znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 12/2010-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 106/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 106/05   p o r u š i l základné právo M. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. M. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 600 € (slovom šesťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. S. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 373,14 € (slovom tristosedemdesiattri eur a štrnásť centov), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. J. Š., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 12/2010-7   z 20.   januára   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 106/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. Zo sťažnosti vyplynulo, že „... Sťažovateľ žalobou zo dňa 10. 04. 2005 prevzatou Okresným súdom Bratislava I dňa 12. 04. 2005 sa domáhal a domáha náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného.

Nekonaním procesného súdu v spojení s odmietnutím návrhu žalobcu k spojeniu vecí 10 C 106/2005 a 22 C 62/2003 - za splnenia podmienok v ustanovení § 112 O. S. P. - je zapríčinený   právny   stav   že   do   dňa   09.   06.   2009   nemá   žalobca   žiadny   a   už   vôbec   nie právoplatný rozsudok. Po 4 rokoch a 2 mesiacoch.

K   nepriaznivým   dôsledkom   nedôvodných   prieťahov   ako   to   potvrdil   aj   procesný prvostupňový súd je skutočnosť, že vo veci konali dve sudkyne....

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou značkou 10 C 106/2005 porušil základné právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a rovnako porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... Sťažovateľ navrhuje a žiada, aby Ústavný súd SR:

1. rozhodol, že Okresný súd Bratislava I v konaní pod sp. zn. 10 C 106/2005 porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby rozhodol, že Okresný súd Bratislava I porušil právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. prikázal Okresnému súdu Bratislava I v spore sp. zn. 10 C 106/2005 konať bez zbytočných prieťahov,

3. sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosť učinenie vo výške 600 Euro.

4. sťažovateľovi priznal náhradu trov povinného právneho zastúpenia pri podanej sťažnosti.

Návrh   sťažovateľa   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   čiastke   600   Euro   je odôvodnený tou zásadnou skutočnosťou, že právna neistota - od prevzatia žaloby súdom dňa 12. 4. 2005 trvá viac ako 4 roky a je zjavne s ohľadom na právnu jednoduchosť a nenáročnosť sporu i silu dôkazov v počte viac ako 200 v spise - je neprimeraná svojim časovým konaním resp. je neprimeraná v dôsledku prieťahov na strane uvedeného súdu. V konaní má postupovať súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná - toto ustanovenie § 6 O. S. P. bolo preukázateľne porušené a preto   sťažnosť   je   dôvodná   a   opodstatnená.   Pretože   Okresný   súd   Bratislava   I   takto nepostupoval a nepostupuje podľa Občianskeho súdneho poriadku - čím došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd.“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   3132/2010 z 22. apríla   2010   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 25. mája 2010.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„... dovoľujem si Vám v úvode môjho vyjadrenia ku konaniu vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C 106/2005 oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím stým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.... S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že v období od 01. 12. 2009 do 17. 03. 2010 sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave z dôvodu rozhodovania o odvolaní.

Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah. Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som zákonnú sudkyňu o konanie vo veci tak, aby k ďalším prieťahom v konaní nedochádzalo. Mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní, prosím Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.... Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že spisový materiál sp. zn. 10C 106/2005 Vám nebol   zaslaný   v   prílohe,   nakoľko   v   predmetnom   konaní   bolo   doručené   dovolanie   a predmetný spis bude postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalší procesný postup.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že «Žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo dňa 10. 04. 2005 prevzal Okresný súd Bratislava I dňa 12. 04. 2005. Trestné skutky, z ktorých prekvalifikáciou vznikla škoda teda nesprávnym postupom boli   spáchané   v   rokoch   1992   až   1994.   Vzťah   spoločníka   som   ukončil   v   roku   1997   a následne som ukončil aj zamestnanecký vzťah so spol. R. s. r. o.

Z uvedeného vyplýva, že po ukončení činnosti som nebol v kontakte s ostatnými členmi spol. R. a rovnako poškodenými ostatnými spoločníkmi. Z obsahu listinných dôkazov vyplýva,   že   konečné   rozhodnutie   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   II   a   dozorujúceho prokurátora   JUDr.   P.   Ž.   zo   dňa   21.   01.   2004   sp.   zn.   1   Pn   209/95-223   ktorým   bolo rozhodnuté o celom trestnom oznámení o 44 trestných skutkoch ako poškodenému nebolo zaslané. Teda jeden z kľúčových dôkazov nesprávneho úradného postupu a k vzniku škody som nedostal ako poškodený od Okresnej prokuratúry Bratislava I.

