znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 12/2012-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   S.,   toho   času   v   Ústave   na   výkon   väzby   B., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. novembra 2011 doručená sťažnosť M. Š., S., toho času v Ústave na výkon väzby B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práv   podľa   čl. 6   ods.   1,   2   a ods.   3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol: «Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK. 2 T 16/2008 z 23. 06. 2010 (ďalej aj ako „rozsudok z 23. 03. 2010“) som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné, za čo som bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 25 rokov a zaviazaný spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným škodu vo výške uvedenej v rozsudku.

Proti rozsudku z 23. 06. 2010 som prostredníctvom obhajcu podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) dňa 01.07.2010 odvolanie (ďalej aj ako „odvolanie z 01. 07. 2010“), ktoré som doplnil podaním zo 04. 02. 2011 a podaním z 09. 02. 2011.

O odvolaní z 01. 07. 2010 rozhodol Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11.   02.   2011   tak,   že   napadnutý   rozsudok   vo   vzťahu   k   mojej   osobe   zrušil   vo   výroku o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ma k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 24 rokov s tým, že na výkon trestu odňatia slobody som bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia (ďalej aj ako „rozsudok z 11. 02. 2011“).

Rozsudok z 11. 02. 2011 mi bol rovnako ako môjmu obhajcovi doručený dňa 19. 09. 2011.…

Pre   úplnosť   dodávam,   že   proti   rozsudku   z   11.   02.   2011   som   podal   dovolanie. O výsledku   dovolacieho   konania   budem   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „Ústavný súd“) bez zbytočného odkladu informovať.»

3. Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 boli porušené jeho

3.1   «… práva na verejné prejednanie veci v mojej prítomnosti, porušenie práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, porušenie práva na obhajobu, porušenie práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe, a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe porušenie práva byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu… Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uvádza:   „Už   v   úvode   hlavného   pojednávania   som vyslovil výhrady a nedôveru inštitútu náhradného obhajcu, okrem iného aj pre neplnenie si povinností   zo   strany   náhradného   obhajcu,   spočívajúcich   predovšetkým   v   nenaštudovaní spisu   a   v   nevykonaní   porady   so   mnou,   v   dôsledku   čoho   bol   JUDr.   M.   R.   oslobodený od povinnosti   ma   obhajovať.   V   priebehu   hlavného   pojednávania   som   sa   opakovane domáhal, aby hlavné pojednávanie bolo vykonávané aj za prítomnosti môjho zvoleného obhajcu   JUDr.   Ľ.   S.,   ku   ktorému   som   vtom   čase   mal   plnú   dôveru…Z   tohto   dôvodu považujem konanie hlavného pojednávania v dňoch, keď nebol prítomný ani jeden z mnou zvolených obhajcov … za nezákonné a odporujúce čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru, ktoré boli týmto porušené... Sťažovateľ namieta že „už na hlavnom pojednávaní dňa 19. 03. 2010 bolo avizované moje   vyslovenie   nedôvery   JUDr.   R.   T.,   čo   Špecializovaný   trestný   súd   nechal   bez povšimnutia   a   akejkoľvek   reakcie...   V   súvislosti   s   neplnením   si   povinností   náhradným obhajcom JUDr. R. T. uvádzam, že tieto možno na základe spisu a odpovede RK SAK z 01. 10. 2010 sumarizovať nasledovne:

- vo väzbe ma navštívil naposledy dňa 12. 12. 2008, hoci ako obžalovaný vo väzbe mám právo na styk a porady so svojim obhajcom v rozsahu porovnateľnom zo závažnosťou obvinení a veľkosti spisového materiálu;

- v   nadväznosti   na   posledne   uvedené   vzhľadom   na   počet   skutkov   kladených   mi za vinu,   moje   údajné postavenie v obžalobou   tvrdenej zločineckej skupine,   výšku   trestu odňatia slobody, ktorá mi v prípade uznania viny hrozila a počet vyslúchaných svedkov v priebehu   jednotlivých   mesiacov   konania   hlavného   pojednávania   bolo   povinnosťou náhradného obhajcu vykonávať so mnou periodické porady i mimo súdneho konania, aby mi bola zabezpečená konkrétna a účinná právna pomoc,

