciou úrokov. Podaním zo 14. októbra 2010 rozšíril žalobu, tomuto návrhu odvolací   súd   nevyhovel   uznesením   zo 7.   júna 2011,   a   opätovne žalobu rozšíril podaním z 1. augusta 2013 s kapitalizovaným úrokom 35 %. S poukazom na hospodárnosť konania a v nadväznosti na premlčanie samotného nároku sťažovateľa najvyšší súd návrhu sťažovateľa na zmenu žaloby nevyhovel.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu výrokom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014, ktorým bol návrh na zmenu žaloby zamietnutý, poukázal predovšetkým na to, že napadnutý výrok rozsudku je nedostatočne odôvodnený a navyše dôvodmi, ktoré ustanovenie § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nepozná (hospodárnosť konania a premlčanie samotného nároku). Zároveň   sťažovateľ ústavnému súdu uviedol, že proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014 podal dovolanie 16. septembra 2014 a toto dovolanie ústavnému súdu predložil aj v prílohe svojej sťažnosti. Ako vyplýva z jeho obsahu, dovolanie smeruje proti všetkým výrokom rozsudku najvyššieho súdu vrátane výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na pripustenie zmeny   žaloby.   V   tejto   časti   dovolania   (bod   2.6)   sťažovateľ   argumentuje   obdobne   ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014 bol sťažovateľovi doručený 27. augusta 2014 a o sťažovateľom podanom dovolaní dosiaľ rozhodnuté nebolo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu výrokom rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   41/2013   z   19.   júna   2014,   ktorým   bol   návrh na zmenu žaloby zamietnutý.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   postup   najvyššieho   súdu   vo veci   vedenej   pod sp. zn.   3   Obo   41/2013   a   označený   výrok   jeho   rozsudku   z   19.   júna   2014   z   hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáha tak v konaní   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia namietaného výroku rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie odvolaciemu súdu.

V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej právnej veci dovolanie ešte predtým, ako doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   za   predčasné.   Ústavný   súd   môže   prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   145/2010),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho následne   odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí,   len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015