Podľa   tohto   dôkazu   rozhodnutie   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   sp.   zn. 1 Pn 209/95-223 ktorý mi bol doručený neskôr a sprostredkovane od rovnako poškodeného spoločníka všetky trestné skutky neboli trestnými, skutkami podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zákona ako to vyplýva z dôkazov, ale podľa tohto dôkazu všetky 44 trestných skutkov bol spáchaných ako trestné činy skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 Tr. zákona.

Na   základe   neskoršieho   sa   dozvedenia   o   tomto   nesprávnom   postupe   Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. 1 Pn 209/95-223 zo dňa 21. 01. 2004 som podal vyššie uvedenú   žalobu   na   náhradu   škody.   Temer   súčasne   som   sa   dozvedel   o   tom,   že   ostatní poškodení spoločníci menovite žalobca v 1. rade: Ing. A. K., žalobca v 2. rade: Ing. V. K., žalobca v 3. rade: Ing. R. M., žalobca vo 4. rade O. P. podali na rovnakom Okresnom súde Bratislava I žalobu zo dňa 07. 08. 2003 ktorú súd prijal dňa 7. 08. 2003 o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a túto žalobu viedol pod č. k. 22 C 62/2003. Návrhom na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcov zo dňa 01. 02. 2005   prevzatom   Okresným   súdom   Bratislava   I   dňa   11.   02.   2005   sa   domáhali žalobcovia v 1., 2.,3.,4. rade vo veci 22 C 62/2003 aby súd v zmysle § 92 ods. 1 O. s. p. pripustil   pristúpenie   spolu   poškodeného   spoločníka   M.   S.   na   strane   žalobcov   č. k. 22 C 62/2003.

Vyššie   uvedení   žalobcovia   v   rade   1   -   4   podaním   zo   dňa   19.   01.   2006   navrhli prevzatom súdom dňa 25. 01. 2006 spojenie vecí 22 C 62/2003 s vecou 10 C 106/05. Návrh spojenia vecí bol logický pretože podmienky ustanovenia § 112 ods. 1 O. s. p.: „V záujme hospodárnosti môže súd spojiť na spoločné konanie veci ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.“ A týkali sa rovnako všetkých poškodených spoločníkov spol. R. s. r. o.

Žalobca M. S. podal návrh na spojenie vecí 10 C 106/2005 s vecou 22 C 62/2003 podaním zo dňa 17. 9. 2005 ktorý návrh súd prijal dňa 19. 9. 2005.

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 22 C 62/2003-538 zo dňa 28. 12. 2006 návrh na spojenie konaní vedených na uvedenom súde pod č. k. 22 C 62/2003 a pod č. k. 10 C 106/2005 zamietol.

Tieto   listinné   vyjadrenia   tykajúce   sa   spoločných   listinných   dôkazov   a   návrhov spojenia vecí 22 C 63/2003 a 10 C 106/2005 súd vo vyjadrení Spr. 3132/2010 z 22. apríla 2010 vôbec nehodnotil.

Týmito okolnosťami v návrhoch na spojenie vecí sa Okresný súd Bratislava I vo svojom vyjadrení   nezaoberá.   Ani   neuvádza prečo nepostupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom v ustanovení § 112 odst. 1.

Týmto konaním súdu sa nedodržuje hospodárnosť konania a zvyšuje sa zaťaženosť súdov tým, že rozhodujú o rovnakej veci viacnásobne prvostupňový, odvolací i dovolací súd a napokon i Ústavný súd SR. Čo je v rozpore s O. s. p. § 112 ods. 1.

Okresný súd Bratislava I rozhodol v právnej veci navrhovateľov v 1. rade Ing. A. K., v 2. rade Ing. V. K., proti odporcovi Ing. J. Ž., B. uznesením č. k. 17 C 85/04-118 zo dňa 30. 7. 2004 o náhradu škody spôsobenej fakturovaním nevykonaných prác: „pripúšťa, aby do konania pristúpil ďalší účastník ako navrhovateľ v 3. rade M. S. bytom B.

Teda   súd   týmto   uznesením   v   žalobe   o   náhradu   škody   priznal   poškodenému spoločníkovi,   oznamovateľovi   trestnej   činnosti   M.   S.   -   Štatút   poškodeného   so   všetkými právami z toho vyplývajúcimi.

Ak súd uznal žalobcovi, sťažovateľovi štatút poškodeného v 4 skutkoch zo všetkých 44 trestných   skutkov   podľa   obsahu   trestných   oznámení   prevzatých   Mestskou   prokuratúrou Bratislava dňa 25. 05. 1995 a Generálnou prokuratúrou SR dňa 13. 01. 1999 tak je to presvedčivý   dôkaz   o   vzniku   škody   na   majetku   žalobcu,   sťažovateľa   M.   S.   zo   všetkých trestných skutkov. - 44.