- v   rozpore   so   svojimi   základnými   povinnosťami   namiesto   sledovania   priebehu hlavného pojednávania, na ktorom sa vykonávalo dokazovanie, v dňoch, keď bol prítomný môj zvolený obhajca, náhradný obhajca čítal noviny a študoval kurzové lístky na stávky; za takýchto   okolností   nebol   ani   spôsobilý   riadne   a   efektívne   ma   obhajovať,   čo   je v konečnom dôsledku zrejmé i z jeho aktivity v dňoch hlavného pojednávania, kedy bol povolaný k výkonu práv a povinností obhajcu, najmä pri kladení otázok svedkom alebo spoluobžalovaným,   s   prihliadnutím   na   posledne   uvedené   a   na   skutočnosť,   že   sa neoboznámil s dokazovaním vykonaným počas jeho neprítomnosti na hlavnom pojednávaní, je zrejmé, že na jednotlivé dni konania hlavného pojednávania sa nepripravoval, v dôsledku čoho nebol ani schopný komunikovať so mnou o spôsobe obhajoby v jednotlivých fázach hlavného pojednávania.

Vzhľadom na vyššie uvedené v rozpore s čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru konanie na Špecializovanom trestnom súde nebolo spravodlivé, bolo popreté moje právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu a právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, v dôsledku čoho som nemohol ani efektívne využívať svoje právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech.“… „hlavné pojednávanie v dňoch 09. 09. 2009, 10. 09. 2009 a 21.09.2009 vykonané v rozpore s ustanovením § 252 ods. 3 Trestného poriadku, keď som výslovne nepožiadal o konanie hlavného pojednávania v mojej neprítomnosti. Na tomto závere   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   či   už   zvolený   obhajca   alebo   náhradný   obhajca požiadali o konanie hlavného pojednávania v mojej neprítomnosti, nakoľko výkon tohto oprávnenia je viazaný výlučne na moju osobu.… V súvislosti s neverejnou časťou hlavného pojednávania dňa 16. 10. 2010 v prvom rade uvádzam, že v rozpore s ustanovením § 249 ods. 4 Trestného poriadku som nebol ako strana pred rozhodnutím o vylúčení verejnosti vypočutý Špecializovaným trestným súdom k vylúčeniu verejnosti. Záver Najvyššieho súdu uvedený v rozsudku z 11. 02. 2011, že som sa nevyjadroval neobstojí, nakoľko mňa sa nikto nedotazoval   na   môj   postoj   k   vylúčeniu   verejnosti.   Rovnako   nebol   k   tejto   vypočutý   ani obžalovaný K., ktorý bol prítomný toho dňa na hlavnom pojednávaní, hoci obžalovanému Z. a H., ktorí mali vypovedať, toto umožnené bolo. …

Pokiaľ   ide   o   dôvodnosť   samotného   vylúčenia,   mám   za   to,   že   neboli   splnené podmienky pre vylúčenie verejnosti ani podľa Trestného poriadku ani podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. …

Zo zápisníc o hlavnom pojednávaní síce plynie, že všetci svedkovia boli poučení podľa § 130 ods. 2 Tr. por. o svojom práve odmietnuť vypovedať, chýba však ich výslovné vyjadrenie,   či   toto   právo   využívajú   alebo   nie.   Ich   výpovede   na   verejnom   zasadnutí krajského súdu teda nebolo možné v zmysle § 263 ods. 4 Tr. por. prečítať.… V mojej trestnej veci ani jeden svedok vyslúchaný na hlavnom pojednávaní nebol Špecializovaným trestným súdom dotazovaný, aby sa výslovne vyjadril, či právo odoprieť vypovedať podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku využíva alebo nie. …

Rozsudkom   z   23.   06.   2010   bola   oproti   obžalobe   zmenená   právna   kvalifikácia v skutkoch č. 6, č. 7 a č. 11 rozsudku z 23. 06. 2010 bez toho, aby ma Špecializovaný trestný súd na zmenu právnej kvalifikácie upozornil a umožnil mi vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie pripraviť si obhajobu …Navyše v skutky č. 6 a č. 7 rozsudku boli kvalifikované aj prísnejšie, keď skutok č. 6 rozsudku bol kvalifikovaný aj podľa ods. 3 písm. d) Trestného zákona (trest odňatia slobody na sedem až dvanásť rokov oproti trestu odňatia slobody na štyri až desať rokov v ustanovení § 189 ods. 2 písm. a) Trestného zákona) a skutok č. 7 rozsudku aj podľa ods. 3 písm. d) Trestného zákona. Okrem toho v obžalobe prokurátora ÚŠP nebolo vôbec uvádzané, v čom mal spočívať závažnejší spôsob konania.…Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že rozsudkom Najvyššieho súdu z 11. 02. 2011 bolo porušené moje   právo   byť   bez   meškania   podrobne   oboznámený   s   povahou   a   dôvodom   obvinenia a právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. a), b) Dohovoru.»

3.2   Sťažovateľ   ďalej   namieta   porušenie „práva   na   rozhodnutie   o   vine   a   treste nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným …“   a uvádza: „...   Ako   vyplýva   zo   spisu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T 16/2008, po 7. 07. 2009 nebola moja trestná vec   pridelená   senátu   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov a programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom,   ako   to   vyžaduje   zákona č. 757/2004 Z. z...“

3.3   Sťažovateľ namieta aj „arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudkov, porušenie prezumpcie neviny porušenie princípu zákonnosti trestných činov…“.

4. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011 porušil právo sťažovateľa na rozhodnutie o vine a treste v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na verejné prejednanie   veci   v   jeho   prítomnosti,   právo   sťažovateľa   mať   primeraný   čas   a   možnosti na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, právo sťažovateľa vyslúchať alebo dať výsluchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako   svedkov   proti   sebe   a   právo   sťažovateľa   byť   bez   meškania   podrobne   oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011 porušil právo sťažovateľa na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011 porušil   právo   sťažovateľa   na   zákonné   a   preskúmateľné   súdne   rozhodnutie,   prezumpciu neviny sťažovateľa a právo sťažovateľa nebyť odsúdený za konanie alebo opomenutie, ktoré v   čase,   keď   bolo   spáchané,   nebolo   podľa   vnútroštátneho   alebo   medzinárodného   práva trestným činom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011 sa v odsudzujúcej časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušuje vo výrokoch o vine, treste, spôsobe jeho výkonu a náhrade škody a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.

5. Zrušujú sa aj ďalšie výroky, ktoré majú v odsudzujúcom výroku o vine sťažovateľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011 svoj podklad.

6. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 30 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 30 dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

5.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6.   Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

8. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

9. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

10.   Podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   obvinený   má   právo,   aby mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

11. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

13. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

14. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

15.   Podľa   čl.   7   ods.   1   dohovoru   nikoho   nemožno   odsúdiť   za   konanie   alebo opomenutie,   ktoré   v   čase,   keď   bolo   spáchané,   nebolo   podľa   vnútroštátneho   alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

III.

1.   Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané porušenie   jeho   základných   práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011.

2. Vo vzťahu k namietanému rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

3. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

4. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto   ochrany   a   predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

5. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie procesné podmienky.   Tomuto   postupu   totiž   bráni   zistený   nedostatok   neodstrániteľnej procesnej prekážky   spočívajúci   v   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   (podobne sp. zn. PL. ÚS 3/98).

6. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 dovolanie, o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd v dovolacom konaní. Sťažovateľ teda využil účinný právny prostriedok nápravy, ktorý mu právny poriadok poskytuje.

7. Sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   súdne   orgány (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné.   Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

8.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci S. proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Z. a Z. verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

9.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   ako   predčasne   podanú   odmietol pre nedostatok právomoci   podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012