Podľa   nálezu Ústavného súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   243/07   zo   dňa 19. júna 2008 PRÁVO NA SÚDNU OCHRANU A SPRAVODLIVÉ SÚDNE KONANIE: Všeobecný   súd   by   nemal   byť   vo   svojej   argumentácii   nekohorentný,   t.   j.   jeho rozhodnutie   musí   byť   konzistentné   a   jeho   argumenty   musia   podporiť   príslušný   záver. Súčasne   musí dbať   tiež   na   jeho   celkovú presvedčivosť,   teda inými   slovami,   na   to,   aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky či s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“,

Uvedené   skutkové   okolnosti   významné   pre   posúdenie   sťažnosti   v   konaní   sp.   zn. 10 C 106/2005   vo   vyjadrení   Okresného   súdu   Bratislava   I   zn.   Spr.   3132/2010   zo   dňa 22. apríla   2010   absentujú   a   preto   tieto   rozhodné   skutočnosti   uvedené   a   špecifikované žalobcom neboli Okresným súdom Bratislava I komplexne posudzované.

V   súdnom   spise   10   C   106/2005   sa   nachádza   celkom   298   listinných   dôkazov doložených žalobcom ktoré sú významné pre rozhodnutie nielen o ústavnej sťažnosti ale aj o žalobe o náhradu škody nesprávnym postupom. Na základe tejto skutočnosti oznamujem Ústavnému súdu SR že sťažovateľ netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.».

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 106/05:

Dňa 12. apríla 2005 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava I žalobný návrh na náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   (sumy   217   326   Sk s príslušenstvom)   proti   Ministerstvu   Spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „ministerstvo   spravodlivosti“)   a   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „ministerstvo vnútra“).

Dňa 27. júna 2005 súd vyzval žalované strany, aby sa vyjadrili k žalobe.Dňa   19.   septembra   2005   sťažovateľ   navrhol   spojenie   vecí   sp.   zn.   10 C   106/05 a sp. zn. 22 C 62/03.

Dňa 10. októbra 2005 sťažovateľ svojím podaním chronologicky usporiadal dôkazy.Dňa 31. októbra 2005 podal sťažovateľ návrh na dokazovanie.Dňa   15.   novembra   2005   sa   ministerstvo   spravodlivosti   vyjadrilo   k žalobnému návrhu.

Dňa 17. decembra 2005 sa aj ministerstvo vnútra vyjadrilo k žalobnému návrhu.Dňa 28.   februára   2006   sťažovateľ   zaujal   písomné   stanovisko   k vyjadreniam žalovaných.

Dňa 8. marca 2006 sťažovateľ opakovane podal návrh na dokazovanie a spojenie vecí sp. zn. 10 C 106/05 a sp. zn. 22 C 62/03.

Dňa 31. októbra 2006 okresný súd požiadal Úrad Inšpekčnej služby Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „úrad   inšpekčnej   služby“)   o zaslanie   originálu uznesenia sp. zn. ČVS: UIS-510/IBA-PO-2004, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru B. (ďalej   aj „polícia“)   o zaslanie originálu uznesenia   sp.   zn. ČTS: ORP-354/1998,   Krajskú prokuratúru v B. (ďalej aj „krajská prokuratúra“) o zapožičanie spisu sp. zn. 2 Kn 2015/99, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, oddelenie ekonomickej kriminality v B. (ďalej aj „kriminálna polícia“) o zaslanie súvisiacich dokumentov, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru   v B.   (ďalej   aj   „krajská   polícia“)   o zapožičanie   spisu   sp.   zn.   KRP-259/OK-Sť-99, Vojenskú obvodnú prokuratúru v B. (ďalej aj „vojenská prokuratúra“) o zapožičanie spisu sp.   zn.   Opn   7319/03,   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „generálna prokuratúra“) o zapožičanie spisu sp. zn. IV Gn 2017/99, Okresnú prokuratúru B. (ďalej aj „okresná prokuratúra 2“) o zapožičanie spisu sp. zn. I Pn 209/95, Okresnú prokuratúru B. (ďalej   aj   „okresná   prokuratúra   1“)   o zaslanie   trestného   oznámenia   z   23.   mája   1995   a Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru v B. (ďalej aj „krajský úrad vyšetrovania“) o zapožičanie spisu sp. zn. KUV-10-72/VO-2001-08.

Dňa 21. novembra 2006 úrad inšpekčnej služby zaslal súdu žiadané uznesenie. Dňa 15. novembra 2006 okresná prokuratúra 1 reagovala na žiadosť súdu.Dňa 16. novembra 2006 krajská prokuratúra reagovala na prípis súdu.Dňa 21. novembra 2006 krajská polícia reagovala na dožiadanie súdu.Dňa 22. novembra 2006 generálna prokuratúra odpovedala na žiadosť súdu.Dňa 28. novembra 2006 kriminálna polícia reagovala na dopyt súdu.Dňa 6. decembra 2006 krajská polícia zaslala súdu požadované písomnosti.Dňa 5. februára 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 5. marec 2008.Dňa 20. februára 2008 sťažovateľ doplnil ním navrhnuté dôkazy. Toho istého dňa sa ministerstvo vnútra vyjadrilo k žalobnému návrhu.

Dňa   26.   februára   2008   bolo   súdu   doručené   stanovisko   sťažovateľa   k námietke o premlčaní žalovaného nároku.

Dňa 5. marca 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. marec   2008   s tým,   že   bude   predvolaný   sťažovateľ,   ktorý   sa   na   toto   pojednávanie nedostavil.

Dňa 26. marca 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 21. apríl 2008 z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa 2. apríla 2008 sťažovateľ doplnil dôkazy v predmetnej veci.Dňa 7. apríla 2008 podal sťažovateľ na súde prípis, ktorým objasňuje „podstatné skutkové okolnosti pre rozhodnutie súdu“.

Dňa   14.   apríla   2008   sťažovateľ   založil   do   spisu   svoje   podanie   označené   ako „doplnenie dôkazov a náklady konania žalobcu“.

Dňa 21. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že do spisu budú založené ďalšie listinné dôkazy v lehote 60 dní zo strany sťažovateľa.

Dňa 16. októbra 2008 sťažovateľ doplnil listinné dôkazy v zmysle výzvy súdu.Dňa 2. februára 2009 sťažovateľ svojím podaním doplnil dôkazy v danej veci.Dňa 9. februára 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. jún 2009.Dňa   3.   júna   2009   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd rozsudkom žalobný návrh zamietol.

Dňa 18. augusta 2009 sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie. Dňa   25.   septembra   2009   bolo   odvolanie   zaslané   žalovaným,   aby   sa   k tomuto vyjadrili.

Dňa   26.   októbra   2009   sa   k odvolaniu   sťažovateľa   vyjadrilo   ministerstvo spravodlivosti a taktiež aj ministerstvo vnútra.

Dňa 1. decembra 2009 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa   9.   marca   2010   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   402/09-318   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Dňa 17. marca 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 21. apríla 2010 sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   106/05   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   predmet   tohto   konania   pred   ústavným   súdom   bol   už vymedzený uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 12/2010-7 z 20. januára 2010, ktorým bola   prijatá   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   a preto   námietky   sťažovateľa   uvedené   v jeho stanovisku k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu k prijatej sťažnosti (bod I./2.2 tohto nálezu), ktoré sa týkajú konkrétnych rozhodnutí okresného súdu (napr. vo vzťahu k otázke spojenia vecí), v okolnostiach danej veci nebolo možné považovať za relevantné.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon   ani   predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo   v tomto   konaní   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   sa   síce   v jednom   prípade nedostavil na pojednávanie (5. marca 2008) a na výzvu súdu z 21. apríla 2008 nereagoval včas,   avšak   toto   jeho   nesúčinnostné   konanie   nemožno   ešte   kvalifikovať   ako   postup, dôsledkom ktorého došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v posudzovanom konaní a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane nečinný, a to najmä od 28. marca 2006 do 31. októbra 2006 (deväť mesiacov), od 6. decembra 2006 do 5. februára 2008 (štrnásť mesiacov) a od 16. októbra 2008 do 9. februára 2009 (tri mesiace). Uvedený postup okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľný, pretože minimálne počas dvoch rokov súd   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné. K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania   účastníkov,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu   okresného   súdu.   Obranu predsedníčky   okresného   súdu,   že   v danom   prípade „zákonná   sudkyňa   subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na objektívne možnosti príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   medzičasom   bola   predmetná   vec   na   okresnom   súde rozhodnutá rozsudkom   3. júna 2009, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 600 €, ktoré   je podľa   jeho názoru   odôvodnené   najmä „tou zásadnou skutočnosťou,   že   právna neistota - od prevzatia žaloby súdom dňa 12. 4. 2005 trvá viac ako 4 roky“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   považuje   za primerané v požadovanej výške 600 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti 8. júna 2009 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 25. mája 2010). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2010 patrí odmena v sume 120,23 € a režijný   paušál   7,21   €   (v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovo sumu 373,14 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010